1. marec 2011
*Varovanie: Tento príspevok obsahuje obsiahle historické okienko. Spoiler: Hlavnou témou je, ako ináč, Tokugawa Ieyasu.*
Deň tretí našej výpravy smerom Kyushu, lúčime sa s E. san a vyrážame smerom juh. Preč z Tokya. Predtým ovšem, než sa vymaníme zo spár Tokya, čaká nás prestup v stanici Tokyo. Kolos. Hoci som už párkrát v stanici Tokyo prestupovala, doteraz presne neviem, ako stanica vnútri vyzerá, akú ma štruktúru. Človek len vie, že chce prestúpiť na tú a tú linku idúcu tým a tým smerom, a ďalej už len slepo nasleduje farebné šípky a tabule, ktoré ho dovedú na želané nástupište. Medzitým trikrát zabočí a vôbec netuší, kde sa nachádza; o ceste späť na nástupište, na ktorom sa vylodil, nemá poňatia - ale v konečnom dôsledku sa aj tak dostane na hľadané nástupište. Treba len slepo veriť tabuliam.
Odrážame teda od perónu. Na ceste na juh ma čaká dvojdňová zastávka v Kakegawe v prefektúre Shizuoka, kraji čajových polí, kde sme boli u rodiny T. na homestayi v roku 2009, nazvime ich pre potreby nášho blogu Teradovci. Tento rok sme im, ako sa patrí, poslali novoročnú pohľadnicu (nengajó), a onedlho na to prišiel mail od pani T. s repetitívnou polopozvánkou ku nim do Kakegawy. Polopozvánka, človeku je totiž povedané, že má zase prísť a že sa všetci v Kakegawe veľmi potešia, na päťdesiat percent sa však človek musí pozvať sám; čo sa mi doteraz nedarilo. (Psychické zábrany; od E. san dostávam vždy absolútne pozvánky - ja jej napíšem, že sa chystám do Tokya vtedy a vtedy, a že by sme sa mohli stretnúť, pokiaľ jej to vyhovuje, na čo mi E. san vždy odpíše, že mám "zehi", určite, prespať u nich, pokiaľ mi to vyhovuje. Pri cenách ubytovania v Tokyu, ktorému študentovi by to nevyhovovalo.) Nože, tentoraz, plánujúc cestu na juh, sa mi konečne podarilo pozvať sa do Kakegawy. (Musím to opäť zdôrazniť, neviem, či si viete predstaviť, akú radosť má zahraničný študent v Japone, keď sa mu podarí cestou na svojom výlete prespať niekde zadarmo.)
Pred Kakegawou ma čaká zastávka v Shizuoke, hlavnom meste prefektúry Shizuoka. Teradovci majú v Shizuoke najstaršiu dcéru, ktorá je vydatá za shachó-sana (prezidenta spoločnosti), býva v luxusnej bytovke na najvyššom štvrtom poschodí, je pani v domácnosti a stará sa o výchovu troch utešených detí, v ktorých rukách bude budúcnosť Japonska. Do Shizuoky sa ide preto, aby sa na mňa tieto tri utešené deti pozreli, vraj si ma pamätajú spred dvoch rokov (čo je zaujímavé, lebo ja sama si tie deti pamätám len matne) a panuje zrejme verejná domnienka, že blonďavé (áno, v Japonsku je moja šedohnedá farba vlasov považovaná za blond) europoidné osoby ženského pohlavia majú radi deti (ale to ešte nepoznajú jamku, ako poznamenal môj súrodenec). Na zmazanie negatívneho dojmu, ktorý zanecháme, vezieme čokoládové produkty Figaro, ktoré nám zaslal rodič v záchrannom balíčku pre opustené deti na Kaukaze (tož jamka v Sendai).
Po prestupe v Atami sme teda pol hodinu po poludní v Shizuoke. Stanica Shizuoka je nečakane priestranná, gigantická a nová. V Shizuoke pred stanicou na mňa čaká Takahiro, syn Teradovcov, vo svojom novom hybridnom aute. Je tu dnes pracovne a na popoludnie si zjavne vybral voľno. Sťaby môj osobný šofér ma vezie na shizuocký hrad zvaný tiež Sumpu Castle, ktorý je podľa sprievodcov asi desať minút chôdze od stanice.
Sumpu Castle
Už to ide, už sa to na vás valí! Faktografia a história. Shizuoka, hlavné mesto prefektúry Shizuoka a mesto pod Fuji-sanom, má približne 730 tisíc obyvateľov, je tudíž len o štvrtinu menšie než Sendai a preto nazývané "malým mestom", či "inakou" (vidiekom). Vzniklo, ako ináč, postupným rozrastaním sa a pohlcovaním okolitých dedín a mestečiek počas expanzie po druhej svetovej vojne.
Sumpu, historický zárodok toho, čo je dnes Shizuokou, bolo počas Muromachi éry (nejaké 14. storočie až nejaké 16. storočie) hlavným mestom klanu Imagawa. Tu sa na scénu nenápadne priplýžil Tokugawa Ieyasu.
Ctené čitateľstvo už isto zopína ruky, nepíš zase o Tokugawi Ieyasum, prosím; nuže, nedá sa, ctené čitateľstvo, treba písať o Tokugawovi Ieyasum. Poteším vás, bude aj bulvár.
Bulvár teda hneď na začiatok. Tokugawa Ieyasu sa narodil v roku 1543 na hrade Okazaki v meste Mikawa. Jeho rodičmi boli Matsudaira Hirotada (vtedy 17-ročný) a Hirotadova nevlastná sestra (vtedy 15-ročná). Dva roky po narodení Ieyasuho bola jeho matka poslaná späť k svojej rodine, a Tokugawova rodina už nikdy nežila spolu. Obaja rodičia Ieyasuho sa neskôr oženili resp. vydali a mali deti s inými partnermi, a Ieyasu tak nakoniec mal 11 ďalších súrodencov. Funny fact, Tokugawa Ieyasu sa narodil ako Matsudaira Takechiyo, meno si potom niekoľkokrát zmenil (Japonci si vtedy radi menili mená) a nakoniec sa do pamäte národa zapísal ako Tokugawa Ieyasu. Ideme písať o malom Tokugawovi, vtedy sa síce ešte nevolal Tokugawa, ale budeme ho nazývať Tokugawa, aby sme ctené čitateľstvo nezmiatli. Koniec bulváru.
Veľký Tokugawa
Čo teda bolo s malým Tokugawom? Rodina Matsudairovcov (teda rodina malého Tokugawu) bola schizofrenická ohľadne otázky stranovej príslušnosti; časť Matsudairovcov chcela byť vazalmi klanu Imagawa (náš shizuocký klan) a časť chcela byť radšej vazalmi klanu Oda (kto nepozná meno Oda Nobunaga ani nemá na tomto blogu čo hľadať, pche marginálni čitatelia). Tokugawov otec preferoval klan Imagawa (Shizuoka). V roku 1548, keď mal malý Tokugawa päť rokov, bola Mikawa napadnutá klanom Oda, a Tokugawov otec Matsudaira Hirotada sa obrátil na klan Imagawa (Shizuoka) so žiadosťou o pomoc. Odpoveď zo Shizuoky (vtedy zvanej Sumpu) bola samozrejme kladná, pod jednou podmienkou. Hirotada mal poslať malého Tokugawu ako "rukojemníka" do Sumpu. A Hirotada samozrejme súhlasil.
Čo sa však nestalo, líder klanu Oda zistil o tejto "domluve" a malého Tokugawu cestou do Sumpu odchytil. Vyhrážal sa Hirotadovi, že jeho syna Tokugawu dá dolu, pokiaľ Hirotada nepreruší všetky zväzky a pakty s klanom Imagawa (Shizuoka/Sumpu). Hirotada je predsa nejaká poriadna historická japonská postava, a preto Odovi odpovedal, že obetovaním svojho syna len potvrdí, že myslí svoj pakt s Imagawovcami vážne.
Oda ani napriek tejto odpovedi nezabil malého Tokugawu, ktorý mal vtedy šesť rokov, ale rozhodol sa ho držať v nejakom chráme v Nagoyi.
Aha, hrebeň. Už tretí deň sa mi viac-menej úspešne darí simulovať,
že som si v Sendai nezabudla hrebeň.
V roku 1549 však vtedajší líder klanu Oda zomrel; klan Imagawa zo Shizuoky to využil, obkľúčil hrad, na ktorom sídlil nový líder Odovcov (nikto iný než Oda Nobunaga), a vyhlásil, že obkľúčenie rozpustí len vtedy, pokiaľ mu predajú malého Tokugawu. Oda Nobunaga súhlasil. Malý Tokugawa teda žil ako "rukojemník" v Shizuoke od roku 1549 až do roku 1560, relatívne pohodovým a luxusným životom. Dostalo sa mu tiež exkvizitného vzdelania. Pamflety zo Shizuoky sa radi chvália, že "nie je žiadnou hyperbolou, keď povieme, že charakter Tokugawu Ieyasuho bol formovaný hlavne počas jeho pobytu v Shizuoke".
Tokugawa Ieyasu si medzitým zmenil meno, v 16-tich sa oženil, a bolo mu dovolené vrátiť sa do jeho rodnej Mikawy, pod podmienkou, že bude bojovať proti Odovi Nobunagovi. Vroku 1560 sa strhla veľká bitva, v ktorej bol vodca shizuockých Imagawovcov zavraždený. Keďže hlava Imagawovcov, ktorých "rukojemníkom" mladý Tokugawa Ieyasu ešte stále bol, bola mŕtva, Tokugawa Ieyasu sa rozhodol pridať na stranu Odu Nobunagy. Neskôr oženil svojho syna s dcérou Odu Nobunagy, pokračoval v expanznej činnosti, menil si mená...
... až sa neskôr región Suruga, toť zhruba dnešná prefektúra Shizuoka, dostala do jeho vlastnej dŕžavy, a v roku 1585 začal stavbu hradu v Sumpu (mesto Shizuoka).
V roku 1600 rozprášil Toyotomiho Hideyoshiho v bitve pri Sekigahare a stal sa prvým shógunom, ktorý "zjednotil všetky provincie Japonska a nastolil mier trvajúci takmer 300 rokov la la la" (raz by sme si vážne chceli prečítať nejakú publikáciu, ktorá *kriticky* zhodnocuje život a dielo Tokugawu Ieyasuho).
Faktom však ostáva, že v roku 1605 predal titul shóguna svojmu synovi a utiahol sa do hradu v Sumpu (Shizuoka), ktorý megalomansky zväčšil a rozšíril, zreguroval vodný tok, okolo hradu zriadil trojité vodné priekopy; a celý hrad mal už si nepamätám koľko metrov štvorcových, ale veľa; stačí, keď sa pozriete na model na fotografii.
Tokugawa Ieyasu teda strávil posledné roky zvojho života v Sumpu Castle. Po smrti v roku 1616 bol pochovaný na vrcholku hory Kuno v chráme Kunozan Toshogu, kde sme boli pred dvoma rokmi počas homestayu.
Hrad to mal celkom veselé aj po Tokugawovej smrti. V polovici 17. storočia takmer kompletne vyhorel, následne bol znovupostavený. Na začiatku 18. storočia boli počas zemetrasenia narušené základy hradu a tretina budov sa zrútila. Hrad znovu zrekonštruovali; a v polovici 19. storočia, v roku 1855, sa počas ďalšieho zemetrasenia zrútili takmer všetky budovy hradného komplexu. V roku 1857 začali s rekonštrukciou, ktorú dokončili v roku 1858. Tí znalejší sa v tomto okamihu už isto uchechtávajú. Takže v roku 1858 tento gigantický hrad zrekonštruovali po zemetrasení, aby v roku 1868 padol shogunát a shizuocký hrad, tak ako takmer všetky ostatné hrady, začali demolovať. V modernom Meiji Japonsku predsa hrady a čokoľvek, čo pripomína samurajov, shogunát a feudálny systém, nemá čo robiť.
Zhruba v tom čase bolo Sumpu premenované na Shizuoku. Shogunátne nostalgie sa dostavili až v polovici 20. storočia, keď priestor, kde kedysi stál hrad, premenovali na "Sumpu Park" a niekedy v 80-tych, 90-tych rokoch zrekonštruovali (rozumej: nanovo postavili) zopar hradných veží a brán. Moderní Japonci sa očividne vyžívajú v rekonštrukcii starobylých budov, kopírovaní historických tesárskych a iných techník, hľadaní čo najhodnovernejších materiálov, študovaní archeologických nálezov a najmä stavaní hradných striech bez použitia klincov.
No pekne ste to znovupostavili. Japonské hrady - experimentálna archeológia pur. Japonci asi len vedia, že bez hradov sa turizmus a biznis nerobí.
Pri novej a čisto-sa-skvejúcej hradnej bráne je akási tradičná záhrada, ktorá je v podstate len ďalším spôsobom, ako z návštevníkov vysať viac yenov. Uprostred záhrady je kužeľ, ktorý má znázorňovať neďaleký Fujisan, marketingový symbol Japonska. Keby sme šli do obchodu so suvenírmi, isto by tam na nás čakali desatoraké prívesky s Fujisanom, a dvadsatoraké sladkosti v tvare Fujisanu. Fujisan samotný sme nevideli, celý čas bolo zamračené, vonku už medzitým utešene prší.
Naše pozorovania v Shizuoke sa obmedzujú teda na hradný komlex. Nedá sa ináč, keď má človek neustále v pätách sararímana Takahira, ktorý človeka stále strká do svojho hybridného auta. Človek nemá ani len čas dvakrát obehnúť hrad, aby našiel najvhodnejší uhol na odfotenie hradnej veže. Nevďačná jamka bla bla.
Deň tretí našej výpravy smerom Kyushu, lúčime sa s E. san a vyrážame smerom juh. Preč z Tokya. Predtým ovšem, než sa vymaníme zo spár Tokya, čaká nás prestup v stanici Tokyo. Kolos. Hoci som už párkrát v stanici Tokyo prestupovala, doteraz presne neviem, ako stanica vnútri vyzerá, akú ma štruktúru. Človek len vie, že chce prestúpiť na tú a tú linku idúcu tým a tým smerom, a ďalej už len slepo nasleduje farebné šípky a tabule, ktoré ho dovedú na želané nástupište. Medzitým trikrát zabočí a vôbec netuší, kde sa nachádza; o ceste späť na nástupište, na ktorom sa vylodil, nemá poňatia - ale v konečnom dôsledku sa aj tak dostane na hľadané nástupište. Treba len slepo veriť tabuliam.
Odrážame teda od perónu. Na ceste na juh ma čaká dvojdňová zastávka v Kakegawe v prefektúre Shizuoka, kraji čajových polí, kde sme boli u rodiny T. na homestayi v roku 2009, nazvime ich pre potreby nášho blogu Teradovci. Tento rok sme im, ako sa patrí, poslali novoročnú pohľadnicu (nengajó), a onedlho na to prišiel mail od pani T. s repetitívnou polopozvánkou ku nim do Kakegawy. Polopozvánka, človeku je totiž povedané, že má zase prísť a že sa všetci v Kakegawe veľmi potešia, na päťdesiat percent sa však človek musí pozvať sám; čo sa mi doteraz nedarilo. (Psychické zábrany; od E. san dostávam vždy absolútne pozvánky - ja jej napíšem, že sa chystám do Tokya vtedy a vtedy, a že by sme sa mohli stretnúť, pokiaľ jej to vyhovuje, na čo mi E. san vždy odpíše, že mám "zehi", určite, prespať u nich, pokiaľ mi to vyhovuje. Pri cenách ubytovania v Tokyu, ktorému študentovi by to nevyhovovalo.) Nože, tentoraz, plánujúc cestu na juh, sa mi konečne podarilo pozvať sa do Kakegawy. (Musím to opäť zdôrazniť, neviem, či si viete predstaviť, akú radosť má zahraničný študent v Japone, keď sa mu podarí cestou na svojom výlete prespať niekde zadarmo.)
Pred Kakegawou ma čaká zastávka v Shizuoke, hlavnom meste prefektúry Shizuoka. Teradovci majú v Shizuoke najstaršiu dcéru, ktorá je vydatá za shachó-sana (prezidenta spoločnosti), býva v luxusnej bytovke na najvyššom štvrtom poschodí, je pani v domácnosti a stará sa o výchovu troch utešených detí, v ktorých rukách bude budúcnosť Japonska. Do Shizuoky sa ide preto, aby sa na mňa tieto tri utešené deti pozreli, vraj si ma pamätajú spred dvoch rokov (čo je zaujímavé, lebo ja sama si tie deti pamätám len matne) a panuje zrejme verejná domnienka, že blonďavé (áno, v Japonsku je moja šedohnedá farba vlasov považovaná za blond) europoidné osoby ženského pohlavia majú radi deti (ale to ešte nepoznajú jamku, ako poznamenal môj súrodenec). Na zmazanie negatívneho dojmu, ktorý zanecháme, vezieme čokoládové produkty Figaro, ktoré nám zaslal rodič v záchrannom balíčku pre opustené deti na Kaukaze (tož jamka v Sendai).
Po prestupe v Atami sme teda pol hodinu po poludní v Shizuoke. Stanica Shizuoka je nečakane priestranná, gigantická a nová. V Shizuoke pred stanicou na mňa čaká Takahiro, syn Teradovcov, vo svojom novom hybridnom aute. Je tu dnes pracovne a na popoludnie si zjavne vybral voľno. Sťaby môj osobný šofér ma vezie na shizuocký hrad zvaný tiež Sumpu Castle, ktorý je podľa sprievodcov asi desať minút chôdze od stanice.
Sumpu CastleUž to ide, už sa to na vás valí! Faktografia a história. Shizuoka, hlavné mesto prefektúry Shizuoka a mesto pod Fuji-sanom, má približne 730 tisíc obyvateľov, je tudíž len o štvrtinu menšie než Sendai a preto nazývané "malým mestom", či "inakou" (vidiekom). Vzniklo, ako ináč, postupným rozrastaním sa a pohlcovaním okolitých dedín a mestečiek počas expanzie po druhej svetovej vojne.
Sumpu, historický zárodok toho, čo je dnes Shizuokou, bolo počas Muromachi éry (nejaké 14. storočie až nejaké 16. storočie) hlavným mestom klanu Imagawa. Tu sa na scénu nenápadne priplýžil Tokugawa Ieyasu.
Ctené čitateľstvo už isto zopína ruky, nepíš zase o Tokugawi Ieyasum, prosím; nuže, nedá sa, ctené čitateľstvo, treba písať o Tokugawovi Ieyasum. Poteším vás, bude aj bulvár.
Bulvár teda hneď na začiatok. Tokugawa Ieyasu sa narodil v roku 1543 na hrade Okazaki v meste Mikawa. Jeho rodičmi boli Matsudaira Hirotada (vtedy 17-ročný) a Hirotadova nevlastná sestra (vtedy 15-ročná). Dva roky po narodení Ieyasuho bola jeho matka poslaná späť k svojej rodine, a Tokugawova rodina už nikdy nežila spolu. Obaja rodičia Ieyasuho sa neskôr oženili resp. vydali a mali deti s inými partnermi, a Ieyasu tak nakoniec mal 11 ďalších súrodencov. Funny fact, Tokugawa Ieyasu sa narodil ako Matsudaira Takechiyo, meno si potom niekoľkokrát zmenil (Japonci si vtedy radi menili mená) a nakoniec sa do pamäte národa zapísal ako Tokugawa Ieyasu. Ideme písať o malom Tokugawovi, vtedy sa síce ešte nevolal Tokugawa, ale budeme ho nazývať Tokugawa, aby sme ctené čitateľstvo nezmiatli. Koniec bulváru.
Veľký TokugawaČo teda bolo s malým Tokugawom? Rodina Matsudairovcov (teda rodina malého Tokugawu) bola schizofrenická ohľadne otázky stranovej príslušnosti; časť Matsudairovcov chcela byť vazalmi klanu Imagawa (náš shizuocký klan) a časť chcela byť radšej vazalmi klanu Oda (kto nepozná meno Oda Nobunaga ani nemá na tomto blogu čo hľadať, pche marginálni čitatelia). Tokugawov otec preferoval klan Imagawa (Shizuoka). V roku 1548, keď mal malý Tokugawa päť rokov, bola Mikawa napadnutá klanom Oda, a Tokugawov otec Matsudaira Hirotada sa obrátil na klan Imagawa (Shizuoka) so žiadosťou o pomoc. Odpoveď zo Shizuoky (vtedy zvanej Sumpu) bola samozrejme kladná, pod jednou podmienkou. Hirotada mal poslať malého Tokugawu ako "rukojemníka" do Sumpu. A Hirotada samozrejme súhlasil.
Čo sa však nestalo, líder klanu Oda zistil o tejto "domluve" a malého Tokugawu cestou do Sumpu odchytil. Vyhrážal sa Hirotadovi, že jeho syna Tokugawu dá dolu, pokiaľ Hirotada nepreruší všetky zväzky a pakty s klanom Imagawa (Shizuoka/Sumpu). Hirotada je predsa nejaká poriadna historická japonská postava, a preto Odovi odpovedal, že obetovaním svojho syna len potvrdí, že myslí svoj pakt s Imagawovcami vážne.
Oda ani napriek tejto odpovedi nezabil malého Tokugawu, ktorý mal vtedy šesť rokov, ale rozhodol sa ho držať v nejakom chráme v Nagoyi.
Aha, hrebeň. Už tretí deň sa mi viac-menej úspešne darí simulovať,že som si v Sendai nezabudla hrebeň.
V roku 1549 však vtedajší líder klanu Oda zomrel; klan Imagawa zo Shizuoky to využil, obkľúčil hrad, na ktorom sídlil nový líder Odovcov (nikto iný než Oda Nobunaga), a vyhlásil, že obkľúčenie rozpustí len vtedy, pokiaľ mu predajú malého Tokugawu. Oda Nobunaga súhlasil. Malý Tokugawa teda žil ako "rukojemník" v Shizuoke od roku 1549 až do roku 1560, relatívne pohodovým a luxusným životom. Dostalo sa mu tiež exkvizitného vzdelania. Pamflety zo Shizuoky sa radi chvália, že "nie je žiadnou hyperbolou, keď povieme, že charakter Tokugawu Ieyasuho bol formovaný hlavne počas jeho pobytu v Shizuoke".
Tokugawa Ieyasu si medzitým zmenil meno, v 16-tich sa oženil, a bolo mu dovolené vrátiť sa do jeho rodnej Mikawy, pod podmienkou, že bude bojovať proti Odovi Nobunagovi. Vroku 1560 sa strhla veľká bitva, v ktorej bol vodca shizuockých Imagawovcov zavraždený. Keďže hlava Imagawovcov, ktorých "rukojemníkom" mladý Tokugawa Ieyasu ešte stále bol, bola mŕtva, Tokugawa Ieyasu sa rozhodol pridať na stranu Odu Nobunagy. Neskôr oženil svojho syna s dcérou Odu Nobunagy, pokračoval v expanznej činnosti, menil si mená...
... až sa neskôr región Suruga, toť zhruba dnešná prefektúra Shizuoka, dostala do jeho vlastnej dŕžavy, a v roku 1585 začal stavbu hradu v Sumpu (mesto Shizuoka).
V roku 1600 rozprášil Toyotomiho Hideyoshiho v bitve pri Sekigahare a stal sa prvým shógunom, ktorý "zjednotil všetky provincie Japonska a nastolil mier trvajúci takmer 300 rokov la la la" (raz by sme si vážne chceli prečítať nejakú publikáciu, ktorá *kriticky* zhodnocuje život a dielo Tokugawu Ieyasuho).
Faktom však ostáva, že v roku 1605 predal titul shóguna svojmu synovi a utiahol sa do hradu v Sumpu (Shizuoka), ktorý megalomansky zväčšil a rozšíril, zreguroval vodný tok, okolo hradu zriadil trojité vodné priekopy; a celý hrad mal už si nepamätám koľko metrov štvorcových, ale veľa; stačí, keď sa pozriete na model na fotografii.
Tokugawa Ieyasu teda strávil posledné roky zvojho života v Sumpu Castle. Po smrti v roku 1616 bol pochovaný na vrcholku hory Kuno v chráme Kunozan Toshogu, kde sme boli pred dvoma rokmi počas homestayu.
Hrad to mal celkom veselé aj po Tokugawovej smrti. V polovici 17. storočia takmer kompletne vyhorel, následne bol znovupostavený. Na začiatku 18. storočia boli počas zemetrasenia narušené základy hradu a tretina budov sa zrútila. Hrad znovu zrekonštruovali; a v polovici 19. storočia, v roku 1855, sa počas ďalšieho zemetrasenia zrútili takmer všetky budovy hradného komplexu. V roku 1857 začali s rekonštrukciou, ktorú dokončili v roku 1858. Tí znalejší sa v tomto okamihu už isto uchechtávajú. Takže v roku 1858 tento gigantický hrad zrekonštruovali po zemetrasení, aby v roku 1868 padol shogunát a shizuocký hrad, tak ako takmer všetky ostatné hrady, začali demolovať. V modernom Meiji Japonsku predsa hrady a čokoľvek, čo pripomína samurajov, shogunát a feudálny systém, nemá čo robiť.
Zhruba v tom čase bolo Sumpu premenované na Shizuoku. Shogunátne nostalgie sa dostavili až v polovici 20. storočia, keď priestor, kde kedysi stál hrad, premenovali na "Sumpu Park" a niekedy v 80-tych, 90-tych rokoch zrekonštruovali (rozumej: nanovo postavili) zopar hradných veží a brán. Moderní Japonci sa očividne vyžívajú v rekonštrukcii starobylých budov, kopírovaní historických tesárskych a iných techník, hľadaní čo najhodnovernejších materiálov, študovaní archeologických nálezov a najmä stavaní hradných striech bez použitia klincov.
No pekne ste to znovupostavili. Japonské hrady - experimentálna archeológia pur. Japonci asi len vedia, že bez hradov sa turizmus a biznis nerobí.
Pri novej a čisto-sa-skvejúcej hradnej bráne je akási tradičná záhrada, ktorá je v podstate len ďalším spôsobom, ako z návštevníkov vysať viac yenov. Uprostred záhrady je kužeľ, ktorý má znázorňovať neďaleký Fujisan, marketingový symbol Japonska. Keby sme šli do obchodu so suvenírmi, isto by tam na nás čakali desatoraké prívesky s Fujisanom, a dvadsatoraké sladkosti v tvare Fujisanu. Fujisan samotný sme nevideli, celý čas bolo zamračené, vonku už medzitým utešene prší.
Naše pozorovania v Shizuoke sa obmedzujú teda na hradný komlex. Nedá sa ináč, keď má človek neustále v pätách sararímana Takahira, ktorý človeka stále strká do svojho hybridného auta. Človek nemá ani len čas dvakrát obehnúť hrad, aby našiel najvhodnejší uhol na odfotenie hradnej veže. Nevďačná jamka bla bla.
No comments:
Post a Comment