Kapitola prvá – Ochanomizu, Akihabara, Ginza, Shibuya
Jeden môj japonský známy sa v rámci svojich častých výjazdov zo Sendai (kde tento rok končí univerzitu) do Tokya (kde sa pokúša si nájsť prácu) podujal na insiderské stretnutie s centrom Tokya. Najprv vyvrátil všetky mýty o švajčiarskej presnosti Japoncov, keď zaspal na ranný šinkanzen zo Sendai a nechal ma hodinu čakať v Musashi-Sakai, dve zastávky od mojej domovskej stanice. Aspoň som mohla hodinu nerušene pozorovať Japoncov na ulici. Ako sa klaňajú, keď stretnú známych, ako rodičia vychovávajú japonské deti, ako sa medzi japonskými chalanmi rozšíril trend nosiť vo vlasoch veľkú lesklú farebnú sponku, aby im nepadali vlasy do očú.
Potom hor sa s do centra. Neďaleko zastávky Ochanomizu, ktorá vyzerá ešte celkom provinčne, univerzita Meiji Daigaku, osemročná budova s viac než dvadsatimi poschodiami. A to šlo len o budovu pre sociálne vedy.
Tretie stretnutie s centrom Tokya začíname obedom v tradičnom japonskom stravovacom zariadení, interiér z tmavého dreva, boxy na sedenie oddelené drevenými mriežkami, osvetlenie červenými a béžovými lampiónmi. Vo vchode prameň čerstvej vody, za pultom kuchári na počkanie pripravujú vaše jedlo.
Môj obed – ďalšie výborné japonské jedlo - hrubé pšeničné rezance udon, so sójovou omáčkou, jarnou cibuľkou a smaženou mrkvou. Vynikajúce, sýte a najmä – lacné.
Potom hor sa s do centra. Neďaleko zastávky Ochanomizu, ktorá vyzerá ešte celkom provinčne, univerzita Meiji Daigaku, osemročná budova s viac než dvadsatimi poschodiami. A to šlo len o budovu pre sociálne vedy.
Tretie stretnutie s centrom Tokya začíname obedom v tradičnom japonskom stravovacom zariadení, interiér z tmavého dreva, boxy na sedenie oddelené drevenými mriežkami, osvetlenie červenými a béžovými lampiónmi. Vo vchode prameň čerstvej vody, za pultom kuchári na počkanie pripravujú vaše jedlo.
Môj obed – ďalšie výborné japonské jedlo - hrubé pšeničné rezance udon, so sójovou omáčkou, jarnou cibuľkou a smaženou mrkvou. Vynikajúce, sýte a najmä – lacné.
Z Ochanomizu je to už len zopár krokov do Akihabary, mekky elektroniky, o čom vypovedá aj jej krycie meno Electric Town. Jednoducho obchody s elektronikou nasekané jeden na druhom, pred obchodmi na ulici napríklad škatule s klávesnicami a myškami na predaj. A kvantá ľudí (je nedeľa). To je to „unášanie sa davom“, o ktorom hovorili iní návštevníci tokijských ulíc.
Nemožno nespomenúť reklamné nápisy. V noci to musí byť nádhera, ale jamka sa svojím kritickým okom zase zamerala na japonskú angličtinu. Nápis na obchode Big Apple:
„Dream is filled in Big Apple.“
Na počudovanie, v Akibe je dosť málo divných a šialene vyzerajúcich ľudí. Len tri cosplayáčky a jedna v metre. Ale za to veľa Maid-Café-hostesiek, japonských dievčat navlečených v (najčastejšie ružovo-bielych) kostýmoch slúžky (niekedy aj s prúžkovanými čierno-bielymi pančuchami), pozývajúcich na návštevu svojej kafetérie, kde so zákazníkom jednajú, akoby boli jeho slúžkou. A sú také presladené, že cukrovka je zaručená. Tiež sa môžem pochváliť tým, že okrem blonďavých Japoncov som videla už aj Japoncov s fialovými a ružovými vlasmi.
Pokračujeme metrom z Akihabary na Ginzu. Ide o najstaršiu linku v Tokyu, má približne sto rokov. Tomu úmerne sú aj stropy veľmi nízke, stačí že sa poriadne načiahnem a dosiahnem na strop – nič pre klaustrofobikov. Vraj pred druhou svetovou vojnou boli Japonci oveľa nižší, a navyše stále chodili v miernom predklone (moja poznámka: viď hlavný hrdina filmu Ikiru od Akiru Kurosawy).
Tak teda Ginza. Najznámejšia ulica v Japonsku. Pre Japoncov miesto, kde sa stretávajú so západnou kultúrou. Plná luxusných obchodov typu Prada, ZARA, Swarowsky s výkladmi v tom najväčšom štýle. A tak podobne. Zbežným pohľadom ulica ako každá iná. Jej význam je možno len nejakou odozvou minulosti. V sedemnástom storočí, keď sa samuraji ešte tešili veľkej úcte a bázni, sa tu razili strieborné mince. Odtiaľ aj názov – gin znamená striebro, a za významovo zastupuje cestu. Neďaleko Ginzy sa nachádzala aj Kinza, kde sa razili zlaté mince (kin znamená zlato), ale tá zanikla. Zato Ginza sa teší tak veľkej priazni a je tak lukratívnym pojmom, že sa pod týmto názvom neskrýva už len jedna ulica, ako to bolo pôvodne, ale celá štvrť. Čo najviac firiem chce sa chce totiž honosiť adresou na Ginze. V našich končinách sa tomu tuším hovorí podvádzanie.
Na obrázku obchod Kimuraya na Ginze, kde vymysleli an-pan. An-pan sú šišky plnené sladkou fazuľou. Naozaj to celé vyzerá ako zvyčajná šiška plnená džemom, aj ten džem je sladký a bordovej farby ako džemy z iných červených ovocných plodov. A navyše je to aj dobré. Ale obávam sa použiť slovo chutné – niektoré japonské chute sú príliš odlišné od toho, na čo sme zvyknutí, než aby to našinec mohol označiť za chutné.
Minule to bolo 45. poschodie, že? Tak tentoraz sme si to zamierili na 47. poschodie mrakodrapu neďaleko Tokijského zálivu. Rýchlym preskleným výťahom. Výhľad zhora tu:
Na ďalšej fotke rybí trh. Tokyo veľmi dúfa, že mu odklepnú organizáciu Olympijských hier v roku 2016 a plánuje presunúť rybí trh o niekoľko sto metrov ďalej, a na mieste trhu postaviť ubytovacie zariadenie pre olympionikov.
Výhľad smerom k zálivu. Kvalita fotografie nie je závratná, ale ten most úplne vpravo je slávny Rainbow Bridge, vedúci do Odaiby. Odaiba, poloostrovná štvrť priamo pred nami a komplex budov s veľkou kovovou guľou (nevidno ju dobre, ale je tam), je základňa najpopulárnejšej a najkomerčnejšej japonskej televízie, Fuji TV. Raz sa pôjde aj do Odaiby, nachádza sa tam totiž aj múzeum televíznej techniky.
Cesta späť s prestupom v Shibuyi, aby som sa pozrela ako vyzerá ľudské mravenisko v praxi:
Toť prechod pre chodcov, keď zasvieti zelená. Vraj to býva podvečer cez víkend ešte horšie.
A pohľad z toho istého miesta. Pre potešenie fanúšikov japonskej pop-kultúry :)
Kapitola druhá – Takao san
V rámci poznávania japonských reálií sme sa nasledujúci víkend, v sobotu, vybrali s kolegami Fernandom a Alissonom smerom opačným, než je centrum Tokya, na kopček Takao san (zbežným pohľadom na mapu odhadujem, že je približne 20 kilometrov od našej domovskej stanice, ktorá je približne 20 kilometrov od centra). Zastávku pred stanicou Takao san guchi (v preklade vstup na horu Takao) sme sa stretli s organizátorom výletu, Taroslavom.
Takao san je kopček vysoký 599 metrov a štartovací bod bol vo výške 201 metrov, takže šlo skôr o prechádzku než sľubovanú turistiku. Nejaké dve hodiny zo stanice na vrchol, s početnými zastávkami na pozoruhodných miestach, vyhliadkach (keďže je zamračené, výhľad je slabší, než by sme si želali), počítaním schodov vedúcich nahor ku chrámovému komplexu polonahlas v japončine (aspoň sa okoloidúci pobavili, my tiež a precvičili sme si japonské číslovky). Keďže nám to počítanie šlo pomaly a mali sme pocit, že ako nevychovaní cudzinci len zdržujeme na schodoch, tak sme spočítali len niektoré úseky, dlhé 105 a 76 schodov. Námet pre ďalší výlet na Takao san, spočítať všetky schody vedúce na vrchol :)
Tesne pod vrcholom kopčeka Takao san je teda chrámový komplex, o ktorom sa traduje, že bol postavený v roku 744 pod vedením mnícha Gyoki Bosatsu, na príkaz cisára Shomu. Je zasvätený „liečiacemu Buddhovi“ (pre prípad, že môj preklad nie je výstižný... „is dedicated to the Medicine Buddha“). Od jeho výstavby ho postihlo množstvo pohrôm (požiar, požiar, tajfún a ešte raz požiar), napriek tomu sa v ňom zachovalo viac než 2500 listín vypovedajúcich o stredovekom Japonsku. Takao san, považovaný za posvätný kopec, bol náboženským centrom viac než 1000 rokov. Tak hádam to pomôže, keď jamka do jednej zo svätýň priložila drevenú platničku so svojím menom a vekom, a želala si úspech v štúdiu. Za 200 yenov, ani služby budhistických a šintoistických bohov a bôžikov nie sú zadarmo.
Na samom vrchole kopca je vyhliadka, kde sa za dobrého počasia dá vidieť Fuji san. V našom prípade pre mraky nemožnosť, ale keďže má jamka (narozdiel od svojich kolegov) dobre situovanú internátnu izbu s výhľadom na ranný Fuji san za dobrého počasia, tak ju to až tak netrápi. :P
Les vyzerá na prvý pohľad zvyčajne európsky, na druhý pohľad si našinec všimne, že všade si voľne kvitnú divé kosatce, a do bukového porastu sú zamiešané borovice a typické japonské javory s pätcípimi listami, ktoré budú na jeseň veľmi farebné a veľmi pekné.
Muránska planina v japonskom podaní
450-ročný strom cestou na vrchol
„Pravý“ vstup na posvätnú horu
Don't feed the monkeys you meet on the way. They will get angry on you. (Nekŕmte opice, ktoré stretnete cestou. Budú sa na vás hnevať.)
Nekonečná plejáda tabuliek s menami tých, ktorí prispeli na zalesnenie svätej hory
Hlavný budhistický chrám
Šintoistický chrám o niekoľko desiatok schodov vyššie
Zátišie so soškami Buddhu
Fotky sponzoroval Fernando.
Kapitola tretia – Škola
Je nás 52 štipendistov a sme rozdelení do siedmych skupín. Skupina A je úplne deluxe, sú to študenti, ktorých odborom je japonská literatúra alebo dejiny, japonské štúdie a tak podobne, veselo si čítajú japonské noviny a beletriu... Japončinu sa učili v škole tak, ako my sa učíme angličtinu (teda ide prevažne o Mongolov, Kórejcov a Vietnamcov, ktorých je tu celá halda), alebo sú to geniálni samouci, ako istý Rus Max, ktorý hovorí deviatimi jazykmi. Skupiny B a C sú mierne pokročilé. A potom sú tu náhodne rozdelené skupiny D,E,F,G, kam okrem totálnych začiatočníkov nahádzali aj takých študentov, ktorí sa už učili sami, ale na základe zaraďovacieho testu nestačia do prvých troch skupín. Jamka sa ocitla v skupine G (ktorej je často pripomínané, že je posledná :). Ideme s učivom úplne od začiatku, takže zatiaľ pre mňa ako opakovanie, nie je veľa nových slovíčok ani gramatických štruktúr. Pamätám si ako sa ešte v Košiciach s ostanými smiala z internetových kurzov „Japončina ze desať dní“, že to nie je v praxi možné. Tak tu to je možné. Myslím, že za nejakých desať dní preberieme všetko, čo som sa za posledný rok naučila v Košiciach so Zuzukou chan a Janokou chan. Udivuje ma, ako sa s tým vysporiadavajú ostatní, ktorí sa po japonsky predtým vôbec neučili. Nabudúci týždeň sa zakusneme do veľkého sústa – Kanji. Tento semester sa máme naučiť 600 znakov.
Japončina je momentálne jadrom nášho vyučovania. Máme štyroch rozličných učiteľov. Je to skvelé, lebo každý má úplne iný štýl, takže neupadáme do žiadneho stereotypu. A všetci štyria sú plní energie, celý kurz je zábavný a ubieha dosť rýchlo. Stále sú implementované nové výučbové prvky – pribudlo počúvanie s porozumením, diktovanie, čítanie. Každý deň musíme memorizovať polokrátke polodlhé dialógy z konverzačnej učebnice, čo je nie je až také náročné a človek si aspoň dostane do krvi gramatické štruktúry. Zdá sa, že všetko je tu do bodky premyslené.
V mojej triede je nás sedem, zastúpené je Bulharsko, Gruzínsko, Vietnam, India, Thajsko, Mongolsko a Slovensko (všetci sa tvária, že vedia, kde to je, keď sa predstavím, ale nie som si istá). Sedím akurát vedľa toho hlučného Inda, ktorý rozpráva tak hlasno, že keď máme opakovať nejaké vety alebo sekvencie všetci spoločne, tak to hovorím dosť ledabolo, lebo sa cez toho Inda vôbec nepočujem. Potom je ale sensei(ka) prekvapená, keď ma vyvolá samostatne, že to poviem bez zaváhania. Možno začnem nosiť štuple do uší na hodiny japončiny.
Všetkých osem učebníc, ktoré sme dostali, je určených na naše samoštúdium, a je v nich toľko cvičení, že keď ich človek všetky urobí, tak si zaručene pamätá všetky nové slovíčka a gramatické štruktúry.
Mimo toho máme ešte kurz zvaný Multikulturálna komunikácia. Odhliadnuc od toho, že minule sme mali v skupinkách navrhovať presný postup výroby papierového pohára alebo ping-pongovej loptičky z hárku plastu, máme v rámci tohto kurzu ísť na japonské školy, stretávať Japoncov a všímať si nuansy japonského života.
Raz týždenne máme matematiku, kde sa budeme zameriavať najmä na japonský spôsob definície objektov a japonskú terminológiu. Plus prípravný kurz pre prírodné vedy, kde na nás budú tiež postupne lepiť japonskú terminológiu, zatiaľ hravou formou. Terajší rozvrh platí do konca mája, v júni a júli budeme mať rozvrh iný, samotnej japončiny bude menej, a pribudnú prírodovedné predmety v japončine.
Mýty a povery
V škole píšeme testy ceruzkami, presne ako v doramách.
Zdá sa, že Porsche je tu celkom bežné auto. Už som ich videla niekoľko. A moji kolegovia sú z toho akísi zúfalí.
Niektoré spoločnosti prekukli zákazníka, a namiesto reklamných letákov vám na ulici do ruky strkajú balíček vreckoviek s natlačenou reklamou na obale.
Apropos an-pan. Japonci robia asi všetko naopak. Či už ide o sladkú fazuľu, slané slivky, jazdu v prostismere, čítanie kníh a novín odzadu, biela ako smútočná farba... Čo človeka vytočí najviac je, že už nemôže dôverovať ani jednoduchým nápisom v slabičnej abecede. Nápis na jednom z obchodov na Ginze, totiž やらと, ktorý som bez problémov identifikovala ako Yarato, je v skutočnosti Toraya. Lebo ide o názov starej spoločnosti z generácie starých rodičov mojich rovesníkov, kedy sa ešte nápisy prepisovali do riadku sprava doľava. Napriek všetkej organizovanosti, ktorá vládne v tejto krajine, nie sú Japonci schopní si nekompromisne zorganizovať jazyk a písmo.
-
Nemožno nespomenúť reklamné nápisy. V noci to musí byť nádhera, ale jamka sa svojím kritickým okom zase zamerala na japonskú angličtinu. Nápis na obchode Big Apple:
„Dream is filled in Big Apple.“
Na počudovanie, v Akibe je dosť málo divných a šialene vyzerajúcich ľudí. Len tri cosplayáčky a jedna v metre. Ale za to veľa Maid-Café-hostesiek, japonských dievčat navlečených v (najčastejšie ružovo-bielych) kostýmoch slúžky (niekedy aj s prúžkovanými čierno-bielymi pančuchami), pozývajúcich na návštevu svojej kafetérie, kde so zákazníkom jednajú, akoby boli jeho slúžkou. A sú také presladené, že cukrovka je zaručená. Tiež sa môžem pochváliť tým, že okrem blonďavých Japoncov som videla už aj Japoncov s fialovými a ružovými vlasmi.
Pokračujeme metrom z Akihabary na Ginzu. Ide o najstaršiu linku v Tokyu, má približne sto rokov. Tomu úmerne sú aj stropy veľmi nízke, stačí že sa poriadne načiahnem a dosiahnem na strop – nič pre klaustrofobikov. Vraj pred druhou svetovou vojnou boli Japonci oveľa nižší, a navyše stále chodili v miernom predklone (moja poznámka: viď hlavný hrdina filmu Ikiru od Akiru Kurosawy).
Tak teda Ginza. Najznámejšia ulica v Japonsku. Pre Japoncov miesto, kde sa stretávajú so západnou kultúrou. Plná luxusných obchodov typu Prada, ZARA, Swarowsky s výkladmi v tom najväčšom štýle. A tak podobne. Zbežným pohľadom ulica ako každá iná. Jej význam je možno len nejakou odozvou minulosti. V sedemnástom storočí, keď sa samuraji ešte tešili veľkej úcte a bázni, sa tu razili strieborné mince. Odtiaľ aj názov – gin znamená striebro, a za významovo zastupuje cestu. Neďaleko Ginzy sa nachádzala aj Kinza, kde sa razili zlaté mince (kin znamená zlato), ale tá zanikla. Zato Ginza sa teší tak veľkej priazni a je tak lukratívnym pojmom, že sa pod týmto názvom neskrýva už len jedna ulica, ako to bolo pôvodne, ale celá štvrť. Čo najviac firiem chce sa chce totiž honosiť adresou na Ginze. V našich končinách sa tomu tuším hovorí podvádzanie.
Na obrázku obchod Kimuraya na Ginze, kde vymysleli an-pan. An-pan sú šišky plnené sladkou fazuľou. Naozaj to celé vyzerá ako zvyčajná šiška plnená džemom, aj ten džem je sladký a bordovej farby ako džemy z iných červených ovocných plodov. A navyše je to aj dobré. Ale obávam sa použiť slovo chutné – niektoré japonské chute sú príliš odlišné od toho, na čo sme zvyknutí, než aby to našinec mohol označiť za chutné.
Minule to bolo 45. poschodie, že? Tak tentoraz sme si to zamierili na 47. poschodie mrakodrapu neďaleko Tokijského zálivu. Rýchlym preskleným výťahom. Výhľad zhora tu:
Na ďalšej fotke rybí trh. Tokyo veľmi dúfa, že mu odklepnú organizáciu Olympijských hier v roku 2016 a plánuje presunúť rybí trh o niekoľko sto metrov ďalej, a na mieste trhu postaviť ubytovacie zariadenie pre olympionikov.
Výhľad smerom k zálivu. Kvalita fotografie nie je závratná, ale ten most úplne vpravo je slávny Rainbow Bridge, vedúci do Odaiby. Odaiba, poloostrovná štvrť priamo pred nami a komplex budov s veľkou kovovou guľou (nevidno ju dobre, ale je tam), je základňa najpopulárnejšej a najkomerčnejšej japonskej televízie, Fuji TV. Raz sa pôjde aj do Odaiby, nachádza sa tam totiž aj múzeum televíznej techniky.
Cesta späť s prestupom v Shibuyi, aby som sa pozrela ako vyzerá ľudské mravenisko v praxi:
Toť prechod pre chodcov, keď zasvieti zelená. Vraj to býva podvečer cez víkend ešte horšie.
A pohľad z toho istého miesta. Pre potešenie fanúšikov japonskej pop-kultúry :)
Kapitola druhá – Takao san
V rámci poznávania japonských reálií sme sa nasledujúci víkend, v sobotu, vybrali s kolegami Fernandom a Alissonom smerom opačným, než je centrum Tokya, na kopček Takao san (zbežným pohľadom na mapu odhadujem, že je približne 20 kilometrov od našej domovskej stanice, ktorá je približne 20 kilometrov od centra). Zastávku pred stanicou Takao san guchi (v preklade vstup na horu Takao) sme sa stretli s organizátorom výletu, Taroslavom.
Takao san je kopček vysoký 599 metrov a štartovací bod bol vo výške 201 metrov, takže šlo skôr o prechádzku než sľubovanú turistiku. Nejaké dve hodiny zo stanice na vrchol, s početnými zastávkami na pozoruhodných miestach, vyhliadkach (keďže je zamračené, výhľad je slabší, než by sme si želali), počítaním schodov vedúcich nahor ku chrámovému komplexu polonahlas v japončine (aspoň sa okoloidúci pobavili, my tiež a precvičili sme si japonské číslovky). Keďže nám to počítanie šlo pomaly a mali sme pocit, že ako nevychovaní cudzinci len zdržujeme na schodoch, tak sme spočítali len niektoré úseky, dlhé 105 a 76 schodov. Námet pre ďalší výlet na Takao san, spočítať všetky schody vedúce na vrchol :)
Tesne pod vrcholom kopčeka Takao san je teda chrámový komplex, o ktorom sa traduje, že bol postavený v roku 744 pod vedením mnícha Gyoki Bosatsu, na príkaz cisára Shomu. Je zasvätený „liečiacemu Buddhovi“ (pre prípad, že môj preklad nie je výstižný... „is dedicated to the Medicine Buddha“). Od jeho výstavby ho postihlo množstvo pohrôm (požiar, požiar, tajfún a ešte raz požiar), napriek tomu sa v ňom zachovalo viac než 2500 listín vypovedajúcich o stredovekom Japonsku. Takao san, považovaný za posvätný kopec, bol náboženským centrom viac než 1000 rokov. Tak hádam to pomôže, keď jamka do jednej zo svätýň priložila drevenú platničku so svojím menom a vekom, a želala si úspech v štúdiu. Za 200 yenov, ani služby budhistických a šintoistických bohov a bôžikov nie sú zadarmo.
Na samom vrchole kopca je vyhliadka, kde sa za dobrého počasia dá vidieť Fuji san. V našom prípade pre mraky nemožnosť, ale keďže má jamka (narozdiel od svojich kolegov) dobre situovanú internátnu izbu s výhľadom na ranný Fuji san za dobrého počasia, tak ju to až tak netrápi. :P
Les vyzerá na prvý pohľad zvyčajne európsky, na druhý pohľad si našinec všimne, že všade si voľne kvitnú divé kosatce, a do bukového porastu sú zamiešané borovice a typické japonské javory s pätcípimi listami, ktoré budú na jeseň veľmi farebné a veľmi pekné.
Muránska planina v japonskom podaní
450-ročný strom cestou na vrchol
„Pravý“ vstup na posvätnú horu
Don't feed the monkeys you meet on the way. They will get angry on you. (Nekŕmte opice, ktoré stretnete cestou. Budú sa na vás hnevať.)
Nekonečná plejáda tabuliek s menami tých, ktorí prispeli na zalesnenie svätej hory
Hlavný budhistický chrám
Šintoistický chrám o niekoľko desiatok schodov vyššie
Zátišie so soškami Buddhu
Fotky sponzoroval Fernando.
Kapitola tretia – Škola
Je nás 52 štipendistov a sme rozdelení do siedmych skupín. Skupina A je úplne deluxe, sú to študenti, ktorých odborom je japonská literatúra alebo dejiny, japonské štúdie a tak podobne, veselo si čítajú japonské noviny a beletriu... Japončinu sa učili v škole tak, ako my sa učíme angličtinu (teda ide prevažne o Mongolov, Kórejcov a Vietnamcov, ktorých je tu celá halda), alebo sú to geniálni samouci, ako istý Rus Max, ktorý hovorí deviatimi jazykmi. Skupiny B a C sú mierne pokročilé. A potom sú tu náhodne rozdelené skupiny D,E,F,G, kam okrem totálnych začiatočníkov nahádzali aj takých študentov, ktorí sa už učili sami, ale na základe zaraďovacieho testu nestačia do prvých troch skupín. Jamka sa ocitla v skupine G (ktorej je často pripomínané, že je posledná :). Ideme s učivom úplne od začiatku, takže zatiaľ pre mňa ako opakovanie, nie je veľa nových slovíčok ani gramatických štruktúr. Pamätám si ako sa ešte v Košiciach s ostanými smiala z internetových kurzov „Japončina ze desať dní“, že to nie je v praxi možné. Tak tu to je možné. Myslím, že za nejakých desať dní preberieme všetko, čo som sa za posledný rok naučila v Košiciach so Zuzukou chan a Janokou chan. Udivuje ma, ako sa s tým vysporiadavajú ostatní, ktorí sa po japonsky predtým vôbec neučili. Nabudúci týždeň sa zakusneme do veľkého sústa – Kanji. Tento semester sa máme naučiť 600 znakov.
Japončina je momentálne jadrom nášho vyučovania. Máme štyroch rozličných učiteľov. Je to skvelé, lebo každý má úplne iný štýl, takže neupadáme do žiadneho stereotypu. A všetci štyria sú plní energie, celý kurz je zábavný a ubieha dosť rýchlo. Stále sú implementované nové výučbové prvky – pribudlo počúvanie s porozumením, diktovanie, čítanie. Každý deň musíme memorizovať polokrátke polodlhé dialógy z konverzačnej učebnice, čo je nie je až také náročné a človek si aspoň dostane do krvi gramatické štruktúry. Zdá sa, že všetko je tu do bodky premyslené.
V mojej triede je nás sedem, zastúpené je Bulharsko, Gruzínsko, Vietnam, India, Thajsko, Mongolsko a Slovensko (všetci sa tvária, že vedia, kde to je, keď sa predstavím, ale nie som si istá). Sedím akurát vedľa toho hlučného Inda, ktorý rozpráva tak hlasno, že keď máme opakovať nejaké vety alebo sekvencie všetci spoločne, tak to hovorím dosť ledabolo, lebo sa cez toho Inda vôbec nepočujem. Potom je ale sensei(ka) prekvapená, keď ma vyvolá samostatne, že to poviem bez zaváhania. Možno začnem nosiť štuple do uší na hodiny japončiny.
Všetkých osem učebníc, ktoré sme dostali, je určených na naše samoštúdium, a je v nich toľko cvičení, že keď ich človek všetky urobí, tak si zaručene pamätá všetky nové slovíčka a gramatické štruktúry.
Mimo toho máme ešte kurz zvaný Multikulturálna komunikácia. Odhliadnuc od toho, že minule sme mali v skupinkách navrhovať presný postup výroby papierového pohára alebo ping-pongovej loptičky z hárku plastu, máme v rámci tohto kurzu ísť na japonské školy, stretávať Japoncov a všímať si nuansy japonského života.
Raz týždenne máme matematiku, kde sa budeme zameriavať najmä na japonský spôsob definície objektov a japonskú terminológiu. Plus prípravný kurz pre prírodné vedy, kde na nás budú tiež postupne lepiť japonskú terminológiu, zatiaľ hravou formou. Terajší rozvrh platí do konca mája, v júni a júli budeme mať rozvrh iný, samotnej japončiny bude menej, a pribudnú prírodovedné predmety v japončine.
Mýty a povery
V škole píšeme testy ceruzkami, presne ako v doramách.
Zdá sa, že Porsche je tu celkom bežné auto. Už som ich videla niekoľko. A moji kolegovia sú z toho akísi zúfalí.
Niektoré spoločnosti prekukli zákazníka, a namiesto reklamných letákov vám na ulici do ruky strkajú balíček vreckoviek s natlačenou reklamou na obale.
Apropos an-pan. Japonci robia asi všetko naopak. Či už ide o sladkú fazuľu, slané slivky, jazdu v prostismere, čítanie kníh a novín odzadu, biela ako smútočná farba... Čo človeka vytočí najviac je, že už nemôže dôverovať ani jednoduchým nápisom v slabičnej abecede. Nápis na jednom z obchodov na Ginze, totiž やらと, ktorý som bez problémov identifikovala ako Yarato, je v skutočnosti Toraya. Lebo ide o názov starej spoločnosti z generácie starých rodičov mojich rovesníkov, kedy sa ešte nápisy prepisovali do riadku sprava doľava. Napriek všetkej organizovanosti, ktorá vládne v tejto krajine, nie sú Japonci schopní si nekompromisne zorganizovať jazyk a písmo.
-
