Giro di JPN (10) - Arita

6. marec 2011

Arita je malé mestečko nachádzajúce sa doslova "niekde v Japonsku" a je veľmi známe výrobou porcelánu. Porcelán z Arity je údajne známy aj v Európe, pod menom Imari porcelán; podľa neďalekého prístavu Imari, cez ktorý bol vyvážaný.

Stanica Kami-Arita

Vystupujeme v stanici Kami-Arita, čiže "Horná Arita", aby sme sa dostali čo najbližšie ku kľúčovým miestam spojeným s výrobou porcelánu v Arite. Kami-Arita je malá útulná bezpersonálová stanica, v ktorej stojí vlak raz za hodinu (alebo hodinu a pol).

Uličku Arity sú úzke a prepchané obchodmi a obchodíkmi s keramikou. Hentam má Porcelánová galéria Marukei aj na parkovisku vystavené taniere s priemerom zhruba 50 centimetrov (a v celkovej hodnote ževraj 200 miliónov yenov, čiže zhruba 1.7 milióna eur). Turistov nieto. Domácich tiež len poskrovnu. Na prelome apríla a mája sa v Arite každoročne koná porcelánový festival, mimo toho obdobia je tu asi prázdno. Ospalá diera.

Parkovisko Porcelánovej galérie Marukei

Vojdem do prvého obchodu, čo mi padne do oka, aby som sa spýtala, či nemajú voľnú turistickú mapu/pamflet Arity (také rozdávajú v Japone úplne všade). Nieto ani personálu. Nikto nereaguje ani na "Konnichiwa!", ktoré sa odvážim zavolať do prázdneho obchodu. Dalo by sa odniesť aj pol obchodu a nikto by si to možno nevšimol. Nájdem teda pri pokladni v kope pamfletov vhodnú mapu a zberám sa. Aj by som sa poďakovala, ale nie je komu.

Nikto. Ľudoprázdno.

V Arite je značné množstvo budov ešte z 19. storočia. Možno ešte staršie sú známe Tombai-steny, ktorými boli oplotené domy a dielne hrnčiarov. Kým obchody s keramikou sa sústreďovali v živších uliciach, dielne si stavali hrnčiari ďalej od cesty a ohradzovali múrmi, aby von neuniklo žiadne výrobné tajomstvo. Materiálom pre Tombai-steny bol hrnčiarsky odpad a rozbitá keramika.

Tombai Walls

V Arite je porcelán ešte aj na chodníkoch

Hneď za Aritou sa nachádza lom Izuyama. Na mieste stretávam miestneho, ktorý venčí psa. Po tom, čo sa oťukáme ("Konnichiwa!"), sa ma pýta, či rozumiem po japonsky a či mi má porozprávať niečo o lome a histórii Arity. Vďačne, vďačne.

Lom Izumiyama

Včera vo Fukuoke sme hovorili o výpravách Toyotomiho Hideyoshiho do Kórey. A o tom, ako v roku 1598 Toyotomi zomiera a vojská sa sťahujú z Kórey. Pri sťahovaní vojsk daimyó panstva Saga (južnejšie od Fukuoky) zajal kórejského hrnčiara menom Yi Sam-pyeong (ktorého Japonci potom volali Ri Sanpei) s jeho širšou rodinou (okolo 150 ľudí) a odvliekol ich do Japonska. (Ujo v so psom mi to celé vysvetľoval oveľa podrobnejšie, ale už si nepamätáme a sme leniví čítať a hľadať japonské zdroje na internete, meh.)

Kórejec Ri Sanpei bol v Japonsku nútený vyrábať porcelán niekde v panstve Saga, ale nedostával sa mu do ruky dobrý materiál. Vydal sa teda na cesty hľadať vhodnú surovinu. Ujo so psom hovorí, že po tom, čo našiel stopy kaolínu, postupoval proti smeru toku rieky a nakoniec v roku 1616 našiel ložisko kaolínu v Arite. Trvalo mu to vraj osem rokov.

Coffee break: V tom istom roku 1616 zomiera Tokugawa Ieyasu.

Ri Sanpei teda vyrobil v Arite začiatkom 17. storočia prvý japonský porcelán - dovtedy Japonci kupovali všetok porcelán od Číňanov. Arita sa stala porcelánovým mestom a prekvitala. Ri Sanpei je označovaný za "otca japonského porcelánu" a za počiny v Arite sa mu počas života dostalo rozličných pôct, napríklad dostal aj japonské meno (Kanagae Sanpei). Zomiera v roku 1655. V chráme Tózan Jinja v Arite je Ri Sanpei uctievaný ako boh.

Socha Ri Sanpeia v chráme Ishima Jinja neďaleko lomu

Od roku 1650 sa porcelán z Arity dostáva vďaka holandskej Východoindickej spoločnosti aj do Európy. V lome Izumiyama, v ktorom sa nachádzame, sa ťažil kaolín až do roku 2004. Za takmer 390 rokov ťažby sa podarilo Izumiyamu, kopec, zrovnať so zemou. Ťažba bola ukončená nie pre nedostatok materiálu, ale pre ťažkosti so zásobovaním vody potrebnej na ťažbu a spracovanie suroviny. Momentálne sa kaolín dováža z inej oblasti na Kyushu (Amakusa v Kumamote). Ujo so psom hovorí, že prebiehajú aj prieskumy ohľadne potenciálneho znovuotvorenia lomu.

Lom Izumiyama, národné kultúrne dedičstvo

Ujo so psom sa vyjadruje tak presne a v takých detailoch (len keby sme neboli zabudli polovicu toho, čo nám povedal...), že v behu jeho výkladu začíname mať pochybnosti, či je to "bežný" obyvateľ Arity. A naozaj, na konci výkladu mi dáva vizitku a vykľuje sa z neho sprievodca a pracovník múzea. Hovorí, že aj pred chvíľou mali nejaký ten seminár a len vybehol vyvenčiť psa hneď, ako skončili.

Skočím do múzea, ktoré je za rohom, ale čaká ma už len ceduľa "Heikan", zatvorené. Po podrobnom výklade uja so psom by mi to teoreticky ani nemuselo byť ľúto.

Boli sme sa predtým pozrieť v inom múzeu, takzvanom "Arita Porcelain Museum", ktoré sa nachádza v starom skladišti tovaru, a boli sme mierne sklamaní, že Arita zo svojej 400-ročnej porcelánovej histórie vytiahne do múzea tak maximálne nejaké kúsky z Meiji éry, čiže prelomu 19. a 20. storočia. Možno tie lepšie kúsky na nás naozaj čakali v takzvanom Arita Folk and History Museum, ktoré sme už nestihli. Možno nabudúce...

Arita Porcelain Museum

Ideme teda s dlhým nosom späť na stanicu, na ten jeden vlak za hodinu, ktorý premáva; keďže je už takmer päť hodín nevidíme zmysel zdržiavať sa v Arite dlhšie. Po piatej bude táto ospalá diera už len ospalejšia a ospalejšia...