Hokkaido - Aomori #3

14. august 2010 - Rising Sun Rock Festival 2010 in Ezo


Tretí deň na Hokkaide sa nesie v znamení hudby! Rising Sun Rock, najveľkolepejší hudobný festival severne od Sendai. Tento rok sa koná jeho desiaty ročník.

RSR sa koná hneď pri Sappore, shuttle busom zo sapporskej stanice Asabu to trvá asi 40 minút. (To na margo japonskej organizovanosti - organizátor festivalu zariadi bus, ktorý vás za istý poplatok v takmer ľubovoľnú hodinu odvezie zo Sappora na festival a potom späť z festivalu do Sappora) Festival je dvojdňový, začína sa v piatok o tretej poobede a končí v nedeľu ráno po východe slnka. Ja som v teréne od soboty, približne od druhej poobede.

Autobus nás vyhodí takmer pred pódiom Earth Tent, kde práve šantia The Telephones (škoda reči) a účastníci sa vytešujú sa ešte aj mimo stanu poskakujúc v menších jazierkach. Okoloidúci sa mi snažia naznačiť, že najvhodnejšia obuv na RSR sú gumáky. Čo už, musíme to nejako zvládnuť aj vo svojej trekingovej obuvi. Napokon, kto nemá zaschnuté bahno až po kolená, je uncool.


Idem si vypočuť Zazen Boys. Pódií je sedem, takže je z čoho vyberať. O veľkosti areálu RSR svedčia aj tabuľky, ktoré napríklad hovoria, že vzdialenosť medzi dvoma najvzdialenejšími pódiami je 37 minút. Aj keď značná časť vstupného areálu na mňa pôsobila dojmom, že RSR sa koná priamo v močarisku, zvyšok už vyzerá lepšie.


Môj sendaiský spravodaj Ikuko mi odporučil ísť si vypočuť Tatsura Yamashitu, vraj sa jedná o naozaj známeho a zaslúžilého japonského speváka, ktorého je treba poznať. Čo sme aj mali v pláne, cestou nás však odchytilo vystúpenie skupiny PE'Z, a cez nich sme sa už ďalej nedostali. PE’Z našťastie nespievajú vôbec, a ani to nemajú nutné. Košický spravodaj Zuzuka sa nás pýtal, či ešte niekto počúva vôbec takú hudbu. Počúva, a prekvapivo veľa ľudí.

Ďalšou zastávkou je vystúpenie skupiny Moonriders. Jedná sa zjavne o nejakú veteránsku skupinu, Google hovorí o 80tych rokoch. Pohodová počúvateľná hudba s nasadením nekonvenčných nástrojov ako napríklad husle. Ca. šesť hodín večer, RSR sa mení na Setting Sun Rock.

Po zotmení mám zamierené na vystúpenie The Plastics. Čo si budeme hovoriť, zaujal ma názov. Z videa na youtube je už úplne očividné, že sa jedná o ďalšiu skupinu z 80tych rokov, na pódiu však vyzerajú veľmi súčasne. (New wave predsa nemôže znieť a vyzerať staro.) The Plastics to majú dotiahnuté nielen zvukovo, ale aj vizuálne. Zaujímavé kostýmy, ktoré možno majú indikovať názov ich skupiny, a tancujúca speváčka Chika s vejárom. Takto sa využíva potenciál pódia. Neskoršie zistenie, že sa jedná o kapelu z 80tych rokov, ktorá formálne existovala len od 1979 do 1981, ma naozaj prekvapilo. Aj za tie dva roky však stihli urobiť tour naprieč USA a vytvoriť legendu.

Po zotmení sa objavujú všelijaké predtým nevidené dekorácie a hra so svetlom. Opäť mám zamierené do močariska, vypočuť si Akihira Nanbu. Aj keď všetky jeho skladby sú rovnako dobré, poslucháči sú z neznámych príčin "freaking out" pri skladbe Stay Gold z éry Akihirovej skupiny Hi-Standard. Je zaujímavé ich sledovať, keď sa sťaby orkovia vynoria zo všelijakých netušených kútov a strmhlavo sa rútia priamo pod pódium vytešovať sa.


Potom na opačný koniec areálu. Holka, ktorú som raz stretla na koncerte DOES v Sendai, mi odporučila vypočuť si skupinu Soul Flower Union. Keď už sme pri DOES, musím myslieť na to, že tí vystupujú o 3.30 ráno a začať šetriť sily (DOES sú proste DOES, a keď vystupujú o pol štvrtej ráno, tak sa nedá nič robiť, len tam ísť). Rozložím teda karimatku a v polospánku počúvam. Soul Flower Union sú niečo ako folk. Japonský folk.

Pred dvanástou sa musím opäť vrátiť do močariska. Čo by som bola za študent fyziky, keby som si nešla vypočuť 相対性理論, teda Teóriu relativity. Sú populárnejší, než som čakala (stojím až niekde vzadu mimo stanu -- a po kolená v blate) a sú počúvateľní.

Ako ďalší vystypujú v stane The Back Horn, s ktorými už mám dobré skúsenosti z Arabaki Rocku, ktorý sa konal v máji blízko Sendai. V močarisku sa však nedá rozložiť karimatka, a keďže za nimi už vystupujú DOES, odoberám sa ku hlavnému pódiu. Nájdem si nejaký voľný pruh zeme, spýtam sa či je tam voľno a rozložím karimatku. Trochu si zdriemnem pri Boom Boom Satellites. A ako už naznačuje samotný názov, spať sa pri tom vôbec nedá.

A potom konečne! O tretej sa vyberiem stepovať medzi prvých nedočkavcov v stane, kde budú vystupovať DOES. Dokonca cvaknem aj foto, o ktorom ma hneď nazi-SBSkári poučia, že nie je povolené. Toľko na margo prípadných sťažností, že na fotkách nie sú žiadni účinkujúci. Na RSR je, ako na každej japonskej akcii, zakázané fotiť pódium, a v prípade DOES dokonca aj vtedy, keď na ňom ešte nie sú vystupjúci (alebo už nie sú vystupujúci, ako sme metódou pokus-omyl zistili po tom, čo DOES skončili).

DOES prídu na pódium, spustia klasiku ako Donten, Shura, Ashita wa kuru no ka, Bakuchi Dancer, Bokutachi no Kisetsu　etosetorá etosetorá (ako Japonci s obľubou hovoria). Po asi hodine šantenia sa rozlúčia, ale keďže sú poslední vystupujúci, môžeme si dovoliť ich znovu vytlieskať na pódium, aby sa podujali ešte na jednu pesničku. Ísť na Rising Sun Rock a nepoužiť skladbu "The Sun Will Rise Again" by bola naozaj nevyužitá šanca. Lebo slnko už naozaj znovu vychádza (aj keď je skryté za mrakmi).


Pol piatej ráno. Späť do Sappora. Spať do Sappora.

*Tí, čo sa chcú podujať na vypočutie nalinkovaných skladieb na youtube, by tak mali učiniť v relatívne blízkej budúcnosti. Lebo Japonci sú no fun a tak o mesiac vám youtube pri kliknutí na akýkoľvek z uvedených linkov isto oznámi, že This video has been removed due to terms of use violation.

Hokkaido - Aomori #2

13. august 2010 - Sapporo



Po kratšej konzultácii s tetou v turistickom informačnom centre mierim ku najznámejšej pamätihodnosti Sappora č. 2 (lebo tá ja bližšie ku stanici) - bývalej budove Hokkaidského správneho orgánu. Tá je medzi všetkými obyvateľmi Sappora známa tiež ako Akarenga, čiže "červená tehla".


V Akarenge je expozícia z ktorej sa dajú pochytiť základy z kapitol kolonizovania Hokkaida wa-jinmi (Japoncami z hlavného ostrova) a vzniku Sappora. Lektormi sú ochotní dobrovoľníci-dôchodcovia.

Prvým míľnikom bolo zmapovanie Hokkaida. O to sa na príkaz šogunátu postaral Takeshiro Matsuura. Tento vraj 150cm vysoký Japonec v priebehu 13 rokov peši prešiel celé Hokkaido, pričom na názvy riek, iných topologických útvarov a dedín sa pýtal pôvodných obyvateľov Ainu. Výsledkom bola táto aj na dnešne pomery pomerne presná mapa Hokkaida z roku 1859. Autor mapy, Takeshiro Matsuura, visí na chodbe.

Následne bola v roku 1869 založená "Kolonizačná komisia" sídliaca v Sappore a začalo sa systematické budovanie Sappora ako hlavného mesta Hokkaida v západnom štýle. V začiatkoch malo 1949 obyvateľov.

Kolonizačná komisia mala niečo ako "10-ročný plán" (1872-81). Meijiovská vláda počas tohto obdobia liala peniaze a ľudské zdroje do projektu osídľovania a rozvoja Hokkaida, so zámerom vytvoriť z neho Hokkaido podobné ostatným častiam Japonska. Komisia pozývala na Hokkaidó odborníkov z rozličných oblastí Japonska a zahraničia (US, US), aby pomohli rozvíjať priemysel. Rozdeľovanie voľnej pôdy novoprisťahovalcom prilákalo na Hokkaidó veľa Japoncov z južnejších ostrovov. Počas desiatich rokov sa kolonizačnej komisii podarilo zdvojnásobiť obyvateľstvo Hokkaida z pôvodných 100tisíc na 200tisíc obyvateľov.

S expanziou poľnohospodárstva začali Ainu, ktorí a pôvodne venovali rybolovu a lovu, strácať svoje územia. Neskôr boli navyše obmedzené ich lovné kvóty. Po výmene Sachalinu za Kurily v roku 1875 boli japonskí Ainu žijúci na Sachaline nútení presťahovať sa na predmestia Sappora, čo im tiež znemožnilo viesť pôvodný spôsob života.

Meijiovskej vláde dole v Tokyu sa tiež nepozdával pôvodný názov Hokkaida - Ezo, a rozhodla sa mu prilepiť nový, japonskejšie znejúcejší názov Hokkaidó. Názov Ezo je pôvodne japonská skomolenina akéhosi slova z jazyka Ainu a používal sa už od 11. storočia.

Ainu boli vytláčaní na okraj spoločnosti. Sprievodca mi hovorí, že Sapporo vlastne nemá históriu. Najprv bolo len kusom zeme v Eze obývanom Ainu, a potom oblasť obsadili wa-jinovia, ktorí všetko budovali nové, moderné a veľké v americkom štýle. Za budovaním Sappora boli ľudia, ktorí si boli po vedomosti v Amerike. A hoci všetci pôvodní architekti a stavitelia Sappora boli Japonci, prví Američania, ktorí sem prišli, boli vraj až vydesení, ako veľmi západne to tu vyzerá.

Akarenga, dvojposchodová budova v americkom neo-barokovom štýle, bola postavená v roku 1888 ako sídlo Hokkaidskej správy (pokračovateľky kolonizačnej komisie). V tom čase bola najvyššou budovou v Japonsku (vraj výškou zodpovedá dnešnej 9 poschodovej budove). Osemhranná kupola bola pre nestabilnosť niekoľko rokov po postavení odstránená. Budova v roku 1909 kompletne vyhorela, 1912 bola opravená a v roku 1968 pri príležitosti stého výročia začiatku kolonizácie Hokkaida bola zrekonštruovaná aj s pôvodnou oktagonálnou kupolou.


Po tejto kratšej historickej kapitole, hor sa k najznámejšej pamätihodnosti Hokkaida č. 1, Hodinovej veži. K veži prichádzam na čas, presne keď bije na poludnie.


Hodinová veža sa považuje za symbol Sappora a Sapporčania zašli až tak ďaleko, že o sebe v rozličných dokumentoch hovoria "My, obyvatelia Sappora, ktorí počujeme zvon Hodinovej veže [...]".

Apropos červené päťcípé hviezdy, ktoré sa objavili na budove Správy Hokkaida aj na Hodinovej veži. Červená hviezda bola oddávna symbolom ľudí idúcich na sever a prischla Hokkaidu ako symbol.

Hodinová veža bola pôvodne (v roku 1878) postavená ako vojenská výcviková hala Sapporskej univerzity agronómie. A tu prichádza to, na čo je Sapporo nesmierne hrdé - univerzita agronómie, predchodkyňa dnešnej Hokkaido University. Na založenie univerzity (v roku 1876) si Japonci prizvali prezidenta Univerzity agronómie z Massachusetts, Williama S. Clarka a jeho dvoch kolegov Wheelera a Penhallowa. Sapporo malo v tých časoch 3000 obyvateľov a inaugurácia univerzity bola momentom, ktorý výrazne prispel k ďalšiemu rastu a rozvoju Sappora.

Práca Williama Clarka a jeho kolegov je doteraz v Sappore veľmi vysoko hodnotená a spomínaná s úctou. Po toľkých chválospevoch, čo som za ten deň na Clarka počula, som bola naozaj prekvapená, keď som zistila, že dr. Clark pobudol v Sappore a podieľal sa na rozvoji univerzity len jeden rok. Jeho slová na rozlúčku boli vraj "Boys, be ambitious!"

Veľmi zábavná sa mi zdala príhoda súvisiaca s inštaláciou zvonu do veže. Keď bolo rozhodnuté, že do veže bude umiestnený zvon, konečnú objednávku konkrétneho zvonu od istej americkej firmy vykonal Clarkov kolega Wheeler. Keď zvon prišiel, zistilo sa, že je príliš veľký a do veže sa nevojde. Úradníci si lámali hlavu, čo so zvonom a ako poriešiť sitúáciu. Niektorí vinili Wheelera, že je to jeho chyba. A tu je ten moment - keby bol Wheeler Japonec, zrejme by mu v takej situácii neostalo nič iné, než spáchať seppuku. Wheeler sa zaťal a trval na tom, aby pokračovali v stanovenom pláne - t.j. vežu prestavali tak, aby sa do nej zvon vošiel (takto prišla veža k svojej súčasnej podobe).

V roku 1903 sa univerzita presťahovala do nového campusu (súčasného campusu Hokkaido University) a Hodinová veža prešla za sumu 1000 yenov do rúk mesta. V roku 1906 bola z pôvodného miesta presťahovaná na súčasnú lokáciu. Dôvodom bolo stavanie Severnej Avenue č. 2. Sapporo je mesto s presným kvadratickým pôdorysom a la New York, a prijateľnejšie než dopustiť zakrivenie ulice je presťahovať budovy stojace v ceste. Výsledkom je mesto, v ktorom sa dá dokonale orientovať.

Aby som sa dostala k ďalšej pamiatke Sappora, musím trochu pátrať. Indíciou je fotka kostolíka zo začiatku 20. storočia vystavená v Hodinovej veži. Na turistickej mape Sappora jej nieto. V informačnom centre teta tiež váha, kde sa presne nachádza. Nakoniec niekam telefonuje, pýta sa, a ako výsledok mi do mapy urobí bodku - tu by sa mal kostolík nachádzať.

Kresťanský kostolík z roku 1904. Ignorovaný turistickými sprievodcami, ignorovaný turistami.


Kostolík síce ma na sebe nalepenú tabuľku, že sa jedná o objekt zahrnutý medzi významné národné kultúrne pamiatky, ale to je asi všetka pocta, ktorej sa mu dostane. V pamfletoch ani zmienka. Zaujímalo by ma, koľko kresťanských kostolíkov zo začiatku 20. storočia sa na území Japonska nachádza. Neviem, či je dôvodom mlčania o kostole to, že Japonci nemajú radi veriacich (uvažujúc, že japonskí kresťania sa správajú ako sekta, je to aj celkom pochopiteľné) alebo to, že kostol sa aktívne používa ako nábožesnké zariadenie a nie je otvorený verejnosti. Každopádne, zatajovanie kultúrnej pamiatky mi pripadá až smiešne.

Ďalším cieľom je ďalšia pamiatka ignorovaná turistami - bývalá budova súdu z roku 1926, zvaná Shiryokan. Vnútri sa nachádza galéria a jedna miestnosť je zariadená v štýle súdnej siene. Shiryokan má dokonca aj vlastné tričká, len kto by ich nosil.


Po krátkej prestávke v parku - smer campus.



Hokkaido University. Tohoku University, takto sa to robí. Nie tam, vytrepať kľúčové fakulty (inžinierstvo, prírodné vedy, farmácia) hore dozadu do hory, postaviť budovy a la 70te roky a tváriť sa "Aha, máme zelený campus (ako sa študenti dopravia do hory nás nezaujíma)."
Campus Hokkaido University je gigantický, sú v ňom všetky fakulty pokope, je plný budov zo začiatku 20. storočia, je extrémne zelený a je hneď pri hlavnej stanici. See that???
Škoda, že pri výbere univerzity nezohráva rozhodujúcu úlohu jej greografická lokácia a charakteristiky campusu...
Tak som sa aspoň pokochala budovou, v ktorej sídli prírodovedcká fakulta (spolu s múzeom), pozrela na najslávnejšiu fakultu agronómie, pristavila pri buste doktora Clarka a pamätnej hale doktora Furukawu.

Na záver dňa je naplánovaná vyhliadka z veže T38 nalepenej hneď na hlavnú stanicu. Výška 173 metrov, 38. poschodie (ha, v Sendai máme len 33. poschodie).


Citovať pamflet, poviem: "Tower Three Eight, the place closest to the sky of Hokkaido. [...] a vista in a northern city."

Hokkaido - Aomori #1

12. august 2010 - Otaru

Ráno na trajekte, budím sa na to, ako syn vedľajšej rodiny vojde do kabíny a prehlási "Ame sugoi" ("Vonku leje"). Po poraňajokvaní an-panu a pozeraní na dážď na palube sa na obzore konečne objavia brehy Hokkaida. O jedenástej sme presne podľa plánu v prístave Tomakomai. Dážď a dážď. Nasadám na vlak, a po dvoch prestupoch v Kita-Hiroshime a Sappore, smerujem do Otaru, malého prístavného mestečka na západne od Sappora. Idúc na západ sa obloha vyjasňuje, v Otaru je nakoniec príjemných 23.6 stupňov a dážď len občas a zanedbateľný, vytešujem sa nesmierne. Takto má vyzerať leto.

Pohľad z vlaku Sapporo-Otaru

Otaru človeka hneď víta budovami európskeho štýlu, akých v Sendai nieto, srdce nám plesá. Obzvlášť atypické sú kamenné skladiskové budovy. Hneď v prvom je historické múzeum Otaru.


Otaru spadalo kedysi do oblasti obývanej Ainu, pôvodnými obyvateľmi Hokkaida. Potom začali na Hokkaido vyliezať Japonci z Honshú, takzvaní "wa-jin" 和人, začali ovplyvňovať spôsob života Ainu, takže už sa len ťažko dala nájsť kultúra Ainu na území Otaru. Od 18. storočia začali do Otaru prichádzať obchodné lode z Ósaky, ktoré boli základom ekonomiky Otaru a Hokkaida. Lode z Ósaky neprinášali len tovar, ale aj ľudí, iné kultúry.

V roku 1865 dosiahlo Otaru obyvateľstvo 1000 ľudí. O pár rokov na to bola oficiálna morská bariéra bola posunutá viac na sever, lode mohli prichádzať do Otaru bez povolenia, a po roku 1880, keď bola otvorená železnica, Otaru začalo rýchlo rásť a posilňovať. V roku 1887 začali ósacké lode skladovanie tovaru v Otaru. Začali sa budovať kamenné skladištia, ktoré sú dnes symbolom mesta. V Otaru fúka na jar veľmi silný vietor, ktorý spôsoboval prudké rozširovanie požiarov, a práve kamenné skladištia preukázali veľmi dobrú odolnosť voči požiarom.

Otaru tiež veľmi zúrivo lovilo slede, 90% úlovky šlo na výrobu... hnojiva. Áno, správne. Hnojivo sa veľmi úspešne predávalo na Honshú. (V roku 1953 videli v Otaru posledný veľký úlovok sleďov a potom už sleďov nebolo.)

Okrem sleďov k zlepšovaniu ekonomiky prispelo aj zaradenie Sachalinu medzi oblasti obchodu. Otaru prekvitalo až tak veľmi, že niekedy v roku 1933 sa zrazu na útese neďaleko pobrežia Otaru objavila prvotriedna japonská reštaurácia (ktorá 1952 vyhorela a nezostalo z nej vôbec nič.)

Otarský vodný kanál, ktorý je na titulnej snímke príspevku, bol vybudovaný medzi rokmi 1914 a 1923 na zvýšenie efektivity ládovania lodí. Počas spomínaného obdobia sa počet lodí prichádzajúcich do Otaru z roka na rok zvyšoval. Otaru bolo proste high class japonské mesto v ekonomickom rozkvete.

Bývalá Wall Street Severu

A potom to prišlo. Najprv bol v roku 1937 dokončený dok alebo nejaké podobné zariadenie, spôsob nakladania lodí sa zmenil a kanál sa stal nepotrebným. Po druhej svetovej vojne navyše Japonsko stratilo Sachalin a nový prístav bol vybudovaný v Tomakomai (na opačnej strane, prístav, kde sme sa ráno nalodili). Počet lodí prichádzajúcich do Otaru prudko poklesol a najmä vybudovaný kanál sa stal prakticky nepoužívaným. V múzeu majú vystavené dve snímky, rušný kanál hneď po dokončení a opustený kanál s plávajúcimi konármi etc o niekoľko rokov na to.

Japonsko nastúpilo v 60tych rokoch etapu rýchleho hospodárskeho rastu, ale pre Otaru znamenalo toto obdobie naopak, definitívny úpadok. Práve opustený kanál sa zdal byť symbolom tohto úpadku, alebo ako to pekne píšu v sprievodcovi po múzeu:

Otaru was withering and called "Sunset town", and the canal seemed as the symbol of the downfall.

V 70tych rokoch mal byť pre výstavbu cesty kanál úplne pochovaný, ale polovicu z neho sa podarilo vďaka iniciatíve štyroch ľudí zachovať ako historickú pamiatku. (Bez kanálu by pohľadnice z Otaru vyzerali naozaj smutne.)

Čo je v Otaru dnes? Na mraky obchodov so sklom, ktoré je jedným zo súčasných symbolov Otaru. Jeden obchodík vedľa druhého. Poháre, dekorácie, bižutéria. A turisti. Pokiaľ Otaru naozaj žije z toho, tak sa nečudujem, že nemá budúcnosť.

Sklo a sklo.

V Otaru mi tiež bolo odporúčané určite ochutnať sashimi, surové rybky. Mesto sa síce pýši ulicou zvanou Sushi-doori, ale tá vyzerá vcelku neosobne, radšej zablúdim do malej sushi-reštaurácie medzi obchodíkmi so sklom a objednám si svoje sashimi (servírované, ako ináč, na skle z Otaru). Stravovacie zariadenie som vybrala dobre, ako pozerám, iní zákazníci žiadni, a šéfkuchár je veľmi prívetivá osoba, zanedlho k nemu pribudne nejaký jeho kamarát, ktorý prišiel čosi poriešiť a zdá sa, že na niekoho čaká. Veselá kopa, ktorá sa rada rozpráva. Vraj je originál rádio-hlásateľ a do Otaru sa prisťahoval pred tromi rokmi, lebo že tu dobre.

A tuto, aha, pred odchodom sme si šéfkuchára aj s jeho kamarátom zvečnili:


Ešte sa prejdeme vyprahnutými ulicami Otaru, zablúdime aj ku mŕtvolne tichému prístavu s medúzami alebo čo sú to za tvory. Po poslednej fotosession venovej otarskému kanálu sa vraciame na stanicu, a večer okolo deviatej sme v Sappore, kde spíme nasledujúce tri noci.

Televízna veža Sapporo

Hokkaido - Aomori #0

11. augusta 2010

Smer Hokkaidó, najsevernejší z hlavných Japonských ostrovov.

Pred sebou mám 11-dňové túlanie sa, ktoré plánujem opísať v nasledujúcej sérii príspevkov. V paralelnom okne odporúčam otvoriť Google Maps.

Plán je nasledovný: najprv sa trajektom odvezieme do mesta Tomakomai na Hokkaide, odtiaľ vlakom na západ, najpr pozrieť prístavné mestečko Otaru, na ďalší deň Sapporo. Neskôr sa zase vrátiť do Tomakomai, odkiaľ podnikneme výpravu na kopček TarumaeZan. Z Tomakomai sa potom pustíme smerom na juh, cez mestečko Shiraoi s Ainu múzeom, plánovaná je zastávka v meste Date, až konečne dôjdeme do mesta Hakodate. Z Hakodate sa plánujeme, po tom, čo budeme mať za sebou nabitých 7 dní na Hokkaide, trajektom preplaviť do mesta Aomori, hlavného mesta rovnomennej prefektúry. Aomori je najsevernejšia prefektúra ostrova Honshú. V Aomori plánujeme pozrieť mesto Hirosaki, známe hradom, a tiež posvätnú horu Osorezan. Do celého výletu sú efektne zakomponované dva letné hudobné festivaly, jeden na Hokkaide a jeden v Aomori, na ktorých okrem iného vystupuje (ako už isto šípite) moja obľúbená skupina DOES.



Od brehu sendaiského prístavu odrážame jedenásteho o trištvrte na osem večer. To, že sa mi podarilo uchmatnúť si lístok na trajekt, je veľmi radostná okolnosť. Akonáhle sa začnú prázdniny, lode, lietadlá (mimo nášho finančného obzoru), hotely, celkovo ubytovanie, rezorty, prázdninové facility sú beznádejne zarezervované Japoncami v dovolenkovej horúčke. Plánovanie výletu je niečo ako boj s Japoncami o posledné voľné miesta, a nabudúci rok asi budem musieť začať v decembri.


Trajekt je najlacnejší spôsob ako sa dostať na Hokkaidó. Cesta síce trvá 15 hodín, ale stojí len 9000yenov a ide o vcelku pohodlný spôsob dopravy. Spím vo washitsu (izbe v japonskom štýle) pre 20 ľudí. Rodinky aj rozliční jedinci, všetci pokope. Otvorené a veselé. Až na to, že keď sa prvým Japoncom, čo vojdú do kabíny pozdravím, ani nezamučia. Vzdávam to. Zabalím sa do pokrývky vo svojom kúte a chystám sa svojich 15 hodín využiť užitočne - spánkom. Proti prípadnej nevoľnosti, ktorou sa nám súrodenec vyhrážal (a ktorá nakoniec neprišla), máme kinderkill.

Vonku zúri dážď. Keď som dorazila do prístavu, začalo liať, aj blesky sa tu a tam ozývali, a od môjho pevninského spravodaja Ikuko sa mi donieslo, že prišiel tajfún a že loď, ktorá štartuje zo Sendai na druhý deň, má hlásené trojhodinové meškanie. Vidím, že mám výlet dobre načasovaný.

Zľahka o japonskej histórii

Túlať sme sa boli, len čo sa skončili skúšky, túlať sa po Hokkaide a Aomori a plánujeme sa o tom rozpísať v dohľadnej dobe, len -- som si teraz všimla, že mi na blogu chýba jeden príspevok, ktorý plánujem napísať už od januára (akosi nebola politická vôľa). Ten príspevok by sa mi, ako pozerám, celkom zišiel, než sa pustím do rozprávania o histórii hentakého japonského mesta a čitateľ stratí prehľad o čomkoľvek.

Akurát v januári sme ešte v Tokyu na japončine čítali v učebnici (celkom kritickú) esej o oddychu, práci, makaní a japonských hodnotách. Celá esej sa zľahka dotýkala historického vývoja japonskej spoločnosti. Spolu s komentárom učiteľky nadobudlo zrazu všetko hlbší zmysel.

Najprv zakládné rozvrstvenie japonskej histórie:

Jomon éra 11000 - 300 p.n.l.
- lovci a zberači, prvá keramika na svete, prvé japonské pokusy o poľnohospodárstvo, základná japonská kultúra

Yayoi éra 300 p.n.l - 250 n.l.
- začiatok pestovania ryže

Klasické Japonsko 250 - 1185
(Kofun, Asuka, Nara, Heian éra)
- vstup budhizmu do Japonska, importovanie čínskeho písma a vedomostí

Feudálne Japonsko 1185-1603
(Kamakura, Muromachi, Sengoku, Azuchi-Momoyama éra)
- krvavé Japonsko rozorvané bojmi medzi jednotlivými klanmi, presne ako ho poznáme z románu Taiko od Eijiho Yoshikawy

Edo éra 1603-1868
- viac ako 200 ročný tokugawovský shogunát. 1603 Tokugawa Ieyasu zjednocuje Japonsko. Cisár je bezmocná figúrka. Japonsko sa tvári uzavreté vonkajšiemu svetu.

Moderné Japonsko 1868-
(Meiji, Taishó, Shówa, Heisei éra)
- cisár poráža shóguna a preberá moc. Otváranie Japonska vonkajšiemu svetu a modernizácia (vo veľkom americkom štýle)


Späť ku eseji. Autor píše, že s rozvojom technológií má jedinec viac a viac voľného času, keďže jeho fyzická a duševná práca je nahrádzaná prácou strojov (to s tým pribúdaním voľného času mi akosi nejde do hlavy, ale treba brať do úvahy, že esej je z roku 1982). Potom sa obzerá do histórie a konštatuje, že voľný čas a oddych, relax bolo niečo, čo až na zopár výnimiek nebolo tolerované nikomu. Každý si musel "hledeť svýho" a makať, aby prežil a aby prispel k prežitiu svojej komunity. Ďalej:

"Ľudstvo žilo od dávna na základe tejto filozofie vyznávajúcej hodnotu tvrdej práce [and what about Vive et carpe antického Grécka? -pozn. prekladateľky], avšak touto filozofiou sa vyznačovala hlavne moderná západná kultúra. Japoncov ovládla táto filozofia až na začiatku Meiji éry [hore hore, historický prehľad! - pozn. prekladateľky]. Za tokugawovskej éry sa súčasne pripisoval význam práci aj oddychu."

Tu nám učiteľka vykreslila idylický obraz Japoncov, ktorí si v pokoji, nestarajúc sa o vonkajší svet, napestujú toľko ryže koľko treba, a potom sa venujú rozvíjaniu umení, ako je čajový obrad, kaligrafia, ukiyoe,

Ukiyoe v Tokyo Edo Múzeu

etc. etc.

V roku 1853 dorazia ku brehom uzavretého Japonska čierne (železné) lode (amerického) generála Perryho. Japonci zdvihnú zraky od ukiyoe a sú zdesení. Kým oni hrali na kote a zabávali sa, gaijinovia už majú železné lode, delá etc. Takto to ďalej nepôjde. Perry sa navyše vyhráža, že o 17 dní príde znovu. Po tom, čo pro-západný cisár Meiji príde k moci, Japonsko sa snaží dohnať všetko, čo zmeškalo za západom, a keďže je pozadu, snaží sa dvojnásobne. Rodí sa japonská filozofia makania do bezvedomia s cieľom vytvorenia silného a bohatého Japonska.

"Japonsko plne sústredené na tento cieľ sa stáva krajinou, ktorá pripisuje európskym technológiám väčší význam, než samotné európske krajiny. Veda a technika v Európe sa rozvíjala oddávna v harmónii s tradičnými náboženskými filozofiami, hlavne kresťanstvom [v harmónii! Dovoľte mi, sa zasmiať. - pozn. prekladateľky] Avšak krajiny ako Japonsko, Amerika, či Rusko, ktoré oneskorene zažívali modernizáciu, sa len snažili o rýchle zavedenie technológií a nezaoberali sa otázkou podobnej harmónie [v prípade ostatných dvoch krajín mi nejako ušla súvislosť]."

Autor sa v eseji ďalej zaoberá tromi základnými hodnotami japonskej spoločnosti po modernizácii (ktoré by sa v podstate dali zhrnúť ako práca, práca a práca) a kritizuje, ako tieto hodnoty začínajú požierať samé seba, a že to čo má význam, nie je makanie, ale nápad, myšlienka, invenčnosť etc.

Z eseje sa teda javí, že modernizácia Japonska nebola len o výmene kimona za západnú módu, ale že stret Japonska s rozvinutou západnou civilizáciu doslova zmenil mentalitu Japoncov.