2010/11/08
2010/10/29
Jeseň v Okunikkawe
29. októbra 2010
Viac jesenných záberov z Okunikkawy je na rajčeti.
V piatok sme mali voľno, lebo na konci októbra sa koná 3-dňový univerzitný festival (viď Gaigosai minulý rok na TUFS). Histéria, panika a nadšenie. Asi toľko slov vystihuje, čo pre Japoncov znamená univerzitný festival. Predstava, že by sa mal človek prebíjať masou vreštiacich Japoncov, ktorí posledné mesiace zasvätili príprave festivalu a ich hlavnou misiou je predať vo svojom klubovom stánku toľko pokrmov, koľko sa len dá, a nalákať do svojho krúžku toľko študentov, koľko sa len dá...
Na školský festival sme teda nasadili ignore mode a keďže predpoveď počasia bola sľubná, naložili sme s voľným dňom najlepšie, ako sa dalo - išli sa pozrieť na jeseň do Okunikkawy.
Na školský festival sme teda nasadili ignore mode a keďže predpoveď počasia bola sľubná, naložili sme s voľným dňom najlepšie, ako sa dalo - išli sa pozrieť na jeseň do Okunikkawy.
Okunikkawa je zo série našich obľúbených destinácií - stanica, na ktorej nikto nevystupuje. Nachádza sa ca. 30km západne od Sendai (približne 50 minút vlakom). Človek je už pár krokov od stanice na peknom lesnom chodníku (a je ich tam viacero, takže je z čoho vyberať, my sme intuitívne vybrali chodník so šípkou na Hachimori, teda Osmoles).
Pekná sínusoidná cestička popri rieke Okunikkawa má zhruba kilometer a pol, potom človeka vypľuje na lesnú cestu, všade sú metfedíkové tabuľky. Vyberáme sa smerom nahor po lesnej ceste, dôjdeme na rázcestník, kde nás míňa jedno motorové vozidlo. Vyberieme si cestu smerom do kopca (druhá vedie ďalej údolím popri Okunikawe), les hýri všetkými správnymi jesennými farbami, otvárajú sa aj pohľady na ďalšie kopce. Dokonca je vidno aj nejakú časť Sendai a za ním oceán.
Cestou vyplašíme nejakého veľkolepého vtáka, pamätáme si len, že mal vejárovitý chvost s červeno-bielym vzorom, čo už, my mestské deti. Na oblohe krúži dravec. O jednej sa otáčame, aby sme stihli vlak na 15:14, v doline stretávame nejakého japonského mládežníka (mumáka). Čakám, že sa pozdravíme, ako sa turisti v prírode navzájom zvyknú zdraviť (aj v Japonsku), ale Japonec nás míňa s pohľadom zaboreným do zeme (mumák). O niečo ďalej Japonci robia grill-partiez pri vode.
Po tretej teda stojíme sami na nástupišti v Okunikkawe, vo vlaku sedíme vedľa nejakej mamičky s ratolesťou, ktorá je docela pokojná, lebo ju berie na spanie, raz sa skoro vyvráti zo sedadla. Mamička sa s nami dá po chvíli do reči, a hádajte čo. Po klasických úvodných otázkach sa dozvedáme, že rok bola v Malajzii študovať angličtinu. Ďalšia čiarku do zoznamu "Japonci, ktorí sa nám prihovorili, lebo boli v zahraničí" (druhá polovica zoznamu, "Japonci, ktorí neboli v zahraničí, a prihovorili sa nám", má tých čiarok pramálo).
Cestou nám začína mierne lepiť, lebo Okunikkawa je stanica bez personálu, a dúfali sme, že keď nastúpime na takej stanici, tak sprievodca sa prejde vlakom a bude predávať lístky nastupivším, ako sme to videli na iných linkách, ale sprievodca je príliš fajnový na to, aby sa prechádzal po vlaku. Odchytíme ho teda hneď ako vystúpime na konečnej, Sendai, a on nám na to, že len mám pri bránach povedať, že idem z Okunikkawy. To znie ako dosť pofidérne riešenie, veď teoreticky sa môžeme viezť až z Tokya alebo od neviem kadiaľ na čierno, alebo sme mohli stratiť lístok, za čo potom účtujú najvyššiu sadzbu na danej linke. Pri bráne teda očakávajúc niečo nedobré hovoríme zamestancovi stanice, že ideme z Okunikkawy a on na to normálne odpovie, že "570 yenov" (čo je sadzba Sendai-Okunikkawa). Funguje celý Japon na dobré slovo?
Cestou nám začína mierne lepiť, lebo Okunikkawa je stanica bez personálu, a dúfali sme, že keď nastúpime na takej stanici, tak sprievodca sa prejde vlakom a bude predávať lístky nastupivším, ako sme to videli na iných linkách, ale sprievodca je príliš fajnový na to, aby sa prechádzal po vlaku. Odchytíme ho teda hneď ako vystúpime na konečnej, Sendai, a on nám na to, že len mám pri bránach povedať, že idem z Okunikkawy. To znie ako dosť pofidérne riešenie, veď teoreticky sa môžeme viezť až z Tokya alebo od neviem kadiaľ na čierno, alebo sme mohli stratiť lístok, za čo potom účtujú najvyššiu sadzbu na danej linke. Pri bráne teda očakávajúc niečo nedobré hovoríme zamestancovi stanice, že ideme z Okunikkawy a on na to normálne odpovie, že "570 yenov" (čo je sadzba Sendai-Okunikkawa). Funguje celý Japon na dobré slovo?
Viac jesenných záberov z Okunikkawy je na rajčeti.
2010/09/27
Kesennuma
8. septembra 2010
Po dovádění na Mt. Hayachine predchodzieho dňa (ktorý sa neobávame označiť za jednu z najšialenejších vecí, aké sme doteraz urobili) -- a po tom, čo sme večer nevedeli zaspať, lebo sme boli príliš unavení -- sa luxusne neskorým vlakom vydávame preč z Morioky.
Cestou na stanicu ma ide rozdrapiť, keď sa na mňa spoza rieky Kitakami škerí Mt. Iwate zvaný tiež Iwate no Fuji, teda Fuji prefektúry Iwate, zahalený len jediným nevinným mráčikom. Ideálne počasie na lezenie po kopcoch! V duchu si predstavujeme ako asi vyzerá pohľad z Hayachine-sanu za takéhoto bezoblačného dňa. Toto nám Hayachine-san ešte oplatí!
S dlhým nosom sa teda odplazíme na stanicu a odchádzame z Morioky vyššie spomínaným luxusne neskorým vlakom o 8:08. Cieľom je prístavné mestečko Kesennuma, nachádzajúce sa na samom severe prefektúry Miyagi. Náš sendajský spravodaj nám toto miesto odporučil, keďže tam má babku a iných príbuzných. Niežeby v Kesennume bolo niečo zaujímavé, ale je to príjemné miesto.
Smer Kesennuma s prestupom v Ichinoseki, cestou si vychutnávame malebné pohľady z vlaku.
O štvrť na dvanásť som v Kesennume. Kesennuma je ďalšia zo série ospalých dier. Tentoraz s prímorskou atmosférou.
Kesennuma sama o sebe nemá turistom vraj čo ponúknuť, preto nás všetkých posielajú na priľahlý ostrov Óshima (v preklade "Veľký ostrov") - typický prázdninový rezort.
Jediný spôsob dopravy sa realizuje loďou (25 minút, 400 yenov). Len čo sme na Óshime, zobednieva sa, a my sa, ako ináč, vydáme hľadať najbližšie príjemné stravovacie zariadenie, kde sa dajú konzumovať surové ryby (treba predsa využiť možnosti prímorských oblastí).
Po včerajšku sme rozbehnutí v robení šialených vecí - keď sa ma teta kuchárka pýta, či majú dať do sashimi aj morského ježka, odpovedám v štýle Ta dajte, skúsime. Musíme povedať, že taký ježko nemá zlú chuť, ale má naozaj zvláštnu konzistenciu (a povzbudzovali sme sa tým, že isto sú v ňom obsiahnuté nejaké dôležité živiny). Všetko ostatné v mojej miske sashimi bolo už tradične vynikajúce.
Po obede mám zamierené na najvyšší bod ostrova -- cez 200 metrov vysokú Kameyamu. Na vrch vedie lanovka, ktorá vyzerá tak zábavne, že sa nedá odignorovať.
Po luxusnej lanovke v Hakodate táto low-budget lanovka v štýle vleku, na ktorú sa nasadá za jazdy a na ktorej nie je človek nijako istený. Viem, že väčšina čitateľstva sa vyšantila na podobných vlekoch v rannom veku na lyžovačkách, my nelyžiari musíme doháňať teraz.
Po 12 minútach strhujúcej jazdy a viac ako 900 metroch som na vrchole a mám Óshimu ako na dlani. Óshima je vcelku zaujímavý ostrov. Má 9 kilometrov štvorcových a 4000 obyvateľov. A inak nič. Nevieme si predstaviť, že niekto na tomto ostrove pracuje v nejakom inom odvetví ako službách, aj to zrejme len v cetovnom ruchu. Na to, že ide o tak malý ostrov, tu majú automobilov až neprimerane veľa a pritom aj spojenie s pevninou beží zatiaľ len loďou. Vraj je to značný problém, keď niekto ochorie alebo sa zraní, alebo sa vyskytnú akútne zdravotné ťažkosti; a už sa pracuje na moste spájajúcom Óshimu s Kesennumou. Ďalšia vec, ktorú Óshima zrejme nemá, je seriózna kanalizácia, keďže všetky toalety, s ktorými sme sa tam stretli, pracovali na suchej báze. Óshima je však tým ideálnym prázdninovým rezortom, majúcim malebné pláže a vzduch vždy o niečo chladnejší ako v (tento rok) neznesiteľne dusnom Sendai.
Z vrcholu ostrova zostupujem na pláž skrytú za chrbtom Kameyamy - Kugunari, ktorá je známa škrýpaním pod nohami. Škrýpanie je vyvolané vzájomným posúvaním sa vrstiev kremenného piesku pri chôdzi. Veľmi sa ospravedlňujeme, my sme nič nepočuli.
Prichádza vaša obľúbená sekcia! -- Chosé v zálive, Chosé v prílive. (Na záberoch chýba len Chosé. A vieme, že sa to píše ináč. Učíme sa predsa po španielsky.)
Keďže ku Kugunari Beach nie je iný prístup než chodníkom cez borovicový les, na pláži nájdeme len skupinku beach boys, inak je to naša súkromná pláž. S veľmi príjemným pieskom (teda takým, že vám nevadí, ani keď ten piesok so sebou v sandálach vlečiete až po Sendai).
Čas sa akosi rýchlo míňa na Óshime, a zrazu treba utekať späť na Kameyamu, aby sme sa zviezli dole do prístavu a stihli loďku na 17:20, tak, aby sme nezmeškali posledný vlak do Sendai. Za 25 minút vybehneme z pláže Kugunari na Kameyamu (tréning máme z predchodzieho dňa), chytíme vlek tesne pred skončením prevádzky, vychutnávame výhľady a visenie vo vzduchu, s prehľadom nasadáme na loďku a vezieme sa späť do Kesennumy.
V Kesennume sa už začína stmievať a to je príležitosť hrať sa s nedávno objavenou hračkou - dlhoexpozičné zábery. Potom utekáme na stanicu, aby sme stihli posledný možný spoj (rozhodne máme v pláne ešte ten večer sa vrátiť do Sendai).
Je pol ôsmej a vlak je plný stredoškolákov v uniformách. Čo tie deti tak dlho robia v škole? To rozhodne nemôže byť zdravé pre ich psychosomatický vývoj. Japonským deťom podľa mňa chýba viac takého dobrého, zdravého slovenského vyvaľovania sa doma.
O pol desiatej prestupujem v Kogote, a som jediná, kto vystupuje z vlaku na konečnej zastávke. Vo vlaku z Kogoty do Sendai je tiež stredoškolákov a sararímanov viac než dosť. Niekde tesne pred Sendai zahlási súprava vlakovodcovi (?) nejakú chybu a zhruba 20 minút strávime na mieste overovaním bezpečnosti súpravy. Stredoškolák oproti mne hovorí spolusediacemu, že je to už druhýkrát za poslednú dobu. Chudák, vystupuje o pár metrov ďalej na nasledujúcej stanici. My ostatní dorážame do Sendai o jedenástej večer. Železničný lístok Seishun 18 využitý!
Po dovádění na Mt. Hayachine predchodzieho dňa (ktorý sa neobávame označiť za jednu z najšialenejších vecí, aké sme doteraz urobili) -- a po tom, čo sme večer nevedeli zaspať, lebo sme boli príliš unavení -- sa luxusne neskorým vlakom vydávame preč z Morioky.
Cestou na stanicu ma ide rozdrapiť, keď sa na mňa spoza rieky Kitakami škerí Mt. Iwate zvaný tiež Iwate no Fuji, teda Fuji prefektúry Iwate, zahalený len jediným nevinným mráčikom. Ideálne počasie na lezenie po kopcoch! V duchu si predstavujeme ako asi vyzerá pohľad z Hayachine-sanu za takéhoto bezoblačného dňa. Toto nám Hayachine-san ešte oplatí!
S dlhým nosom sa teda odplazíme na stanicu a odchádzame z Morioky vyššie spomínaným luxusne neskorým vlakom o 8:08. Cieľom je prístavné mestečko Kesennuma, nachádzajúce sa na samom severe prefektúry Miyagi. Náš sendajský spravodaj nám toto miesto odporučil, keďže tam má babku a iných príbuzných. Niežeby v Kesennume bolo niečo zaujímavé, ale je to príjemné miesto.
Smer Kesennuma s prestupom v Ichinoseki, cestou si vychutnávame malebné pohľady z vlaku.
O štvrť na dvanásť som v Kesennume. Kesennuma je ďalšia zo série ospalých dier. Tentoraz s prímorskou atmosférou.
Kesennuma sama o sebe nemá turistom vraj čo ponúknuť, preto nás všetkých posielajú na priľahlý ostrov Óshima (v preklade "Veľký ostrov") - typický prázdninový rezort.
Jediný spôsob dopravy sa realizuje loďou (25 minút, 400 yenov). Len čo sme na Óshime, zobednieva sa, a my sa, ako ináč, vydáme hľadať najbližšie príjemné stravovacie zariadenie, kde sa dajú konzumovať surové ryby (treba predsa využiť možnosti prímorských oblastí).
Po včerajšku sme rozbehnutí v robení šialených vecí - keď sa ma teta kuchárka pýta, či majú dať do sashimi aj morského ježka, odpovedám v štýle Ta dajte, skúsime. Musíme povedať, že taký ježko nemá zlú chuť, ale má naozaj zvláštnu konzistenciu (a povzbudzovali sme sa tým, že isto sú v ňom obsiahnuté nejaké dôležité živiny). Všetko ostatné v mojej miske sashimi bolo už tradične vynikajúce.
Po obede mám zamierené na najvyšší bod ostrova -- cez 200 metrov vysokú Kameyamu. Na vrch vedie lanovka, ktorá vyzerá tak zábavne, že sa nedá odignorovať.
Po luxusnej lanovke v Hakodate táto low-budget lanovka v štýle vleku, na ktorú sa nasadá za jazdy a na ktorej nie je človek nijako istený. Viem, že väčšina čitateľstva sa vyšantila na podobných vlekoch v rannom veku na lyžovačkách, my nelyžiari musíme doháňať teraz.
Po 12 minútach strhujúcej jazdy a viac ako 900 metroch som na vrchole a mám Óshimu ako na dlani. Óshima je vcelku zaujímavý ostrov. Má 9 kilometrov štvorcových a 4000 obyvateľov. A inak nič. Nevieme si predstaviť, že niekto na tomto ostrove pracuje v nejakom inom odvetví ako službách, aj to zrejme len v cetovnom ruchu. Na to, že ide o tak malý ostrov, tu majú automobilov až neprimerane veľa a pritom aj spojenie s pevninou beží zatiaľ len loďou. Vraj je to značný problém, keď niekto ochorie alebo sa zraní, alebo sa vyskytnú akútne zdravotné ťažkosti; a už sa pracuje na moste spájajúcom Óshimu s Kesennumou. Ďalšia vec, ktorú Óshima zrejme nemá, je seriózna kanalizácia, keďže všetky toalety, s ktorými sme sa tam stretli, pracovali na suchej báze. Óshima je však tým ideálnym prázdninovým rezortom, majúcim malebné pláže a vzduch vždy o niečo chladnejší ako v (tento rok) neznesiteľne dusnom Sendai.
Z vrcholu ostrova zostupujem na pláž skrytú za chrbtom Kameyamy - Kugunari, ktorá je známa škrýpaním pod nohami. Škrýpanie je vyvolané vzájomným posúvaním sa vrstiev kremenného piesku pri chôdzi. Veľmi sa ospravedlňujeme, my sme nič nepočuli.
Prichádza vaša obľúbená sekcia! -- Chosé v zálive, Chosé v prílive. (Na záberoch chýba len Chosé. A vieme, že sa to píše ináč. Učíme sa predsa po španielsky.)
Keďže ku Kugunari Beach nie je iný prístup než chodníkom cez borovicový les, na pláži nájdeme len skupinku beach boys, inak je to naša súkromná pláž. S veľmi príjemným pieskom (teda takým, že vám nevadí, ani keď ten piesok so sebou v sandálach vlečiete až po Sendai).
Čas sa akosi rýchlo míňa na Óshime, a zrazu treba utekať späť na Kameyamu, aby sme sa zviezli dole do prístavu a stihli loďku na 17:20, tak, aby sme nezmeškali posledný vlak do Sendai. Za 25 minút vybehneme z pláže Kugunari na Kameyamu (tréning máme z predchodzieho dňa), chytíme vlek tesne pred skončením prevádzky, vychutnávame výhľady a visenie vo vzduchu, s prehľadom nasadáme na loďku a vezieme sa späť do Kesennumy.
V Kesennume sa už začína stmievať a to je príležitosť hrať sa s nedávno objavenou hračkou - dlhoexpozičné zábery. Potom utekáme na stanicu, aby sme stihli posledný možný spoj (rozhodne máme v pláne ešte ten večer sa vrátiť do Sendai).
Je pol ôsmej a vlak je plný stredoškolákov v uniformách. Čo tie deti tak dlho robia v škole? To rozhodne nemôže byť zdravé pre ich psychosomatický vývoj. Japonským deťom podľa mňa chýba viac takého dobrého, zdravého slovenského vyvaľovania sa doma.
O pol desiatej prestupujem v Kogote, a som jediná, kto vystupuje z vlaku na konečnej zastávke. Vo vlaku z Kogoty do Sendai je tiež stredoškolákov a sararímanov viac než dosť. Niekde tesne pred Sendai zahlási súprava vlakovodcovi (?) nejakú chybu a zhruba 20 minút strávime na mieste overovaním bezpečnosti súpravy. Stredoškolák oproti mne hovorí spolusediacemu, že je to už druhýkrát za poslednú dobu. Chudák, vystupuje o pár metrov ďalej na nasledujúcej stanici. My ostatní dorážame do Sendai o jedenástej večer. Železničný lístok Seishun 18 využitý!
2010/09/13
Mt. Hayachine
7. septembra 2010
Ide sa na Hayachine-san! Ako aj minule na TarumaeZane, aj tentoraz sa riadim manuálom na blogu Hiking in Japan. Ujo hovorí, že z autobusovej zastávky Hiratsuto to na vrchol Hayachine trvá 5 hodín, takže rátam viac ako 6 hodín svojím tempom, plus o trochu menší čas na zostup. Keď si k tomu prirátame, že sa v Japone je už o pol siedmej tma (aj keď je leto), tak mi vychádza, že sa musím odviezť do Hiratsuta prvým ranným busom (cestou späť ma tentoraz musí znepokojovať len zotmievanie sa, autobusy z Hiratsuto do Morioky chodia až do deviatej večer).
Vstávam teda o piatej a na moje nemilé prekvapenie prší. Keď nastupujem na bus o 5.45, v Morioke už dážď takmer pominul, ale približujúc sa k Hiratsutu to nevyzerá dobre. Keď ma bus o 6.42 vysadí v Hiratsute (kde nie je naozaj nič), vonku je seriózny dážď. Podľa manuálu na Hayachine-san nájdem most cez rieku a vydám sa po lesnej ceste. Po zopár rázcestiach som o pol ôsmej pri vstupe na turistický chodník. Hovorí, že k Hayachine-sanu je to 6.6 km.
Zaregistrujem sa v skrinke pri vstupe na chodník. Za uplynulý týždeň tadeto prešli dvaja ľudia, resp. dve skupinky turistov. V skrinke sú tiež mapy chodníku. Ďalej nasleduje lesný chodník, veľmi sa ešte nestúpa a miestami je les docela temný. Ešte stále prší, ale postupne dážď slabne. O trištvrte na osem stojím pred prvou prekážkou. Jediný spôsob, ako prejsť cez potok, je ležérne prehodený kmeň stromu. Verím, že za pekného počasia to nie je najmenší problém, ale uvažujme, že kmeň stromu je šmykľavý, lebo je celý mokrý, batoh ľahko preváži osobu na jednu alebo druhú stranu a bystrina je trochu divokejšia, lebo je po daždi (a dobre si spomíname na istého reportéra, na ktorého meno si nespomíname, z jednej komerčnej televízie, ktorý bol po tatranskej bystrine odplavený do Poľska). Napadá mi len surovo prebrodiť potok, ale po tom, čo čľapnem jednou nohou do vody, ma tento nápad prejde, a siaham po druhom riešení - preleziem po kmeni po štyroch (keďže ruky a kolená sa šmýkajú menej než podrážky).
Spokojná, že sa mi podarilo prekonať bystrinu, pokračujem v ceste, a o pol deviatej sa dostávam na málo jasné rázcestie. Tabuľka, ktorá označuje cestu k Hayachine-sanu, je ohlodaná z oboch strán tak, že ťažko povedať, kam smeruje šípka. Keďže mapa nenaznačuje žiadne prudké zatáčky, volím cestu naľavo, ktorá pokračuje cca v smere, v ktorom som prišla, aj keď cesta odtiaľto klesá. A dobre robím, lebo asi po 800 metroch nájdem ďalšiu tabuľku, ktorá ukazuje na veľmi strmý svah do lesa a ktorá hovorí, že na Hayachine sú to 4km.
Na začiatku svahu je dokonca lano, čo ma poteší, lebo si predstavujem cestu späť po tomto strmom kopci. Odtiaľto je cesta veľmi strmá, a na mám pocit, že počasie sa zlepšuje (neskôr sa ukáže, že to bol naozaj len pocit, celý deň bolo zamračené, aj keď už nepršalo), miestami dokonca vrhám tieň.
Po tom, čo prácne vyšlapete strmé svahy, vás prinútia opäť zostupovať, aby ste o pol desiatej našli decentnú lavičku na prekonanie bystriny. S uľahčením sa zasmejem, že aká komfortná lavička, a pokračujem v ceste. Porasty v lese vyzerajú celkom subtropicky.
O pár minút na to nájdem konečne 6-tu stanicu. Hovorí, že z Hiratsuta som prešla 7 km. Na vrchol je to odtiaľto 3.1km. Ďalšia cesta vedie dole do Kadomy (2.1km). O ceste do Kadomy vieme, aj to, že je kratšia, Kadoma je jedna zastávka pred Hiratsutom, odkiaľ sme vyšli. Ujo v manuáli však písal, že v čase keď vystupoval on, bola cesta z Kadomy uzavretá, tak sme pre istotu zvolili chodník z Hiratsuta (aj preto, že je dobre popísaný v manuáli).
Postupujem teda smerom k vrcholu, a niekde medzi 6tou a 7mou stanicou ma zastihne správca (so zvončekom proti medveďom, ja som počas cesty demonštratívne štrngala kľúčami). Bavíme sa chvíľu, hovorím, že som prišla z Hiratsuta, a on na to, že chodník z Kadomy je kratší, a je otvorený, že cestou späť mám ísť do Kadomy. A že si mám dávať pozor, lebo skaly sú šmykľavé. Púšťa ma dopredu, za siedmou stanicou, kde sa už otvára les a začína kosodrevina, ho strácam, vravel, že ide len na pol cesty. Vidím toľko kopcov, čo mrak dovolí. Od siedmej stanice je to vraj na vrchol ešte dve hodiny, povedal správca (ktovie, akým tempom). Ujo tiež spomínal, že keď sa vrátim do Kadomy, tak ma môžu zviezť, že sú tam ešte s jedným správcom autom (zabudla som poznamenať, že ja sa ale do Kadomy vrátim asi tak najskôr o piatej).
Výhľad teda aspoň nejaký je, a robili by sme aj viac záberov, ale musíme sa sústrediť na skaly. Nebojíme sa použiť označenie, že išlo o celkom technický chodník. Stále myslíme na správcove slová ohľadom šmykľavosti skál a starostlivo sa držíme metódy "tri pevné body" (a skál). Vzhľadom na to, že chodník je vcelku strmý, nechce sa nám veľmi myslieť na cestu späť.
Cestou míňame ôsmu stanicu, nad ktorou je už veľmi skalnato, a pred 12tou dôjdeme až ku 9tej stanici, na ktorej má byť podľa manuálu nespoľahlivý zdroj vody, ale vzhľadom na to, že ráno pršalo, zdroj je aktívny.
Deviata stanica má byť teoreticky veľmi blízko vrcholu, ale odtiaľ je to asi ešte trištvrte hodiny lezenia kosodrevinou. Som už na úrovni mračien, takže výhľad je nulový, aj okuliare sa mi už rosia. Dávam ich dole, aj tak je taká hmla, že moje slabé okuliare veľký rozdiel nerobia. Silný vietor.
Musím poznamenať, že chodník je značený naozaj veľmi dobre, pokiaľ to chceme nazvať značením - na stromoch he priviazaná igelitová páska neónovo červenej farby. Tesne pod vrcholom sú veľmi luxusné drevené lavičky ako chodníky (Odhadujem, že spolu nejakých 60 metrov dĺžky).
Posledných pár metrov je veľmo skalnatých s lanami a dokonca jedným kratším rebríkom, za ktorým už vidno vrcholovú chatu. Okolo mňa schádza nejaký jeden turista, neskôr sa dozevedám, že to bol tiež správca. Po zdolaní posledných pár skál sa ocitám na vrcholovej plošinke. Výhľad je doslova biely. Za mnou nejaká šinto-budhistická svätyňa. Je 12:36, takže mi to trvalo menej ako 6 hodín.
Po tom, čo sa pokochám bielym výhľadom na svojom súkromnom vrchole, 1917 metrov, zleziem do chatky. Pozdravím sa, ale nikto nereaguje. Yay, nič nie je lepšie ako suché tričko, suché ponožky a svačinka vo vrcholovej chate.
V chate sa vraj nesmie prespávať, aj keď vyzerá presne ako chata pre náhodných pocestných. Svačím, a pozorujem, ako mrak vchádza do chaty cez otvorené dvere. Po nejakej dobe sa začína zjavne preberať chatár v kabíne nado mnou, ale znie to ako keby sa preberal maco. Až mám pochybnosti, či som tu správne. Po chvíli zakričím Konnichiwa a pýtam sa, či môžem trochu posedieť v chate. Správca na to zabrumčí, že jasné. Správca asi žije dlhodobo tu na hore, a už si osvojil medvedie spôsoby. Po tom, čo sa konečne preberie, je z neho celkom prívetivý chatár. Uznanlivo pokýva hlavou, keď mu odpoviem, že som prišla z Hiratsuta. Na Hayachine san sa dá samozrejme vyjsť aj kratšími chodníkmi, napr. za 3 hodiny, ale cesty vedú z parkovísk, na ktoré, pokiaľ nemáte auto, sa nedostanete. Chatár si samozrejme myslí, že som Američanka, veľmi radi a ochotne ho hneď vyvedieme z omylu, a ďalej mi lichotí napr. tým, že si myslí, že po Hiratsuto som prišla autom, alebo že som učiteľka (zjavne angličtiny). Pokecáme trochu s medvedím chatárom, a po 13:11 začíname zostup. Nevieme, ako sa nám to darí, ale vždy si získame chatárov a správcov na svoju stranu. Uvažujme vodu na Tarumaezane, pred chvíľou ponúknutý odvoz od jedného správcu -- tento chatár mi teraz pri odchode ponúka na cestu škatuľkový džús a nejaké to pečivo. Uisťujem ho, že mám ešte dostatok zásob (lebo tentoraz naozaj mám) a používam účinnú výhovorku, že mi len oťažie batoh.
Snažím sa zostupovať rýchlo a opatrne, rátam, že pokiaľ mi má zostup trvať 5 hodín, tak dôjdem do Kadomy po šiestej a to už je na hranici tmy. Dole sa síce ide náročne (hlavne kolená sa začínajú neskôr sťažovať), ale cestou dole používame aj sedaciu časť a hlavne ruky, ktoré sa málo šmýkajú, takže to ide ľahšie a bezpečnejšie, než sme mysleli (tentoraz sa pre zmenu čudujeme, ako sa nám podarilo vyjsť). Na niektorých miestach sú dokonca suché skaly.
Okolo pol tretej míňame ôsmu stanicu, ďalej s nadšením vítame siedmu stanicu, pod ktorou už nie sú skaly, len les. Pridávame na tempe.
O pol štvrtej sme konečne na šiestej stanici, a tentoraz berieme chodník do Kadomy, ten kratší. Chodník je, narozdiel od toho, čo vedie z Hiratsuta, veľmi mierny, dobre udržiavaný, a čistý (málo kameňov, málo koreňov). Vyťahujeme všetky zvyšky rýchlosti, ktorými ešte disponujeme.
Chodník z Kadomy je až tak luxusný, že namiesto drevených lavičiek má seriózne kovové mostíky.
O 16:18 ma lesný chodník vyhodí na lesnú cestu. Blízko vstupu bol dokonca nejaký provizórny prístrešok na prespanie. Som pri vstupe na Kadomský chodník, a odtiaľ je to po autobusovú zastávku v Kadome ešte 5 km. Po lesnej ceste, neskôr dokonca asfaltke. Takže sme na tom časovo dobre. Tma v lese nás nezastihla. Správcovia, ktorí sľubovali odvoz, tu už samozrejme nie sú (nerátali sme s ničím iným).
Poznačíme svoje údaje do registračnej tabuľky v skrinke pri vstupe na chodník, vytiahneme mp3 kamaráta a v spoločnosti The Kills šviháme do Kadomy.
O 17:13 pred sebou konečne vidím hlavnú cestu. (Víťazné gestá.) Mapa mi poradí, že osídlenie Kadoma (lebo ináč sa to nazvať nedá) nájdem, keď pôjdem po hlavnej ceste doľava. Po tom, čo prejdem tunelom (málo príjemná časť cesty), som o 17:37 na zastávke v Kadome. Konečne! Pri zastávke sú našťasie dve malé drevené stoličky, tak sa vyvalím na jednu z nich a zjem posledný an-pan, čo sa mi ešte zvýšil. Bus má ísť o trištvrte hodiny, ale pokiaľ ide, tak je dobre (až do deviatej večer chodia autobusy približne v hodinových intervaloch).
Oproti cez cestu nejaká babka trhá burinu z chodníka. Keď prechádza cez cestu vyniesť rastlinný odpad niekam ku rieke, kývnem na pozdrav. Dáme sa do reči. Teta hovorí nárečím regiónu Iwate, takže rozumiem asi tak 50% z toho čo hovorí (to je prvýkrát, čo sa rozprávam s niekým, kto hovorí nárečím). Vyrozumiem, že sa pýta, kde som bola, tak jej porozprávam, na to ona opisuje ako bola jedinýkrát na Hayachine niekedy v mladosti a pod.
V behu rozhovoru sa po oboch stranách babky priblížia nejakí dvaja mladí muži. Pýtajú sa, či idem do Morioky, že oni idú traja, majú jedno voľné miesto a ma zvezú. Hneď sa aj predstavujú. Po chvíľke zvažovania si poviem, že skúsime tento kvázi autostop, Japonci vyzerajú seriózne a rizikovejšie ako tie skaly tam hore to byť nemôže. Šofér Tsuyoshi je nakoniec vnukom babky, s ktorou som sa rozprávala, a bol jeden rok v Austrálii, odtiaľ tá otvorenosť voči cudzincom (ani moje zasvinené topánky im v aute neprekážali). Cestou je docela sranda, Japonci sú o rok starší odo mňa, jeden z nich pracuje na železnici. Preberáme klasické témy, ako zahraničie, cestovanie, jazyky, život v Japonsku, štúdium, hudbu. O 19:20 ma vysadia blízko môjho hotelu v Morioke, euro-americky potrasú rukou a rozlúčia sa.
Mt. Hayachine, 1917m, made it! (Víťazné gesto.)
Až na to počasie a nulový výhľad. Toto asi Hayachinemu nenechám len tak prejsť, pociťujem potrebu to vyjsť niekedy ešte raz, za dobrého počasia. Nateraz sa teším, že som späť v civilizácii.
mapa (plné rozlíšenie)
Ide sa na Hayachine-san! Ako aj minule na TarumaeZane, aj tentoraz sa riadim manuálom na blogu Hiking in Japan. Ujo hovorí, že z autobusovej zastávky Hiratsuto to na vrchol Hayachine trvá 5 hodín, takže rátam viac ako 6 hodín svojím tempom, plus o trochu menší čas na zostup. Keď si k tomu prirátame, že sa v Japone je už o pol siedmej tma (aj keď je leto), tak mi vychádza, že sa musím odviezť do Hiratsuta prvým ranným busom (cestou späť ma tentoraz musí znepokojovať len zotmievanie sa, autobusy z Hiratsuto do Morioky chodia až do deviatej večer).
Vstávam teda o piatej a na moje nemilé prekvapenie prší. Keď nastupujem na bus o 5.45, v Morioke už dážď takmer pominul, ale približujúc sa k Hiratsutu to nevyzerá dobre. Keď ma bus o 6.42 vysadí v Hiratsute (kde nie je naozaj nič), vonku je seriózny dážď. Podľa manuálu na Hayachine-san nájdem most cez rieku a vydám sa po lesnej ceste. Po zopár rázcestiach som o pol ôsmej pri vstupe na turistický chodník. Hovorí, že k Hayachine-sanu je to 6.6 km.
Zaregistrujem sa v skrinke pri vstupe na chodník. Za uplynulý týždeň tadeto prešli dvaja ľudia, resp. dve skupinky turistov. V skrinke sú tiež mapy chodníku. Ďalej nasleduje lesný chodník, veľmi sa ešte nestúpa a miestami je les docela temný. Ešte stále prší, ale postupne dážď slabne. O trištvrte na osem stojím pred prvou prekážkou. Jediný spôsob, ako prejsť cez potok, je ležérne prehodený kmeň stromu. Verím, že za pekného počasia to nie je najmenší problém, ale uvažujme, že kmeň stromu je šmykľavý, lebo je celý mokrý, batoh ľahko preváži osobu na jednu alebo druhú stranu a bystrina je trochu divokejšia, lebo je po daždi (a dobre si spomíname na istého reportéra, na ktorého meno si nespomíname, z jednej komerčnej televízie, ktorý bol po tatranskej bystrine odplavený do Poľska). Napadá mi len surovo prebrodiť potok, ale po tom, čo čľapnem jednou nohou do vody, ma tento nápad prejde, a siaham po druhom riešení - preleziem po kmeni po štyroch (keďže ruky a kolená sa šmýkajú menej než podrážky).
Spokojná, že sa mi podarilo prekonať bystrinu, pokračujem v ceste, a o pol deviatej sa dostávam na málo jasné rázcestie. Tabuľka, ktorá označuje cestu k Hayachine-sanu, je ohlodaná z oboch strán tak, že ťažko povedať, kam smeruje šípka. Keďže mapa nenaznačuje žiadne prudké zatáčky, volím cestu naľavo, ktorá pokračuje cca v smere, v ktorom som prišla, aj keď cesta odtiaľto klesá. A dobre robím, lebo asi po 800 metroch nájdem ďalšiu tabuľku, ktorá ukazuje na veľmi strmý svah do lesa a ktorá hovorí, že na Hayachine sú to 4km.
Na začiatku svahu je dokonca lano, čo ma poteší, lebo si predstavujem cestu späť po tomto strmom kopci. Odtiaľto je cesta veľmi strmá, a na mám pocit, že počasie sa zlepšuje (neskôr sa ukáže, že to bol naozaj len pocit, celý deň bolo zamračené, aj keď už nepršalo), miestami dokonca vrhám tieň.
Po tom, čo prácne vyšlapete strmé svahy, vás prinútia opäť zostupovať, aby ste o pol desiatej našli decentnú lavičku na prekonanie bystriny. S uľahčením sa zasmejem, že aká komfortná lavička, a pokračujem v ceste. Porasty v lese vyzerajú celkom subtropicky.
O pár minút na to nájdem konečne 6-tu stanicu. Hovorí, že z Hiratsuta som prešla 7 km. Na vrchol je to odtiaľto 3.1km. Ďalšia cesta vedie dole do Kadomy (2.1km). O ceste do Kadomy vieme, aj to, že je kratšia, Kadoma je jedna zastávka pred Hiratsutom, odkiaľ sme vyšli. Ujo v manuáli však písal, že v čase keď vystupoval on, bola cesta z Kadomy uzavretá, tak sme pre istotu zvolili chodník z Hiratsuta (aj preto, že je dobre popísaný v manuáli).
Postupujem teda smerom k vrcholu, a niekde medzi 6tou a 7mou stanicou ma zastihne správca (so zvončekom proti medveďom, ja som počas cesty demonštratívne štrngala kľúčami). Bavíme sa chvíľu, hovorím, že som prišla z Hiratsuta, a on na to, že chodník z Kadomy je kratší, a je otvorený, že cestou späť mám ísť do Kadomy. A že si mám dávať pozor, lebo skaly sú šmykľavé. Púšťa ma dopredu, za siedmou stanicou, kde sa už otvára les a začína kosodrevina, ho strácam, vravel, že ide len na pol cesty. Vidím toľko kopcov, čo mrak dovolí. Od siedmej stanice je to vraj na vrchol ešte dve hodiny, povedal správca (ktovie, akým tempom). Ujo tiež spomínal, že keď sa vrátim do Kadomy, tak ma môžu zviezť, že sú tam ešte s jedným správcom autom (zabudla som poznamenať, že ja sa ale do Kadomy vrátim asi tak najskôr o piatej).
Výhľad teda aspoň nejaký je, a robili by sme aj viac záberov, ale musíme sa sústrediť na skaly. Nebojíme sa použiť označenie, že išlo o celkom technický chodník. Stále myslíme na správcove slová ohľadom šmykľavosti skál a starostlivo sa držíme metódy "tri pevné body" (a skál). Vzhľadom na to, že chodník je vcelku strmý, nechce sa nám veľmi myslieť na cestu späť.
Cestou míňame ôsmu stanicu, nad ktorou je už veľmi skalnato, a pred 12tou dôjdeme až ku 9tej stanici, na ktorej má byť podľa manuálu nespoľahlivý zdroj vody, ale vzhľadom na to, že ráno pršalo, zdroj je aktívny.
Deviata stanica má byť teoreticky veľmi blízko vrcholu, ale odtiaľ je to asi ešte trištvrte hodiny lezenia kosodrevinou. Som už na úrovni mračien, takže výhľad je nulový, aj okuliare sa mi už rosia. Dávam ich dole, aj tak je taká hmla, že moje slabé okuliare veľký rozdiel nerobia. Silný vietor.
Musím poznamenať, že chodník je značený naozaj veľmi dobre, pokiaľ to chceme nazvať značením - na stromoch he priviazaná igelitová páska neónovo červenej farby. Tesne pod vrcholom sú veľmi luxusné drevené lavičky ako chodníky (Odhadujem, že spolu nejakých 60 metrov dĺžky).
Posledných pár metrov je veľmo skalnatých s lanami a dokonca jedným kratším rebríkom, za ktorým už vidno vrcholovú chatu. Okolo mňa schádza nejaký jeden turista, neskôr sa dozevedám, že to bol tiež správca. Po zdolaní posledných pár skál sa ocitám na vrcholovej plošinke. Výhľad je doslova biely. Za mnou nejaká šinto-budhistická svätyňa. Je 12:36, takže mi to trvalo menej ako 6 hodín.
Po tom, čo sa pokochám bielym výhľadom na svojom súkromnom vrchole, 1917 metrov, zleziem do chatky. Pozdravím sa, ale nikto nereaguje. Yay, nič nie je lepšie ako suché tričko, suché ponožky a svačinka vo vrcholovej chate.
V chate sa vraj nesmie prespávať, aj keď vyzerá presne ako chata pre náhodných pocestných. Svačím, a pozorujem, ako mrak vchádza do chaty cez otvorené dvere. Po nejakej dobe sa začína zjavne preberať chatár v kabíne nado mnou, ale znie to ako keby sa preberal maco. Až mám pochybnosti, či som tu správne. Po chvíli zakričím Konnichiwa a pýtam sa, či môžem trochu posedieť v chate. Správca na to zabrumčí, že jasné. Správca asi žije dlhodobo tu na hore, a už si osvojil medvedie spôsoby. Po tom, čo sa konečne preberie, je z neho celkom prívetivý chatár. Uznanlivo pokýva hlavou, keď mu odpoviem, že som prišla z Hiratsuta. Na Hayachine san sa dá samozrejme vyjsť aj kratšími chodníkmi, napr. za 3 hodiny, ale cesty vedú z parkovísk, na ktoré, pokiaľ nemáte auto, sa nedostanete. Chatár si samozrejme myslí, že som Američanka, veľmi radi a ochotne ho hneď vyvedieme z omylu, a ďalej mi lichotí napr. tým, že si myslí, že po Hiratsuto som prišla autom, alebo že som učiteľka (zjavne angličtiny). Pokecáme trochu s medvedím chatárom, a po 13:11 začíname zostup. Nevieme, ako sa nám to darí, ale vždy si získame chatárov a správcov na svoju stranu. Uvažujme vodu na Tarumaezane, pred chvíľou ponúknutý odvoz od jedného správcu -- tento chatár mi teraz pri odchode ponúka na cestu škatuľkový džús a nejaké to pečivo. Uisťujem ho, že mám ešte dostatok zásob (lebo tentoraz naozaj mám) a používam účinnú výhovorku, že mi len oťažie batoh.
Snažím sa zostupovať rýchlo a opatrne, rátam, že pokiaľ mi má zostup trvať 5 hodín, tak dôjdem do Kadomy po šiestej a to už je na hranici tmy. Dole sa síce ide náročne (hlavne kolená sa začínajú neskôr sťažovať), ale cestou dole používame aj sedaciu časť a hlavne ruky, ktoré sa málo šmýkajú, takže to ide ľahšie a bezpečnejšie, než sme mysleli (tentoraz sa pre zmenu čudujeme, ako sa nám podarilo vyjsť). Na niektorých miestach sú dokonca suché skaly.
Okolo pol tretej míňame ôsmu stanicu, ďalej s nadšením vítame siedmu stanicu, pod ktorou už nie sú skaly, len les. Pridávame na tempe.
O pol štvrtej sme konečne na šiestej stanici, a tentoraz berieme chodník do Kadomy, ten kratší. Chodník je, narozdiel od toho, čo vedie z Hiratsuta, veľmi mierny, dobre udržiavaný, a čistý (málo kameňov, málo koreňov). Vyťahujeme všetky zvyšky rýchlosti, ktorými ešte disponujeme.
Chodník z Kadomy je až tak luxusný, že namiesto drevených lavičiek má seriózne kovové mostíky.
O 16:18 ma lesný chodník vyhodí na lesnú cestu. Blízko vstupu bol dokonca nejaký provizórny prístrešok na prespanie. Som pri vstupe na Kadomský chodník, a odtiaľ je to po autobusovú zastávku v Kadome ešte 5 km. Po lesnej ceste, neskôr dokonca asfaltke. Takže sme na tom časovo dobre. Tma v lese nás nezastihla. Správcovia, ktorí sľubovali odvoz, tu už samozrejme nie sú (nerátali sme s ničím iným).
Poznačíme svoje údaje do registračnej tabuľky v skrinke pri vstupe na chodník, vytiahneme mp3 kamaráta a v spoločnosti The Kills šviháme do Kadomy.
O 17:13 pred sebou konečne vidím hlavnú cestu. (Víťazné gestá.) Mapa mi poradí, že osídlenie Kadoma (lebo ináč sa to nazvať nedá) nájdem, keď pôjdem po hlavnej ceste doľava. Po tom, čo prejdem tunelom (málo príjemná časť cesty), som o 17:37 na zastávke v Kadome. Konečne! Pri zastávke sú našťasie dve malé drevené stoličky, tak sa vyvalím na jednu z nich a zjem posledný an-pan, čo sa mi ešte zvýšil. Bus má ísť o trištvrte hodiny, ale pokiaľ ide, tak je dobre (až do deviatej večer chodia autobusy približne v hodinových intervaloch).
Oproti cez cestu nejaká babka trhá burinu z chodníka. Keď prechádza cez cestu vyniesť rastlinný odpad niekam ku rieke, kývnem na pozdrav. Dáme sa do reči. Teta hovorí nárečím regiónu Iwate, takže rozumiem asi tak 50% z toho čo hovorí (to je prvýkrát, čo sa rozprávam s niekým, kto hovorí nárečím). Vyrozumiem, že sa pýta, kde som bola, tak jej porozprávam, na to ona opisuje ako bola jedinýkrát na Hayachine niekedy v mladosti a pod.
V behu rozhovoru sa po oboch stranách babky priblížia nejakí dvaja mladí muži. Pýtajú sa, či idem do Morioky, že oni idú traja, majú jedno voľné miesto a ma zvezú. Hneď sa aj predstavujú. Po chvíľke zvažovania si poviem, že skúsime tento kvázi autostop, Japonci vyzerajú seriózne a rizikovejšie ako tie skaly tam hore to byť nemôže. Šofér Tsuyoshi je nakoniec vnukom babky, s ktorou som sa rozprávala, a bol jeden rok v Austrálii, odtiaľ tá otvorenosť voči cudzincom (ani moje zasvinené topánky im v aute neprekážali). Cestou je docela sranda, Japonci sú o rok starší odo mňa, jeden z nich pracuje na železnici. Preberáme klasické témy, ako zahraničie, cestovanie, jazyky, život v Japonsku, štúdium, hudbu. O 19:20 ma vysadia blízko môjho hotelu v Morioke, euro-americky potrasú rukou a rozlúčia sa.
Mt. Hayachine, 1917m, made it! (Víťazné gesto.)
Až na to počasie a nulový výhľad. Toto asi Hayachinemu nenechám len tak prejsť, pociťujem potrebu to vyjsť niekedy ešte raz, za dobrého počasia. Nateraz sa teším, že som späť v civilizácii.
mapa (plné rozlíšenie)
Subscribe to:
Posts (Atom)