Sukurīno no mae no minna san! Kore wa hitotsume no watashi no Tōkyō kara techō. Yoroshiku onegaishimasu! (Vážení čitatelia! Toto je prvý z mojich tokijských zápisníkov. Veľmi ma teší!)
Áno, úvod tohto blogu je hnusný a nechutný plagiát, a to Hitsujiných zápisníkov z Yokohamy. Snáď mi to odpustí... Háčik je v tom, že zatiaľ toho veľa po japonsky nevymyslím.
Takže kde to vlastne som? Rok si budem užívať luxus mojich vlastných štrnástich metrov štvorcových v Tokyu, vo štvrti Fuchu, ktorá opticky vyzerá, že leží v strede Tokya, ale od centra, kde sa niečo deje, je vzdialená zhruba 22 kilometrov. Väčšinu času však budem tráviť v učebniach 東京外国語大学留学生日本語教育センター (Japanese Language Center of Tokyo University of Foreign Studies), kde mi budú o hlavu trieskať japončinou až do bezvedomia. A potom hor' sa do štúdia 物理学 (fyziky).
Zatiaľ, pri vedomí, chcem spustiť bohapustú ďakovačku, keďže dostať sa do Japonska nie je len tak. V naj sam prvom rade ďakujem trojčlennému tímu technickej podpory (manka, Luca, Stano), irónii osudu a tiež organizáciám DAAD a Studienstiftung des Deutschen Volkes. Bez nich by táto šialená myšlienka štúdia v Japonsku nikdy nebola vznikla ani by sa nebola realizovala. Veľká vďaka patrí „japonskému bratovi“ Taroslavovi, za všetku pomoc, mojim spolužiačkam zo „súkromnej japonskej jazykovky“ Zuzuke chan a Janoke chan za updaty a za doramovú atmosféru na letisku, Rasťovi a dobrým ľuďom z nášho zlatého a útulného labka za neustálu podporu, docentke Teigiszerovej s rodinou za duševnú kultiváciu mojej osoby, Lucke za správne predpovede, slečne Sofai za psychodéliu, Zuzke z vedľajšieho štipendijného programu a Natale za ďalšiu technickú podporu, Templárom za srandu (lebo tá musí byť, aj keby na chleba nebolo), Janke za pracné odpovede na moje neustále, úmorné otázky ohľadom života na TUFS.
Mnoho z vás sa pýtalo na let. Okrem naťahovačiek s personálom na košickom letisku, pre ktorých som asi prvého apríla bola premiérový slovenský pasažier do Tokya, to nič nie je. Čo sa týka hmotnosti batožiny sú veľmi tolerantní, na scane vás prinútia vybrať z batoha notebook, čím vám úplne zrušia koncept príručnej batožiny a vy potom tesne pred bránou hráte tetris, keď sa snažíte uložiť narýchlo veci do batoha presne tak, ako boli pred tým (lebo jedine v takej konfigurácii sa do toho batoha vojdú) a staff vás ženie smerom k lietadlu, kde vás po anglicky zdraví prívetivá letuška s očarujúcim rakúskym prízvukom. Slovenslo ako na dlani sa nekoná, keďže je oblačno. Dajú vám nejaký pokrm, ale človek, ktorý prvýkrát letí a pred chvíľou mu hrozilo, že ho z Košíc nikam nepustia, to do seba len tak bezducho naláduje. Vo Viedni netreba byť ignorant ako jamka a všimnúť si intuitívny symbol kufríka a nasledovať ho a tiež sa nezľaknúť, keď sa personál letiska z neznámych príčin rozhodne, že vašu batožinu hneď uloží na oddelenie Lost&Found a vy stojíte pri páse s batožinou a čakáte a čakáte... (to by bolo príliš trápne, keby sa mi batožina stratila už vo Viedni). Nocľah v nejakom pravdepodobne niekoľkohviezdičkovom hoteli hradený Japonskou vládou, a na druhý deň let Viedeň – Narita spolu so Zuzkou, ktorá ide do Tsukuby na dvojročný výskumný pobyt. Bez medzipristátia (napriek očakávaniam vás všetkých), výšky od 10 do 11 kilometrov, rýchlosti 900 až 1000 km/h ponad celé Rusko, usmievavé japonské letušky a rakúski letušiaci, človek po približne desiatich hodinách (ale presne o 7:15 miestneho času 3.4.2009) zazrie cez okienko japonskú zem.
Zuzka sa tvárila dosť apaticky po tomto nočnom lete (neviem prečo, veď napríklad do Nemecka to môže trvať aj sedemnásť hodín autobusom a tam ani nie sú usmievavé japonské letušky), ale ja som mala úplne rozklepané kolená a zrýchlený tep, od okamihu, keď sme sa dotkli japonskej zeme, až kým som pri východe nezazrela usmievajúcu sa Japonku (všimnite si, že všetci Japonci, ktorých sme doteraz stretli, sa usmievajú) s tabuľkou s mojím menom (áno, presne ako v amerických filmoch). Posadila ma do taxíka, kde som spoznala svoju prvú spolužiačku, Ruso z Gruzínska.
Jazda taxíkom z Narity do Fuchu, teda krížom cez celé Tokyo. Vysoké nablýskané budovy, všade poriadok, kvitnúce sakury, na cestách samé Toyoty a Hondy (jazdiace v protismere), nabudení policajti a iní v uniformovaní Japonci hyperaktívne pobehujúci po uliciach, Shinjuku, Nihonbashi, Wangan a všetky tie názvy, ktoré človek doteraz poznal len z knižiek a internetu, parky, jazierko, na ktorom člnkuje nejaké dievča, diaľnice navrstvené nad sebou, reklamné nápisy, z tých v katakane mi utkveli v pamäti napríklad
PUROMISU
SUPÍDO
ATAKKU
WANMAN
:)
O tom, že Tokyo je naozaj obrovské, svedčí napríklad to, že náš taxikár nevedel nájsť univerzitu a musel sa pýtať lokálnych taxikárov, ktorí ho samozrejme veľmi ochotne navigovali až na príslušné miesto, a tiež to, že taxameter sa po vyše hodine zastavil na hodnote viac než 30000 yenov, čo je v prepočte na našu starú menu skoro 7000 korún. Naštastie to zaplatil niekto „zhora“ už dopredu.
Už vo vchode nás vítajú senpaiovia Kató a Janagi, s našimi kľúčmi a identifikačnými kartami, a nie dlho na to stretávame ďalších štipendistov z rozličných programov, a hor´ sa do vypĺňania tlačív, papierov a formulárov. Od toho okamihu sa cítim, akoby ma posadili do japonského seriálu bez titulkov, keďže inštrukcie sú výlučne v japončine, len zopár starších japonských študentiek z univerzity sa podujalo nám pomôcť, a na výslovnú prosbu nám čo-to preložia. A jamka je veľmi rada, že vďaka usilovnému pozeraniu dorám ešte vo svojej domovine rozumie aspoň sem-tam nejaké pojmy a desí ju, ako plynulo rozprávajú niektorí z ostatných štipendistov.
Ešte zábavnejšie je to pri registrácii na úrade. Tam jamka vôbec netuší, čo sa s ňou deje. Slepo poslúcha pokyny úradníčky (v takej miere, akej im rozumie), podpisuje a vypĺňa, čo má a nasleduje ostatných štipendistov ku rozličným iným priehradkam a oddeleniam. Na záver som sa spýtala jednej z japonských študentiek, ktoré s nami šli na úrad, kedy sa bude vybavovať zdravotné poistenie. Dozvedela som sa, že sme ho vybavili pred chvíľou. :)
Ešte poznámka. Priamo pod balkónom je veľké ihrisko. A celé dnešné doobedie tam nejaká veľká skupina japonsky hovoriacich študentov za bojového pokriku hrala. Neviem čo hrali, lebo mi to nepripomínalo žiadnu známu hru, ani loptu som nikde nevidela, miestami to vyzeralo ako maorijské bojové tance, miestami ako rozvička na futbalový zápas, miestami ako precvičovanie bežeckej abecedy a miestami ako cvičenia na koordináciu pohybov... Hlavne, že sa bavili.
Mýty a povery
Sakury kvitnú naozaj všade (aj v supermarketoch, kde okrem toho môžete stretnúť aj samurajov – v oboch prípadoch však ide o umelé imitácie), a najkrajšie sú podvečer, keď fúka teplý aprílový vietor a sakurové lupienky lietajú vo vzduchu ako sneh.
Videla som veľa Japoncov s rúškami, ale nosia ich nie kvôli infekcii, ale preto, že majú alergiu. Chudáci, pri tých všetkých sakurách....
V noci mi necvrlikajú cvrčky pod oknom ako v japonských filmoch, ako sa niektorí z vás tázali. Ale možno v lete...
Japonky sa naozaj dobre a štýlovo obliekajú, niektoré až príliš, a tie potom nazývame nevkusne oblečenými Japonkami.
Všetko v Japonsku je, zdá sa, vymyslené tak, aby vám nič nestálo v ceste, keď sa ponáhľate. Na eskalátoroch, zvaných tiež esukarétá, všetci stoja na ľavej strane, aby po pravej mohli voľne prebehnúť tí, čo sa ponáhľajú. Automaty na lístky na vlak sú navrhnuté tak, aby ste sa nemuseli zdržovať vhadzovaním jednotlivých mincí, ale mohli šmariť za hrsť mincí naraz do automatu.
A japonskí predavači sú naozaj takí úctiví, ako o nich všetci hovoria. V supermarkete, zvanom tiež súpá, predavačka pri blokovaní zručne prekladá váš nákup z jedného košíka do druhého tak, že ťažké a tvrdé veci dáva na spodok, a tie náchylné na poškodenie navrch, aby ste si potom mohli odniesť svoj nákup k voľnému pultu oproti a zbalili v pokoji do tašiek. Nikto na vás krivo nepozerá, keď zdržujete tým, že v duchu prerátavate, koľko je nanahyaku rokujuu yon-en, a snažíte sa nájsť vo svojej peňaženke príslušnú sumu. Bloček a výdavok vám podávajú výhradne oboma rukami v miernom úklone so slovami „Nech sa páči“.
Apropos mince a japonská mena. Kto nemal v ruke yeny, nemôže nadávať na euro. Najmenšia japonská bankovka má hodnotu 1000 yenov, čo je približne osem eur, smerom nadol sú mince s hodnotami 500, 100, 50, 10, 5 a 1 yen (!!! teda asi 0,008 eura), ktoré vôbec nie sú tak pekne odlíšené ako euromince.... Ešte že ich človek môže bez rozmyslu hodiť do automatu, keď si kupuje lístok na vlak...
Zatiaľ toľko, jamka má pred sebou tento týždeň ešte veľa oficiálnych a administratívnych záležitostí, a v piatok sa jej začína škola (rozumej jatky, alebo tiež masaker), takže hádam niekedy nabudúce!
P.S. jamka nevie svojvoľne meniť HTML kód, preto ten blog vyzerá ako vyzerá. Taihen moushiwake gozaimasen!!! (Naozaj sa vám veľmi ospravedlňujem!!!)
_
Áno, úvod tohto blogu je hnusný a nechutný plagiát, a to Hitsujiných zápisníkov z Yokohamy. Snáď mi to odpustí... Háčik je v tom, že zatiaľ toho veľa po japonsky nevymyslím.
Takže kde to vlastne som? Rok si budem užívať luxus mojich vlastných štrnástich metrov štvorcových v Tokyu, vo štvrti Fuchu, ktorá opticky vyzerá, že leží v strede Tokya, ale od centra, kde sa niečo deje, je vzdialená zhruba 22 kilometrov. Väčšinu času však budem tráviť v učebniach 東京外国語大学留学生日本語教育センター (Japanese Language Center of Tokyo University of Foreign Studies), kde mi budú o hlavu trieskať japončinou až do bezvedomia. A potom hor' sa do štúdia 物理学 (fyziky).
Zatiaľ, pri vedomí, chcem spustiť bohapustú ďakovačku, keďže dostať sa do Japonska nie je len tak. V naj sam prvom rade ďakujem trojčlennému tímu technickej podpory (manka, Luca, Stano), irónii osudu a tiež organizáciám DAAD a Studienstiftung des Deutschen Volkes. Bez nich by táto šialená myšlienka štúdia v Japonsku nikdy nebola vznikla ani by sa nebola realizovala. Veľká vďaka patrí „japonskému bratovi“ Taroslavovi, za všetku pomoc, mojim spolužiačkam zo „súkromnej japonskej jazykovky“ Zuzuke chan a Janoke chan za updaty a za doramovú atmosféru na letisku, Rasťovi a dobrým ľuďom z nášho zlatého a útulného labka za neustálu podporu, docentke Teigiszerovej s rodinou za duševnú kultiváciu mojej osoby, Lucke za správne predpovede, slečne Sofai za psychodéliu, Zuzke z vedľajšieho štipendijného programu a Natale za ďalšiu technickú podporu, Templárom za srandu (lebo tá musí byť, aj keby na chleba nebolo), Janke za pracné odpovede na moje neustále, úmorné otázky ohľadom života na TUFS.
Mnoho z vás sa pýtalo na let. Okrem naťahovačiek s personálom na košickom letisku, pre ktorých som asi prvého apríla bola premiérový slovenský pasažier do Tokya, to nič nie je. Čo sa týka hmotnosti batožiny sú veľmi tolerantní, na scane vás prinútia vybrať z batoha notebook, čím vám úplne zrušia koncept príručnej batožiny a vy potom tesne pred bránou hráte tetris, keď sa snažíte uložiť narýchlo veci do batoha presne tak, ako boli pred tým (lebo jedine v takej konfigurácii sa do toho batoha vojdú) a staff vás ženie smerom k lietadlu, kde vás po anglicky zdraví prívetivá letuška s očarujúcim rakúskym prízvukom. Slovenslo ako na dlani sa nekoná, keďže je oblačno. Dajú vám nejaký pokrm, ale človek, ktorý prvýkrát letí a pred chvíľou mu hrozilo, že ho z Košíc nikam nepustia, to do seba len tak bezducho naláduje. Vo Viedni netreba byť ignorant ako jamka a všimnúť si intuitívny symbol kufríka a nasledovať ho a tiež sa nezľaknúť, keď sa personál letiska z neznámych príčin rozhodne, že vašu batožinu hneď uloží na oddelenie Lost&Found a vy stojíte pri páse s batožinou a čakáte a čakáte... (to by bolo príliš trápne, keby sa mi batožina stratila už vo Viedni). Nocľah v nejakom pravdepodobne niekoľkohviezdičkovom hoteli hradený Japonskou vládou, a na druhý deň let Viedeň – Narita spolu so Zuzkou, ktorá ide do Tsukuby na dvojročný výskumný pobyt. Bez medzipristátia (napriek očakávaniam vás všetkých), výšky od 10 do 11 kilometrov, rýchlosti 900 až 1000 km/h ponad celé Rusko, usmievavé japonské letušky a rakúski letušiaci, človek po približne desiatich hodinách (ale presne o 7:15 miestneho času 3.4.2009) zazrie cez okienko japonskú zem.
Zuzka sa tvárila dosť apaticky po tomto nočnom lete (neviem prečo, veď napríklad do Nemecka to môže trvať aj sedemnásť hodín autobusom a tam ani nie sú usmievavé japonské letušky), ale ja som mala úplne rozklepané kolená a zrýchlený tep, od okamihu, keď sme sa dotkli japonskej zeme, až kým som pri východe nezazrela usmievajúcu sa Japonku (všimnite si, že všetci Japonci, ktorých sme doteraz stretli, sa usmievajú) s tabuľkou s mojím menom (áno, presne ako v amerických filmoch). Posadila ma do taxíka, kde som spoznala svoju prvú spolužiačku, Ruso z Gruzínska.
Jazda taxíkom z Narity do Fuchu, teda krížom cez celé Tokyo. Vysoké nablýskané budovy, všade poriadok, kvitnúce sakury, na cestách samé Toyoty a Hondy (jazdiace v protismere), nabudení policajti a iní v uniformovaní Japonci hyperaktívne pobehujúci po uliciach, Shinjuku, Nihonbashi, Wangan a všetky tie názvy, ktoré človek doteraz poznal len z knižiek a internetu, parky, jazierko, na ktorom člnkuje nejaké dievča, diaľnice navrstvené nad sebou, reklamné nápisy, z tých v katakane mi utkveli v pamäti napríklad
PUROMISU
SUPÍDO
ATAKKU
WANMAN
:)
O tom, že Tokyo je naozaj obrovské, svedčí napríklad to, že náš taxikár nevedel nájsť univerzitu a musel sa pýtať lokálnych taxikárov, ktorí ho samozrejme veľmi ochotne navigovali až na príslušné miesto, a tiež to, že taxameter sa po vyše hodine zastavil na hodnote viac než 30000 yenov, čo je v prepočte na našu starú menu skoro 7000 korún. Naštastie to zaplatil niekto „zhora“ už dopredu.
Už vo vchode nás vítajú senpaiovia Kató a Janagi, s našimi kľúčmi a identifikačnými kartami, a nie dlho na to stretávame ďalších štipendistov z rozličných programov, a hor´ sa do vypĺňania tlačív, papierov a formulárov. Od toho okamihu sa cítim, akoby ma posadili do japonského seriálu bez titulkov, keďže inštrukcie sú výlučne v japončine, len zopár starších japonských študentiek z univerzity sa podujalo nám pomôcť, a na výslovnú prosbu nám čo-to preložia. A jamka je veľmi rada, že vďaka usilovnému pozeraniu dorám ešte vo svojej domovine rozumie aspoň sem-tam nejaké pojmy a desí ju, ako plynulo rozprávajú niektorí z ostatných štipendistov.
Ešte zábavnejšie je to pri registrácii na úrade. Tam jamka vôbec netuší, čo sa s ňou deje. Slepo poslúcha pokyny úradníčky (v takej miere, akej im rozumie), podpisuje a vypĺňa, čo má a nasleduje ostatných štipendistov ku rozličným iným priehradkam a oddeleniam. Na záver som sa spýtala jednej z japonských študentiek, ktoré s nami šli na úrad, kedy sa bude vybavovať zdravotné poistenie. Dozvedela som sa, že sme ho vybavili pred chvíľou. :)
Ešte poznámka. Priamo pod balkónom je veľké ihrisko. A celé dnešné doobedie tam nejaká veľká skupina japonsky hovoriacich študentov za bojového pokriku hrala. Neviem čo hrali, lebo mi to nepripomínalo žiadnu známu hru, ani loptu som nikde nevidela, miestami to vyzeralo ako maorijské bojové tance, miestami ako rozvička na futbalový zápas, miestami ako precvičovanie bežeckej abecedy a miestami ako cvičenia na koordináciu pohybov... Hlavne, že sa bavili.
Mýty a povery
Sakury kvitnú naozaj všade (aj v supermarketoch, kde okrem toho môžete stretnúť aj samurajov – v oboch prípadoch však ide o umelé imitácie), a najkrajšie sú podvečer, keď fúka teplý aprílový vietor a sakurové lupienky lietajú vo vzduchu ako sneh.
Videla som veľa Japoncov s rúškami, ale nosia ich nie kvôli infekcii, ale preto, že majú alergiu. Chudáci, pri tých všetkých sakurách....
V noci mi necvrlikajú cvrčky pod oknom ako v japonských filmoch, ako sa niektorí z vás tázali. Ale možno v lete...
Japonky sa naozaj dobre a štýlovo obliekajú, niektoré až príliš, a tie potom nazývame nevkusne oblečenými Japonkami.
Všetko v Japonsku je, zdá sa, vymyslené tak, aby vám nič nestálo v ceste, keď sa ponáhľate. Na eskalátoroch, zvaných tiež esukarétá, všetci stoja na ľavej strane, aby po pravej mohli voľne prebehnúť tí, čo sa ponáhľajú. Automaty na lístky na vlak sú navrhnuté tak, aby ste sa nemuseli zdržovať vhadzovaním jednotlivých mincí, ale mohli šmariť za hrsť mincí naraz do automatu.
A japonskí predavači sú naozaj takí úctiví, ako o nich všetci hovoria. V supermarkete, zvanom tiež súpá, predavačka pri blokovaní zručne prekladá váš nákup z jedného košíka do druhého tak, že ťažké a tvrdé veci dáva na spodok, a tie náchylné na poškodenie navrch, aby ste si potom mohli odniesť svoj nákup k voľnému pultu oproti a zbalili v pokoji do tašiek. Nikto na vás krivo nepozerá, keď zdržujete tým, že v duchu prerátavate, koľko je nanahyaku rokujuu yon-en, a snažíte sa nájsť vo svojej peňaženke príslušnú sumu. Bloček a výdavok vám podávajú výhradne oboma rukami v miernom úklone so slovami „Nech sa páči“.
Apropos mince a japonská mena. Kto nemal v ruke yeny, nemôže nadávať na euro. Najmenšia japonská bankovka má hodnotu 1000 yenov, čo je približne osem eur, smerom nadol sú mince s hodnotami 500, 100, 50, 10, 5 a 1 yen (!!! teda asi 0,008 eura), ktoré vôbec nie sú tak pekne odlíšené ako euromince.... Ešte že ich človek môže bez rozmyslu hodiť do automatu, keď si kupuje lístok na vlak...
Zatiaľ toľko, jamka má pred sebou tento týždeň ešte veľa oficiálnych a administratívnych záležitostí, a v piatok sa jej začína škola (rozumej jatky, alebo tiež masaker), takže hádam niekedy nabudúce!
P.S. jamka nevie svojvoľne meniť HTML kód, preto ten blog vyzerá ako vyzerá. Taihen moushiwake gozaimasen!!! (Naozaj sa vám veľmi ospravedlňujem!!!)
_
No comments:
Post a Comment