Giro di JPN (4) - V Kakegawe

2. marec 2011

Ctené čitateľstvo, čaká ma celý jeden deň v Kakegawe. Pán T. má celodenný firemný golfový turnaj (je to nejaký borec a nakoniec skončí ôsmy z vyše päťdesiatich, ts), Takahiro sa ešte pred obedom obšmieta okolo domu, ale od poludnia až do večera ho už plne pohltia jeho business povinnosti, a pani T. pobieha hore-dole medzi firmou a domom (zjavne si to môže dovoliť), hlavne nosí stravu svojej mame, ktorá žije osamote niekde neďaleko, nikdy sme ju nevideli.

Mimochodom, vedeli ste, že niektorým Japoncom sa darí okabátiť dôchodkový systém? Občas sa stane, že úradníci objavia v databáze nejakého dôchodcu, ktorý už má mať 111, 120, alebo iný významný a raritný vek, idú mu zablahoželať k narodeninám; no nájdu už len dôchodcove pozostatky. Dôchodca pritom celý ten čas poberal dôchodok, a podľa výpisu z účtu je jasné, že tie peniaze aj míňal. Orgány potom napríklad zistia, že daný dôchodca je mŕtvy už vyše tridsať rokov a vznikne dôvodné podozrenie, že rodina dôchodcu zamlčala úradom smrť a naďalej poberá a disponuje dôchodkom svojho zomrelého príbuzného. Ministerstvo sa potom pozrie na svoju databázu ako na celok a zistí, že okolo 230 tisíc ľudí, ktorí sú evidovaní ako viac než storoční, sú nezvestní. Niektorí z týchto evidovaných dôchodcov by pritom teoreticky mali mať aj 150 rokov. Niektorí zrejme zomreli ešte počas alebo po druhej svetovej vojne, niektorí emigrovali bez toho, aby o tom upovedomili príslušné orgány, a iných zase po úmrtí "zabudli" nahlásiť ich príbuzní. A my už vieme, prečo má Japonsko najvyššiu priemernú dĺžku života na svete. (Píšu o tom v aj v serióznych periodikách, aha. )

Aha, Kakegawa.

Ale späť k téme; sme v Kakegawe, a keďže všetci sú v práci, trávime dopoludnie podľa vlastného uváženia. Pani T. ma pobízí k využitiu miestneho počítača, v ňom na nás okrem očakávaných lahôdok typu japonský winDOS, ktorý nebol updatovaný už posledných pár rokov a veľmi rád vyhadzuje chybové hlášky, čaká aj prahistorická verzia Internet Exploreru (Menšia vsuvka: čitatelia, ktorí používate Internet Explorer, ja vás vidím! Ja mám štatistiky!) a *bonus* v podobe 512MB RAMky (počítače s 512MB RAMkou mi už nedávajte do ruky, prosím, myslite na môj krvný tlak a psychické zdravie). Namiesto toho, aby sme im updatovali winDOS a nainštalovali Mozillu, ideme sa radšej prebehnúť ku pláži, ktorá je od domu vzdialená nejaké dva kilometre. Dom vraj zamykať netreba, niekoľkrát sme sa uisťovali u pani T.; na vidieku sa síce kradne viac ako v meste, lebo hustota osídlenia a teda aj nerušenosť zlodejov je menšia, ale dom Teradovcov je hneď pri ceste, takže si vraj netreba robiť obavy. Nuž dobre.

Aha, znovu Kakegawa.

Kakegawa, maličké mestečko. A Teradovci navyše bývajú od samotného mesta ďaleko, autobusom to trvá po železničnú stanicu Kakegawa zhruba 40 minút. V lete je Kakegawa mozaikou zelených ryžových polí a zelených čajových polí; ale teraz, začiatkom marca, má ešte všetko neurčitú zelenohnedú farbu.


Keď vybehneme na pláž, stačí stočiť zrak naľavo a za početnými turbínami veterných elektrární sa dajú rozpoznať obrysy jadrovej elektrárne Hamaoka, ktorá je vraj ďalším horúcim kandidátom na haváriu, pokiaľ sa zemetrasenie vyskytne pred brehmi prefektúry Shizuoka. Teradovci by potom boli nútení z domčeka odísť okamžite.

Veterné turbíny... a atómovka Hamaoka.

Po obede nás z nečinnosti prichádza zachrániť Izumi san s manželkou a susedou Akiko. Izumi san býva hentam na opačnom brehu rieky, je maniak do fotoaparátov, zahraničia a shamisenu. Všetci traja sú dôchodcovia, vyzerajú úplne rovnako ako pred dvoma rokmi (ba osobne sa mi javia ešte živšie, čulejšie a vitálnejšie) a Izumi san má tuším novšie auto, než mal predtým. Aj keď si pozeráme kvitnúce slivky v chráme Tatsuó Jinja ("Sakura sind unmännlich, Pflaumenbäume haben Nüsse!"), človeka až teší pozorovať, ako sa títo vitálni a natešení japonskí dôchodcovia bavia o druhoch sliviek a podobne. Až sa nechce veriť, že sa raz na dôchodku môže mať človek tak dobre.

Japonci a lov na zábery slivkových kvetov.

Kakegawský hrad videný skrze slivky.

Ako ideme autom (!), míňame cestou kopec v poli. Ani fotku nemáme, kopec sa tváril príliš bezvýznamne, až keď nám o tom kopci v poli Izumi san porozprával, pochopili sme, že ide o veľmi významný kopec v poli. Ten kopec v poli sa volá Takatenjin, a sú na ňom zvyšky Imagavowského hradu (naši včerajší Imagawovci, zo Shizuoky). Kopec v poli má približne 130 metov, a hrad na ňom začiatkom 16. storočia vybudoval klan Ogasawara, vazal klanu Imagawovcov. V roku 1569, keď padol líder Imagawa Yoshimoto, Ogasawarovci zradili Imagawovcov a pridali sa na stranu Tokugawu Ieyasuho (a už je to tu!). Keďže Takatenjin mal strategickú pozíciu medzi provinciami Suruga (Imagawovci, Shizuoka) a Tótomi (Tokugawovci, Hamamatsu), stal sa pre Tokugawu kľúčovým hradom na obranu jeho hradu v Hamamatsu a z rovnakých príčin sa na ňom a pod ním odohralo veľa bojov.

V roku 1571 Takatenjin s armádou 25 tisíc mužov napadol Takeda Shingen, ďalšia prominentná historická postava (niekedy dostáva aj prívlastok "preeminentná"), feudálny daimyó s vysokou vojenskou prestížou. Nepodarilo sa mu však hrad dobyť. Prácu dokončil až jeho syn Katsuyori v roku 1574, keď hrad vytrhol z rúk Tokugawu Ieyasuho. Samozrejme, že mu to Tokugawa Ieyasu nenechal prejsť len tak. Po tom, čo ho Tokugawa v aliancii s Nobunagom Odom v roku 1575 v bitve na Nagashino Shitagahare porazil, rozhodol sa Tokugawa zobrať si hrad Tenjin späť. V roku 1580 poslal k Takatenjinu armádu a vyhladoval nepriateľských vojakov na hrade. Takeda Katsuyori nebol schopný poslať svojim posilu. V roku 1581 bol hrad dobytý.

Ale! To ako Tokugawa Ieyasu a Nobunaga Oda využili porážku vojsk na Takatenjine vo svoj prospech je vynikajúcou ukážkou samuraiskej vojenskej diplomacie al dente. Katsuyori, keďže nebol schopný poslať posilu na hrad Takatenjin, vydal príkaz vzdať sa, aby predišiel krviprelievaniu. Ľstivý Oda Nobunaga poradil Tokugawovi, aby dobrovoľné vzdanie sa tenjinských vojakov neakceptoval; tak, aby všetci verili, že Takeda Katsuyori sa na svojich tenjinských vojakov vykašľal a nechal ich zomrieť v nezmyselnej bitve. To vážne naštrbilo dôveru a loajalitu ostatných Takedových samuraiov a v konečnom dôsledku bolo zrejme príčinou pádu klanu Takedovcov.

Po tejto bitve v roku 1580-81 bol hrad opustený. Izumi san hovorí, že mu je až "nepríjemne", keď si pomyslí, koľko ľudí tu zomrelo, a "my si tu teraz len tak pestujeme čaj a iné hospodárske plodiny a chodíme venčiť psy".


Po slivkách a Takatenjine sa ideme pozrieť do bábikového obchodu Takaki Ningyó sťaby do múzea (dokonca aj fotografie mi dovolia). Vyhotovenie aj cena bábik v tomto obchode je hotové šialenstvo. Akurát na ďalší deň je Hina Matsuri (3. marec), festival bábik, kedy rodiny majúce dcéry vystavia stojany s bábikami (viď obrázok), oslavujú svoje dcéry a želajú im šťastie do života. Chlapci majú naproti tomu "Deň detí" 5. mája, ktorý bol pôvodne myslený len pre chlapcov, kedy rodiny vystavujú modely samuraiských brnení (yoroikabuto). Zvyk má pôvod v Edo ére, keď samuraiské rodiny pri narodení syna-dediča vystavovali vlajku a samuraiské brnenie; tento zvyk neskôr preberali aj radoví občania, a dnes už sa chlapcom ujdú len plastové kópie brnení. Zato však majú na výber celú paletu štýlov; môžu mať Takedovské brnenie, Tokugawovské brnenie, či brnenie štýl Date Masamune s kosákom na prilbe. Mimochodom, vedeli ste, že Date Masamune mal len jedno oko? To ho robí ešte stýlovejším.

Hinasama

Yoroikabuto s kosákom Dateho Masamuneho

V obchode nechýbajú ani látkové kapry Koi Nobori, ktoré sa rovněž vystavujú na deň detí 5. mája.

Látkové kapry Koi Nobori

Pýtam sa pána Izumiho, kto tie Hina bábiky a yoroikabuto brnenia kupuje, veď tie ceny sú šialené, za niektoré exempláre by som mohla ísť dvakrát do Košíc a späť. Ujo Izumi na to, že ich kupujú rodičia rodičov, keď sa narodí vnúča. Keď ženíchovi rodičia kúpia ultra-drahé yoroikabuto alebo hinasamu, nevestini rodičia musia samozrejme kúpiť niečo ešte drahšie. (V duchu ľutujem pána a pani T., keď sa Mihoko san narodí dieťa a budú musieť cenovo súperiť s rodičmi jej manžela.) A Izumi san ukazuje na kopu lístočkov s menami ľudí, ktorí si kúpili tú-ktorú sadu. Lístky slúžia ako reklama ("Aha, aj tento nóbl sused to kúpil!") a možno (a toto mi Izumi san nepovedal, to sa len domnievam) aj ako motivácia pre ľudí kúpiť nie príliš drahú a nie príliš lacnú bábiku, lebo potom bude v obchode visieť ich meno a všetci na nich budú ukazovať prstom ("Aha, hentá rodina kúpila takú drahú/ takú lacnú bábiku.")

Sledujte tú cenu. JPY.

Pani Izumi dodáva niečo o tradíciách; keď rodičia zabudnú po festivale bábik odložiť hinasamu, tak sa dcéra neskoro vydá. Japonci sú čoraz zaneprázdnenejší, zabúdajú, a mladé Japonky sa vydávajú čoraz neskôr.

A áno, tušili ste správne; do bábikového obchodíku v malom provinčnom mestečku dorazila europoidná osoba; hned se strhl poprask. Každá zamestnankyňa sa mňa resp. mojich sprievodcov pýta, čo som zač, odkiaľ som, či som študent, kde študujem, čo a ako. Keď sa ma už po piaty raz zase ďalšia iná teta pýta, odkiaľ som, mám chuť používať slová, ktoré nikdy nepoužívam ("Zo Slovenska, pre Kristove rany!"); ako keby si vo svojom malom kolektíve nevedeli predať takú malú informáciu bez toho, aby sa ma to každý musel osobitne pýtať. So zahraničným hosťom je situácia hneď priateľskejšia, už dostávame horúci zelený čajík, už sa s nami baví mladá Japonka, ktorá bola v Európe a zablúdila aj do Bratislavy. Pri odchode mi prinesie kópiu anglického textu, ktorý vysvetľuje význam a pôvod rozličných japonských bábikových tradícií.

Večer ma Izumi san vezie na posluch miestneho ľudového krúžku; v akomsi kultúrnom centre sedia piati japonskí dôchodcovia so shamisenmi na skladacích stoličkách a hrajú japonské ľudové piesne. Vraj cvičia dvakrát do mesiaca, už niekoľko rokov. Veľmi príjemné na posluch. Keď sa dozvedia, že študujem v Sendai, zahrajú špeciálne pre mňa aj jednu sendaiskú pieseň, ktorá má do činenia s Datem Masamunem. Na oplátku sa pýtajú (nič nie je zadarmo), či im vari ja nezanôtim nejakú tradičnú ľudovú pieseň zo slovenskej strany. Pokrivím úsmev, v duchu sa smejem, to by sa vám páčilo; a nahlas hovorím, že mám len veľmi obmedzené až priam nijaké vedomosti o slovenských ľudových piesňach (obmedzené v tom zmysle, že viem, že existujú a nejaké som už počula). Na to Izumi san dodáva, že "ešte je mladá, ešte sa nezaujíma o svoje národné tradície", dôchodcovia prikyvujú a my tiež spokojne prikyvujeme, len nech nás nikto nenúti nič spievať, nieto ešte ľudové. Nebudeme im vysvetľovať, že my mladí na Slovensku máme nejaké ľudové tradície a folklór úplne na háku, lebo sú považované za "dasai" (vidiecke).

Highlighty z ďalšej rozpravy s dôchodcami: nerozumiem, čo je také nepochopiteľné/nezvyčajné/chválihodné na tom, že (po dvoch rokoch v Japone) viem, kto je Tokugawa Ieyasu, viem jesť paličkami ako civilizovaný Japonec, ako prechodný Sendaičan viem, kto je Date Masamune a dokážem identifikovať jeho kosákovú prilbu, viem piť zelený čaj (a dokonca mi chutí) a viem samostatne cestovať po Japone, jednej z najbezpečnejších a najlepšie vybavených krajín na svete (verte mi, po Rumunsku by som sama necestovala) - v dobách, keď existujú Google Maps.

Toľko teda z Kakegawy. Pánovi Izumimu sme neskonale vďační za bohatý kultúrny program.