Shiroishi

Wunderwelten. One of the hidden pearls of Japan. The Perfect Sleepy Hollow.

Centrálne Shiroishi

22. júna je v Japonsku štátny sviatok, tak som ako usporiadaný občan šla na výlet. Cieľom bolo Shiroishi (白石, v preklade "biely kameň"), zhruba 38 tisícové mestečko približne 40 minút vlakom južne od Sendai. Popudom na tento výlet bolo krátke fotovideo na blogu MustLoveJapan.

Dominantou Shiroishi je rovnomenný Shiroishi Castle. Postavený bol údajne v 11. storočí. Následne prešiel viacerými zmenami a postupne vlastníctvom niekoľkých klanov. Koncom 16. storočia bol zabraný klanom Dateovcov*.

*Date Masamune - minimálne to meno si musíte pamätať. Dajmjó, ktorý založil mesto Sendai a ktorého nasledovníci veľmi dlhé obdobie vládli sendaiskému regiónu.


Date Masamune dal hrad do správy dajmjóvi Gamó-ovi (ono to je to vždy sranda so skloňovaním japonských mien), ktorý ho značne zrekonštruoval. Potom sa do tho zamiešal ešte iný dajmjó, ktorý hrad zabral, ale v roku 1600 veľkolepý šógun Tokugawa Ieyasu (aj toto meno by ste si už mali pamätať) pomohol Datemu Masamune-ovi získať hrad späť do svojho vlastníctva. Ten vymenoval za správcu hradu svojho najdôležitejšieho vazala Katakuru.

V roku 1615 vydal tokugawovský šogunát "One Castle for One Domain Law" (jeden hrad na jedno panstvo), podľa čoho mal hrad teoreticky byť zbúraný, ale z istých príčin mu bola udelená výnimka (tejto výsady sa dostalo už len jednému inému hradu). Takže stojí.


Stojí síce už len donjon, časť hradieb a vstupná brána, ale historický náčrt naznačuje, že šlo o celkom solídnu záležitosť.


Priamo na hrade je v podstate len skupinka samurajov a takmer žiadni turisti (pokiaľ nerátam skupinku sararímanov, ktorí majú na štátny sviatok zrejme povinnú účasť na závodnom výlete). A príjemný výhľad na ospalú dieru menom Shiroishi a okolité kopce z najvyššieho (tretieho) poschodia 16 metrov vysokého donjonu.

Skupinka samurajov na hrade

Pri hrade je ošarpaná jediná stredná škola Shiroishi so skupinkou entuziastov na ihrisku, a z druhej strany Shinmeisha shrine, kde nie je vážne vôbec nikto, a to som tam pobudla hodnú chvíľu.


Bod číslo dva je bývalá samurajská rezidencia. Inými slovami útulný domček v ktorom kedysi býval samurai Koseki.



Medzi bodom číslo jedna a dva však statočne blúdim uličkami Shiroishi, popri kanáloch, cestou narazím na šintoistickú svätyňu, na bicykloch okolo mňa prefrčia dve japočatá,

"Konnichiwa!"

zakričia, tak odpovedám. Keď už si prestanem byť istá, či sa k tej samurajskej rezidencii naozaj blížim alebo naopak vzďalujem, naďabím na ulici na jednu tetu, tak reku, že sa spýtam na cestu, a teta hovorí veď aha, tuto, naproti. Keď nad tým spätne rozmýšľam, kto to má poznať, keď v uličkách Shiroishi, a hlavne tých pri rieke Sawabata, ktorá slúžila ako ochranný kanál hradu, si všetci žijú viac-menej samurajsky.

Náhodné obydlie

To už sa aj zobednieva (nejaká jedna až dve hodiny), tak sa vydám smerom ku stanici, že tam bude hádam väčšia koncentrácia stravovacích zariadení, ale ešte skôr sa mi cestou podarí naraziť na maličký Ramen House.


Pri vedľajšom stolíku sedia len dvaja Japonci, silná asociácia Kikujira (z filmu Kikujiro) a jeho manželky. Objednám si ra-men a hľadím do prospektov, ktoré som ukoristila v informačnom centre na stanici. Po obede mám v pláne lokalitu s tromi chrámami, lebo prospekty už ráno naznačili, že v Shiroishi je toho na pozeranie oveľa viac, než len pôvodne plánovaný hrad a samurajská rezidencia. Potom však narazím na fotografie mauzólea Katakurovcov (zopakovanie: Katakurovci boli tí, čo od Dateho Masamuneho dostali poverenie spravovať Shiroishi castle). Je rozhodnuté, že tam musím bezpodmienčne ísť.

V tom okamihu mi teta donesie nečakane gigantickú misu ramenu. Tak teda ramenujem čo mi sily stačia, a potom sa s plným žalúdkom vyberám do mauzólea, ktoré je celkom odruky vzadu za mestom. Až sa mi to nezdá, že idem tak dozadu za mesto, už som na nejakej výpadovke, začínajú ryžové polia, rozmýšľam, že som si cestou nevšimla nejakú odbočku, tak sa mierne vrátim, sondujem uličky a cesty. A zase - na ulici sa niet koho spýtať, je mŕtvo, tak vojdem do nejakého mini kaderníctva (isto vyplaším tetu), že sa spýtam na cestu, a predsa je to tam ešte ďalej vzadu za mestečkom. Konečne, mauzóleum Katakurovcov sa skrýva vzadu, vzadu za cintorínom.


Nula ľudí. A tu je záber, ktorý ma tam prinútil ísť (resp. pokus oň). Kamenná nehybnosť náhrobkov desiatich generácií klanu Katakurovcov na úpätí kopca Atago, budhovia s pohoďáckym výrazom na tvári, ticho, šedozelený les a pavučiny, ktoré potom ťahám za sebou.


A potom hor sa finálne na chrámovú lokalitu:

常林寺 (Jourin-ji)


清林寺 (Seirin-ji)


傑山寺 (Kessan-ji)

Každý s cintorínom a takmer žiadnymi ľuďmi, a ten posledný aj s decentnou zenbudhistickou záhradou. Medzitým aj nejaké hrmenie, mierne som dúfala, že ma chytí lejak v poslednom chráme, a ja budem musieť prečkať tú najväčšiu spŕšku v chráme, meditujúc na tatami, ale nevyšlo. Snáď nabudúce.

Tak sa teda vraciam do "centrálneho Shiroishi" a potom už len do Sendai. Sendaiská stanica mi zrazu pripadá ako rušná Tokyo Station, po tomto príjmenom dni v skrytom Japonsku.

Zamestanci čerpacej stanice čakajú na neexistujúcich zákazníkov v centrálnom Shiroishi.

A to som ešte stále nevyčerpala všetky možnosti, čo sa týka objavovania Japonska v Shiroishi a jeho tesnom okolí. Sendai-ci mi tvrdili, že po tom, čo som bola u sochy Dateho Masamuneho, v Yamadere a Matsushime, som vyčerpala asi tak všetky turistické možnosti v okolí Sendai.

Nie je to tak. Taká malá ospalá diera ako Shiroishi naznačila, že

"There is still a lot of Japan hidden in Japan."

Viac fotiek nájdete už tradične na rajčeti

http://paskuda.rajce.idnes.cz/SHIROISHI/

a tentoraz ich rozhodne odporúčam pozrieť.

"Fashion" in Japan

To dievča z minulotýždňového príspevku zjavne trpí nejakou klinickou poruchou. Dnes to skúšala v károvanej ružovej sukni a žltom tričku s nápisom "MILKY". Doplnky viď minulý týždeň.

Jo, a minulý týždeň neboli fotoz, dnes to naprávam a dopĺňam nejaké zábery, ktoré som sa odvážila uloviť. Chcela by som tiež zdôrazniť a podčiarknuť, že toto je len slabý odvar toho, na čo sa musím pozerať ráno cestou do campusu.

Japonky trpia takou utkvelou predstavou, že podkolienky v
kombinácii s krátkou volánikovou sukňou vyzerajú dobre.


Ale zase, keďže ich až do osemnástky nútia sa takto obliekať
každý deň, možno sa nie je čomu čudovať.


Viem, chcelo to viac ružovej.
Ale v princípe sú na tejto fotke zachytené všetky hlavné štýly.

Junáci na kurze (krúžku) diferenciálnych rovníc minule pre zmenu riešili, či piť cez slamku je alebo nie je "onna-poi" (babské). Na to tuším povedal jeden z cvičiacich (ten čo nosí tričká z dámskej konfekcie), no že je. A potom sa tam človek nemá uchechtávať.

Hayaku: A Time Lapse Journey Through Japan

Macfričkins (autor jedného z tých lepších slovenských blogov) vyhrabal na vimeu pohľadné video vysokej kvality o Japonsku, tak ho sem vycapím, nech sa máte aj vy na čo pozerať.

Hayaku: A Time Lapse Journey Through Japan from Brad Kremer on Vimeo.

(V plnej HD kvalite sa dá pozerať len priamo na vimeu.)

Japonské trendy na leto 2010

"Dievča v zelenej volánikovej sukni, ružovom tričku so zeleným nápisom "ANGEL" a s ružovou gumičkou vo vlasoch, vytiahne zo svojej ružovej tašky ružový Hello Kitty zápisník, aby si doň zapísalo nejaké poznámky svojou ružovou ceruzkou."

(náhodné dievča v prednáškovej sále v Kawauchi Campuse, Tohoku University, jún 2010)


Toto leto je v Japonsku zjavne in kombinácia ružovej a zelenej.

Dodať môžem len toľko, že každé ráno, než dôjdem do školy, som oslepená z toho množstva volánikov (ku ktorým mám odpor zrejme už od útleho veku), volánikových minisukní v kombinácii s obtiahnutými trištvrťákmi ukončenými čipkovaným vzorom, kabátikov a vestičiek detských veľkostí, slnečníkov (slnečníkov!)... ktoré mám pred očami. Ani trendy na leto 2010 neveštia teda nič dobré pre moje psychosomatické zdravie.

Čo sa týka japonských junákov, jednoznačne letia vyziabnuté oholené nohy v žabkách. (Japonskí junáci sú tí, ktorých musím obzerať, aby som vedela, ako si správne ostrihať vlasy pre cielený efekt.)

Postupne sa zlepšujem v schopnosti odhadnúť, ktoré dievča na ulici je chalan. Potom ma však zaskočia niektoré osoby, o ktorých sa nazdávam na prvý pohľad, že sa jedná o chalana, a vykľuje sa z toho dievča. Samozrejme, že vítame takéto trendy v japonskej spoločnosti (žiadne volániky), ale mätúce to teda rozhodne je.

Btw. myslela som, že kombinácia cvičiek, volánikovej sukne a trištvrťových elasťákov bola v móde pred piatimi rokmi v krajinách bývalého východného bloku. Nedá mi to, no. Toľko tento fashion blogger príspevok.

Vinník

Vinník nedeľňajšej potopy je jasný, práčka to bola (kto iný). Opravári mi v pondelok na obed zavolali, že zistili príčinu, eliminovali ju a kľúč mi vhodili do schránky. Odtok práčky má nové zapojenie odtokovej hadice, ktoré by mohlo zvládnuť aj budúce divokejšie zemetrasenie tak, aby voda neodtekala, kam nemá.

Ešte som začula, keď sa opravári rozprávali medzi sebou, že môj vytopený sused z piateho odchádza od pondelka na mesiac preč (vieme si predstaviť, s akou ľahkou dušou v pondelok odchádzal). Ostáva mi len dúfať, že všetko je naozaj v poriadku a jedného dňa mi nepríde zaklopať na dvere sused zo štvrtého.

Takže tak, nedeľnajšie zemetrasnie malo epicentrum vo Fukushime, ktorá je cca 70km od Sendai, 6.1 Richtera. Bolo to tu celkom divoké, ako sme už naznačili.

A čím dôvernejšie sa zoznamujeme s týmto fenoménom, tým nám označenie "zemetrasenie" pripadá nevhodnejšie. "Trasenie" vo mne podvedome evokuje "pohyb zhora nadol", pričom väčšina zemetrasení sa vyznačuje kolísaním do strán.

Pokiaľ sa nachádzate nad epicentrom, tak zažijete skutočné "zemetrasenie", ktoré je podstatne nebezpečnejšie a viac ohrozuje stabilitu konštrukcií budov než pozdĺžne vlny, ktoré sa donesú k pozorovateľovi vdialenejšiemu od epicentra a vyvolajú "kolísanie" zo strany na stranu, dôverne známe každému, kto sa nachádza už dlhšiu dobu v Japone.

To už by hádam...

... stačilo.


Takéto počínanie si práčky si človek môže vysvetliť už len ako otvorenú provokáciu.

A ešte nebolo dosť

According to Reuters

No damage reported from Japanese quake

Well, I report a broken water pipe! And the neighbour beneath my flat would surely like to report damage due to water flood.

How come oil refinery factories etc. survived completely unharmed and one damn water pipe does this??? GRRRRR.

This blog is partly dead

/Bohapusto sme sa zapredali novým a nablýskaným šablónam Bloggera. Nech to tu aspoň nejako vyzerá. Ináč pokračujeme, akoby a aby sa ani nechumelilo./

Výsledky slovenských parlamentných volieb výrazne otriasli aj Sendai. Ale teda takto, tých okolo 35% pre Hranola nejako nie je dôvod vyskakovať od radosti [pozn. redakcie: tento blog sa nikdy nezaväzoval, že bude apolitický, heh].

Človek si sedí u počítača, pojedá smastyho volebný koláč tesne pred spočítaním všetkých okrskov a striedavo postáva pri sporáku, a vtedy to príde. Sondujem situáciu, či to bude niečo väčšie alebo len také zachvenie ako minulý týždeň a ono je z toho celkom kvalitné zemetrasenie. Nechalo na seba čakať dva a pol mesiaca, a to sú vraj zemetrasenia v Sendai veľmi časté.

Leziem teda pod stôl, šak človek nikdy nevie, potom si spomeniem, aha, plyn! Takže teda najprv ten vypnúť a potom zase pod stôl. A ešte aj rozmýšľam, že čo s práčkou, práve perie, liezť až tam ku kúpelni a ju vypnúť alebo čo, ale dovtedy aj zemetrasenie prejde, dostanem sms od vietnamského spolužiaka, či je všetko ok, pátraním po nete sa zhodneme, že to bola trojka, a ide sa ďalej.

Zemetrasenia sú vždy sranda, lebo človek si aspoň uvedomí, že nesedí na nehybnom kuse kameňa ale na dynamickom geofyzikálnom systéme.

Ešte väčšia sranda je, keď vám tak hodinku po zemetrasení zaklope na dvere ujo v uniforme nejakej opravárskej spoločnosti a oznámi, že v byte pod vami majú potopu.

(zámerne vynechaný riadok, aby ste sa mohli v kľude zasmiať)

Tak vám vyložia práčku do predsiene, asi hodinu prezerajú potrubia sondou (hej, seriózne, taká hadica s kamerou a výstupom na displayi), púšťajú vodu všetkými smermi, aby vám potom povedali, že ešte nevedia presne, kde je chyba. Zajtra prídu znovu, a keďže musím do školy, tak dostanú kľúč a budú si tu šafáriť sami. Pri tom ich sondovaní som počula niečo o tom, že "to je pod kúpeľňou, všakže?" Úplne cool, fakt. A potom zase ujo opravár zjavne volal s majiteľom bytu podo mnou, a bavili sa v štýle, keď je zemetrasenie, tak sa zastaví výťah aj uzáver plynu atď atď. Takže nakoniec to bude moja vina, že som tú práčku nevypla. Ale tu za vami nikto nepríde, nikto na vás nenakričí a ani vám nevynadá, tak ako máte sakra vedieť, na čom vlastne ste. Meh.

Takže nemám používať vodu, tak maximálne toaletu. Ešteže mám nejakú odtokovú rúru na balkóne. Úplne cool, cool.

Problém s rúrami, vodou, nefunkčnosť, havarijný stav - po dlhej dobe sa cítim fakt ako doma.

Idem asi pohľadať svoj zvyšný LAN kábel. Alebo čo. Nad vecami so škodou a poistkou sa budem zamýšľať radšej až potom.

Veď net mi ide, tak čo sa sťažujem??? GRRRRR.