2011/04/30

Giro di JPN (13) - Nagasaki I

7. marec 2011, popoludnie

Podarilo sa nám teda vymaniť zo spárov Shimabary, vraciame sa do Nagasaki, pozrieť čo sa dá ešte v ten deň, lebo len utorok (zajtrajšok) na to zjavne stačiť nebude. (Vo vlaku pojedáme keksy, čo nám dala tá teta na úseku medzi Hakatou a Tosu.) Pred štvrtou vystupujeme v Urakami, jednu stanicu pred Nagasaki, atómové múzeum je odtiaľ blízko (asi päť minút chôdze). V pondelok poobede sa ideme venovať atómovej minulosti Nagasaki.

Múzeum atómovej bomby v Nagasaki, hala a expozícia

Múzeum v Nagasaki je menšie ako to v Hiroshime, a už od vstupu sa snaží robiť dojem. Prvá hala má stlmené svetlá, nepríjemnú hudbu a oproti vchodu sa týči replika vstupnej brány Urakami katedrály, ktorá, stojac neďaleko hypocentra, bola takmer úplne rozmetaná. Vedľa nej sú gigantické železné trámy, ktoré boli ohnuté nárazom tlakovej vlny, odtrhnuté železo-betónové schody, vytrhnutý kamenný pilier mosta. Na malých obrazovkách medzi exponátmi sa striedajú zábery odfotené tesne po výbuchu a výpovede ľudí, ktorí výbuch zažili.

Atómová bomba nad Nagasaki vybuchla 9. augusta 1945 o 11:02. "Fatman", ako bombu pre tvar pracovne nazývali, mal výbušnú silu 21 000 ton TNT (v porovnaní so 16 kilotonami v Hiroshime). Kvôli hornatému reliéfu Nagasaki však boli účinky atómovej bomby menšie, než v rovinatej Hiroshime (do tej miery, do akej je tu možné operovať s adjektívom "malý"). Výbuch a jeho následky si vyžiadali spolu 70 tisíc obetí.

Nárazová vlna vyvolaná výbuchom mala rýchlosť 170 metrov za sekundu vo vzdialenosti jeden kilometer od hypocentra. Tajfún zvykne dosahovať rýchlosti 80 metrov za sekundu. Zemský povrch pod hypocentrom bol zrejme vystavený tlaku 6700 až 10000 ton na meter štvorcový. Výbuch premenil na prach všetky budovy v blízkosti hypocentra. Tlaková vlna sa dostala do vzdialenosti 3.7 kilometra za jednu sekundu po výbuchu a do vzdialenosti 11 kilometrov za 30 sekúnd od výbuchu a rozbíjala okná ešte aj vo vzdialenosti 12 kilometrov od hypocentra.

Za rohom sa vyjadruje americký prezident Truman, že bombu v Hiroshime použili, aby "skrátili agóniu vojny a zachránili životy tisícov a tisícov Američanov"; až sa nám triasla ruka, keď sme si ten výrok fotili (alebo sme len mali nastavené príliš nízke ISO).


V ďalšej časti sú exponáty, ktoré demonštrujú ničivú silu tepleného žiarenia emitovaného pri výbuchu atómovej bomby. Keramické škridlice na strechách vreli, tepelné žiarenie vypaľovalo farbu z predmetov, na fotografii vidno obrys rebríka a človek stojaceho pri ňom v okamihu výbuchu. Nechýba zuhoľnatené bento, tentoraz školáčky, ktorej telo matka identifikovala podľa mena vyrytého na škatuľke. Najpôsobivejší z exponátov je jednoznačne kostra ľudskej ruky zaliata v skle z fľaší, ktoré roztavilo pri výbuchu (blízko hypocentra). Čierno-biele fotografie v Hiroshime sú šuvix, v Nagasaki je v kolekcii aj zopár farebných fotografií ľudí s popáleninami. Nasledujúca časť expozície sa zaoberá následkami vyvolanými radiáciou uvoľnenou pri výbuchu. Prítomná je aj výpoveď doktora, ktorý hovorí o "koncentrických kruhoch smrti" - každý deň po výbuchu zomierajú ďalší a ďalší ľudia, ktorých domy sú do vzdialenosti ďalších sto metrov od hypocentra výbuchu.

Z expozície

Dovolíme si citovať aj anglický preklad tovrby jedného zo svedkov:

The school ground where my mother was cremated

I am now a 4th grade pupil at Yamazato Primary School.

The school ground has been cleared.

None of my friends know that so many children were cremated here.


I sometimes recall that day.

I squat down on the spot where my mother was cremated

and touch the ground.

And when I scratch it with a bamboo stick, chips of black charcoal appear.


And I can see my mother's face

floating faintly in the soil.


Fuji Tsujimoto (five years old at the time of bombing)


Socha mieru v Nagasaki

Obďaleč múzea sa nachádza Mierový park so slávnou nagasackou Sochou mieru. Pravá ruka je vztýčená a ukazovákom varuje pred hrozbou nukleárnej vojny; ľavá ruka je vystretá v geste vyzývajúcom na mier; a kým pravá noha je skrčená v budhistickom meditačnom sede, ľavá noha symbolizuje pripravenosť k akcii za humanitu.

V Mierovom parku a pri Urakami katedrále

Pôvodná Urakami katedrála bola postavená v roku 1925 a bola kedysi najväčším kostolom v Oriente. Po výbuchu atómovej bomby z nej ostali len trosky - a bola znovu postavená v roku 1959.

Z Urakami sa vezieme električkou do čínskej štvrti na opačnom konci Nagasaki. V Nagasaki majú na električky "flat rate" 120 yenov, čo je na japonské pomery naozaj lacné. Dokonca aj na destinácie, do ktorých sa nedá dostať priamym spojom, vydávajú "prestupný lístok" - takže vás to stále stojí len 120 yenov.

Čínska štvrť a Prexponovaná čínska štvrť

V Nagasaki sa koncentrovalo značné množstvo Číňanov, čo dáva Nagasaki typický sino-japonský ráz. Aj tradičné a známe nagasacké pokrmy sú Chanpon a Saraudon - pôvodom čínske nudlové pokrmy adaptované a modifikované v japonských pomeroch.

Čínska štvrť pozostáva z dvoch-troch uličiek s typickou čínskou výzdobou, obchodmi s čínskymi polotovarmi, čínskym krámom, suvenírmi, kvázi-čínskym oblečením a množstvom čínskych reštaurácií. Keďže sme hladovali, dočkali sme sa aj zlatého prasaťa.

Já nemusím, já už ho vidím!

Nakoniec si dávame večeru v luxusne vyzerajúcej reštaurácii s až gýčovo vyzerajúcim vchodom (akože z dreva vyrezávané kone a ornamenty); ponúla však najlacnejší Chanpon široko-ďaleko. Hlavnou inštanciou Chanponu sú rámenoidné nudle, ktoré na obrázku vôbez neuvidíte. Rezance sú posypané klíčkami moyashi, posekaným Narutom (tá ružovo-biela vec), bravčovým mäsom a podľa chuti aj nejakými morskými vecami (zrejme ustrice). Polievka (kvapalina, do ktorej sú rezance ponorené), mliečneho charakteru, je sama o sebe vynikajúca, nie príliš mastná, chuťovo vykazuje niektoré charakteristiky kuracieho vývaru. To všetko v enormnom množstve a horúce, teší sa nádchou postihnutá jamka. Na záver nám japonská čínska čašníčka prinesie aj šálku čaju v originál čínskom porceláne.

Večera v čínskej štvrti:
Reštaurácia Kairakuen - Chanpon - Čínsky čaj

Vraciame sa do svojej mini-izby, hotel zase nájdeme v tých bordelárskych uličkách viac-menej náhodou. Pred spaním pri šálke Coldrexu, ktorý sme si ešte onehdá pred dvoma rokmi priviezli zo sebou do Japonu a teraz prezieravo vzali so sebou na cestu na juh, študujeme mapu Nagasaki, značíme v nej všetky miesta, na ktoré plánujeme ísť a vyrábame čo najefektívnejšiu trasu, aby sme všetko stihli za jeden deň. Štyri z pätnástich spotov sme obehli dnes.


2011/04/27

Giro di JPN (12) - Shimabara a Unzen

7. marec 2011

Deň 9, základňa: Nagasaki. Pôvodný plán bol vyliezť na kopec Fugen, ktorý sa nachádza blízko aktívnej sopky Unzen. Unzen zaznamenal poslednú erupciu v rokoch 1991-1995. Aktívne vulkány, to máme radi! Autobus ide z Nagasaki do dediny Unzen, kde sú veľmi známe sírne pramene, ktoré vizuálne evokujú peklo, a preto sa im hovorí "Unzen Jigoku". Z Unzenu sa potom ide do sedla Nita, odkiaľ sa dá uskutočniť samotný výstup na Mt. Fugen; a ide sa "deleným taxíkom" (človek sa delí s inými pocestnými), ktorý premáva každým smerom trikrát denne. Jediná možnosť prepravy. Voláme teda ráno, aby sme sa objednali na prvý delený taxík z Unzenu (o desiatej), a ujo nám oznamuje, že momentálne je prejazd zakázaný kvôli poľadovici. Meh. Že máme zavolať po deviatej. Po deviatej už budeme v autobuse Nagasaki - Unzen a nepomôže nám, keď nám oznámia, že sa nedá ísť. Navyše máme od včerajšieho rána kaktus v hrdle, chytá nás akási polonádcha. V horách sa môžeme zadýchať, dostať zápal pľúc a zomrieť.

Neradi, ale volíme istejší plán B. Ideme do Shimabary, mesta pod sopkou Unzen na polostrove Shimabara. Vezieme sa najprv Japonskými železnicami do Isahaye. Úsek Nagasaki - Isahaya je jeden tunel za druhým. V Isahayi prestupujeme na súkromnú železnicu Shimabara Tetsudó (má žlté vlaky!).

Shimabara tetsudó

Ako cestujeme vlakom, povedzme si niečo o Shimabare a kresťanoch na Kyushu. Celé sa to začína v roku 1543, keď portugalské lode náhodou stroskotajú na juhu ostrova Kyushu (Kagoshima). Perlička: Prví Európania v Japone. Portugalci vezú tovar z Číny. Japonci sú nadšení, lebo obchod s Čínou majú zakázaný zo strany čínskeho cisára. To súvisí s jedným faktom, ktorí sme vo Fukuoke lehce opomenuli - japonskými pirátmi wakó, ktorí napádali čínske lode. A tu sa zjavia Portugalci, ktorí môžu robiť mediátora medzi Čínou a Japonskom! Japonský problém nedostatku čínskeho tovaru je vyriešený! Japonci sa tiež veľmi zaujímajú o portugalské zbrane a lode. Začne sa regulérny obchod medzi Japonskom a Portugalskom s centrálou v prístave Hirado. Portugalci si od Japoncov vyslúžia označenie "Nanban", 南蛮, preložené "Južný barbar".

Krajinou

Portugalci pomery lehce využijú a od roku 1549 začínajú dovážať do Japonska aj misionárov, Jezuitov a šíria (katolícke) kresťanstvo. Rýchlo sa im darí budovať veľa nových kostolov a seminárov. Množia sa aj kresťanskí feudálni páni, keďže kresťanský daimyó má ľahšie pod palcom obchod s Portugalcami a ľahšie bohatne. Tak aj klan Arima, ktorý vládol v Shimabare a postavil hrad Hara.

Cofee break: Kresťanským feudálnym pánom sa hovorilo "kirishitan daimyó". "Kirishitan", znamenajúce "kresťan", je skomolená forma portugalského "cristão" .

Zjednotiteľ Toyotomi Hideyoshi síce má rád nové kultúry a nové vedomosti, ale nepáči sa mu, ako kresťanskí feudálni páni vďaka obchodu s Portugalcami bohatnú a získavajú ekonomickú moc. Toyotomi Hideyoshi síce zakáže porugalské misie a obchod s Portugalcami, káže však málo dôrazne. Medzitým nechá popraviť nejakých 26 kresťanov v Nagasaki, nevyhostí však misionárov a tak sa (katolícke) kresťanstvo ďalej veselo šíri medzi feudálnymi pánmi aj ľudom na Kyushu.

Stanica Shimabara

A sme v Shimabare! Po tom, čo sa k moci dostáva Tokugawa Ieyasu, zakazuje kresťanstvo a robí na kresťanov jatky. Shimabaraský klan Arima je vyhostený, zbavený moci, hrad Hara zdemolovaný. Shogunát do Shimabary dosadí "vhodného" Matsukuru Shigemasu. Matsukura stavia úplne excesívny, excentrický a gigantický Shimabarský hrad (v rokoch 1618-22).

Hľa, Shimabarský hrad. To, čo vidíme, je samozrejme "replika" postavená v 60tych a 70tych rokoch minulého storočia, keďže originál hrad Japonci rozobrali po nastolení Meiji režimu; ale to teraz nie je podstatné.

Hrad v Shimabare

Podstatné je, že Matsukura stavbou svojho excesívneho hradu obyvateľstvo neúnosne zaťažil daňami. Zároveň mal od shogunátu poslanie vykonávať "jatky" na kresťanov (v japončine tzv. lov na kresťanov), ktorých bolo v Shimabare veľa. Zopár desiatok kresťanov napríklad uvarili v sírnych prameňoch v Unzene (Unzen Jigoku, Unzenské peklo). Okrem toho, že kresťania začali praktizovať svoju vieru v tajnosti, to viedlo aj k zvýšenej nespokojnosti obyvateľstva.

Situácia vyústila do organizovaných vzbúr, ktoré začali útokom na daňového úradníka. Kresťanskí samurajovia bez pánov a nespokojné obyvateľstvo napádali a obkľučovali hrady; medzi nimi aj Shimabarský hrad, ktorý sa podarilo ubrániť. Vzbúrenci sa nakoniec presunuli do trosiek hradu Hara bývalého kresťanského feudálneho pána Arima, kde sa zabarikádovali a zotrvávali v tomto stave niekoľko mesiacov. Napriek menším úspechom nemohla 27 tisícová hŕstka vzbúrencov na hrade Hara (s výdatne stenšenými zásobami potravín a zbraní) čeliť v konečnom boji 125 tisícom shogunátnych vojakov.

Coffee break: Odpraviť povstalcov na hrade Hara pomohli Holanďania, ktorí poskytli delá a pušný prach a sami mali proti-katolícke nálady. Holanďania sa týmto preukázali ako "vhodní" a to bude v ďalšom historickom vývoji veľmi dôležité.

Vojsko popravilo všetkých vzbúrencov. Hrad bol vraj "posypaný mŕtvolami". Tieto udalosti sa odohrali v priebehu rokov 1637-38 a vošli do japonských dejín pod menom "Povstanie v Shimabare". Vraj je to jediný väčší masaker, ktorý sa odohral počas "250-ročného mieru, ktorý nastolil Tokugawa Ieyasu". Povstanie v Shimabare vtedy otriaslo celým Japonskom.

Hrad v Shimabare, donjon

Napriek tomu, že povstanie sa podarilo potlačiť a uhasiť, Matsukura Katsuie, vtedy pán na hrade v Shimabare, ktorý svojou vládou v podstate vzbury vyvolal; bol shogunátom vyzvaný spáchať seppuku - lebo nedostatočne zvládol situáciu. Po povstaní dramaticky poklesol počet obyvateľov na polostrove Shimabara (spolu bolo popravených okolo 37 tisíc povstalcov a sympatizantov). Aby sa podarilo udržať chod poľnohospodárstva, boli do Shimabary naimportovaní prisťahovalci z rozličných častí Japonska (čoho dôsledkom je vraj špecifický mix prízvukov a dialektov na polostrove) a každý z prisťahovalcov bol zaregistrovaný v príslušnom budhistickom chráme. Shogunát po povstaní veľmi čulo podporoval budhizmus na polostrove Shimabara a na hrad dosadil vhodný klan, najprv klan Koriki a neskôr klan Matsudairovcov z Mikawy, ktorí s menšou prestávkou vládli až do Meiji pohromy.

Coffee Break: Tokugawa Ieyasu, a teda aj tokugawovci, pochádzali tiež z klanu Matsudaira z Mikawy. Sám Tokugawa Ieyasu sa predsa narodil ako Matsudaira.

Off-topic: Pred chvíľou som označila Meiji reformy ako "Meiji pohromu".

Pohľady z hradu

Hrad je novostavba. Replika. Pritom zvládol aj zemetrasenia aj tsunami. Mohol byť originál. Nehovoríme, že ani betónová replika nie je pekná... ale nie je to originál. Plus to veľké parkovisko rovno pred donjonom. Nie je to ono. Sme sklamaní. Asi sa už vykašleme na japonské hrady. Expozícia v donjone pojednáva o kresťanskej minulosti Shimabary a sú v nej vystavené historické relikvie a kríže vo všetkých možných formách a vzoroch.

Po hrade smerujeme ešte do štvrte so samurajskými domčekami, ktorú originálne postavili v rovnakom období ako hrad (začiatok 17. storočia). Štvrť je známa kvôli kanálu s čerstvou vodou, ktorá sa tiahne uličkou a ktorá slúžila ako zdroj pitnej vody pre samurajské domácnosti. Vodovod z Edo éry. Ľudia, ktorí vodu v kanáli zlomyseľne znečistťovali tým, že v ňom prali alebo doň hádzali odpad, boli trestaní. Zo tri zrekonštruované domčeky významnejších samurajských rodín su otvorené a voľne dostupné verejnosti (ostatné domy v štvrti sú obývané súkromnými osobami).

Samurajská štvrť s kanálom.
Samuraji boli povinní pestovať ovocné plodiny, aby boli samostační.

Kým si prezerám domčeky, odchytí ma nejaký ujo dôchodca; miestny, ktorý sa zaúča ako sprievodca lokálneho geoparku. Ďalším dvom dôchodcom - bývalým učiteľom, ktorí prišli do Shimabary na výlet, vysvetľuje geo-históriu sopky Unzen (o tom neskôr). Keď ma oťuká, či rozumiem po japonsky, začlení aj mňa a vytešuje sa, že už má troch poslucháčov. Na záver dostávam, ako ináč, vizitku. Po výklade sa vraciam doobzerať ešte posledný z troch samurajských domčekov, kde ma pre zmenu odchytí zamestnankyňa múzea v dobovom kostýme; hneď ma zásobuje informačným materiálom, vedie ma ku studni, do starej záhrady, v ktorej zvykol byť čajový pavilón, vysvetľuje, ukazuje, že celý areál s rodinnými domami a školou a školským ihriskom patril kedysi do areálu hradu. Teta sa ma pýta, či sa chcem ísť pozrieť na park s japonskými červenými kaprami. Živočíchy teda oželiem, ale hovorím, že som mala v pláne ísť sa pozrieť na miesto, kde sa Sakamoto Ryóma vylodil pri svojej ceste do Nagasaki. Hovorí, že je to odtiaľto ďaleko, ale že majú bezplatný okružný (mini)autobus, ktorý ma tam odvezie. Prichádza vzápätí, hneď ma doňho nasadí. Som jediný pasažier, ujo šofér je typicky shimabarsky zhovorčivý, cestou mi porozpráva takmer celú shimabarskú históriu.

Záhrada niekdajšieho čajového pavilónu

Cesta je naozaj okružná, vedie aj hore do kopcov smerom k Unzenu. Tak teda Unzen! Unzen je tak akčná sopka, že má až štyri vrcholy - lávové domy, najmladší z nich má 4000 rokov. Posledná významná erupcia Unzenu (pred spomínaným rokom 1991) bola v roku 1792. Vtedy sa časť pohoria Unzenu uvoľnila a vyvolala zemetrasenie, ktoré následne vyvolalo zosuvy pôdy. Hornina a láva sa zosunuli do údolia pod Unzenom smerom na mesto Shimabara a do mora. Na druhej strane zálivu, v Kumamote, vzniklo mega-tsunami o výške údajne 100 metrov, hovorí teta Wikipedia; miestni povedali, že 57 metrov. Mŕtvych bolo spolu 15 tisíc, a viac úmrtí spôsobilo tsunami na druhej strane v Kumamote (10 tisíc) než samotná láva a hornina v Shimabare (5 tisíc). Ide o zatiaľ najničivejšiu a najsmrteľnejšiu sopečnú udalosť v dejinách Japonska.

Unzen druhýkrát významne chrlil v roku 1991 po sérii varovných zemetrasení. Spôsobil smrť 43 výskumníkov a novinárov (žiadni radoví obyvatelia) a evakuáciu stoviek ľudí. Ujo šofér mi ukazuje miesto, kde zalialo slávnych francúzkych vulkanických fotografov a filmárov Maurica and Katju Krafft a geológa Harryho Glickena. Príčinou ich smrti bol pyroklastický prúd, ktorý sa vybrali pozorovať (a vstúpili so štyridsiatimi japonskými novinármi do oblasti, do ktorej bolo japonskými autoritami odporúčané nevstupovať). Pyroklastický prúd je rýchly tok extrémne horúcich sopečných plynov a skál. Počas erupcie Unzenu 1991-95 vzniklo spolu okolo desať tisíc pyroklastických prúdov.

Heisei-Shinzan, Unzen

V komplexe Unzenu sa počas erupcie navýšil viac než 100-metrový lávový dóm a dal vznik najmladšej japonskej hore, nazvanej Heisei-Shinzan, 平成新山, na obrázku. Heisei podľa éry, ktorá sa začala v roku 1989, a shin-zan, čiže "nová hora". Za Heisei-Shinzanom sa na slniečku škerí Mt. Fugen, na ktorí sme mali vyliezť, mrzí nás.

Heisei-Shinzan, spoza neho trčí Mt. Fugen

Vezieme sa teda v prázdnom minibuse, ďalej pristúpi ešte jeden pasažier, podľa štýlu mluvy so šoférom usudzujem, že nejaká miestna; a rozmýšľam, kto dáva peniaze na to, aby prázdny minibus raz za hodinu robil okruh po Shimabare.

Šofér ma vysadí rovno pri mieste, kde sa Sakamoto Ryóma vylodil do Shimabary a vyšiel na pevninu - na mieste sú len schody, aj to zjavne nie originál. Miesto, kedysi prístav, je už obstavané pevninou, ako sa mesto rozširovalo. Čakali sme prítomnosť múzea o Sakamotovi Ryómovi, ide predsa o významnú japonskú historickú postavu, z toho sa dajú vytĺcť peniaze. Nič to, múzeum bude v Nagasaki a tam sa budeme Sakamotovi Ryómovi a jeho počinom venovať.

Miesto, kde sa Sakamoto Ryóma vylodil pri svojej ceste do Nagasaki

Stanica je za rohom, vlak mi ujde doslova pred nosom. O pol hodinu sa už vezieme vo vlaku smer Isahaya, ideme späť do Nagasaki. Pozorovanie zo Shimabary: Sú tam extrémne zhovorčiví ľudia. Neštítime sa použiť označenie "ukecaní".

2011/04/26

Giro di JPN (11) - Ako chutí seishun kippu (od Fukuoky po Nagasaki)

6. marec 2011

Deň osem našej expedície, presunuli sme sa z Fukuoky cez Aritu (o ktorej bola reč v predchádzajúcom príspevku) do Nagasaki. Použili sme štvrtý zo série seishun lístkov - a to nebude len tak, treba podrobne zmapovať každú stanicu, každý prestup!

Z Fukuoky štartujeme po dvanástej. Na úseku Hakata - Tosu si sadám k nejakej panej, hodnú chvíľu čumím do poznámok, do zošita, v ktorom mám poznačené vlakové spojenia. Vďaka historickému múzeu vo Fukuoke som poriadne vybočila z exaktne naplánovaného itinerára, takže sa veziem takpovediac naslepo. Viem len kde mám prestupovať a ktorým smerom sa viezť (a to je v podstate viac než dosť), už len treba dúfať, že bude vždy na čo nastúpiť.

Krajinou

Sedím teda vedľa tej panej, javila sa ako najlepšia možnosť na spolusediacu z daných možností. Neradi si vo vlaku k niekomu sadáme (pokiaľ to nie je naozaj nevyhnuté), máme pocit, že to ľudí obťažuje. Japonci majú radi súkromie. Japonci dokážu vedľa vás sedieť vo vlaku aj tri hodiny bez toho, aby sa vám prihovorili; najmä keď vidia, že ste cudzinec a obávajú sa, že budú musieť vytiahnuť svoju angličtinu. Iné je, keď máte na kolenách otvorené poznámky o vlakových spojeniach písané ručne v japončine. Teta konečne naberie odvahu a prihovorí sa mi. Teta vystupuje až na konečnej, ide pozrieť svoju mamu, ktorá je vysokého veku. Pýta sa čo a ako ja, reč sa zvrhne na štúdium, hovorím, že dostávam štipendium a že študijné poplatky mi platí Monbukagakusho (minsterstvo príslušných vecí) samostatne - vždy keď sa ma Japonci pýtajú, aké vysoké je moje štipendium, odpovedám priamo; mám pocit, že majú nárok to vedieť, keďže ma financujú zo svojich daní. Teta hovorí, že staršiemu synovi zafinancovali celé štúdium, ale že na mladšieho už nebolo, takže mu platili len študijné poplatky a na životné náklady si zobral "štipendium". Bežné japonské "štipendiá" sú v skutočnosti pôžičkami s nízkymi úrokmi a sú len pre vyvolených, čo uspejú v príslušných testoch. Vtedy to bolo 50 tisíc yenov mesačne, syn to teraz musí ako pracujúci splácať. Neviem, prečo to volajú "štipendium".

Stanica Tosu

Z tety sa ešte vykľuje, že za mladi si písala s nejakou Švédkou; dostala písací stroj a písali si listy v angličtine. Skončilo sa to niekde tam, kde teta Švédka poslala tete Japonke fotografiu a bola veľmi pekná (mám pocit, že podľa Japoncov sú všetci Europoidi pekní); a teta Švédka si pýtala fotku tety Japonky, ale teta Japonka sa hanbila za svoju osobu (vôbec netušíme prečo), fotografiu poslať nechcela a tým korešpondenciu ukončila. Znie to ako prípad človeka s prejavmi duševnej poruchy? Nie. Takáto úroveň sebavedomia je u Japoncov bežná.

To všetko mi teta povedla sama od seba; ja sa zásadne nepýtam a bojím sa pýtať neznámych ľudí na osobné veci typu kto odkiaľ je, kam ide a prečo, akú má veľkú rodinu, aké má povolanie a podobne (nieto ešte ako sa volá!). Mám pocit, že je to príliš invazívne. Čo keď osoba nechce zdieľať tieto informácie? Potom môže klamať (ale prečo by sme mali nútiť cudzie osoby klamať?). Ťažko môže mlčať alebo priamo povedať, že o tom nechce hovoriť. Nie, my si radšej počkáme, čo z druhej strany vylezie samé. Tož, jamka nie je veľmi vhodný partner na zdvorilú konverzáciu. Viem sa tak nanajvýš spýtať na lokálne podmienky a pomery bez toho, aby som mala pocit, že príliš zasahujem do osobnej sféry.

Teta mi ponúka svoj dáždnik, lebo vonku utešene prší; presviedčam ju, že moja bunda to ustojí (NORD BLANC ftw!). Neskôr vyťahuje z tašky balíček keksov, pýta sa, či mi od toho neoťažie batožina; odmietam takéto možnosti a veľmi vďačne prijímam balíček keksov. Pred stanicou Tosu, na ktorej prestupujem, sa ma teta pýta, či si môže na pamiatku urobiť foto (mojej bravčovej hlavy) - tak čo by nie, pomaly si zvykáme, že sme exotické zvieratko (a treba na nás dávať pozor, ešte pár rokov v Japone a bude z nás exhibicionista). Vyťahujem teda foťák aj ja, čo teta zamieta, že ju si radšej nemám fotiť, čo tam taká nevzhľadná Japonka bla bla. Japonci! Čo vám povedal William S. Clark, keď opúšťal Sapporo?! "Boys, be ambitious!"

Hizenyamaguchi

Prestupujeme v Tosu a vezieme sa do ďalšej prestupnej stanice, Hizenyamaguchi. A tam sa stane to, čo by sa pri slepom nasledovaní pokynov od Google Maps určite nestalo! Najbližší vlak nám ide až o hodinu plus. Vylezieme teda zo stanice, aby sme sa poobhliadli po okolí. (Pri pohľade na mapu by sa dalo povedať, že sa ešte stále nachádzame v "aglomeráte" mesta Saga.) Za stanicou sa týčia kopce, nie nadarmo sa stanica volá "-yamaguchi" (čiže vstup do hory) - dobre vedieť. Najbližsie, keď pôjdeme na Kyushu (keď niekedy) a budeme chcieť liezť po kopcoch, budeme sa orientovať na túto oblasť.

Luxusná reštaurácia v Hizenyamaguchi a šálky podľa vlastného výberu.
Cítime Aritu! (porcelánové mesto)

Vonku ešte stále utešene prší. Hizenyamaguchi je až na tie pekné kopce v pozadí celkom neutešené miesto. Ospalá diera. Podarí sa nám objaviť otvorené stravovacie zariadenie, vyzerá to byť trochu vyššia cenová kategória, ale čo už - obed! Nakoniec dostaneme plný set polievka-špagety-šalát-dezert-čaj za 1000yenov, čo nie je až také zlé (a čo poteší v daždi viac, než teplá polievka do gágora). Reštaurácia je až taká luxusná, že čaj mi servírujú do šálky podľa vlastného výberu. Rozmýšľame, či, sme jediný zákazník toho dňa. Ešte aj ujo čašník-kuchár v jednej osobe sa dá mierne do reči, čo v takýchto reštauráciách vyššej cenovej kategórie nebýva zvykom. Keď k tomu pridáme, že už od Kakegawy sa mi v taške stále povaľujú nejaké keksy alebo senbei, čo mi dali dobré tety cestou - bol by na mňa Boris Ivančov hrdý?

Krajinou

Vlak stihneme, a okolo tretej poobede konečne vystupujeme v Kami-Arite, ktorej sme sa venovali v predchádzajúcom príspevku. Po piatej potom sama čakám na nástupišti bezpersonálovej stanice Kami-Arita, prestupujem v stanici Haiki a smerujem do Nagasaki.

Kami-Arita

Dalo by sa ešte ísť do Saseba, ale tam je na pozretie tak nanajvýš mestečko "Huis Ten Bosch" - nakoniec ho vidím z trate, dokonca má vlastnú zastávku "Huis Ten Bosch". Ide o imitáciu holanského mestečka, ktorú na Kyushu postavili len niekedy prednedávnom so zreteľom na svoju holandskú minulosť. Je vraj plné obchodov, kín a podobných facilít. Pozerám z vlaku na veľkolepé europoidné budovy týčiace sa za veľkolepým europoidným mostom a rozmýšľam, či vystúpiť a pozrieť sa (do večera predsa do Nagasaki dôjdem). "Huis Ten Bosch" mi však až odpudivo pripomína cirkusy typu Disney Land (Európa je IN!), nevystupujeme.

Stanica Haiki, prestup

Do Nagasaki!

V tých končinách sa nachádza ešte aj mesto Hirado, ktoré nesie stopy po Holanďanoch, japonských kresťanoch a feudálnom Japonsku, len prístupnosť je trochu zložitejšia (regionálne autobusy). Pokračujeme teda v ceste do Nagasaki - a po pol ôsmej večer dňa 8 sa nachádzame v najjužnejšom a najzápadnejšom bode našej výpravy! Stanica Nagasaki.

Stanica Nagasaki

Večera v Yoshinoyi. Yoshinoya je uniformné stravovacie zariadenie. Miska ryže s opečeným bravčovým mäsom vás stojí 280 yenov v Sappore, Sendai, Tokyu aj Nagasaki. Sedenie pri pulte, nádobí z poloplastických materiálov a objednávka na stole do minúty. Japonský fast food. Podobných sietí majú v Japonsku hneď niekoľko. Prevádzka je väčšinou 24-hodinová a ceny bezkonkurenčné. Lacnejšie sa nenajete.

Nagasaki

Sieťové stravovacie zariadenie Yoshinoya
(naša večera na obrázku)

Japon.

A potom - hotel, spánok, posteľ, hurá. Môj hotel sa nachádza v jednej z tých bordelárskych uličiek pri stanici; na takej strategickej lokácii, že ho nájdete práve vtedy, keď začnete mať pocit, že ste zle pochodili. 3500yenov/noc, najlacnejšie, čo sme v danej kategórii našli. A izba má ten pravý japonský feeling! Toto je Japonsko! Otvorím dvere - a som rovno v posteli. Napriek tomu, že izba je miniatúrna - je v nej všetko: eakon, chladnička, televízor, vlastná kúpeľňa aj varný hrnček. Tri noci v Nagasaki. Prieskum začíname zajtra.