Giro di JPN (9) - Fukuoka

5. - 6. marec 2011

Ctené čitateľstvo, deň (a pol) vo Fukuoke. Fukuoka je údajne najstaršie mesto v Japonsku, keďže sa nachádza už "takmer v Kórey a v Číne" (z pohľadu človeka prichádzajúceho z regiónu Tohoku) - fakticky je Fukuoka zo všetkých japonských miest najbližšie situovaná k Číne a Kórei.

Fukuoka a okolie vykazujú najstaršie stopy po ne-jómonskom osídlení. Jómonskou kultúrou sme sa zaoberali hentamtoho času, keď sme boli v "skanzene" Sannai-Maruyama v Aomori; a vyzerá to tak, že Jómonci sú bližší národu Ainu na Hokkaide než "bežným" Japoncom.

Kolísku "bežnej" japonskej kultúry teda možno hľadať v okolí Fukuoky, kde bolo prvýkrát na území Japonska praktizované pestovanie ryže a výroba bronzových nástrojov (Yayoi éra, 14 tisíc - 300 rokov pnl.). V oblasti Fukuoky vzniklo "panstvo" Na-Koku, ktoré vzkvétalo obchodom broznových nástrojov s celým západným Japonskom. Ako symbol uznania a začlenenia do svojho feudálneho sytému, s čím boli spojené isté privilégiá a možnosti, obdržal v roku 57 pnl. kráľ Na-Koku od cisára východnej Han dynastie v Číne zlatú pečať.

Zlatú pečať objavil akýsi farmár už v 18. storočí, medzitým ju u seba skladovali Kurodovci, vládnuci klan Fukuoky, až sa dostala do rúk mesta a bola vyhlásená za národný poklad. Pečať sa dá vidieť v historickom múzeu vo Fukuoke. Pred sklenenou vitrínkou s pečaťou neustále sedí zamestanec múzea a uprene hľadí na pečať, aby ju nikto neodcudzil. Foto nemáme, lebo sa nesmie, ponúkame aspoň záber priamo z "domovskej stránky" múzea.

Vzťahy medzi Čínou a Japonom sa prehlbovali počas Nara éry (7.-11. storočie) vďaka Kentóshi - diplomatickým misiám a posielaniu študentov (prevažne mníchov) do Číny. Na územi Fukuoky sa nachádzajú pozostatky Korokanu - komplexu, ktorý slúžil ako vstupná brána a ubytovacie zariadenie pre čínske misie prichádzajúce do Japonska. V inej oblasti Fukuoky (Daizafu) sa zase nachádzal orgán, ktorý kontroloval obchodnú a kultúrnu výmenu s Čínou. Aj po ukončení oficiálnych misií Kentóshi (630-894 nl.) komplex Korokan naďalej slúžil ako miesto na obchodovanie so zahraničnými (čínskymi) obchodníkmi.

Číňania, ktorí sa venovali obchodu z Japonskom a častému cestovaniu do Japonska, postuplne asimilovali a začali sa koncentrovať v štvrti Hakata, ktorá je dodnes centrom Fukuoky. Hakata sa stala "medzinárodným mestom". Číňania v Japone boli hlavne budhistickí mnísi, ktorí sa venovali nielen šíreniu učenia ale aj obchodu; a tak každý budhistický chrám bol vlastne aj obchodným uzlom.

Najznámejším z budhistických mníchov je Eisai, ktorý založil v Hakate najstarší japonský zenový chrám a ako prvý predstavil Japonsku zelený čaj.

Shofukuji Temple,
najstarší zenový chrám v Japonsku založený v roku 1195

V 13. storočí na ázijskom kontinente výdatne expandovali Mongoli. Po tom, čo si podriadili ako vazala Kóreu, rozhodli sa dobyť aj Japonsko. V roku 1274 invadovali záliv pri Hakate a napadli Fukuoku. Shogunát v Kamakure (hore až pri Tokyu) preto nariadili samurajom na Kyushu postaviť asi 20km dlhý úsek obranného valu. Val bol postavený v roku 1276 pribilžne za pol roka a stena dosahovala výšku 2.5-3 metre. Druhá mongolská invázia v roku 1281 skončila neúspechom vďaka útoku zo stranky Japoncov, poveternostným podmienkam a čiastočne aj vďaka obrannému valu. Mongolom sa aj tak podarilo čiastočne naštrbiť vnútornú jednotu Japonska. Stavba a údržba obranného valu totiž vyžadovala veľa prostriedkov, ktoré si shogunát v Kamakure nemohol dovoliť. Rafinovaným spôsobom teda preniesol hlavné finančné bremeno na feudálnych pánov na Kyushu, čím stratil ich dôveru a Bakufu (vtedajšie japonské zriadenie, shogunát) začal postupne slabnúť. Zvyšky protimongolskej steny sa dajú vidieť na niekoľkých miestach vo Fukuoke.

Protimongolská stena vo Fukuoke

Obchodná a kultúrna výmena s Čínou a Kóreou však veselo pokračovali aj naprieč 14. a 15. storočím. Až sa dostávame do 16. storočia, do éry japonského zjednotiteľa Toyotomiho Hideyoshiho. Počas našej zastávky v Hiroshime sme už spomínali, že Toyotomi, po tom, čo zjednotil prevažnú časť Honshú Japonska, brúsil si zuby na Kóreu. Jal sa teda, prv než sa pustí do Kórey, podmaniť si Kyushu, ako južnú cíp Japonska a strategické stanovište pre útoky na Kóreu.

Po mnohých vojnách bola Hakata, centrum Fukuoky zničené požiarmi a podobnou háveďou. Toyotomi Hakatu zrekonšturoval, lebo ju plánoval využiť ako hlavné zásobovacie stanovište svojej armády pri výpadoch do Kórey. Kórea mala byť pre Toyotomiho len ďalším odrazovým mostíkom pre následné ovládnutie Číny a Indie (áno, čítate dobre).

Dve japonské invázie do Kórey sa konali v rokoch 1592-3 a 1597-8. Japonci počas nich v Kórei zničili, vypálili a zdevastovali, čo sa sa len dalo. Kým počas prvej invázie si Toyotomi ešte robil ilúzie o pokorení Číny; po tom, čo sa po prvej invázii zdekoval z Kórey pod podmienkou, že ho čínsky cisár uzná ako "kráľa Japonska"; druhá invázia bola zameraná výlučne už len na ovládnutie Kórey. Inými slovami, Toyotomi si uvedomil, kto je vo vzťahu Japonsko-Čína ten mocnejší.

V roku 1598 Hideyoshi Toyotomi zo smrteľného lôžka nariadil stiahnutie vojsk z Kórey. Feudálni lordi, ktorí boli zatiahnutí do obchodu s Kóreou a inváziami ich obchodná činnosť len trpela, sa potom snažili vyžehliť, čo sa len dalo a posielali do Kórey mierové misie. Do toho všetkého boli zamiešaní ešte Číňania, pod ktorých papučou neoficiálne Kórea bola a ktorí robili v Kórei údajne asi taký bordel ako Japonci. Diplomatické vzťahy medzi Japonskom a Kóreou a podarilo dať do poriadku až v roku 1608.

Medzitým v roku 1600 v bitve pri Sekigahare vyhráva Tokugawa Ieyasu, stáva sa shógunom a do Fukuoky dosadí "svojhu" Kurodu Nagamasu, ktorý sa stáva prvým panovníkom fukuockého klanu. Kuroda Nagamasa v roku 1601 stavia fukuocký hrad, ktorého ruiny sa dodnes nachádzajú vo Fukuoke (na rovnakom mieste ako vykopávky Korokanu, diplomatického centra). Fukuocký hrad mal údajne 10 brán, 47 veží, priekopy široké 15 metrov a hlboké 3 metre. Bol to teda gigantický hrad; ale ako hovoríme, v súčasnosti je v stave ruín. Jedným z dôvodov, prečo ho Japonci ešte "nepostavili nanovo" je zjavne to, že majú zatiaľ málo informácií o tom, ako hrad presne vyzeral.

Na fukuockom hrade

Park, ktorý sa nachádza na zrúcaninách hradu, je veľmi obľúbeným rekreačným areálom. Začiatkom marca na hrade akurát kvitli slivky, a ľudia, prevažne dôchodcovia, sa predháňali vo fotení a kreslení kvetov.

Počas Edo éry (tokugawovské Japonsko) bolo nariadené "uzavretie Japonska" a akýkoľvek obchod Japonska so zahraničím bol obmedzený len na prístav Nagasaki (už čoskoro!), aj to len na obchod s Čínou a Holandskom. Fukuocký klan mal za úlohu ochraňovať prístav Nagasaki, a hlavne pred zlými Portugalcami, ktorí chceli silou mocou šíriť kresťanskú vieru. Obchod a kultúrna výmena s Kóreou bol však výnimkou z týchto restrikcí a naďalej sa realizovali vo Fukuoke.

Fukuokcý klan bol celú tú dobu značne pro-západný, a hlavne ku koncu shogunátu, udeľoval významné pozície ľuďom, ktorí ovládali holandštinu a podporoval otvorenie Japonu. Kurodovci si však všimli, že v kurze 19. storočia akosi zosilneli hlasy za zachovanie "zatvoreného Japonu" a že všetci "pro-západní aktivisti" boli tvrdo trestaní. Aj Kurodovci sa teda preorientovali na "pro-Bakufu" (podporovali uzavreté Japonsko). Tým úplne nezvládli prechod na pro-západnú Meiji éru v roku 1868 a sami sa odpísali.

Nicméně, Fukuoka sa počas Meiji éry modernizovala, počas druhej svetovej vojny bola síce úplne zničená americkým bombardovaním, po vojne sa však dala dokopy. Vo Fukuoke dnes žije takmer jeden a pol milióna obyvateľov a je kultúrnym, finančným, priemyselným a ešte iným centrom ostrova Kyushu.

My sme ráno vyštartovali do Hakaty, kde nám teta v informačnom centre zakrúžkovala na mape zopár chrámov a záhrad, do ktorých by sme sa mali určite ísť pozrieť. Načasovanie sme mali perfektné, v jednom chráme sme vystihli photosession japonskej svadby, v druhej zase akýsi budhistický krst novorodenca, alebo taký nejaký obrad. Pozreli sme sa tiež do minizáhradky Rakusuien, ktorú si pri svojej vile založil nejaký bohatý hakatský obchodník začiatkom 20. storočia.

Sumiyoshi Shrine v Hakate a svadobná photosession

Kushida shrine

Japonská záhrada Rakusuien

Na ilustrovanie obchodníckej Hakaty na prelome 19. a 20. storočia slúži Ľudové múzeum Hakaty situované v budove imitujúcej dobovú Hakatu. V múzeu sa dajú pozorovať a vyskúšať všelijaké "remeslá" a vidieť dobové fotografie Fukuoky. Nechýba samozrejme ani honosný obchod so suvenírmi (čo by to bolo za múzeum bez obchodu!).

Ľudové múzeum Hakaty

Dobová fotografia Hakaty

Obed si dávam v Udon reštaurácii hneď oproti chrámu Kushida. Minireštaurácia so závesmi nad vchodom a kvietočkami na schodoch, ktoré upravuje japonská dáma. Dáma ma, po tom, čo prejavím záujem o stravu, hneď ochotne vtláča do interiéru; sadám si k pultu, nebudem predsa v prázdnej reštaurácii šaškovať niekde v kúte pri stole; a objednávam najlacnejší udon z kolekcie. Šéfkuchár a japonská dáma sa hneď ochotne púšťajú do rozhovoru; klasika typu odkiaľ som, kde študujem, čo študujem, prečo Japon, akými jazykmi hovorím, či cestujem po Kyushu sama a ako dlho a kam mám namierené... Samozrejme sa živo zaujímajú o Slovensko, o čerstvé informácie ohľadne rozpadu Československa, usilovne vyťahujú z pamäti všetky informácie, ktoré kedy o Československu zaznamenali a hádajte, ktoré meno musí na 100% padnúť. Správne, Věra Čáslavská. Tiež sa riešia klimatické rozdiely Sendai-Kyushu-Slovensko.

Štvrť Tenjin

Jamka po tom uteká pozrieť sa do štvrti Tenjin. Fukuoka je, ako sme povedali kultúrne centrum ostrova Kyushu, a Fukuoka aj v porovnaní s inými japonskými mestami úplne nadrozmerne produkuje hudobníkov. Tak napríklad, aj skupina DOES pochádza z Kyushu a ich prvým vážnejším pôsobisom bola práve Fukuoka. Jedna z prahistorických skladieb od DOES sa volá Cineterrie (po japonsky "Shineterie") a nesie meno podľa jedného kina/klubu vo Fukuoke. Ten podnik sa volá "Cinterrie Tenjin" a nachádza sa vo štvrti Tenjin, a jamka sa tam šla pozrieť. Keď ale objavila budovu, ktorej názov a adresa sa zhodovali s údajmi z "domovskej stránky" Cinterrie Tenjin, našla len nevzhľadnú budovu, na ktorej už ani nebola ceduľa s nápisom hľadaného podniku.

Hľa, v tejto budove sa nachádzal Cinterrie Tenjin

Tak veru, Cinterrie Tenjin už asi ukončil svoju existenciu. Štvrť Tenjin je inak biznisové centrum Fukuoky, a podľa uličiek to vyzeralo, že aj v noci tam musí byť isto veselo. Metrová stanica Tenjin má svoje vlastné podzemné mesto plné obchodov a butikov. Podobné podzemné nákupné centrá/minimestá sú ináč vcelku obľúbené vo viacerých japonských mestách.

Stanica Tenjin, metro - podzemné mesto

Vo štvrti Tenjin

Tehličková budova z roku 1909.
Rozhodla som sa, že analýzy histórie a architektúry tejto budovy vás ušetrím.

Hor sa hrad, ktorý sme prezentovali už skôr; a potom do parku. Óhori Kóen je gigantický park s jazerom, ktorý sa nachádza blízko pozostatkov fukuockého hradu. Na jazere môžete člnkovať, v jazere môžete rybárčiť, okolo jazera behať voľne alebo so psom, alebo sa iným spôsobom vytešovať zo svojej existencie.

Park Óhori Kóen

Ešte jedna japonská záhradka pri Óhori Kóene, lebo japonských záhrad nikdy nie je dosť

Večera, soba

Náš druhý kulinársky zážitok je z inej nudlovej reštaurácie, do ktorej sme sa šli navečerať po tom, čo nás vypľulo z parku Óhori Kóen. Na večeru sme teda zvolili nudlovú klasiku a keďže udon sme mali už na obed, a objednávame si najlacnejšie soba z kolekcie. Teta v reštaurácii je zjavne celá natešená, že zahraničný zákazník zavítal do jej podniku. Áno, kade chodím, tade šírim radosť.

Objednávam teda rezance soba a teta vymýšľa, či chcem také alebo hentaké rezance, a či chcem navrch takú alebo hentakú substanciu; ako keby som sa ja v tom vyznala. Vždy vyberám prvú z ponúkaných možností a na jazyku mám "Ale teta, šak nebuďte taká a prineste mi hocijaké soba!". Teta donesie a ukazuje, aha, všetko je presne ako na fotografii v menu. (A nie je, lebo tri kúsky tempury som dostala navyše.) Ukazuje mi, čo si mám čím ako posypať a ako konzumovať, dodáva, že si mám kľudne pýtať ryžu, keď mi bude málo (bolo mi viac než dosť). Už mám pocit, že ma teta bude sledovať celý čas až kým dojem soba (ako keď stoluje člen kráľovskej rodiny). Našťastie sa zdekuje v okamihu, keď vytiahnem foťák. Medzitým reštauráciu opúšťa jediný iný zákazník, ktorý bol ešte prítomný, a teta akčne pobehuje horu-dolu. Vzápätí mi prinesie dva kúsky senbei ako bonus. Čaká ma klasický výsluch obedňajšieho typu. Tentoraz ma teta ušetrí vyťahovania svojich vedomostí o Československu; Slovensko je pre ňu zjavne úplne exotická krajina, o ktorej nikdy nepočula. Teta sa uisťuje, či mám mapu Fukuoky a vyťahuje zo zásuvky turistickú mapu Fukuoky, aha, máme, keď treba. Tetu si treba predstaviť ako dobrosrdečnú kuchárku zo závodnej jedálne. Nezabudne sa spýtať, kam sa ešte chystám ísť pozrieť a poradí tipy a triky ako na Fukuoku. Vstávam teda, že idem popozerať ostávajúce must see spoty vo Fukuoke, a vyťahujem 650 yenov za soba; teta hovorí, že "600 yenov." Pýtam sa jej, či naozaj 600 yenov a teta na to so šibalským úsmevom, že "Gakusei waribiki", čize "Študentská zľava". Vyberať si prázdne reštaurácie je teda výhodné aj v tom smere, že bez prítomnosti iných zákazníkov vám personál, ak naň urobíte dojem, poskytne aj oficiálne neexistujúce zľavy. Ďakujem teda násobne a utekám.

V ďalšom pláne sme chceli vyjsť na vežu Fukuoka Tower. Teta nás varovala, že nás tam len zoderú z kože, že môžem zadarmo vyjsť preskleným výťahom v neďalekom hoteli Hilton na najvyššie 32. poschodie, a ešte aj Hakata Port Tower s plošinou vo výške 70 metrov je vraj zadarmo. Skúsili sme teda ten Hotel Hilton, vyviezli sme sa, nebolo to ono; späť zo zeme čumíme na Fukuoka Tower poza riekou a rozmýšľame či ísť zadarmo do výšky 70 metrov v Hakata Port Tower alebo za 800 yenov do výšky 123 metrov vo Fukuoka Tower.

Fukuoka Tower

Nedalo nám; rozmýšľali sme, kedy budeme znovu vo Fukuoke a či vôbec niekedy, chceli sme aspoň pre meno a pre prestíž a pre pocit vyjsť na Fukuoka Tower. A zahraniční turisti majú napokon dvadsaťpercentnú zľavu, takže sme vysolili "len" 640yenov a boli sme vo výške 123 metrov nad Fukuokou, v najvyššej prímorskej vysielacej veži v Japonsku. Celková výška veže je 234 metrov.

Japonské more. To dole je "svadobný zámok" Marizon. Lebo Európa je IN.

Pohľady na Fukuoku

Vytešovali sme sa z podvečerných a večerných pohľadov na Fukuoku; menej sme sa tešili z toho, že sa nám nepodarilo urobiť žiaden záber bez odrazu nášho foťáka na skle alebo bez toho, aby bolo vidieť, aké špinavé su sklá veže.

Nasleduje krátka prechádzka po večernej pláži pri "Marizone" a potom metrom späť až na stanicu Hakata. Teta v soba-reštaurácii mi medziiným povedala, že stanicu Hakata znovuotvorili po rekonštrukcii len pred tromi dňami. Lepšie sme to časovo naplánované mať nemohli. Nechceme si predstaviť ako fungovala tá gigantická stanica počas rekonštrukcie.

Večer v Hakate

Hotujeme sa na hotel, spať; na druhý deň sme mali hneď zrána opustiť Fukuoku, objavili sme však v pamfletoch ešte zopár vecí, na ktoré nepozrieť sa nám zdalo barbarstvo - tak sme aj dopoludnie nasledujúceho dňa strávili vo Fukuoke, keďže sme mali istú časovú voľnosť. Menovite sme sa išli pozrieť na najstarší zenový chrám v Japonsku, na proti-mongolské steny a na zlatú pečať do Múzea histórie Fukuoky, ktoré sme predstavili už skôr v tomto príspevku. Fukuocké múzeum histórie je ináč gigantické (viď obrázok), má kvalitnú a zaujímavú expozíciu, z ktorej som čerpala väčšinu vedomostí o histórii Fukuoky spomenutých v tomto príspevku, a strávila som tam asi dve a pol hodiny (aj to som len preletela poslednú časť expozície, konkrétne "Folkór"). Na japonských expozíciach máme tiež veľmi radi anglických zvukových sprievdocov, malé elektronické škatuľky, ktoré si človek nosí so sebou po expozícii a ktoré sú nabité zaujímavými informáciami.

Múzeum histórie Fukuoky

Fukuoku teda opúšťame niekedy o dvanástej, a ideme viac na juh, viac na západ. Seishun Kippu!