Deň osem našej expedície, presunuli sme sa z Fukuoky cez Aritu (o ktorej bola reč v predchádzajúcom príspevku) do Nagasaki. Použili sme štvrtý zo série seishun lístkov - a to nebude len tak, treba podrobne zmapovať každú stanicu, každý prestup!
Z Fukuoky štartujeme po dvanástej. Na úseku Hakata - Tosu si sadám k nejakej panej, hodnú chvíľu čumím do poznámok, do zošita, v ktorom mám poznačené vlakové spojenia. Vďaka historickému múzeu vo Fukuoke som poriadne vybočila z exaktne naplánovaného itinerára, takže sa veziem takpovediac naslepo. Viem len kde mám prestupovať a ktorým smerom sa viezť (a to je v podstate viac než dosť), už len treba dúfať, že bude vždy na čo nastúpiť.
KrajinouSedím teda vedľa tej panej, javila sa ako najlepšia možnosť na spolusediacu z daných možností. Neradi si vo vlaku k niekomu sadáme (pokiaľ to nie je naozaj nevyhnuté), máme pocit, že to ľudí obťažuje. Japonci majú radi súkromie. Japonci dokážu vedľa vás sedieť vo vlaku aj tri hodiny bez toho, aby sa vám prihovorili; najmä keď vidia, že ste cudzinec a obávajú sa, že budú musieť vytiahnuť svoju angličtinu. Iné je, keď máte na kolenách otvorené poznámky o vlakových spojeniach písané ručne v japončine. Teta konečne naberie odvahu a prihovorí sa mi. Teta vystupuje až na konečnej, ide pozrieť svoju mamu, ktorá je vysokého veku. Pýta sa čo a ako ja, reč sa zvrhne na štúdium, hovorím, že dostávam štipendium a že študijné poplatky mi platí Monbukagakusho (minsterstvo príslušných vecí) samostatne - vždy keď sa ma Japonci pýtajú, aké vysoké je moje štipendium, odpovedám priamo; mám pocit, že majú nárok to vedieť, keďže ma financujú zo svojich daní. Teta hovorí, že staršiemu synovi zafinancovali celé štúdium, ale že na mladšieho už nebolo, takže mu platili len študijné poplatky a na životné náklady si zobral "štipendium". Bežné japonské "štipendiá" sú v skutočnosti pôžičkami s nízkymi úrokmi a sú len pre vyvolených, čo uspejú v príslušných testoch. Vtedy to bolo 50 tisíc yenov mesačne, syn to teraz musí ako pracujúci splácať. Neviem, prečo to volajú "štipendium".
Stanica TosuZ tety sa ešte vykľuje, že za mladi si písala s nejakou Švédkou; dostala písací stroj a písali si listy v angličtine. Skončilo sa to niekde tam, kde teta Švédka poslala tete Japonke fotografiu a bola veľmi pekná (mám pocit, že podľa Japoncov sú všetci Europoidi pekní); a teta Švédka si pýtala fotku tety Japonky, ale teta Japonka sa hanbila za svoju osobu (vôbec netušíme prečo), fotografiu poslať nechcela a tým korešpondenciu ukončila. Znie to ako prípad človeka s prejavmi duševnej poruchy? Nie. Takáto úroveň sebavedomia je u Japoncov bežná.
To všetko mi teta povedla sama od seba; ja sa zásadne nepýtam a bojím sa pýtať neznámych ľudí na osobné veci typu kto odkiaľ je, kam ide a prečo, akú má veľkú rodinu, aké má povolanie a podobne (nieto ešte ako sa volá!). Mám pocit, že je to príliš invazívne. Čo keď osoba nechce zdieľať tieto informácie? Potom môže klamať (ale prečo by sme mali nútiť cudzie osoby klamať?). Ťažko môže mlčať alebo priamo povedať, že o tom nechce hovoriť. Nie, my si radšej počkáme, čo z druhej strany vylezie samé. Tož, jamka nie je veľmi vhodný partner na zdvorilú konverzáciu. Viem sa tak nanajvýš spýtať na lokálne podmienky a pomery bez toho, aby som mala pocit, že príliš zasahujem do osobnej sféry.
Teta mi ponúka svoj dáždnik, lebo vonku utešene prší; presviedčam ju, že moja bunda to ustojí (NORD BLANC ftw!). Neskôr vyťahuje z tašky balíček keksov, pýta sa, či mi od toho neoťažie batožina; odmietam takéto možnosti a veľmi vďačne prijímam balíček keksov. Pred stanicou Tosu, na ktorej prestupujem, sa ma teta pýta, či si môže na pamiatku urobiť foto (mojej bravčovej hlavy) - tak čo by nie, pomaly si zvykáme, že sme exotické zvieratko (a treba na nás dávať pozor, ešte pár rokov v Japone a bude z nás exhibicionista). Vyťahujem teda foťák aj ja, čo teta zamieta, že ju si radšej nemám fotiť, čo tam taká nevzhľadná Japonka bla bla. Japonci! Čo vám povedal William S. Clark, keď opúšťal Sapporo?! "Boys, be ambitious!"
HizenyamaguchiPrestupujeme v Tosu a vezieme sa do ďalšej prestupnej stanice, Hizenyamaguchi. A tam sa stane to, čo by sa pri slepom nasledovaní pokynov od Google Maps určite nestalo! Najbližší vlak nám ide až o hodinu plus. Vylezieme teda zo stanice, aby sme sa poobhliadli po okolí. (Pri pohľade na mapu by sa dalo povedať, že sa ešte stále nachádzame v "aglomeráte" mesta Saga.) Za stanicou sa týčia kopce, nie nadarmo sa stanica volá "-yamaguchi" (čiže vstup do hory) - dobre vedieť. Najbližsie, keď pôjdeme na Kyushu (keď niekedy) a budeme chcieť liezť po kopcoch, budeme sa orientovať na túto oblasť.
Luxusná reštaurácia v Hizenyamaguchi a šálky podľa vlastného výberu.Cítime Aritu! (porcelánové mesto)
Vonku ešte stále utešene prší. Hizenyamaguchi je až na tie pekné kopce v pozadí celkom neutešené miesto. Ospalá diera. Podarí sa nám objaviť otvorené stravovacie zariadenie, vyzerá to byť trochu vyššia cenová kategória, ale čo už - obed! Nakoniec dostaneme plný set polievka-špagety-šalát-dezert-čaj za 1000yenov, čo nie je až také zlé (a čo poteší v daždi viac, než teplá polievka do gágora). Reštaurácia je až taká luxusná, že čaj mi servírujú do šálky podľa vlastného výberu. Rozmýšľame, či, sme jediný zákazník toho dňa. Ešte aj ujo čašník-kuchár v jednej osobe sa dá mierne do reči, čo v takýchto reštauráciách vyššej cenovej kategórie nebýva zvykom. Keď k tomu pridáme, že už od Kakegawy sa mi v taške stále povaľujú nejaké keksy alebo senbei, čo mi dali dobré tety cestou - bol by na mňa Boris Ivančov hrdý?
KrajinouVlak stihneme, a okolo tretej poobede konečne vystupujeme v Kami-Arite, ktorej sme sa venovali v predchádzajúcom príspevku. Po piatej potom sama čakám na nástupišti bezpersonálovej stanice Kami-Arita, prestupujem v stanici Haiki a smerujem do Nagasaki.
Kami-AritaDalo by sa ešte ísť do Saseba, ale tam je na pozretie tak nanajvýš mestečko "Huis Ten Bosch" - nakoniec ho vidím z trate, dokonca má vlastnú zastávku "Huis Ten Bosch". Ide o imitáciu holanského mestečka, ktorú na Kyushu postavili len niekedy prednedávnom so zreteľom na svoju holandskú minulosť. Je vraj plné obchodov, kín a podobných facilít. Pozerám z vlaku na veľkolepé europoidné budovy týčiace sa za veľkolepým europoidným mostom a rozmýšľam, či vystúpiť a pozrieť sa (do večera predsa do Nagasaki dôjdem). "Huis Ten Bosch" mi však až odpudivo pripomína cirkusy typu Disney Land (Európa je IN!), nevystupujeme.
Stanica Haiki, prestup
Do Nagasaki!V tých končinách sa nachádza ešte aj mesto Hirado, ktoré nesie stopy po Holanďanoch, japonských kresťanoch a feudálnom Japonsku, len prístupnosť je trochu zložitejšia (regionálne autobusy). Pokračujeme teda v ceste do Nagasaki - a po pol ôsmej večer dňa 8 sa nachádzame v najjužnejšom a najzápadnejšom bode našej výpravy! Stanica Nagasaki.
Stanica NagasakiVečera v Yoshinoyi. Yoshinoya je uniformné stravovacie zariadenie. Miska ryže s opečeným bravčovým mäsom vás stojí 280 yenov v Sappore, Sendai, Tokyu aj Nagasaki. Sedenie pri pulte, nádobí z poloplastických materiálov a objednávka na stole do minúty. Japonský fast food. Podobných sietí majú v Japonsku hneď niekoľko. Prevádzka je väčšinou 24-hodinová a ceny bezkonkurenčné. Lacnejšie sa nenajete.
Nagasaki
Sieťové stravovacie zariadenie Yoshinoya(naša večera na obrázku)
Japon.A potom - hotel, spánok, posteľ, hurá. Môj hotel sa nachádza v jednej z tých bordelárskych uličiek pri stanici; na takej strategickej lokácii, že ho nájdete práve vtedy, keď začnete mať pocit, že ste zle pochodili. 3500yenov/noc, najlacnejšie, čo sme v danej kategórii našli. A izba má ten pravý japonský feeling! Toto je Japonsko! Otvorím dvere - a som rovno v posteli. Napriek tomu, že izba je miniatúrna - je v nej všetko: eakon, chladnička, televízor, vlastná kúpeľňa aj varný hrnček. Tri noci v Nagasaki. Prieskum začíname zajtra.
No comments:
Post a Comment