Volebný informátor

Ktorému z týchto kandidátov by ste zverili svoj hlas Vy?

Lokál voľby 2011

Giro di JPN (15) - Nagasaki III

8. marec 2011, deň 10, popoludnie

V nadväznosti na predchádzajúci príspevok vyrážame od chrámu Sófukuji a vydávame sa po stopách Sakamota Ryómu. Jedná sa o historickú postavu, ktorá je po celom Japonsku bujaro oslavovaná. Proti Sakamotovi Ryómovi nenájdete jedno krivé slovo a podľa mnohých Japoncov je to práve postava typu Sakamoto Ryóma, ktorú Japonsko potrebuje na to, aby sa pohlo zo svojej finančnej/politickej stagnácie. Ako sme tak pátrali na internete po informáciách, zistili sme, čo je za touto celojaponskou mániou - minulý rok v januári začali v televízii vysielať televízny seriál "Ryómaden" pojednávajúci o udalostiach týkajúcich sa Sakamota Ryómu.

Naše kroky smerujú k zrekonštruovanej budove Sakamotovej spoločnosti "Kameyama Shachú" (v českom prepise "Kamejama Šačú", heh), ktorú založil v Nagasaki. Ako šlapeme cintorínom do kopca (Sakamoto mal kopce zjavne v obľube), povedzme si o ňom niečo. Aha, tu máme aj fotografiu.

Sakamoto Ryóma

Narodil sa v roku 1836 v Kóchi na ostrove Shikoku (na ostrove Shikoku sme ešte neboli) ako samuraj klanu Tosa. Patril k najnižšej vrstve samurajov a s tým sa v shogunátnom Japonsku nedalo pohnúť. Z mladého Sakamota sa vykľul zdatný šermiar, aj v šermiarskej škole v Ede (Tokyu) sa rýchlo zaradil medzi tých najlepších. Bolo to v roku 1858, keď k Japonsku dorazili čierne lode komodora Perryho a začali sa jednania ohľadne otvorenia japonských prístavov a šermiarske školy v tom období bol plné "loajalistov", ktorí chceli zachovať shogunát a vyhnať z Japonska všetkých barbarov (rozumej cudzincov). Loajalistom sa napríklad nepáčilo, ako v Shanghaji mali pod palcom všetko Briti, a chceli nutne zabrániť tomu, aby podobnú moc na Japoncami získali Američania.

Do kopca

Sakamoto opustil svoj klan, aby sa mohol zapojiť do podobného hnutia s mottom "Uctievať cisára a odstrániť barbarov", ktorého cieľom bolo zvrhnúť shogunát. (Pokúšame sa vysvetliť Sakamotove pohnútky a ticho čakáme, kedy si ctené čitateľstvo všimne, že situácii v Japonsku tesne pred odstúpením shóguna zatiaľ dobre nerozumieme.) Problémom so shogunátom bolo, že mal "kamennú hierarchiu", v ktorej sa človek, nech robil, čo robil, nemohol pohnúť z triedy, v ktorej sa narodil. V tejto hierarchii mali napríklad obchodníci najnižší rank. Najvyšší mali samozrejme samuraji, a po nich roľníci.

Do kopca

Sakamoto mal zjavne dva hlavné ciele - zrušiť triedny systém a nastoliť slobodnú spoločnosť, v ktorej mali všetci rovnaké práva; a zbaviť sa všetkých cudzincov, ktorí mohli formálne alebo neformálne získať moc nad Japonskom. Celkom sympatické je, že niektoré zdroje sa neštítia uviesť, že Sakamoto bol v úvode svojej činnosti xenofób (čo by ste napríklad v japonskom múzeu nikde nenašli). V roku 1864 sa Sakamoto Ryóma podujal spáchať atentát na človeka menom Katsu Kaishu, ktorý bol významným štátnikom, podieľal sa na jednaní s Američanmi ohľadne obchodnej dohody a podľa loajalistov bol veľmi servilný voči požiadavkam Američanov.

A tu prichádza zázračný zvrat v myslení Sakamota, scéna priam ako určená do japonského televízneho seriálu: Katsu Kaishu presvedčil Sakamota, aby si ho vypočul a vysvetlil mu, že na to, aby zbavil Japonsko všetkých cudzincov a dokázal sa ubrániť politickému vplyvu iných krajín, potrebuje Japonsko silnú armádu - a tú nezíska ináč, než okopírovaním zahraničných vojenských technológií.

S takto upgradovaným konceptom odišiel Sakamoto Ryóma do Nagasaki, kde v roku 1865 založil spoločnosť Kameyama Shachú, ktorá je údajne prvou modernou spoločnosťou v Japonsku. Kameyama Shachú sa špecializovala na prepravu a dovoz zbraní do Japonska. Západnými zbraňami Sakamoto zásoboval Kyushu klany Satsuma a Choshu, ktoré v uvedenom poradí bojovali s Britmi a Holanďanmi.

Kameyama Shachú

Medzičasom sa nám podarilo vyšlapať až ku pamätnej budove spoločnosti Kameyama Shachú. "Replika" pôvodnej budovy bola postavená niekedy pred rokom 2009, po tom, čo bol na ostatkoch pôvodnej budovy vykonaný archeologický výskum. V budove je vystavená nejaká korešpondencia Sakamota a replika jeho katany a kimona. Sakamoto ináč neskôr nosil strelnú zbraň značky Smith and Wesson. Známy bol tiež tým, že nosil japonský odev, ale obúval si západné čižmy.

Kameyama Shachú

Od spoločnosti Kameyama Shachú šlapeme ďalej do kopca (Sakamoto musel mať kopce veľmi rád), takže môžeme pokračovať v rozprave. Sakamotovi sa podarilo vyjednať alianciu medzi klanmi Choshu a Satsuma, ktoré ako sme už spomínali, bojovali proti Holanďanom aj Britom, zároveň však odporovali shogunátu a tiež sebe navzájom. Vytvorenie aliancie Satsuma-Choshu sa považuje za veľmi dôležitý krok, ktorý urýchlil zvrhnutie shogunátu a Meiji reformy. V roku 1867 sa Kameyama Shachú mení na Kaientai, vojenské loďstvo aliancie

Do kopca

Ku aliancii sa pridal aj klan Tosa (z ktorého pochádzal aj Sakamoto), lebo sa bál o svoju existenciu po zvrhnutí shogunátu. Sakamoto medzitým inšpirovaný ideálmi americkej spoločnosti zostavil osembodový plán, ktorý plánovali predostrieť shógunovi a vyzvať ho, aby odstúpil bez použitia vojenskej sily. Súčasťou Sakamotových ôsmich bodov bolo zrušenie triedneho systému, odovzdanie politickej moci do rúk cisára, existenia dolnej a hornej snemovne, ktorá bude rozhodovať demokraticky, posilnenie vojenského loďstva a prispôsobenie hodnoty striebra a zlata hodnotám v zahraničí. Osembodový plán bol predostretý shógunovi Tokugawovi Yoshinobumu. Isto si hovoríte (tak ako my), že shógun predsa nemohol byť taký jednoduchý, aby akceptoval osem bodov a odstúpil (a on naozaj odstúpil), ale aliancia zjavne použila nejaký trik (sľúbila mu, že bude stáť na čele vládneho orgánu zloženého z vybraných feudálnych pánov, čo sa však nakoniec nerealizovalo).

Krátko na to (v novembri 1867) bol Sakamoto Ryóma zavraždený a jeho krátka, ale zrejme nenahraditeľná úloha v premene Japonska sa skončila. V roku 1868 sa moci chopil cisár Meiji a začala sa modernizácia Japonska.

Sakamoto Ryóma

My sme medzitým vystúpili až ku bronzovej soche Sakamota Ryómu, ktorá sa týči nad Nagasaki a zodpovedá romantickým predstavám Japoncov o Sakamotovi Ryómovi. Boli sme ešte onehdá minulý rok v septembri v múzeu Meiji reforiem v Kyóte a aj tam ponúkaná prezentácia činov Sakamota Ryómu sa nedala popísať slovom iným než "romantická". Ani zavraždenie Sakamota Ryómu nemohlo byť len tak - Sakamoto bol predsa znamenitý šermiar. Na to vám v múzeu povedia, že Sakamoto mal v čase atentátu nádchu/chrípku/iné ochorenie dýchacích ciest, ktoré ho oslabilo, nemohol sa dostatočne brániť a preto nakoniec (neborák!) v súboji podľahol. No čo im na to povedať. Človek bol vtedy mierne sklamaný, lebo za vstupné 600 yenov by chcel vidieť aj niečo iné, než romantické rozprávky. Najsmutnejšie bolo, že nám vtedy namiesto obejktívnej analýzy servírovali Meiji reformy ako "najúžasnejšiu udalosť v japonských dejinách, ktorá dala vznik Japonsku ako technologickej špičke sveta s húževnatým a pracovitým národom". My vôbec nechceme protirečiť a popierať, že dala, ale sú aj veci na druhej strane...

Nagasaki

Dosť bolo ponosov, pokochali sme sa výhľadom na Nagasaki so slnkom rovno oproti objektívu, koľko radosti, a zostupujeme späť do mesta. Na ulici sa nám hneď prihovára nejaký dôchodca, ktorý si chce cvičiť svoju angličtinu. Aby sme mu dali pocit dôležitosti miestneho obyvateľa, pýtame sa ho aspoň, či je okuliarový most ďaleko.

Meganebashi

Okuliarový most, "Meganebashi" z roku 1634 bol postavený za použitia čínskeho know-how a je najstarším stojacim oblúkovým kamenným mostom v Japonsku. Kamenné mosty sa tešili v súdobom Japonsku veľkej obľube, keďže narozdiel od drevených mostov nehnili. Podľa vzoru Meganebashi bolo postavených mnoho mostov na Kyushu a iných oblastiach Japonska. Názov "Okuliarový most" pochádza... mno, posúďte sami podľa fotografie.

Špektákle
(aha, vpravo dole prevísa jamka cez zábradlie, to sme si skoro ani nevšimli)

Na záver okruhu smerujeme do múzea histórie Nagasaki, kde strávime cez nejaké dve hodiny a čerpáme poznatky. Aj v Nagasaki maju veľmi dobrého anglického zvukového sprievodcu, takže sa stačí obšmietať okolo exponátov a robiť si poznámky ako na prednáške.

Nagasaki Museum of History and Culture

Potom si môžeme konečne sadnúť. Deň končíme večerou v maličkej japonskej reštaurácii, v ktorej sme samozrejme jediným zákazníkom. Tenoraz udon. Teta kuchárka nás chváli, akú máme dobrú japončinu (lebo si vieme sami popýtať lyžicu na vyjedanie polievky; no koľká radosť, už sme postúpili na úroveň päťročného dieťata a vieme si vypýtať lyžicu). Potom už len cez bordelárske uličky smer hotel, na druhý deň nás čaká skorý štart a veľa kilometrov.

Večera, udon

Normálne uličky

Bordelárske uličky

Giro di JPN (14) - Nagasaki II

8. marec 2011, deň 10

V Nagasaki majú múzeá otvorené už od skorého rána (8:00) - narozdiel od ležérnej Fukuoky (9:30). Hneď zrána smerujeme do Dejimy, bývalej holandskej mikrokolónie.

Dejima

Ako sme už spomínali v jednej z minulých častí (v Shimabare), Kyushu bolo prvé miesto, kde došlo ku kontaktu Japonska so západnou kultúrou, keď v roku 1543 stroskotali Portugalci na juhu ostrova Kyushu pri Kagoshime. Tiež sme si povedali, ako Portugalci robili bordel (šírili kresťanstvo, katolícke kresťanstvo).

Dejima

Prístav v Nagasaki bol otvorený v roku 1570 a prvé portugalské lode doň vplávali v nasledujúcom roku. Vďaka obchodu s Portugalcami sa mesto rýchlo rozrastalo a bohatlo (a Portugalci medzitým veselo šírili kresťanstvo, kde sa len dalo). V roku 1587 Toyotomi Hideyoshi prichádza na Kyushu vrámci svojej "Kyushu kampane" (cieľ bol pripojiť Kyushu k zjednotenému Japonsku a potom odtiaľ robiť výpady na Kóreu, ako bolo popísané v predchádzajúcich dieloch). Toyotomi Hideyoshi vidí, ako kresťanskí feudálni páni získavajú ekonomickú moc vďaka obchodu s Portugalcami a ľahko sa môžu odštiepiť od zjednoteného Japonska. Tiež sa mu nepáči, akú moc majú portugalskí jezuiti v politickej sfére. Nech mal však Toyotomi Hideyoshi akékoľvek obavy, podnikol len nedostatočné kroky na to, aby zabránil portugalskému vplyvu.

Dejima

Po bitve pri Sekigahare, Tokugawa Ieyasu v roku 1603 zakladá shogunát. Spočiatku voči kresťanským feudálnym pánom nemôže podniknúť žiadne kroky - má zatiaľ málo politickej moci a mnohí jeho spojenci v bitve pri Sekigahare sú "kirishitan daimyó" (kresťanskí feudálni páni). Jeho pozícia sa posilňuje, keď zavraždí potomka Hideyoshiho Toyotomiho a zaberie hrad v Ósake (Toyotomiho hrad). V roku 1614 je v Japonsku oficiálne zakázané kresťanstvo. Väčšina kirishitan feudálnych pánov v Japonsku sa dobrovoľne vzdáva kresťanstva, len niektorí opustia kvôli viere Japonsko. Kresťanskí Japonci sú všetkými možnými spôsobmi (týranie, popravy) nútení vzdať sa kresťanstva, alebo sú vyexilovaní (do Manily a podobne; pokiaľ si niekedy kladiete otázku, prečo sú Filipínci takí nábožní, tak tu je časť odpovede).

Z expozície na Dejime

Od roku 1614 bol tiež obchod so všetkými zahraničnými ne-čínskymi loďami obmedzený na prístavy Hirado a Nagasaki. V roku 1634 začína v Nagasaki stavba Dejimy - umelého ostrova spojeného s pevninou len mostom. Na Dejime budú držať Portugalcov, aby neprichádzali do kontaktu s Japoncami a nemohli konať svoju misionársku činnosť - a zároveň budú Japonci môcť pokračovať v obchode s Portugalcami. Dejima, 出島, v podstate znamená "exkludovaný ostrov". V roku 1636 je Dejima dokončená a Portugalci nasťahovaní.

Dejima, interiér budov

A potom, potom prichádzajú roky 1637-38 a s nimi krvavé povstanie v Shimabare. Hoci Portugalci nestáli priamo za vzburou; Shimabara bola po dlhé desaťročia oblasť, v ktorej sa kresťanstvo silne zakorenilo a ľudia ho skryte praktizovali aj po jeho oficiálnom zákaze; shogunát sa presvedčil, že kontakt so zahraničím prináša viac škody, než osohu. Začína sa obdobie národnej izolácie - Sakoku, uzamknutie Japonska. V roku 1639 sú všetci Portugalci z Dejimy deportovaní a portugalské a všetky iné zahraničné lode dostávajú zákaz vstupu do japonských prístavov. Jediný japonský prístav, kde pokračuje obchod so zahraničnými loďami sa stáva Nagasaki - aj to len s Číňanmi a Holanďanmi.

Holanďania. Holanďania mali od roku 1609 základňu v prístave Hirado (hint: použite Google Maps) a tiež čulo obchodovali s Japonskom cez Holandskú východoindickú spoločnosť (De Vereenigde Nederlantsche Oost-Indische Compagnie, VOC). Holanďania sa tiež, ako sme už spomínali v Shimabare, preukázali ako "prijateľní", keďže mali proti-katolícke nálady. Shogunátu sa pozdávalo, že môže pokračovať v obchode s Holanďanmi bez toho, aby im Holanďania nanucovali kresťanstvo. V roku 1641 sú Holanďania nasťahovaní na ostrov Dejima - Dejima sa ako japonská pobočka Východoindickej spoločnosti stáva na 218 rokov jediným kontaktným bodom medzi Japonskom a západnou kultúrou.

Lepšie to nevieme. Fotenie ľudí.

Cofee break: Aj keď hovoríme o Sakoku, Japonsku v národnej izolácii, nebolo Nagasaki jediné miesto, kde dochádzalo k obchodu so zahraničím. Je doložené, že sa obchdovalo aj s Kóreou, Rusmi na severe a obyvateľmi na ostrovoch Ryúkyú.

Na začiatku 19. storočia dochádza k rozličným incidentom so zahraničnými loďami a celkovo sa zvyšuje záujem západu o Japonsko. V roku 1853 prichádza komodor Perry a otvára Japonsko, ako sme už o tom hovorili v Hakodate. Obchodná dohoda medzi Japonskom a USA je podpísaná v roku 1858, v nasledujúcom roku je otvorený prístav v Nagasaki, Dejima je zrušená a postupne ju pohlcuje rozširujúci sa prístav. V súčasnosti sa Dejima nachádza vnútri mesta.

Súčasná poloha umelého ostrova Dejima a veranda, z ktorej bolo kedysi vidno na more.

Dejima má rozlohu okolo 15 tisíc metrov štvorcových. Hoci po modernizačných projektoch na začiatku 20. storočia úplne zanikla a pôda sa rozchytala medzi súkromnými vlastníkmi, po vyhlásení Dejimy za národnú pamiatku sa v priebehu druhej polovice 20. storočia podarilo pozemky skúpiť späť a na základe archeologického výskumu bola Dejima znovu prebratá k životu. Cieľom je dokončiť ju do podoby, v akej bola na začiatku 19. storočia.


Expozícia v Dejime predstavuje život Holanďanov na izolovanom ostrove a detaily obchodu a kultúrnej výmeny medzi Japonskom a Holandskom.

Fasády budov v Dejime sa tvária polojaponsky-poloeurópsky, a rovnako je to aj s interiérom. Na podlahe rohože tatami, na stenách tapety s divokými európskymi vzormi. A európskym nábytkom. Budovy totiž postavili Japonci a Holanďania na nich počas svojho pobytu vykonali "podivné zmeny", ako by isto povedali vtedajší Japonci.

Na Dejime žilo zo desať Holanďanov s kapitánom a doktorom, a vždy po určitej dobe sa táto skupina obmieňala za novoprišelcov z Holandska. Pobyt na Dejime nebola sranda (najdlhšie odslúžil istý kapitán 13 rokov na Dejime). Holanďania nemali povolené ostrov opúšťať a vstupovať do mesta. Neskôr dostali povolené zúčastňovať sa jedného festivalu v Nagasaki, a to si viete predstaviť tú podívanú, keď sa Japonci raz za rok mohli v uliciach pozrieť na Holanďanov z Dejimy.

Raz sa rok sa tiež šéf Holanďanov s doktorom a ešte niektorými členmi posádky na Dejime vybrali v japonskom sprievode do Tokya, aby sa stretli so shógunom. Celá výprava trvala okruhom 90 dní. (Neskôr sa výprava konala len raz za štyri roky.)

Izby japonských úradníkov na Dejime

Na ostrov mali prístup len rôzni zamestnanci shogunátu, obchodníci, rozliční úradníci, tlmočníci a nejaké tie Japonky, aby "zabávali" Holanďanov. Ženy okrem spomínaných Japoniek vstup do Dejimy povolený nemali, Holanďania si nesmeli doviezť ani svoju holandskú rodinu. Na zahnanie údajnej nudy často hrali biliard a pchali tabak do fajok.

Holanďania zaháňajú nudu

Všetko však ožilo v čase, keď dorazil nový náklad na holandských lodiach; vtedy aj celé mesto bolo na nohách. Príchod nového tovaru vyvolával takzvané "holandské šialenstvo" - všetky holandské a iné zahraničné predmety a artikle mali pre Japoncov priam zberateľskú hodnotu. Veľmi populárny bol napríklad holandský gin - ale nie kvôli málo chutnej tekutine vo fľaši, ale kvôli fľaši samotnej, ktorá bola veľmi umelecky zdobená.

Váhy

Hlavný dovozný a vývozný plán Holanďanov bol nasledovný. Do Japonska doviezli surový hodváb z Číny a okolia. Vo veľkom vyvážali striebro a zlato (neskôr meď); Japonci boli veľmi ťažobne aktívni; a v Indii, Bengálsku a podobných končinách ho vymenili za bavlnu. Bavlnu potom odviezli na Molucké ostorvy v Indonézii, kde ju vymenili za korenia, ktoré šli do Európy. Ďalší významný dovozný artikel po surovom hodvábe bol v Japonsku cukor (z Indonézie); a tiež látky, korenia, žraločia koža na výrobu obalov na katany, vzácne drevá, slonovina, sklo. V Európe sa zase obľube tešili rozličné japonské produkty ako Imari porcelán (z Arity, tam sme boli), medené výrobky a rozličné lakované drevené výrobky.

Replika holandského pohára z druhej polovice 17. storočia

Z archeologickej expozície

S prítomnosťou Holanďanov v Nagasaki bola spojená celá náuka, tzv. "rangaku" - čož je skratka z japonského "Orandagaku". "Oranda" od slova "Holland" a "gaku" znamenajúce "veda". "Rangaku", holandológia, zahŕňala všetky poznatky vedecké, technické a kultúrne, ktoré sa do Japonska dostávali sprostredkovane cez Holanďanov na Dejime a cez ich holandské knihy. Japonci vďaka Holanďanom na Dejime získali poznatky zo západnej medicíny, botaniky, chémie, fyziky, astronómie, lingvistiky a vojenskej oblasti. O výsledkoch Kopernikovej, Galileiho a Newtonovej vedeckej činnosti sa Japonci dozvedeli na Dejime a v tom období vznikli japonské slová na pomenovanie planét slnečnej sústavy a japonské verzie slov ako "gravitácia" a "kométa". Pre milovníkov lingvistiky: zoznam japonských slov holandského pôvodu od tety Wikipédie. Za pozornosť stojí aj charakter slov.

Holandská východoindická spoločnosť

VOC vznikla na začiatku 17. storočia, v dobách krutého boja medzi Anglickom, Portugalskom, Španielskom a Holandskom o vplyv na východe. Holanďania zlúčili štrnásť holandských obchodných spoločností a VOC prebrala kapitál všetkých ich pobočiek. VOC začala upadať v priebehu 18. storočia kvôli pomerom v Európe (revolúcia vo Francúzsku a Napoleonské vojny) a kvôli zlým Britom, ktorí bránili prechodu holandských lodí medzi Amsterdamom a Indonéziou a sabotovali tak tok tovarov z Európy do Ázie.

Doktori z dejimskej posádky tiež zaúčali japonských študentov do západnej medicíny a iní členovia VOC pobočky na Dejime zase do svojich odborov; učili Japoncov aj jazyky ako francúštinu a angličtinu. V 18. storočí shógun Tokugawa Iyoshimune zrušil zákaz zahraničných kníh a z Dejimy sa tak do Japonska liali preklady holandských kníh a s nimi poznatky.

Seminár a protestantský kostol, ktoré boli v Dejime postavené v 19. storočí
po otvorení prístavu Nagasaki.

Prístav v Nagasaki

Dutch Slope

Z Dejimy smerujeme na "Holandský svah". Holadský svah sa nachádza v bývalom medzinárodnom osídlení, ktoré v Nagsaki vzniklo v 19. storočí po tom, čo bol prístav otvorený. Názov "Holandský svah" vznikol preto, že Japonci na ňom vídali mnoho cudzincov na ceste do medzinárodnej štvrte. Nuž a jednoducho, všetci cudzinci, ktorí neboli ani Číňania ani Kórejci, boli "Holanďania".

Cofee break: Holanďanom tiež zvykli Japonci hovoriť "červené hlavy".

V bývalej medzinárodnej štvrti je množstvo budov západnej architektúry. V mnohých z nich sídlili konzuláty.

V niektorých domoch majú otvorené kaviarne.
Ako tuná, aha, čaj s mliekom za prijateľných 200 yenov v budove
západnej architektúry s kvázi-starým nábytkom a jazzovou hudbou.

Budova bývalého ruského konzulátu (hore) a iné domy v zahraničnej štvrti (dole)

Múzeum čínskej kultúry a histórie

Pod štvrťou sa nachádza múzeum čínskej kultúry a histórie, a vyzeralo veľmi lákavo, veľmi červeno a veľmi čínsky (čo je červené, to je čínske) . Expozície v ňom má otvorené samotné Národné múzeum čínskej histórie a Pekingské palácové múzeum. Ako sme už spomínali vyššie, Číňania obchodovali s Japonskom už od skorších dôb, a najmä vo Fukuoke a celkovo na ostrove Kyushu bola veľká čínska populácia. Po nastolení "Sakoku" (uzamknutie Japonska) boli všetci Číňania z Kyushu koncentrovaní v Nagasaki, kde obývali čínske štvrte. Nemali povolený voľný pohyb a na vstup do mesta potrebovali "priepustky", drevené tabuľky, na ktorých boli poznačené rozličné údaje. Odhaduje sa, že v istom období až jednu tretinu obyvateľov Nagasaki tvorili Číňania. Preto tá čínska štvrť včera a preto tie čínske pokrmy. Múzeum teda vyzerá lákavo, ale nie je naň čas, pýta 600 yenov (v ten deň v Nagasaki sme na expozíciách a vstupnom minuli 2500JPY) a zase by sme sa len zamotali v čínskej histórii, čo nechceme, takže utekáme ďalej.

Pohľad na Nagasaki od Glover Gardenu

Ďalšou zastávkou je veľmi známy "Glover garden". Ide o ďalšiu štvrť so zahraničným osídlením, ktorá vznikla v druhej polovici 19. storočia. Štvrť je pomenovaná podľa Thomasa Blaka Glovera, škótskeho obchodníka a "podnikateľa", ktorý prišiel do Nagasaki v roku 1859 a po nastolení Meiji éry sa veľkou mierou pričinil o zavedenie mnohých moderných technológií v Japonsku. Aj ostatní obyvatelia štvrte boli významní, zväčša britskí občania, ktorí zohrali významné úlohy v modernizácii Japonska na začiatku Meiji éry. Štvrť je plná luxusných domov v koloniálnom štýle, fontán, záhradných a parkových prvkov.

Glover Garden

Sídlo Thomasa B. Glovera
Záber isto poznáte z publikácií o Japonsku, uchechtáva sa jamka

Cofee break: Syn Thomasa B. Glovera a jeho japonskej manželky sa volal Thomas Albert Glover. V Japonsku nazývaný "Tomisaburo Kuraba". Inak tiež významný činiteľ.

Známy visutý most v Nagasaki.
Dúfali sme, že sa nám podarí urobiť lepší záber, ale bližšie sme sa nedostali.

Sakamoto Ryóma a biznis

Cestou z Glover Gardenu míňame obchod, ktorý je plný tričiek, pohľadníc, hrnčekov a iných predmetov s podobizňou Sakamota Ryómu. V ponuke je tiež tričko s nápisom "I love Ryóma!". Takto sa robí biznis. Sakamotovi Ryómovi sa budeme venovať už onedlho, teraz utekáme ďalej.

Oura Catholic Church

Neďaleko sa nachádza katolícky kostol Oura, ktorý bol postavený francúzskymi misionármi v roku 1864, teda po "otvorení Japonska". Jedná sa o najstarší zachovaný japonský kostol a je vyhlásený za národný poklad.

Predajňa s Castellou pod kostolom Oura

Castella, japonsky "kasutera" - mäkký špongiovitý koláč, Japonci považujú za špecialitu z Nagasaki. V skutočnosti Castellu priniesli portugalskí obchodníci v 16. storočí a názov pochádza z portugalského "Pão de Castela", čiže "chlieb z Kastílie". Portugalci tiež naučili Japoncov smaženiu a japonský pokrm tempura má názov tiež odvodený od portugalského "tempero".

Ešte nestačilo, ďalšou zastávkou (v tomto príspevku) je chrám Sófukuji, ktorí založili čínski obyvatelia v roku 1629. Chrám je vraj vzácnou ukážkou Ming architektúry a má vraj typickú čínsku atmosféru. (Je červený, to musíme uznať.) Chrámy mali dôležitú úlohy v čínskych komunitách v Nagasaki. Do každého chrámu chodili len Číňania z určitej oblasti Číny; a tak sa chrámy stali miestom stretávania a komunikácie ľudí z rovnakej oblasti.

Sófukuji

Toľko v tejto časti. V ďalšej časti pôjdeme po sľubovaných stopách Sakamota Ryómu a pozrieme sa na zvyšné vybrané body Nagasaki.