Ešte stále v Shizuoke, ešte stále 1. marca 2011.
Treba prehodiť nejaké to slovo aj o našich chlebodarcoch, o rodine T. (ktorú sme pre potreby noriyamy nazvali Teradovcami), u ktorej sme "vždy vítaní". Klan Terada z Kakegawy, ako občas voláme rodinu T., patrí k vyššej strednej vrstve žijúcej na vidieku.
Po expresnej exkurzii na shizuockom hrade, ide sa teda k Takahirovej staršej sestre, ktorej deťúrence ma chcú údajne vidieť (áno, cítim sa presne ako zvieratko v zoo; po dvoch rokoch v Japone je už na tento pocit človek viac-menej zvyknutý). Treba povedať, že sú to deti nie príliš doterné ani excitované ani autistické, nevyžadujú si špeciálnu pozornosť, a ani interakciu s jamkou; jamka sa teda môže venovať svojej obľúbenej činnosti v spoločenskom kolektíve - sedieť a počúvať (čo, konieckoncov, robia aj dve dcéry, veku 11 a 9, len najmladší syn, veku 5, vykazuje mierne autistické charakteristiky, bombarduje gauč legom a iným technickými hračkami, následne skáče z gauča na zem).
Takahirova staršia sestra Yukiko, najstaršia dcéra Teradovcov, pani v shizuockej domácnosti, je distingvovaná japonská dáma, upper-class. Snažíme sa teda aj my správať slušne, na stôl sú nám napríklad prestreté pokrmy, udon, oden, losos, topte sa v japonských názvoch, a jamka ujedá len decentne. Napokon pri decentnom ujedaní aj ostáva, lebo Takahiro, sararíman, likviduje všetky pokrmy, ktoré jeho sestra navarila, enormnou rýchlosťou.
Yukiko san sa vyžíva v tom, že jej dcéry chodia na klavír aj balet (už od veľmi útleho veku; preto sú ostatne zrejme také indiferentné - už si asi zvykli, že treba zachovávať disciplínu a pokoj). Je pre ňu úplne IN, keď sa jej dcéry naučia niečo tak, ako sa to učila Anna Franková, Anna Franková je IN. Yukiko san sa vyžíva v rozprávaní o Európe (nakoniec vysvitá, že možno viac než deti, chcela sa na mňa pozrieť Yukiko san), Európa je IN. Zdá sa, že Yukiko san sa má celkom dobre, manžel, riaditeľ akejsi spoločnosti, je vraj takmer neustále na služobných cestách v Tokyu, Yukiko san má voľnú ruku v domácnosti a vo výchove.
Toť Mihoko, najmladšia z troch súrodencov, je na tom podľa všetkého inak. Deva absolvovala minulého roku manželstvo z rozumu; Yukiko san sa necháva počuť, že si Mihoko ťažko zvyká na nové prostredie - vydala sa za ešte vyššieho upper-class riaditeľa spoločnosti než Yukiko san, presťahovala sa k nemu do Shizuoky, vzdala sa práce, je pani v domácnosti (tak ako Yukiko san). Zmyslom jej života je pripravovať pokrmy a obleky pre manžela. Manžel je jedináčik z nejakej najsam-upper-class rodiny, v ktorej manželka sa tradične venuje čajovému ceremoniálu, ikebanám, na nový rok pripravuje desatoraké tradičné pokrmy a iné "21. storočie, wtf?"-záležitosti.
Svadba bola upper-big-veľká, európsky štýl, biele šaty, všetko ako zo svadobných časopisov z Európy nafotených na francúzskych zámkoch. Pozerám na fotografie, ktoré mi ukazuje Yukiko san, a nechápem. Pani T. mi neskôr hovorí, že tradičné kimono-svadby sa už dnes nenosia; všetci chcú svadby v bielom, a v kaplnke, amen, to je IN. Nejaký známy Yukiko san má v Shizuoke "kekonshikijó" neboli "svadobný palác"; niečo v štýle gotická katolícka mini-katedrála; s obrovskou farebnou vitrážou, ktorú doviezli loďou odniekiaľ z Európy, lebo Európa je IN - tam sa svadba uskutočnila.
Na jednej strane si to žiada neúprosnú paľbu, prečo sa žena v 21. storočí po sobáši vyradí zo zárobkovej činnosti a ide sa venovať údržbe domácnosti; na druhej strane je pochopiteľné, že z japonských firiem zdrhá, kto len môže. Po generáciách Japoncov makajúcich a žijúcich firemné životy, prichádza generácia Japoncov, ktorí vidia, ako ľudia okolo nich a pred nimi "vyhoreli"; vidia, že japonská firma je celoživotný 24/7 záväzok, a nechce sa im do toho ísť. Vedeli ste napríklad, že Japon vykazuje stúpajúcu tendenciu percenta mužov v domácnosti, ktorí sa starajú o deti? A je to práve z vyššie uvedených dôvodov.
A na tretej strane; to, čo spravila Mihoko, je celkom chválihodné. Človek okolo seba všade počúva, že mladým Japoncom je ťažko zohnať prácu, na pracovnom trhu nie sú takmer žiadne voľné miesta, málo príležitostí pre čerstvých absolventov. Mihoko (zjavne veľmi pohodlne) prežije aj bez toho, aby bola sama zárobkovo činná - a uvoľnila na pracovnom trhu miesto pre nejakého mladého absolventa.
Po návšteve u Yukiko san sa spolu s Takahirom vraciame jeho hybridným vozom do Kakegawy, kde je hlavná centrála klanu Teradovcov. Dva roky spravili z Takahira zaneprázdneného sararímana tri roky pred štyridstiatkou (hoci to že, má viac ako 30 rokov, by mu podľa vzhľadu tipoval len málokto z nás, Európanov), ktorý stále musí visieť na telefóne, aby odpovedal na telefonáty úlisným business tónom a štandardnou prehnane úctivou japončinou. V práci je to vraj boj, keď dostane vyššiu pozíciu nejaký rovesník, ktorý je vo firme kratšie, pozičné boje sa vyhrocujú. Vo voľnom čase sa vraj venuje golfu, futbalu a (ako ináč) baseballu. Po večeroch musí byť chodiť na business pijatiku kade tade, aby udržiaval dobré kontakty a dôležité konexie. Je členom nejakého miestneho spolku regionálneho rozvoja. Bežne sa takto počas týždňa vracia domov aj o tretej ráno. Dopoludne v práci potom ledva prežíva. Jeho plán? Potiahnuť to takto do štyridsiatky. Potom by mal mať zabezpečené konexie a pozíciu dostatočne na to, aby mohol zvoľniť tempo.
Do Kakegawy dorážame niekedy pred siedmou večer, ešte chvíľu trvá než sa vrátia Teradovci, Takahirovi rodičia, zo svojej stavebnej firmy (v ktorej pracuje aj Takahiro). Takahiro opäť odchádza na pracovnú pijatiku. Pán T. ma zdraví slovami "Ókiku narimashita ne!" (Ty si ale vyrástla!) a to je asi najlepší kompliment, aký môžem za daných okolností dostať. Teradovci ma potom berú na večeru do miestnej (nepopierajme, luxusnej) reštaurácie, tempura a sashimi vo výdatnom množstve, mmm, samé dobroty do gágora. A Teradovci sú dosť peckový pár. Obaja sa tvária značne rovnocenne a pani T. (aj deti) si bez váhania robia srandu z pána T. (pokiaľ je to nutné). Povečeriame, potom sa opäť automobilovým vozom presunieme do domčeka Teradovcov, kde ešte do neskorého večera vyprávame v obývačke s nohami pod kotatsu - japonský elektrický stolček s dekou, pod ktorou je veľmi hrejivo na nohy. Do neskorého večera, lebo s nohami pod kotatsu je tak dobre, že sa z neho nikomu nechce vyliezť.
Treba prehodiť nejaké to slovo aj o našich chlebodarcoch, o rodine T. (ktorú sme pre potreby noriyamy nazvali Teradovcami), u ktorej sme "vždy vítaní". Klan Terada z Kakegawy, ako občas voláme rodinu T., patrí k vyššej strednej vrstve žijúcej na vidieku.
Po expresnej exkurzii na shizuockom hrade, ide sa teda k Takahirovej staršej sestre, ktorej deťúrence ma chcú údajne vidieť (áno, cítim sa presne ako zvieratko v zoo; po dvoch rokoch v Japone je už na tento pocit človek viac-menej zvyknutý). Treba povedať, že sú to deti nie príliš doterné ani excitované ani autistické, nevyžadujú si špeciálnu pozornosť, a ani interakciu s jamkou; jamka sa teda môže venovať svojej obľúbenej činnosti v spoločenskom kolektíve - sedieť a počúvať (čo, konieckoncov, robia aj dve dcéry, veku 11 a 9, len najmladší syn, veku 5, vykazuje mierne autistické charakteristiky, bombarduje gauč legom a iným technickými hračkami, následne skáče z gauča na zem).
Takahirova staršia sestra Yukiko, najstaršia dcéra Teradovcov, pani v shizuockej domácnosti, je distingvovaná japonská dáma, upper-class. Snažíme sa teda aj my správať slušne, na stôl sú nám napríklad prestreté pokrmy, udon, oden, losos, topte sa v japonských názvoch, a jamka ujedá len decentne. Napokon pri decentnom ujedaní aj ostáva, lebo Takahiro, sararíman, likviduje všetky pokrmy, ktoré jeho sestra navarila, enormnou rýchlosťou.
Yukiko san sa vyžíva v tom, že jej dcéry chodia na klavír aj balet (už od veľmi útleho veku; preto sú ostatne zrejme také indiferentné - už si asi zvykli, že treba zachovávať disciplínu a pokoj). Je pre ňu úplne IN, keď sa jej dcéry naučia niečo tak, ako sa to učila Anna Franková, Anna Franková je IN. Yukiko san sa vyžíva v rozprávaní o Európe (nakoniec vysvitá, že možno viac než deti, chcela sa na mňa pozrieť Yukiko san), Európa je IN. Zdá sa, že Yukiko san sa má celkom dobre, manžel, riaditeľ akejsi spoločnosti, je vraj takmer neustále na služobných cestách v Tokyu, Yukiko san má voľnú ruku v domácnosti a vo výchove.
Toť Mihoko, najmladšia z troch súrodencov, je na tom podľa všetkého inak. Deva absolvovala minulého roku manželstvo z rozumu; Yukiko san sa necháva počuť, že si Mihoko ťažko zvyká na nové prostredie - vydala sa za ešte vyššieho upper-class riaditeľa spoločnosti než Yukiko san, presťahovala sa k nemu do Shizuoky, vzdala sa práce, je pani v domácnosti (tak ako Yukiko san). Zmyslom jej života je pripravovať pokrmy a obleky pre manžela. Manžel je jedináčik z nejakej najsam-upper-class rodiny, v ktorej manželka sa tradične venuje čajovému ceremoniálu, ikebanám, na nový rok pripravuje desatoraké tradičné pokrmy a iné "21. storočie, wtf?"-záležitosti.
Svadba bola upper-big-veľká, európsky štýl, biele šaty, všetko ako zo svadobných časopisov z Európy nafotených na francúzskych zámkoch. Pozerám na fotografie, ktoré mi ukazuje Yukiko san, a nechápem. Pani T. mi neskôr hovorí, že tradičné kimono-svadby sa už dnes nenosia; všetci chcú svadby v bielom, a v kaplnke, amen, to je IN. Nejaký známy Yukiko san má v Shizuoke "kekonshikijó" neboli "svadobný palác"; niečo v štýle gotická katolícka mini-katedrála; s obrovskou farebnou vitrážou, ktorú doviezli loďou odniekiaľ z Európy, lebo Európa je IN - tam sa svadba uskutočnila.
Na jednej strane si to žiada neúprosnú paľbu, prečo sa žena v 21. storočí po sobáši vyradí zo zárobkovej činnosti a ide sa venovať údržbe domácnosti; na druhej strane je pochopiteľné, že z japonských firiem zdrhá, kto len môže. Po generáciách Japoncov makajúcich a žijúcich firemné životy, prichádza generácia Japoncov, ktorí vidia, ako ľudia okolo nich a pred nimi "vyhoreli"; vidia, že japonská firma je celoživotný 24/7 záväzok, a nechce sa im do toho ísť. Vedeli ste napríklad, že Japon vykazuje stúpajúcu tendenciu percenta mužov v domácnosti, ktorí sa starajú o deti? A je to práve z vyššie uvedených dôvodov.
A na tretej strane; to, čo spravila Mihoko, je celkom chválihodné. Človek okolo seba všade počúva, že mladým Japoncom je ťažko zohnať prácu, na pracovnom trhu nie sú takmer žiadne voľné miesta, málo príležitostí pre čerstvých absolventov. Mihoko (zjavne veľmi pohodlne) prežije aj bez toho, aby bola sama zárobkovo činná - a uvoľnila na pracovnom trhu miesto pre nejakého mladého absolventa.
Po návšteve u Yukiko san sa spolu s Takahirom vraciame jeho hybridným vozom do Kakegawy, kde je hlavná centrála klanu Teradovcov. Dva roky spravili z Takahira zaneprázdneného sararímana tri roky pred štyridstiatkou (hoci to že, má viac ako 30 rokov, by mu podľa vzhľadu tipoval len málokto z nás, Európanov), ktorý stále musí visieť na telefóne, aby odpovedal na telefonáty úlisným business tónom a štandardnou prehnane úctivou japončinou. V práci je to vraj boj, keď dostane vyššiu pozíciu nejaký rovesník, ktorý je vo firme kratšie, pozičné boje sa vyhrocujú. Vo voľnom čase sa vraj venuje golfu, futbalu a (ako ináč) baseballu. Po večeroch musí byť chodiť na business pijatiku kade tade, aby udržiaval dobré kontakty a dôležité konexie. Je členom nejakého miestneho spolku regionálneho rozvoja. Bežne sa takto počas týždňa vracia domov aj o tretej ráno. Dopoludne v práci potom ledva prežíva. Jeho plán? Potiahnuť to takto do štyridsiatky. Potom by mal mať zabezpečené konexie a pozíciu dostatočne na to, aby mohol zvoľniť tempo.
Do Kakegawy dorážame niekedy pred siedmou večer, ešte chvíľu trvá než sa vrátia Teradovci, Takahirovi rodičia, zo svojej stavebnej firmy (v ktorej pracuje aj Takahiro). Takahiro opäť odchádza na pracovnú pijatiku. Pán T. ma zdraví slovami "Ókiku narimashita ne!" (Ty si ale vyrástla!) a to je asi najlepší kompliment, aký môžem za daných okolností dostať. Teradovci ma potom berú na večeru do miestnej (nepopierajme, luxusnej) reštaurácie, tempura a sashimi vo výdatnom množstve, mmm, samé dobroty do gágora. A Teradovci sú dosť peckový pár. Obaja sa tvária značne rovnocenne a pani T. (aj deti) si bez váhania robia srandu z pána T. (pokiaľ je to nutné). Povečeriame, potom sa opäť automobilovým vozom presunieme do domčeka Teradovcov, kde ešte do neskorého večera vyprávame v obývačke s nohami pod kotatsu - japonský elektrický stolček s dekou, pod ktorou je veľmi hrejivo na nohy. Do neskorého večera, lebo s nohami pod kotatsu je tak dobre, že sa z neho nikomu nechce vyliezť.
No comments:
Post a Comment