Keďže sa chceme vyhnúť patetickej karaoke párty, patetickému bilancovaniu v nejakej reštaurácii, vôbec akémukoľvek patetickému lúčeniu sa s týmto prozaickým rokom a vyhnúť sa patetickému vítaniu ďalšieho, isto ešte prozaickejšieho roku, máme so spoločníčkou s Ruso z Gruzínska geniálny tajný plán.
Máme v pláne na polnoc ísť na
Tokyo Tower, dvadsiatu najvyššiu vežu sveta, a vo výške 250 metrov nad Tokyom sledovať veľkolepé ohňostroje, ktorými bude Tokyo vítať rok 2010.
Znie to fantasticky, že. Ruso a jamka mieni,
Tokjó Tawá mení. Nič z plánovaného nevyšlo. Čakal nás ešte fantastickejší Silvester a Nový rok v Tokyu, len sme vôbec netušili, čo všetko zažijeme a kam sa dostaneme.
Teda, k Tokyo Tower sme sa dostali. Jej Eiffelovku pripomínajúca (a napodobňojúca) konštrukcia nám imponovala na prvý pohľad, a čím viac sme sa približovali, tým sme boli ochromenejšie viac.
Úplné ochromenie nastáva priamo pod ňou. Tak na margo, Tokyo Tower je najvyššia voľne stojaca veža oceľovej konštrukcie vo svete.
No a potom... to čo sme sčasti čakali, milióny ľudí, prekvapivo veľa Japoncov (tí zvyknú Nový rok oslavovať doma, v kruhu rodiny). Ale to by nebol najväčší problém. Trochu sme už na Tokyo zvyknutí, každopádne. Problém je, že na špeciálnu platformu vo výške 250m už je uzavretý vstup. Dá sa vyjsť len na normálnu platformu vo výške 150m. Si niečo každá z nás zašomre popod nos, a dáme 800yenov za lístok na obyčajnú platformu.
Ale, priatelia, a tu nechcem raniť vaše city, 150 metrov je nič! Rozhodne v Tokyu. To sa nám potvrdzuje aj keď vystúpime z výťahu. Výhľad chabý,
tu opäť nechcem raniť svojich čitateľov (tych pár kusov, čo znenazdajky zablúdi na túto ošumelú stránku s vtipným HTML kódom), ale musíte uznať, že ide o pomerne fádny výhľad. A svetelné efekty ktoré vidíte, nie su výsledkom ničoho iného, než kompletne opackaných okien v 360° uhle okolo osi veže. Plus na búdke, v ktorej sa nachádzame, je naozaj poznať, že bola postavená v 1958. Nič v zlom, Tokyo Tower, ale asi sme sa na teba veľmi tešili, podobne ako na
Kiyomizuderu, a teraz sme sklamaní. Každopádne,
not a very pleasant place to stay.
Plán B. Do polnoci máme dve hodiny, čo tak skúsiť ísť
na Rainbow Bridge, v preklade Dúhový most, ktorý spája pevninské (no, pevninské, ako pevninské) Tokyo s ostrovnou štvrťou Odaiba. Most má dostatočnú
fame a výhľad na celé Tokyo, čo by malo stačiť na dôstojné čelenie prichádzajúcemu 2010. Takže, 800yenov, ne800yenov za vstupenku na Tokyo Tower, po cca. 15 minútach vežu opúšťame. Mám pocit, že ešte nikto neminul vstupné na Tokyo Tower tak ľahkovážne. A to je taká Ruso napr. dosť škroboidný typ, pokiaľ viete, čo tým myslím. Takže utekáme od Tokyo Tower, jamka potláča svoje nutkania robiť ďalšie zábery (a Ruso mi vyčíta, že už som skoro taký
shashin-otaku ako Fernando), na stanici sa popýtame na cestu, letmé pohľady do mapy, vezieme sa na neznáme stanice, kráčame po cestách od oka, idúc za ľuďmi alebo svetlami. A okolo jedenástej dorazíme k mostu zvanému
Rainbow Bridge. Ja viem, že to má v názve, ale aj nejaký ten náš most má v názve, že
Most Mládeže a pri pohľade naň si človek žiadnym spôsobom nevie asociovať spojenie s mládežou, reps. čímkoľvek mladistvým. To Japonci. Všetko berú smrteľne vážne. A tak most zvaný
Rainbow Bridge má, dychvyrážajúco, naozaj dúhové farby.
A má ten očakávaný dychvyrážajúci pohľad na celú tokijskú pobrežnú
skyline. Ešte aj na Tokyo Tower sa môžeme pozerať, ukazovať jej škaredé gestá a úškleby, aj tak je krajšia zvonku, než zvnútra. Už sa nevieme dočkať, ako budeme z dúhového mosta sledovať ohňostroje nad celým Tokiom. Nájdeme dobrú vyhliadku, turisti žiadni, len zopár Japoncov. Prejde okolo nejaký
security pán z dúhového mostu, dá sa do reči, prekvapivo hovorí Japonsky. Hovorí, "
12ji ni naru to, koko, minato ni wa fune ga atsumaru, keisatsu no fune, asobi no fune, issai ni pou to dasu,", či niečo v tom zmysle, že keď nadíde 12, tak sa v prístave zhromaždia lode, policajné lode, výletné lode, a naraz začnú trúbiť.
To bude fascinujúce, myslíme si s Ruso. Jamka si už nastavuje settingz na svojom foťáku akurát na ohňostroje (ISO 100, uzávierka 1s), vyťahuje rukavice a dúfa, že Lumix neskončí v Pacifiku. Polnoc sa blíži.
Je polnoc! V zálive sa lemravo zhromaždia dve lode a začnú trúbiť. Inak úplné ticho, tma a sviežosť pacifického vetra na moste. Ohňostroje - kde nič, tu nič, Tokyo má zjavne nejaké ohňostroje na háku. Z Odaiby presvitajú zdiaľky nejaké chabé ohňostroje, trvajú takých 5 minút. A v prístave len tie dve lode. A Tokyo Tower na chvíľu zmizla, aby sa potom objavila v modrom osvetlení.
Si z Ruso nemilosrdne podávame Tokyo, sa smejeme, že zostrih v televízii; oslavy Nového roku vo svete; Nový rok v Tokyu - záber na dve lode v prístave... A že to je problém toho, že japončina nemá množné číslo, a že keď ujo povie, že sa budú lode
zhromažďovať, tak si predstavíme niečo ako 30 lodí. My, eurázijskí megalomani.
Tak robíme si srandu hej, ale inak sa nám to páčilo a celkom nás to očarilo. Kto môže povedať, že stál na dúhovom moste, bolo ticho, zima, a potom v prístave privítali dve lode nový rok trúbením? Kto môže povedať, že zažil privítanie nového roku tak potichu a tak
špirituálne v jednej z najväčších metropol sveta?
A na dúhovom moste? Veď jeho farby sú krajšie ako farby všetkých ohňostrojov, ktoré poodtrhovali ruky vašim susedom a známym. Niet divu. Lebo viditeľné spektrum ich má všetky. Všetky farby.
Zlezieme promenádou mostu až do
Odaiby.
Netušiac kam ísť, Ruso zrazu prejaví chúťky na sushi. Mhm. Ako veľmi by som si aj ja dala. Ale nájsť pred jednou v noci niekde otvorenú
sushiya, je niečo ako chiméra. Tak sa túlame, prekvapení koľko je v Odaibe ľudí na uliciach, ale vzhľadom na intenzitu, akou sa v Tokyu bujaro oslavovala polnoc, len ironicky poznamenáme, že sa asi vracajú z práce domov. Tak si niekde dáme novoročné
kanpai, Kofola nie je, tak mám imperialistickú náhražku, Ruso chlieb svoj každodenný - teda obidve Colu.
Kanpai!!!Ideme za svetlami, niekde je tých svetiel veľa, niekam idú aj iní mládežníci, hej, niektoré kúsky sú potúžené hydroxylovou skupinou -OH, ale celé to vyzerá dosť decentne. To keď spomeniem na domovinu... ehm, nespomínajme teraz. Teda nasledujúc mládežníkov sa dostaneme nečakane až na miesto Pallete Town, a pod obrovské koleso
Ferri´s Wheel (to koleso na hornej snímke Odaiby). Nájdeme otvorené stravovacie zariadenie, čo považujeme za zázrak, a chválime, že títo ľudia vedia, ako sa robí biznis, zohrievame sa, a kecáme, dlho, komu by sa chcelo ísť z toho tepla. Btw. netušíme poriadne, kde sa nachádzame.
Keď strávime dostatočne dlhý čas v teple, napadne nám pozrieť sa, kam to prúdia všetci tí Japonci. Až keď zájdeme za onen povestný roh, plne precítime a pochopíme, na akom mieste sa vlastne nachádzame.
Hej. Zábavný park s automatmi. Celé je to dosť ružové a nasvietené na to, aby sme nemali obavy. Aj keď sme jediné dve cudzinky široko ďaleko. Okolo nás len siroty (na margo toho, že aj mladí ľudia zvyknú oslavovať Nový rok doma s rodinami). A sa možno cítime aj trochu dotknuté s Ruso, že si nás nikto nevšíma, predsa len, už je to tradíciou. Ale každopádne, je fascinujúce sledovať, ako vedia byť Japonci pohrúžení do nejakých nudných gamblovacích vrieskajúcich automatov, akí vedia byť z nich natešení, že ani cudzincom nevenujú pozornosť. Už som počula o tejto ich fascinácii, ale takto, vidiac to na vlastné oči... nerozumiem tomu.
Bezpečne sa priblíži piata hodina, čas vybrať sa na najbližšiu stanicu (nejakú sme cestou videli, meno, ani cestu späť netušíme, veď sa opýtame, šli sme, kam nás cesta zaniesla) - onedlho začnú opäť premávať vlaky. Po dnešnej noci ma (trochu, ale v podstate už takmer vôbec) neprekvapuje, že naša stanica sa volá
Tokyo Teleport Station.
Už sa vezieme smerom
Tobitakyu, naša domovská stanica, cestou sme ešte príliš opatrné, takže nejaké pletky s vlakovými spojeniami, ale dobre, lebo keby sme prišli do
Tobitakyu niekoľko minút neskôr alebo skôr, tak zmeškáme skupinku Japoncov na nadchode nad
silnicou, ktorí čakajú na prvý východ slnka v roku 2010 (ďalšia náhoda tejto noci).
Nemusím dúfam zdôrazňovať, že išlo opäť o veľmi tichý rituál, v prítomnosti len Japoncov. A netuším, ako to majú tí Japonci zariadené, ale sú ohromujúci. Presne na opačnej strane cesty zapadal za kopce posledný spln roku 2009, a bol to najväčší mesiac, aký som kedy videla:
A len čo začal mesiac zaliezať poza kopce, a tomuto sa hovorí japonská presnosť, začalo na opačnej strane vychádzať spoza horizontu prvé slnko roku 2010:
Mňa sa nepýtajte, ako sa to dá. A keď si pomyslím, že bez prestupnej chyby by sme o to boli prišli. Šťastie praje nepripraveným. Cestou ešte stretneme češtinára Yuha na bicykli, tak dostanem zablahoželaný po japonsky nový rok (viď nižšie), všetko ako sa patrí 1. januára.
A ešte aj keď som dorazila do izby, vítal ma za oknom novoročný Fuji san:
Akemashite omedetou! Yoi o-toshi ga arimasu you ni!
