27.-28. február 2011
Do Tokya teda ideme, netradične ranným autobusom, ktorý štartuje zo Sendai o pol ôsmej ráno. Hneď po tom, čo cestujúci nastúpia a usalašia sa, začnú vyťahovať raňajky a interiérom autobusu sa šíri chemická vôňa neoprénového pečiva z kombini (convenient store); čo nám hneď aj pripomína, prečo väčšinou chodíme nočným autobusom. Meh, japonské pečivo.
Tak veru, študent väčšinou absolvuje trasu Tokyo-Sendai autobusom. Cenové pomery sme tu na noriyame už možno niekde rozoberali, ale nie je na škodu pripomenúť si ich (v prípade, že existujú jedinci, ktorí sa domnievajú, že sa tu stále vyvážame japonským rýchlovlakom, shinkansenom). Shinkansen síce prekoná vzdialenosť 350 kilometrov medzi Tokyom a Sendai za nejaké dve hodiny, ale stojí človeka 10000JPY. Autobusu to trvá päť hodín, ale ľahko sa dá nájsť autobus za 3000JPY (príslušné prepočty dúfam uskutočníte sami, my sa orientujeme len v SKK mene). Sú jedinci, ktorí sadajú aj do autobusov za 2700JPY a podobne, ale osobne máme, keď už ide cena pod tritisíc yenov, pochybnosti, či vôbec do Tokya dôjdeme. Bežný vlak sa cenou niekde medzi autobusom a shinkansenom a časom dlhším než autobus, sám vyraďuje z hry. Okrem shinkansenu navyše priame vlakové spojenie medzi Sendai a Tokyom neexistuje. Vlaky sú zjavné určené na dochádzanie do práce a do školy.
Cestovanie autobusom cez deň tiež poteší, pokiaľ na to je čas. Človek konečne môže nečinne sedieť a pozerať na krajinu, alebo čítať dlhšie beletrické celky. Japonka cez uličku sa venuje nahadzovaniu omietky, polovicu tašky jej asi zaberajú púdre, rúže, očné tieňe, linky etc. Po desiatich minútach na ňu zazerám tázavým pohľadom, či ešte nestačilo; a nestačilo, na nahodenie japonskej masky treba ca. 20 minút.
V Tokyu sme skôr, než by sa človek nazdal. Blížime sa k Shinjuku, centru Tokya (Japonka cez uličku si dáva ešte desaťminútový finishing fasády). Die obersten Checker sú ľudia, čo bývajú v jednom z tých absurdne štíhlych a absurdne vysokých hnedo-sivých vežiakov naskladaných tesne vedľa seba pri diaľnici. Tí šťastnejší, ktorí majú izbu na vyššom ako 6. poschodí, vidia z okna/balkóna priamo vozovku. Yum, život v Shinjuku.
Ďiaľkové autobusy vždy zastavujú v Shinjuku, rovno uprostred tých najmegalomanskejších mrakodrapov, asi aby to prvé a to posledné, čo človek z Tokya vidí, bolo to najtokijskejšie. Osobne máme prechádzanie sa medzi mrakodrapmi radi; človek sa pozrie hore na oblohu a všetko, čo vidí, sú mrakodorapy, je doslova obkľúčený.
Život v Tokyu si vyžaduje disciplínu. Človek to cíti, najmä keď prichádza z rozflákaného, periférneho a pohodového Sendai (aj preto sme si ho vybrali ako miesto štúdia, všagže). V Sendai si človek chodí do školy peši, na bicykli, prípadne autobusom (pokiaľ má na to nervy). V Tokyu človek vstúpi do železničného prepravného systému, a keďže vstúpil do systému, musí sa správať. Prebiť si cestu na správne nástupište tak, aby pri tom neublížil sebe ani ľuďom naokolo, na nástupišti sa zaradiť do radu pri značke s číslom vagónu (vlak zastaví tak, aby sa dvere otvorili presne tam, kde je značka). Vezieme sa našou obľúbenou linkou Keio, ktorú sme často používali ten rok, čo sme bývali v Tokyu. Keď počujeme familiárne hlásenie "Abunai desu kara, kiiroi sen no uchigawa ni o-machi kudasai" (V záujme vlastnej bezpečnosti prosím čakajte za žltou čiarou), chytá nás tokijská nostalgia.
Po tom, čo príde vlak, rad sa presunie na stranu, aby vystupujúci mohli vplávať na nástupište, a až následne sa rad disciplinovane napchá do vlaku (nie, natláčačov cestujúcich v bielych rukaviciach sme ešte nevideli). Vo vlaku sa človek tiež musí správať disciplinovane, veď čo by to bol ináč za bordel (napr. vypnúť si zvonenie na mobile, strániť sa telefonátov, pokiaľ nie sú nevyhnutné - a keď už, tak telefonovať potichu; nechať si batoh na chrbáte je tiež nepísaná drzosť - človek totiž prekáža okolostojacim a okoloprechádzajúcim). A napriek tomu, ako ukázané na príklade prepravného systému, že si život v Tokyu vyžaduje istý druh disciplíny, aby človek dokázal plávať v mase s ostanými, sa dá byť v Tokyu príjemne a komfortne; vidiac, koľko má človek k dispozícii možností a facilít. (O toľko zraniteľnejšie sa Tokyo javí, keď jeho dokonalý vlakový systém nefunguje tak, ako má - ako sme videli neskôr, po 11. marci).
Osobne máme najradšej ten thrill, keď si nie sme istí (vždy nanajvýš na chvíľu, pár sekúnd), či sme nastúpili do správneho vlaku. Nemajte obavy, nastúpili, viezli sme sa Keio linkou, cestou sme sa skoro nechali zlákať a vystúpili na stanici Tobitakyu, ktorá bola našou domovskou stanicou, keď sme študovali v Tokyu (a musíme napokon uznať, že bývať v Tokyu bolo celkom srandovné). Viezli sme sa ďalej, náš tokijský spravodaj E. san nám prišla naproti až po stanicu, spolu sme sa potom šli naobedovať dobrého rámenu, viz foto.
Jedným slovom, mňam. Ružovo-biela špirála je uprostred sa volá naruto, a vyrába sa z rybacej pasty. Chuťovo je príbuzná krabím tyčinkám, ktoré su dostupné aj v slovenských končinách. Keď sa nás Zuzuka pýtala, z čoho sa naruto vyrába, a odpoveďou bolo, že z ryby; napadlo nám, že u japonských jedál je to vždy to isté: pokiaľ neviete, z akých surovín sa ten-ktorý pokrm vyrába, hľadajte za tým a) rybu, alebo b) sójové bôby.
Večer som šla na koncert DOES do Shibuye, najprv sa bolo treba predrať stanicou Harajuku, kde boli samé coolové mladé Japončatá. Koncert DOES bol veľký, asi najväčší v histórii DOES doteraz, 2000 ľudí, sold out etc. Ako správny indies poslucháč indies hudby sme stáli takmer úplne vzadu, kde bolo priestoru na "bytie mimo" viac než dosť, opäť sme ťažili z nízkeho vzrastu japonskej populácie a tentoraz aj z naklonenej podlahy live housu; takže sme videli úplne všetko. Ďalší bonusový bod Shibuya-AX live housu, v ktorom koncert bol, je premakaná svetelná technika, takže aj vizuálne to bol umelecký zážitok al dente. Najradšej máme odraz bočného modrého svetla na Wataruho čiernej ošumelej old-school gitare. Pamätáme si tiež, ako raz na jednom koncerte mal nejaký vokalista červenú košeľu (toto nebolo DOES, Wataru nikdy nenosí červené košele), a keď zapli červené svetlo, tak sa tá košeľa javila biela, lebo odrážala všetko červené svetlo - tudíž úplne všetko svetlo; tak nad tým sme vtedy tiež úplne rozplývali. A potom sme sa tak obzreli okolo seba, a napadlo nám, koľko ľudí nad tým ešte rozmýšľalo.
Nejaké profesionálne zábery z koncertu nájdete na hentejto stránke (v Japonsku je úplny zákaz fotenia na koncertoch, festivaloch a pod.). Z vlastných záberov máme v ponuke len tento jeden, robot-alkoholik menom Monotarinaikun, ktorý sa objavuje v klipe pesničky "Bokutachi no kisetsu" (Naša sezóna) a stal sa maskotom skupiny DOES. Na zábere tiež vidíte masový japonský trend v odievaní, kraťasy tak krátke ako sa len dá v kombináci so silónkami alebo pančuchami (pokiaľ sa nedajú čierne; tak pokiaľ možno desivej farby, viz osoba napravo).
A tu vlastne máte aj klip "Bokutachi no kisetsu", ktorý bol natáčaný v tokijských uliciach; zabijeme hneď dve muchy jednou ranou - prinútim vás vypočuť si nejakú pesničku od DOES a vy si pozriete tokijské reálie (a nebudete sa tu sťažovať, že málo fotím Tokyo).
Po koncerte ma objaví moja kámoška z Niigaty. Ono to bolo takto. Bola som začiatkom februára na koncerte DOES v susednej Morioke, to bol vtedy môj deviaty koncert. Deviatka prináša rastúci počet tiež-DOES-fanúšikov, ktorí si ma pamätajú z iných akcií, a už neváhajú sa mi prihovoriť. Hudba Japoncov otvára. Tak sa mi vtedy prihovorila tá osoba z Niigaty, pýta sa ma, či som bola minulý jún na koncerte v Sendai, hovorím, že áno; potom sa pýta, či som bola pred rokom v marci na ACME v Shindaite v Tokyu, hovorím, že bola; ešte sa pýta, či som bola v lete na Rising Sun Rocku na Hokkaide, tiež potvrdzujem, že áno. Na to mi osoba z Niigaty hovorí, že "Aj rabu jú"; tak sme sa zasmiali, no a odvtedy mám kámošku z Niigaty. Tentoraz ju stretávam v Tokyu, ukazuje na bandu svojich ďalších kámošiek a hovorí, že idú na večeru, či sa nepridám. Raz sme s nimi boli na večeri v Sendai v takej "echtovnej reštaurácii", kde napokon každý z nás musel vysoliť 3000yenov, pričom naše kámošky ani okom nemihli, akoby to bola bežná suma za večeru; kým jamka prerátavala, že to je ako jeden koncert DOES alebo jedno CD alebo jedna cesta zo Sendai do Tokya alebo jedna kniha z fyziky; a povedali sme si, že tak toto teda stačilo raz. Navyše, spíme u E. san, ktorá má dcéru-štvrtáčku, mali by sme jej byť vzorom a vrátiť sa čo najskôr. Slušne sa teda ospravedlňujeme svojim kámoškám a porúčame sa.
Tokijský deň 1 na výbornú. Na druhý deň, v pondelok, sme sa s E. san po niekoľkých hodinách doobedňajšieho rozhovoru vybrali na TUFS, toť moja tokijská alma mater, kde E. san teraz učí fyziku rovnakých študentov, ako som bola ja. Po mojej bývalej učiteľke fyziky, ktorá odišla do dôchodku, ostali kvantá kníh, ktoré na konci mesiacia plánujú zlikvidovať, máme teda voľnú ruku pri výbere kníh, ktoré sa nám pozdávajú. Budú sa potom kvasiť v maličkom byte E. san, až kým sa znovu nevyberieme na malý výlet do Tokya. (V tomto okamihu sa už, mimochodom, kvasia u nás na izbe v Sendai.)
Cestou si kúpime bento (obed v škatuľke) na rohu u Sankichiho, po ktorom sa nám cnelo, už keď sme deň predtým zazreli z vlaku ich stánok na rohu. Nori-shake-bentó, čiže riasovo-lososové bento, naše najobľúbenejšie. Sankichi Bento je ultimatívny rohový bento obchod s rodinným personálom, nízkymi cenami, chutným obsahom a tendenciou zväčšovať porcie. Sankichi má na pulte napísané: "FREE rice for OVERSEAS STUDENTS. Sankichi supports OVERSEAS STUDENTS." Asi preto je Sankichi Bento dôležitou súčasťou života každého zahraničného študenta na TUFS a asi preto bol pán Sankichi pozvaný aj na našu "promóciu" (graduation ceremony) pred rokom. Bez zástery a kuchárskej čapice sme mali ťažkosti ho identifikovať.
Do Tokya teda ideme, netradične ranným autobusom, ktorý štartuje zo Sendai o pol ôsmej ráno. Hneď po tom, čo cestujúci nastúpia a usalašia sa, začnú vyťahovať raňajky a interiérom autobusu sa šíri chemická vôňa neoprénového pečiva z kombini (convenient store); čo nám hneď aj pripomína, prečo väčšinou chodíme nočným autobusom. Meh, japonské pečivo.
Tak veru, študent väčšinou absolvuje trasu Tokyo-Sendai autobusom. Cenové pomery sme tu na noriyame už možno niekde rozoberali, ale nie je na škodu pripomenúť si ich (v prípade, že existujú jedinci, ktorí sa domnievajú, že sa tu stále vyvážame japonským rýchlovlakom, shinkansenom). Shinkansen síce prekoná vzdialenosť 350 kilometrov medzi Tokyom a Sendai za nejaké dve hodiny, ale stojí človeka 10000JPY. Autobusu to trvá päť hodín, ale ľahko sa dá nájsť autobus za 3000JPY (príslušné prepočty dúfam uskutočníte sami, my sa orientujeme len v SKK mene). Sú jedinci, ktorí sadajú aj do autobusov za 2700JPY a podobne, ale osobne máme, keď už ide cena pod tritisíc yenov, pochybnosti, či vôbec do Tokya dôjdeme. Bežný vlak sa cenou niekde medzi autobusom a shinkansenom a časom dlhším než autobus, sám vyraďuje z hry. Okrem shinkansenu navyše priame vlakové spojenie medzi Sendai a Tokyom neexistuje. Vlaky sú zjavné určené na dochádzanie do práce a do školy.
Cestovanie autobusom cez deň tiež poteší, pokiaľ na to je čas. Človek konečne môže nečinne sedieť a pozerať na krajinu, alebo čítať dlhšie beletrické celky. Japonka cez uličku sa venuje nahadzovaniu omietky, polovicu tašky jej asi zaberajú púdre, rúže, očné tieňe, linky etc. Po desiatich minútach na ňu zazerám tázavým pohľadom, či ešte nestačilo; a nestačilo, na nahodenie japonskej masky treba ca. 20 minút.
V Tokyu sme skôr, než by sa človek nazdal. Blížime sa k Shinjuku, centru Tokya (Japonka cez uličku si dáva ešte desaťminútový finishing fasády). Die obersten Checker sú ľudia, čo bývajú v jednom z tých absurdne štíhlych a absurdne vysokých hnedo-sivých vežiakov naskladaných tesne vedľa seba pri diaľnici. Tí šťastnejší, ktorí majú izbu na vyššom ako 6. poschodí, vidia z okna/balkóna priamo vozovku. Yum, život v Shinjuku.
Ďiaľkové autobusy vždy zastavujú v Shinjuku, rovno uprostred tých najmegalomanskejších mrakodrapov, asi aby to prvé a to posledné, čo človek z Tokya vidí, bolo to najtokijskejšie. Osobne máme prechádzanie sa medzi mrakodrapmi radi; človek sa pozrie hore na oblohu a všetko, čo vidí, sú mrakodorapy, je doslova obkľúčený.
Život v Tokyu si vyžaduje disciplínu. Človek to cíti, najmä keď prichádza z rozflákaného, periférneho a pohodového Sendai (aj preto sme si ho vybrali ako miesto štúdia, všagže). V Sendai si človek chodí do školy peši, na bicykli, prípadne autobusom (pokiaľ má na to nervy). V Tokyu človek vstúpi do železničného prepravného systému, a keďže vstúpil do systému, musí sa správať. Prebiť si cestu na správne nástupište tak, aby pri tom neublížil sebe ani ľuďom naokolo, na nástupišti sa zaradiť do radu pri značke s číslom vagónu (vlak zastaví tak, aby sa dvere otvorili presne tam, kde je značka). Vezieme sa našou obľúbenou linkou Keio, ktorú sme často používali ten rok, čo sme bývali v Tokyu. Keď počujeme familiárne hlásenie "Abunai desu kara, kiiroi sen no uchigawa ni o-machi kudasai" (V záujme vlastnej bezpečnosti prosím čakajte za žltou čiarou), chytá nás tokijská nostalgia.
Po tom, čo príde vlak, rad sa presunie na stranu, aby vystupujúci mohli vplávať na nástupište, a až následne sa rad disciplinovane napchá do vlaku (nie, natláčačov cestujúcich v bielych rukaviciach sme ešte nevideli). Vo vlaku sa človek tiež musí správať disciplinovane, veď čo by to bol ináč za bordel (napr. vypnúť si zvonenie na mobile, strániť sa telefonátov, pokiaľ nie sú nevyhnutné - a keď už, tak telefonovať potichu; nechať si batoh na chrbáte je tiež nepísaná drzosť - človek totiž prekáža okolostojacim a okoloprechádzajúcim). A napriek tomu, ako ukázané na príklade prepravného systému, že si život v Tokyu vyžaduje istý druh disciplíny, aby človek dokázal plávať v mase s ostanými, sa dá byť v Tokyu príjemne a komfortne; vidiac, koľko má človek k dispozícii možností a facilít. (O toľko zraniteľnejšie sa Tokyo javí, keď jeho dokonalý vlakový systém nefunguje tak, ako má - ako sme videli neskôr, po 11. marci).
Osobne máme najradšej ten thrill, keď si nie sme istí (vždy nanajvýš na chvíľu, pár sekúnd), či sme nastúpili do správneho vlaku. Nemajte obavy, nastúpili, viezli sme sa Keio linkou, cestou sme sa skoro nechali zlákať a vystúpili na stanici Tobitakyu, ktorá bola našou domovskou stanicou, keď sme študovali v Tokyu (a musíme napokon uznať, že bývať v Tokyu bolo celkom srandovné). Viezli sme sa ďalej, náš tokijský spravodaj E. san nám prišla naproti až po stanicu, spolu sme sa potom šli naobedovať dobrého rámenu, viz foto.
Jedným slovom, mňam. Ružovo-biela špirála je uprostred sa volá naruto, a vyrába sa z rybacej pasty. Chuťovo je príbuzná krabím tyčinkám, ktoré su dostupné aj v slovenských končinách. Keď sa nás Zuzuka pýtala, z čoho sa naruto vyrába, a odpoveďou bolo, že z ryby; napadlo nám, že u japonských jedál je to vždy to isté: pokiaľ neviete, z akých surovín sa ten-ktorý pokrm vyrába, hľadajte za tým a) rybu, alebo b) sójové bôby.
Večer som šla na koncert DOES do Shibuye, najprv sa bolo treba predrať stanicou Harajuku, kde boli samé coolové mladé Japončatá. Koncert DOES bol veľký, asi najväčší v histórii DOES doteraz, 2000 ľudí, sold out etc. Ako správny indies poslucháč indies hudby sme stáli takmer úplne vzadu, kde bolo priestoru na "bytie mimo" viac než dosť, opäť sme ťažili z nízkeho vzrastu japonskej populácie a tentoraz aj z naklonenej podlahy live housu; takže sme videli úplne všetko. Ďalší bonusový bod Shibuya-AX live housu, v ktorom koncert bol, je premakaná svetelná technika, takže aj vizuálne to bol umelecký zážitok al dente. Najradšej máme odraz bočného modrého svetla na Wataruho čiernej ošumelej old-school gitare. Pamätáme si tiež, ako raz na jednom koncerte mal nejaký vokalista červenú košeľu (toto nebolo DOES, Wataru nikdy nenosí červené košele), a keď zapli červené svetlo, tak sa tá košeľa javila biela, lebo odrážala všetko červené svetlo - tudíž úplne všetko svetlo; tak nad tým sme vtedy tiež úplne rozplývali. A potom sme sa tak obzreli okolo seba, a napadlo nám, koľko ľudí nad tým ešte rozmýšľalo.
Nejaké profesionálne zábery z koncertu nájdete na hentejto stránke (v Japonsku je úplny zákaz fotenia na koncertoch, festivaloch a pod.). Z vlastných záberov máme v ponuke len tento jeden, robot-alkoholik menom Monotarinaikun, ktorý sa objavuje v klipe pesničky "Bokutachi no kisetsu" (Naša sezóna) a stal sa maskotom skupiny DOES. Na zábere tiež vidíte masový japonský trend v odievaní, kraťasy tak krátke ako sa len dá v kombináci so silónkami alebo pančuchami (pokiaľ sa nedajú čierne; tak pokiaľ možno desivej farby, viz osoba napravo).
A tu vlastne máte aj klip "Bokutachi no kisetsu", ktorý bol natáčaný v tokijských uliciach; zabijeme hneď dve muchy jednou ranou - prinútim vás vypočuť si nejakú pesničku od DOES a vy si pozriete tokijské reálie (a nebudete sa tu sťažovať, že málo fotím Tokyo).
Po koncerte ma objaví moja kámoška z Niigaty. Ono to bolo takto. Bola som začiatkom februára na koncerte DOES v susednej Morioke, to bol vtedy môj deviaty koncert. Deviatka prináša rastúci počet tiež-DOES-fanúšikov, ktorí si ma pamätajú z iných akcií, a už neváhajú sa mi prihovoriť. Hudba Japoncov otvára. Tak sa mi vtedy prihovorila tá osoba z Niigaty, pýta sa ma, či som bola minulý jún na koncerte v Sendai, hovorím, že áno; potom sa pýta, či som bola pred rokom v marci na ACME v Shindaite v Tokyu, hovorím, že bola; ešte sa pýta, či som bola v lete na Rising Sun Rocku na Hokkaide, tiež potvrdzujem, že áno. Na to mi osoba z Niigaty hovorí, že "Aj rabu jú"; tak sme sa zasmiali, no a odvtedy mám kámošku z Niigaty. Tentoraz ju stretávam v Tokyu, ukazuje na bandu svojich ďalších kámošiek a hovorí, že idú na večeru, či sa nepridám. Raz sme s nimi boli na večeri v Sendai v takej "echtovnej reštaurácii", kde napokon každý z nás musel vysoliť 3000yenov, pričom naše kámošky ani okom nemihli, akoby to bola bežná suma za večeru; kým jamka prerátavala, že to je ako jeden koncert DOES alebo jedno CD alebo jedna cesta zo Sendai do Tokya alebo jedna kniha z fyziky; a povedali sme si, že tak toto teda stačilo raz. Navyše, spíme u E. san, ktorá má dcéru-štvrtáčku, mali by sme jej byť vzorom a vrátiť sa čo najskôr. Slušne sa teda ospravedlňujeme svojim kámoškám a porúčame sa.
Tokijský deň 1 na výbornú. Na druhý deň, v pondelok, sme sa s E. san po niekoľkých hodinách doobedňajšieho rozhovoru vybrali na TUFS, toť moja tokijská alma mater, kde E. san teraz učí fyziku rovnakých študentov, ako som bola ja. Po mojej bývalej učiteľke fyziky, ktorá odišla do dôchodku, ostali kvantá kníh, ktoré na konci mesiacia plánujú zlikvidovať, máme teda voľnú ruku pri výbere kníh, ktoré sa nám pozdávajú. Budú sa potom kvasiť v maličkom byte E. san, až kým sa znovu nevyberieme na malý výlet do Tokya. (V tomto okamihu sa už, mimochodom, kvasia u nás na izbe v Sendai.)
Cestou si kúpime bento (obed v škatuľke) na rohu u Sankichiho, po ktorom sa nám cnelo, už keď sme deň predtým zazreli z vlaku ich stánok na rohu. Nori-shake-bentó, čiže riasovo-lososové bento, naše najobľúbenejšie. Sankichi Bento je ultimatívny rohový bento obchod s rodinným personálom, nízkymi cenami, chutným obsahom a tendenciou zväčšovať porcie. Sankichi má na pulte napísané: "FREE rice for OVERSEAS STUDENTS. Sankichi supports OVERSEAS STUDENTS." Asi preto je Sankichi Bento dôležitou súčasťou života každého zahraničného študenta na TUFS a asi preto bol pán Sankichi pozvaný aj na našu "promóciu" (graduation ceremony) pred rokom. Bez zástery a kuchárskej čapice sme mali ťažkosti ho identifikovať.
Sankichi Bento, ilustračný záberVtipné je, že ľudia v kancelárii japonského jazykového centra, kde som študovala, si ma všetci pamätajú po mene, aj tí, čo tam začali pracovať len v ten mesiac, keď sme opúšťali Tokyo. Ešte prepadneme dve japončinárky, nečakane a neplánovane. Dúfame, že neboli príliš sklamané, že naša japončina je o ničom.
Hala Japanese Language Centre na TUFSVečer domáca pohoda u E. san, dcéra sa vráti z hodiny klavíra, jamka jej mierne závidí ako rýchlo sa dajú dokončiť domáce úlohy na základnej škole (10-15 minút?), potom chystáme s E. san takoyaki (guľky s chobotnicou) a miso polievku. Neskôr sa vráti z práce pán E., sararíman, ktorý ešte cestou dokúpil všetko chýbajúce, čo mu E. san poručila sms-kou. Pohoda v maličkom tokijskom byte. Byt E.-ovcov je až absurdne malý a je v ňom absurdne veľa miesta. Je trojizbový, a každá z tých troch izieb, aj kuchyňa, je miniatúrna. Ľudia ako macfričkins sa zvyknú rozplývať nad mega-funkčnosťou v miniatúrnych bytoch; mám pocit, že to je každodenná realita pre väčšinu Tokijčanov. Ako spálňa stačí maličká tatami-miestnosť; v obývačke je aj televízor aj klavír a ľahko sa zmení na izbu pre jamku; kuchyňa je najcentrálnejšia a najmultifuknčnejšia miestnosť celého bytu; ostáva ešte maličká miestnosť, kvázipracovňa narvatá knihami, spismi, a orientovaná na chladný sever. Celý byt má odhadom 40 metrov štvorových vrátane celkom priestranného akvária s piatimi rybičkami.
Toľko teda z Tokya; zajtra sa vydávame smerom na juh (a na juhu na ctené čitateľstvo číha veľa japonskej histórie!). Komu sa máli fotiek, tomu odporúčame flickrstream tokyoform; tam je strhujúcich záberov na Tokyo nekonečné množstvo.
Toľko teda z Tokya; zajtra sa vydávame smerom na juh (a na juhu na ctené čitateľstvo číha veľa japonskej histórie!). Komu sa máli fotiek, tomu odporúčame flickrstream tokyoform; tam je strhujúcich záberov na Tokyo nekonečné množstvo.
No comments:
Post a Comment