Hisashiburi desu ne. Kyou wa shichigatsu no owari no hanashi de gozaimasu. (Dávno sme sa nevideli všakže. Dnes je narade rozprávanie z konca júla, nech sa páči.)
Aby sme ešte pospomínali na homestay v Kakegawe, jedno popoludnie ma Takahiro aj s Johnom zobrali na omairi po Kakegawskom kraji. Omairi je návšteva budhistických a šintoistických chrámov.
Vám isto leží na jazyku, kto je John? John je Takahirov kamarát a v skutočnosti sa volá Takashi, len vtipálek Takahiro mi ho hneď na úvod predstavil ako Johna. (To som si hneď spomenula na jednu dávno-minulú učebnicovú vetu z internetu „John wo sagashite imasu“ - „Hľadám Johna.“).
Tak sme nasadli do auta (inak sa asi výlety v Japonsku nerobia), vyzdvihli Johna a – v ústrety trom chrámom ponoreným do tichého popoludňajšieho dažďa.
法多山尊永時 Hattasan Soneiji
可睡斎 Kasuisai
油山時 Yusanji
Ku koncu sa už poriadne rozpršalo. Ale to len zvýraznilo pokojnú atmosféru. Z chrámov sálala japonská história, v šere a vlhku letného daždivého, zamračeného poobedia. Žiadni alebo skoro žiadni iní ľudia, prázdne dlhočizné kamenné schodištia, kamenné lampy obrastené machom. A ticho, len zvuk dažďa. Čo mi pripomenulo verš haiku od Matsua Basha v Yamadere, ktorý si ticho letnej noci uvedomil cez zvuk cvrčkov. Tu by sa to dalo parafrázovať pomocou vety, ktorá sa prednedávnom objavila v učebnici: „Shizukesa de, ame no oto ga ongaku no you ni kikoeta.“ (V tom tichu mi dážď znel ako hudba.). Nemá to síce nič spoločné s haiku, ale aspoň to vystihuje pocit, ktorého sa človeku na podobných miestach dostane.
A Japonci musia byť veľmi štastný národ. Veď v ten deň sme si xkrát niečo želali pred oltármi, na rozličných miestach a rozličnými spôsobmi – raz je to klepnutie o zvon, inokedy udretie hrubým povrazom o plechový hrkajúci objekt, zapálenie vonnej tyčinky, pohladenie nosa alebo brucha tej a tej sošky. A pre istotu aj u šintoistov aj u budhistov. Pre Japonca naozaj nie je problém dodržiavať všetky tieto úzusy, aj keď sa nepovažuje za vyznávača ani za jedného zo spomenutých náboženstiev.
Páčilo sa mi, že sme všetko prevádzali tak ako sa má. Že si človek očistí ruky tam, kde má, pokloní sa, kde sa patrí a tak podobne. To je pravý omairi-pocit! Navyše srandisti Takahiro a John ma zobrali na dango (s mojim obľúbeným ankom, sladkou fazuľou) v malom dango-zariadení pri jednom z chrámov (v ktorom je ako všade inde, zelený čaj základný bezplatný servis). A tu Takahiro (ktorý asi na prvý pohľad odhalil moju náhodnú podobnosť so zvieraťom zvaným po japonsky buta) odniekiaľ vytiahol plyšové prasa a napadla mu táto fotka:
Toľko úchvatných pohľadov v ten deň, že som strieľala ako divá (fotky). Až sa mi v Yusanji dostala na objektív prvá kvapka (pokrstenie foťáku). Ale to bolo nič oproti tomu, čo sa môjmu foťáku ušlo na druhý deň, pri neúspešnom pokuse o výstup na Fuji san. A ten bol tak neúspešný a losersky, že som ho radšej ani nespomenula v názve príspevku.
Teda z omairi sme sa vrátili pomerne skoro, cestou som ešte bola zobraná ne večeru v tradičnom stravovacom zariadení, udon a podobne, a rýchlo späť, lebo na druhý deň sa kvôli Fuji sanu skoro vstáva – o pol štvtej ráno. (A čo musím podoknúť je, že vnúčatá pani Tozuky, ktoré boli v ten deň na návšteve, večer mimoriadne ožili, keď som sa snažila zaspať, minimálne po akustickej stránke.)
O štvrtej vás nasáčkujú do autobusu, v Kakegawe neprší. Ale ako sa približujeme k úpätiu Fuji sanu (kde dorazíme okolo siedmej), človek, aj keď je ledva pri vedomí, vníma, že hmla hustne až do podoby bielej steny a dážď si veselo padá. Vyvezú vás busom do výšky 2400m.n.m., ku stanici číslo 5, poskytnú vám úplne profesionálnu výstroj na obranu proti dažďu. A len čo vás vypustia z autobusu, všetci už víťazoslávne pózujú pred tabuľou s nadmorskou výškou a nápisom FUJI.
Niečo v štýle „Pozrite, až potiaľto nás vyviezol autobus!“
Potom nám dovolia vyšlapať nejakých 200 metrov nadmorskej výšky, ktoré sa nesú v takomto duchu:
(Toto bol pravý krst foťáku. Chalan z Malajzie mal smolu, na Fuji sane mu v tom vlhku odišiel foťák.)
Ku stanici číslo 6, kde zase všetci víťazoslávne pózujú.
A potom vám povedia, že sa vraciame! No a čo, že prší, okolo sú biele steny, dážď človeku steká po tvári, ja chcem ísť vyššie! Koľkokrát stojí človek na úpätí Fuji sanu?
Ale jamka si nevyberá. Aspoň na tom úpätí som stála. Ešte mám zopár pokusov (snáď). A aj tak sa mi viac páči varianta so začiatkom túry o polnoci, tak aby človek dorazil na vrchol tesne pred východom Slnka. A videla som úplnych exotov-Japoncov, ktorí v tej hmle a daždi kráčali smerom k vrcholu len v atletických šortkách a tielkach. Ostatní Japonci vo svojich ultimatívnych vodeodolných oblečkoch sa za nimi obracali s otvorenými ústami.
Takže plán B, opäť do autobusu a trápia nás (teda mňa, veľkého „milovníka“ zoologických záhrad a podobných zariadení) s akva-múzeom, plným rýb a iných morských živočíchov. Aspoň niečo vyzeralo chutne.
Keď sa vrátime, hneď ma ženú do prípravy národného pokrmu, ktorý som sľúbila. Takahiro je hneď na mieste a berie ma na nákup surovín. Tam sa všetko deje tak spontánne, alebo to len ja som nikdy nepochopila správne program, na ktorom sme sa dohodli? Mala som predsa pripravovať zemiakové lokše až v nedeľu, keď príde aj Takahirova sestra Mihoko. Ale tak budiž, rýchlo som uvarila zemiaky a za horúca miesila (či kula, či ako sa hovorí) železo (škoda, že nemám azbestové ruky). Do večerného programu bola zahrnutá aj Sveta z Ruska, ktorá homestayovala u susedov. Na to, že takéto niečo nečakala, pripravila dosť dobrú polievku... a iné pokrmy. Prídu aj susedia, známy Izumi san, Takahirova kamarátka Mio-chan a je veselo. Takú príjemnú spoločnosť človek už dávno nezažil.
A po nejakých 22 hodinách som sa dostala do postele! Na ďalší deň naštastie oddychovo, ráno o šiestej prechádzka s pani Tozukou okolo rieky (tak... inokedy nemá veľmi čas) a potom dlhý obed s množstvom pohodových hostí u susednej pani Tozuky, a prechádzka po slnečnej pláži, kde jamka prvýkrát ponorí končatiny do morskej vody. Prierez tromi dňami homestayu.
Dewa, mata! (Takže zase nabudúce!)
