Ja, minna san! Konshuu wa totemo isogashikatta desu, atarashii kokusai no tomodachi to Shinjuku-shi ni ikimashita, soshite kinyoubi ni gakkou ga hajimarimashita. Da kara, kyou wa takusan kakimasu. (Tak, milí priatelia. Tento týždeň som bola značne vyťažená, s mojimi novými medzinárodnými kamarátmi sme šli do štvrti Shinjuku a v piatok sa začala škola. Preto toho dnes napíšem veľa.)
S kolegami sme sa rozhodli vychutnať si posledné dva dni pred začiatkom školy a tak sme sa dva dni po sebe vybrali do srdca moderného Tokya, do Shinjuku. Prvý deň to bola len prehliadka ulicami, ale aj to obyčajné prechádzanie sa a pozeranie nás dosť vyčerpalo. Lebo našinec je dosť vyjavený, keď vylezie zo stanice v Shinjuku a vidí okolo seba tie niekoľko-desať-poschodové naleštené budovy, a musí hľadieť priamo nad seba, aby videl vrcholy budov, medzi ktorými sa nachádza (šialenstvo!). Potom nás boleli krky... Pustili sme sa do útulnejších úzkych uličiek Shinjuku, len s niekoľko poschodovými budovami, plných obrovských blikajúcich reklamných nápisov, kde na človeka na každom rohu číhajú Pachinko-šialenstvá (temné nory plné hracích automatov a sfanatizovaných hráčov), z každého druhého výkladu sa na našinca škerí ružová postavička Hello Kitty!. Vrcholom šialenstva (toto slovo budem asi v súvislosti s Tokyom pužívať dosť často) je predajňa Yodobashi Camera (čítaj kyamera) v uličke zvanej Electric Street, kde na štyroch poschodiach plus v suteréne predávajú elektroniku. Mobily a foťáky sú len tak voľne vystavené v regáloch na ulici v obrovských kvantách. Nevedeli sme sa kolegami zhodnúť, či sú to skutočné funkčné foťáky a mobily, čo by bolo šialenstvo :) alebo sú to len nefunkčné makety elektroniky, čo je ešte väčšie šialenstvo, vyrábať imitácie ku každému tovaru len kvôli marketingu.
Človek stretáva blonďavých Japoncov oblečených podľa najnovšieho výstrelku módy, štýlové Japonky, šialené (áno, zase raz to slovo) účesy, zazrie dievčinu, ktorá robí Cosplay (t.j. má na sebe oblečený kostým svojej obľúbenej postavičky z animé, otakovia opravte ma, keď sa vyjadrujem nepresne), obchod s Maidcafé kostýmami, medzitým maličké soba-ya a iné tradičné japonské stravovacie zariadenia, kde Japonci postávajú v kúte a sŕkajú z misky svoje nudle. Na jednom z mrakodrapov obrovský bilboard s Horikitou Maki robiacou reklamu mobilnému telefónu od spoločnosti DoComo, na gigantickej televíznej obrazovke na inej budove videoklip skupiny DOES (a ja som si myslela, že títo skvelí speváci sú pomerne neznámi, ale to asi len v našich končinách sa ich hudba takmer nedá zohnať), na rohu malý obchodík s hudbou a plagátmi Ayumi Hamasaki, Mr. Children, Ai Otsuka... v obchode s elektronikou ešte raz Ayumi Hamasaki v reklame na nový fotoaparát Panasonic Lumix (a hneď vedľa foťák s 18-násobným optickým zoomom), vo vlaku sa na človeka usmievajú plagáty skupiny KAT-TUN, v akomsi videu prepravnej spoločnosti sa obajví Abe Hiroshi alias Sakuragi sensei zo seriálu Dragon Zakura, Takeshi Kitano na inom plagáte... čo sme poznali z internetu, teraz stretávame na každom kroku.
Unavení videným sa o štvrť na sedem večer, naschvál v čase dopravnej špičky, dovlečieme späť na stanicu v Shinjuku, aby sme zažili tlačenku v tokijskom vlaku naživo. Ľudia stoja v radoch pri políčkach, pred ktorými sa otvoria dvere, keď zastaví vlak. Jednému vlaku len zamávame, lebo rad pred nami je ešte dosť dlhý a vlak už praská vo švíkoch. Sklamem vás, „natláčač“ v bielych rukavičkách, ktorý by pomáhal zvýšiť prepravnú kapacitu vlaku, sa nekoná, ale cestujúci sa o to starajú sami – je to „čo vlak pojme“. Zato do ďalšieho vlaku sa dostávame, kým je ešte pomerne priestranný, ale do odchodu je už tiež „plne naládovaný“. Tí poslední príchodivší stoja polovicou tela von z dverí a dúfajú, že im nič neostane trčať von z vlaku, keď sa zavrú (čo by robili, keby neexistovali senzory...). Nedýchateľný vzduch, Japonec kam sa človek obzrie, hlava na hlave. Pre Tokijčanov bežná rutina, tí čo sedia, si pospia, tí, čo sa majú o čo oprieť, tiež, ostaní píšu správy, alebo si čítajú.
Radostné výrazy typu „prežili sme to“ keď výstupime v našej domovskej stanici, už len dvadsať minút chôdze do campusu (kyanpusu :).
Na druhý deň Shinjuku ešte raz, ale tentoraz sa vyberáme už doobedu s cieľom uskutočniť svoje prvé oficiálne hana-mi, čiže pozorovanie sakúr v kvete v najkrajšom a najväčšom parku v centre Tokya, ktorý som kedy navštívila (teda zatiaľ jediný :), Shinjuku Gyoen (teda Shinjucký park), ktorý bol pôvodne zriadený pre účely japonskej cisárskej rodiny. Z toho dňa mám vďaka kolegom aj fotografie, takže sa tešte.
Vstupné 200 yenov, ale budiž, my sme tú hodnotu hádam aj strojnásobili, tým ako sme si to vychutnali. Park má niekoľko oddelení, tradičná anglická, francúzska záhrada a podobne, my sme samozrejme urobili náš piknik (pozostávajúci z obedu od Japonca neďaleko našej domovskej stanice) v časti s japonskou záhradnou úpravou. Ťažko uveriť, že v centre pätnásťmiliónovej metropoly je takéto pokojné miesto, plné zelene, s jazierkami s korytnačkami a akýmisi japonskými bocianmi, len na obzore sa stále týčia mrakodrapy. Ľudia húfne posedávajú na kobercoch zo sakurových lupienkov, pod ružovými sakurovými klenbami a vychutnávajú (svoje obento – obed v škatuľke, chvíľu oddychu a spoločnosť priateľov a najmä sakury, ako inak).
Atmosféra v parku v období intenzívneho hana-mi.(Poznámka pre analfabetov ako jamka: na prvý pohľad sa fotky zdajú miniatúrne, ale na druhý - to jest po kliknutí na ne - sa otvoria v gigantickej podobe.)
Naše prvé vlastné oficiálne hana-mi (odkaz pre manku a Lucu - aha, tam vpravo, jamka živá a zdravá!)
A takto to robia profesionáli.
Sakurová klenba a sakurový koberec.
Tradičné záhradné prvky.
Jediné, čo pripomína, že sme priamo v centre, sú mrakodrapy na obzore.
Celá štvrtková hana-mi-zostava: zľava doprava Fernando (Guatemala), Alisson (Brazília), Nurani (Bangladéš), jamka (SVK :), Nodir (Uzbekistan).
Z tejto oázy v komerčnej džungli sme sa po niekoľkých hodinách vybrali medzi velikánov, zamierili sme si to na 45. poschodie Tokyo Metropolitan Government Building, kde je voľná vyhliadka pre verejnosť. Jamka môže s čistým svedomím prehlásiť, že na takom vysokom podlaží ešte nikdy nebola. Z nasledujúcich snímok je zrejmé, o čo ide, a tiež pohľad priamo dolu stál za to, ľudí ani nebolo vidno, možno nejaké malé bodky kdesi pri päte mrakodrapu...
Netuším, ako sa volá táto budova a akú ma funkciu, len viem, že ju poznám zo svojich cestopisných knižiek o Japonsku, ktoré boli písané niekedy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, a videla som ju naživo! Veterán medzi mrakodrapmi.
Tokyo Metropolitan Government Building, takmer na vrchol tejto budovy sme sa vybrali, a rozhodli sme sa pre severnú (to jest pravú) vežu. Až na 45. poschodie. Vo výťahu sme len so zatajeným dychom sledovali rastúce číslo poschodia a mlčky sa smiali od úžasu.
Pohľad medzi ostatné velikány.
Zopár záberov bez komentára na šíro-šíre Tokyo.
Po tomto zážitku ešte jedna zastávka v obchode Yodobashi Camera (tých päť podlaži elektroniky, ale neverte tomu, že v Japonsku je lacná, nič tu nie je lacné, a asi preto sú všetci Japonci takí štíhli, lebo ešte aj jedlo je drahé, ryža dvakrát taká drahá ako u nás, čo mi ešte stále nejde do hlavy), a akýsi všehochuť obchod, kde si kolegovia kupujú veci do svojich nových domácností. Tiež niekoľko podlaží, zhruba 40-centimetrové uličky, a nechutný J-POP (teda šialenstvo). Potom už konečne späť do kyanpusu, bolo síce menej hodín ako predchodzieho dňa, ale vlak bol plný rovnako, možno ešte viac. Precvičovali sme teda cestovanie v dopravnej špičke Tokya... Do kyanpusu sme došli okolo siedmej večer.
Pred začiatkom vyučovania sme mali premietnutú malú prezentáciu, ako bude vyzerať naše štúdium japončiny na tunajšej univerzite. Zábery, hudba, zostrih, titulky, rozprávanie – to video bolo ako znelka nejakej doramy zo školského prostredia (to sú tie hrané japonské seriály, ktoré jamka tak rada pozerá). Ale faktom je, že náš zvonček v škole zvoní presne ako tie na všetkých školách v doramaćh. Možno je to nejaké ministerstvom schválené školské zvonenie...
V piatok prvý školský deň. Dostali sme osem rozličných učebníc, ktoré na vyučovaní vôbec neužívame, ale keď som si ich prezrela po vyučovaní, zistila som, že v každej z nich je niečo z toho, čo sme robili v škole. Som v skupine s úplnými začiatočníkmi, takže zatiaľ je to pre mňa opakovanie, ale ide to takým tempom, že hádam už v polovici budúceho týždňa sa aj ja už budem musieť učiť nové slovíčka a gramatiku. Dokonca s nami prechádzali hiraganu na vyučovaní a budúci týždeň musíme prejsť katakanou... a preto zatiaľ nemo závidím iným skupinám, ktoré už dnes brali 30 ľahkých Kanji. My ich aj tak budeme musieť dobehnúť za ten rok, takže neskôr to bude nahustené.
Mýty a povery
Japonci to myslia naozaj vážne. Čo iné si môže bežný smrteľník pomyslieť, keď si v Guidebooku od univerzity prečíta:
„Park your bicycle in the parking lot on your own responsibility. Do not forget to lock your bicycle. When purchasing a bicycle, you register the bicycle to the police station at the cycle shop (fee: 525yen). If you buy a bicycle from JLC alumni or other individuals, make sure to obtain the crime-prevention registration and a letter from the previous owner to certify that the previous owner gives the bicycle to you. You need to register the bicycle to the police by submitting the registration and the letter. In case you do not change the registration you might be in trouble.“
Nakoniec som sa teda potešila, že mi Janka z predchádzajúceho ročníka štipendistov nenechala žiaden bicykel, ako navrhla. A keď si predstavím jazdu na bicykli v tých uzučkých uličkách okolo univerzity, tak ma prejde chuť na bicykel ešte raz. Sú také úzke, že keď sa stretnú dve autá v protismere, tak jedno musí zastaviť tesne pri dome a počkať, kým prejde auto v opačnom smere. Chodník je asi 30cm široký pás tesne pri domoch vyznačený farbou. A takýmito uličkami jazdia aj poloveľké-polomalé autobusy lokálnej dopravy. Navyše, na ďalšej orientácii v škole sme dostali dodatočnú osemstranovú príručku s návodom, ako si zaregistrovať svoj bicykel. Čo dodať...
Zdá sa, že v flamenco je v Japonsku fakt populárne. Len pred chvíľou som videla v campuse skupinku nadšených japonských študentov navlečených v takých tých španielskych oblečkoch, v ktorých sa flamenco tancuje.
A už som videla viacero školáčok v uniformách rozličných typov, keďže sa niektorí z vás tázali. Kolega Fernando sa sťažoval, že na jeho vkus majú tie uniformy príliš krátke sukne :) Tá prvá uniformovaná školáčka, ktorú som videla, vyzerala od chrbta úplne ako Makino Tsukushi zo seriálu Hana yori Dango. Arienai! (Neuveriteľné!) Šla na bicykli cez park, kde som práve bola obdivovať sakury v kvete spolu s Ayako, senpaikou, ktorá študuje ruštinu. Už dávnejšie ma zaujímalo, ako to znie keď Japonec hovorí rusky, musím ju niekedy poprosiť, aby mi porozprávala niečo po rusky. Ayako nevedela, kto je Yamashita Tomohisa, takže nezdieľala moje nadšenie z toho, že chalan, čo práve prešiel okolo na bicykli, vyzeral ako verná kópia Yamashitu Tomohisu :P
Minule sme sa s kolegami zamysleli nad otázkou, prečo je v obchodoch zvaných „Hyaku-en shop“ (stojenové obchody, kde človek môže kúpiť prakticky čokoľvek, najčastejšie ide o potravinové hyaku-en shopy, ale sú aj celé niekoľkoposchodové hyaku-en obchodné domy), teda prečo je v stojenových obchodoch každý tovar za 105 yenov? Inflácia?
Japonci nevedia, čo je zošit. V obchode sa nedopátrate klasického A4 zošitu, na ktorý je našinec zvyknutý, len všelijaké notesy prapodivných B5 a iných formátov. Že jamku trápia také detaily...
Keď sme sa jeden večer vracali s kolegami so Shinjuku, tak som z poloveľkého trávnatého porastu začula cvrčky. Spokojní?
Neviem, čím presne je to spôsobené, ale západy slnka sú tu veľmi impresívne. Kotúč slnka sfarbený na medeno, oranžovo, cyklámenovo (a domyslite si všetky tie podobné farby) sa vždy už asi pol hodinu pred zapadnutím drží nad obzorom a celý západ je taký veľmi farebný.
V súvislosti s Japoncami vyvádzajúcimi na ihrisku onoho nedeľného doobedia (príspevok #1): Japonci sú vo všeobecnosti taká značne „Po práci na hřiště a do tělocvičen“ - kultúra. Kedykoľvek nie je vyučovanie, na ihrisku pod naším internátom niekto niečo hrá, cvičí, trénuje – najčastejšie baseball (yakyú) alebo futbal (sakká). A obyčajne za veľmi entuziastického bojového pokriku.
Na záver
fotka našej "rodinky" - moji kokusai no tomodachi (medzinárodní kamaráti) v Shinjuku, s ktorými spolu nakupujeme, varíme, učíme sa, perieme, bavíme sa, pomáhame si. Zľava doprava Alisson (Brazília), Ruso (Gruzínsko), jamka (Slovensko), Nurani (Bangladéš), Fernando (Guatemala). Naprostá idylka :)
Ja, koko de owarimasu. Mata kondo ne! (Tak, tu skončím. Zase nabudúce.)
S kolegami sme sa rozhodli vychutnať si posledné dva dni pred začiatkom školy a tak sme sa dva dni po sebe vybrali do srdca moderného Tokya, do Shinjuku. Prvý deň to bola len prehliadka ulicami, ale aj to obyčajné prechádzanie sa a pozeranie nás dosť vyčerpalo. Lebo našinec je dosť vyjavený, keď vylezie zo stanice v Shinjuku a vidí okolo seba tie niekoľko-desať-poschodové naleštené budovy, a musí hľadieť priamo nad seba, aby videl vrcholy budov, medzi ktorými sa nachádza (šialenstvo!). Potom nás boleli krky... Pustili sme sa do útulnejších úzkych uličiek Shinjuku, len s niekoľko poschodovými budovami, plných obrovských blikajúcich reklamných nápisov, kde na človeka na každom rohu číhajú Pachinko-šialenstvá (temné nory plné hracích automatov a sfanatizovaných hráčov), z každého druhého výkladu sa na našinca škerí ružová postavička Hello Kitty!. Vrcholom šialenstva (toto slovo budem asi v súvislosti s Tokyom pužívať dosť často) je predajňa Yodobashi Camera (čítaj kyamera) v uličke zvanej Electric Street, kde na štyroch poschodiach plus v suteréne predávajú elektroniku. Mobily a foťáky sú len tak voľne vystavené v regáloch na ulici v obrovských kvantách. Nevedeli sme sa kolegami zhodnúť, či sú to skutočné funkčné foťáky a mobily, čo by bolo šialenstvo :) alebo sú to len nefunkčné makety elektroniky, čo je ešte väčšie šialenstvo, vyrábať imitácie ku každému tovaru len kvôli marketingu.
Človek stretáva blonďavých Japoncov oblečených podľa najnovšieho výstrelku módy, štýlové Japonky, šialené (áno, zase raz to slovo) účesy, zazrie dievčinu, ktorá robí Cosplay (t.j. má na sebe oblečený kostým svojej obľúbenej postavičky z animé, otakovia opravte ma, keď sa vyjadrujem nepresne), obchod s Maidcafé kostýmami, medzitým maličké soba-ya a iné tradičné japonské stravovacie zariadenia, kde Japonci postávajú v kúte a sŕkajú z misky svoje nudle. Na jednom z mrakodrapov obrovský bilboard s Horikitou Maki robiacou reklamu mobilnému telefónu od spoločnosti DoComo, na gigantickej televíznej obrazovke na inej budove videoklip skupiny DOES (a ja som si myslela, že títo skvelí speváci sú pomerne neznámi, ale to asi len v našich končinách sa ich hudba takmer nedá zohnať), na rohu malý obchodík s hudbou a plagátmi Ayumi Hamasaki, Mr. Children, Ai Otsuka... v obchode s elektronikou ešte raz Ayumi Hamasaki v reklame na nový fotoaparát Panasonic Lumix (a hneď vedľa foťák s 18-násobným optickým zoomom), vo vlaku sa na človeka usmievajú plagáty skupiny KAT-TUN, v akomsi videu prepravnej spoločnosti sa obajví Abe Hiroshi alias Sakuragi sensei zo seriálu Dragon Zakura, Takeshi Kitano na inom plagáte... čo sme poznali z internetu, teraz stretávame na každom kroku.
Unavení videným sa o štvrť na sedem večer, naschvál v čase dopravnej špičky, dovlečieme späť na stanicu v Shinjuku, aby sme zažili tlačenku v tokijskom vlaku naživo. Ľudia stoja v radoch pri políčkach, pred ktorými sa otvoria dvere, keď zastaví vlak. Jednému vlaku len zamávame, lebo rad pred nami je ešte dosť dlhý a vlak už praská vo švíkoch. Sklamem vás, „natláčač“ v bielych rukavičkách, ktorý by pomáhal zvýšiť prepravnú kapacitu vlaku, sa nekoná, ale cestujúci sa o to starajú sami – je to „čo vlak pojme“. Zato do ďalšieho vlaku sa dostávame, kým je ešte pomerne priestranný, ale do odchodu je už tiež „plne naládovaný“. Tí poslední príchodivší stoja polovicou tela von z dverí a dúfajú, že im nič neostane trčať von z vlaku, keď sa zavrú (čo by robili, keby neexistovali senzory...). Nedýchateľný vzduch, Japonec kam sa človek obzrie, hlava na hlave. Pre Tokijčanov bežná rutina, tí čo sedia, si pospia, tí, čo sa majú o čo oprieť, tiež, ostaní píšu správy, alebo si čítajú.
Radostné výrazy typu „prežili sme to“ keď výstupime v našej domovskej stanici, už len dvadsať minút chôdze do campusu (kyanpusu :).
Na druhý deň Shinjuku ešte raz, ale tentoraz sa vyberáme už doobedu s cieľom uskutočniť svoje prvé oficiálne hana-mi, čiže pozorovanie sakúr v kvete v najkrajšom a najväčšom parku v centre Tokya, ktorý som kedy navštívila (teda zatiaľ jediný :), Shinjuku Gyoen (teda Shinjucký park), ktorý bol pôvodne zriadený pre účely japonskej cisárskej rodiny. Z toho dňa mám vďaka kolegom aj fotografie, takže sa tešte.
Vstupné 200 yenov, ale budiž, my sme tú hodnotu hádam aj strojnásobili, tým ako sme si to vychutnali. Park má niekoľko oddelení, tradičná anglická, francúzska záhrada a podobne, my sme samozrejme urobili náš piknik (pozostávajúci z obedu od Japonca neďaleko našej domovskej stanice) v časti s japonskou záhradnou úpravou. Ťažko uveriť, že v centre pätnásťmiliónovej metropoly je takéto pokojné miesto, plné zelene, s jazierkami s korytnačkami a akýmisi japonskými bocianmi, len na obzore sa stále týčia mrakodrapy. Ľudia húfne posedávajú na kobercoch zo sakurových lupienkov, pod ružovými sakurovými klenbami a vychutnávajú (svoje obento – obed v škatuľke, chvíľu oddychu a spoločnosť priateľov a najmä sakury, ako inak).
Atmosféra v parku v období intenzívneho hana-mi.(Poznámka pre analfabetov ako jamka: na prvý pohľad sa fotky zdajú miniatúrne, ale na druhý - to jest po kliknutí na ne - sa otvoria v gigantickej podobe.)
Naše prvé vlastné oficiálne hana-mi (odkaz pre manku a Lucu - aha, tam vpravo, jamka živá a zdravá!)
A takto to robia profesionáli.
Sakurová klenba a sakurový koberec.
Tradičné záhradné prvky.
Jediné, čo pripomína, že sme priamo v centre, sú mrakodrapy na obzore.
Celá štvrtková hana-mi-zostava: zľava doprava Fernando (Guatemala), Alisson (Brazília), Nurani (Bangladéš), jamka (SVK :), Nodir (Uzbekistan).
Z tejto oázy v komerčnej džungli sme sa po niekoľkých hodinách vybrali medzi velikánov, zamierili sme si to na 45. poschodie Tokyo Metropolitan Government Building, kde je voľná vyhliadka pre verejnosť. Jamka môže s čistým svedomím prehlásiť, že na takom vysokom podlaží ešte nikdy nebola. Z nasledujúcich snímok je zrejmé, o čo ide, a tiež pohľad priamo dolu stál za to, ľudí ani nebolo vidno, možno nejaké malé bodky kdesi pri päte mrakodrapu...
Netuším, ako sa volá táto budova a akú ma funkciu, len viem, že ju poznám zo svojich cestopisných knižiek o Japonsku, ktoré boli písané niekedy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, a videla som ju naživo! Veterán medzi mrakodrapmi.
Tokyo Metropolitan Government Building, takmer na vrchol tejto budovy sme sa vybrali, a rozhodli sme sa pre severnú (to jest pravú) vežu. Až na 45. poschodie. Vo výťahu sme len so zatajeným dychom sledovali rastúce číslo poschodia a mlčky sa smiali od úžasu.
Pohľad medzi ostatné velikány.
Zopár záberov bez komentára na šíro-šíre Tokyo.
Po tomto zážitku ešte jedna zastávka v obchode Yodobashi Camera (tých päť podlaži elektroniky, ale neverte tomu, že v Japonsku je lacná, nič tu nie je lacné, a asi preto sú všetci Japonci takí štíhli, lebo ešte aj jedlo je drahé, ryža dvakrát taká drahá ako u nás, čo mi ešte stále nejde do hlavy), a akýsi všehochuť obchod, kde si kolegovia kupujú veci do svojich nových domácností. Tiež niekoľko podlaží, zhruba 40-centimetrové uličky, a nechutný J-POP (teda šialenstvo). Potom už konečne späť do kyanpusu, bolo síce menej hodín ako predchodzieho dňa, ale vlak bol plný rovnako, možno ešte viac. Precvičovali sme teda cestovanie v dopravnej špičke Tokya... Do kyanpusu sme došli okolo siedmej večer.
Pred začiatkom vyučovania sme mali premietnutú malú prezentáciu, ako bude vyzerať naše štúdium japončiny na tunajšej univerzite. Zábery, hudba, zostrih, titulky, rozprávanie – to video bolo ako znelka nejakej doramy zo školského prostredia (to sú tie hrané japonské seriály, ktoré jamka tak rada pozerá). Ale faktom je, že náš zvonček v škole zvoní presne ako tie na všetkých školách v doramaćh. Možno je to nejaké ministerstvom schválené školské zvonenie...
V piatok prvý školský deň. Dostali sme osem rozličných učebníc, ktoré na vyučovaní vôbec neužívame, ale keď som si ich prezrela po vyučovaní, zistila som, že v každej z nich je niečo z toho, čo sme robili v škole. Som v skupine s úplnými začiatočníkmi, takže zatiaľ je to pre mňa opakovanie, ale ide to takým tempom, že hádam už v polovici budúceho týždňa sa aj ja už budem musieť učiť nové slovíčka a gramatiku. Dokonca s nami prechádzali hiraganu na vyučovaní a budúci týždeň musíme prejsť katakanou... a preto zatiaľ nemo závidím iným skupinám, ktoré už dnes brali 30 ľahkých Kanji. My ich aj tak budeme musieť dobehnúť za ten rok, takže neskôr to bude nahustené.
Mýty a povery
Japonci to myslia naozaj vážne. Čo iné si môže bežný smrteľník pomyslieť, keď si v Guidebooku od univerzity prečíta:
„Park your bicycle in the parking lot on your own responsibility. Do not forget to lock your bicycle. When purchasing a bicycle, you register the bicycle to the police station at the cycle shop (fee: 525yen). If you buy a bicycle from JLC alumni or other individuals, make sure to obtain the crime-prevention registration and a letter from the previous owner to certify that the previous owner gives the bicycle to you. You need to register the bicycle to the police by submitting the registration and the letter. In case you do not change the registration you might be in trouble.“
Nakoniec som sa teda potešila, že mi Janka z predchádzajúceho ročníka štipendistov nenechala žiaden bicykel, ako navrhla. A keď si predstavím jazdu na bicykli v tých uzučkých uličkách okolo univerzity, tak ma prejde chuť na bicykel ešte raz. Sú také úzke, že keď sa stretnú dve autá v protismere, tak jedno musí zastaviť tesne pri dome a počkať, kým prejde auto v opačnom smere. Chodník je asi 30cm široký pás tesne pri domoch vyznačený farbou. A takýmito uličkami jazdia aj poloveľké-polomalé autobusy lokálnej dopravy. Navyše, na ďalšej orientácii v škole sme dostali dodatočnú osemstranovú príručku s návodom, ako si zaregistrovať svoj bicykel. Čo dodať...
Zdá sa, že v flamenco je v Japonsku fakt populárne. Len pred chvíľou som videla v campuse skupinku nadšených japonských študentov navlečených v takých tých španielskych oblečkoch, v ktorých sa flamenco tancuje.
A už som videla viacero školáčok v uniformách rozličných typov, keďže sa niektorí z vás tázali. Kolega Fernando sa sťažoval, že na jeho vkus majú tie uniformy príliš krátke sukne :) Tá prvá uniformovaná školáčka, ktorú som videla, vyzerala od chrbta úplne ako Makino Tsukushi zo seriálu Hana yori Dango. Arienai! (Neuveriteľné!) Šla na bicykli cez park, kde som práve bola obdivovať sakury v kvete spolu s Ayako, senpaikou, ktorá študuje ruštinu. Už dávnejšie ma zaujímalo, ako to znie keď Japonec hovorí rusky, musím ju niekedy poprosiť, aby mi porozprávala niečo po rusky. Ayako nevedela, kto je Yamashita Tomohisa, takže nezdieľala moje nadšenie z toho, že chalan, čo práve prešiel okolo na bicykli, vyzeral ako verná kópia Yamashitu Tomohisu :P
Minule sme sa s kolegami zamysleli nad otázkou, prečo je v obchodoch zvaných „Hyaku-en shop“ (stojenové obchody, kde človek môže kúpiť prakticky čokoľvek, najčastejšie ide o potravinové hyaku-en shopy, ale sú aj celé niekoľkoposchodové hyaku-en obchodné domy), teda prečo je v stojenových obchodoch každý tovar za 105 yenov? Inflácia?
Japonci nevedia, čo je zošit. V obchode sa nedopátrate klasického A4 zošitu, na ktorý je našinec zvyknutý, len všelijaké notesy prapodivných B5 a iných formátov. Že jamku trápia také detaily...
Keď sme sa jeden večer vracali s kolegami so Shinjuku, tak som z poloveľkého trávnatého porastu začula cvrčky. Spokojní?
Neviem, čím presne je to spôsobené, ale západy slnka sú tu veľmi impresívne. Kotúč slnka sfarbený na medeno, oranžovo, cyklámenovo (a domyslite si všetky tie podobné farby) sa vždy už asi pol hodinu pred zapadnutím drží nad obzorom a celý západ je taký veľmi farebný.
V súvislosti s Japoncami vyvádzajúcimi na ihrisku onoho nedeľného doobedia (príspevok #1): Japonci sú vo všeobecnosti taká značne „Po práci na hřiště a do tělocvičen“ - kultúra. Kedykoľvek nie je vyučovanie, na ihrisku pod naším internátom niekto niečo hrá, cvičí, trénuje – najčastejšie baseball (yakyú) alebo futbal (sakká). A obyčajne za veľmi entuziastického bojového pokriku.
Na záver
fotka našej "rodinky" - moji kokusai no tomodachi (medzinárodní kamaráti) v Shinjuku, s ktorými spolu nakupujeme, varíme, učíme sa, perieme, bavíme sa, pomáhame si. Zľava doprava Alisson (Brazília), Ruso (Gruzínsko), jamka (Slovensko), Nurani (Bangladéš), Fernando (Guatemala). Naprostá idylka :)
Ja, koko de owarimasu. Mata kondo ne! (Tak, tu skončím. Zase nabudúce.)
No comments:
Post a Comment