Giro di JPN (6) - Hiroshima a atómová bomba

4. marec 2011

Sme v Hiroshime. Viac než zo zvedavosti či vlastného záujmu, skôr pre pocit akejsi "morálnej" či "občianskej povinnosti", mierime hneď do mierového parku a múzea (nech to máme za sebou ako prvé).

Hiroshimský pamätník mieru, zvaný tiež Atómový dóm, bol povôdne budovou Hiroshimského prefekturálneho palácu na podporu priemyslu z roku 1915. Naprojektoval a postavil ho český architekt Jan Letzel. (Pokiaľ nás niekedy v zahraničí chytí pravý vlastenecký pocit, ten pocit typu "Áno, to je naše, naše české/slovenské/československé", tak za to môžu väčšinou Česi. Tak veru. Alias Slovensko, krajina s osemnásťročnou identitou.)

Atómový dóm v Hiroshime

6. augusta 1945 o 8:45 ráno nad Hiroshimou vybuchla atómová bomba s pracovným názvom "Little Boy" (názov preto, že bomba bola o niečo kratšia než podľa pôvodného návrhu). Pri explózii sa uvoľnilo také množstvo energie, že teplota v centre výbuchu, asi 600 metrov nad Hiroshimou, presiahla milión stupňov Celzia. Vznikla "ohnivá guľa", ktorej priemer v priebehu jednej sekundy narástol na 280 metrov a ktorá emitovala obrovské tepelné žiarenie. Teploty pod hypocentrom výbuchu v Hiroshime dosahovali 5000°C. Pri reakcii vznikol pretlak niekoľko stoviek atmosfér, nasledovala tlaková vlna s rýchlosťou viac než 400 kilometrov za hodinu a ktorej sila vo vzdialenosti 500 metrov od hypocentra bola 19 ton na meter štvorcový. Devastovala budovy a ľudí doslova odhadzovala vzduchom. Tepelné žiarenie a tlaková vlna zničili takmer všetky budovy v okruhu dvoch kilometrov okolo hypocentra. Na mieste zomrelo 70 tisíc ľudí.

Centrum Hiroshimy po výbuchu

Atómový dóm je jedna z mála budov blízko epicentra, ktorá ostala stáť. Pilot mal zhodiť bombu na charakteristický "T"-čkový most (Hiroshima je mesto na riečnej delte); čo sa však nepodarilo a bomba explodovala 150 metrov pri dóme. Keďže tlaková vlna bola takmer rovnobežná so stenami, vonkajšia konštrukcia budovy ostala stáť. Behom 3-4-sekundovej expozície tepelnému žiareniu sa medené plechy na kupole úplne roztavili, ostala len železná konštrukcia.

Bomba mala na palube 50 kilogramov uránu U235, z ktorého explodoval necelý kilogram; a i ten bol ekvivalentný výbuchu 16000 ton TNT. Približne 50% tejto energie bolo uvoľnených vo forme tlakovej vlny; 35% vo forme tepelného žiarenia; a 15% vo forme radiácie. Tá napokon v priebehu ďalších dní a rokov spôsobila smrť ďalších 70 tisíc ľudí. Výsledné číslo sa teda pohybuje okolo 140 tisíc obetí.

Fotené zhruba 15 minút po výbuchu 6km od hypocentra

Atómové múzeum v Hiroshime prezentuje devastáciu, ktorú atómová bomba spôsobila, analyzuje príčiny použitia bomby, situáciu, v ktorej sa Japonsko nachádzalo a najmä, apeluje za svet bez nukleárnych zbraní. Za symbolické vstupné, aby si expozíciu mohol pozrieť každý (50 yenov).

Mierový park a múzeum

Hiroshima bola počas druhej svetovej vojny bombardovaná relatívne málo v porovnaní s ostatnými mestami. Bola však v stave pohotovosti, a tak aj v deň výbuchu boli vonku žiaci (vek 11-14 rokov), ktorých povolali na militárne práce - demolovali domy a vytvárali tzv. "požiarne bariéry", čiže prázdne zóny, na ktorých by sa prípadný požiar zastavil. Aj preto bolo v čase zhodenia bomby pomerne veľa ľudí v centre mesta. Rodičia sa potom vydali svoje deti hľadať do trosiek. Hiroshimské múzeum má svoj prezentačný dojímavý príbeh jedinca - kovová škatuľka od benta so zuhoľnatenou ryžou. Matka spoznala svoje dieťa podľa mena vyrytého na zadnej strane bento škatuľky, ktorú zvieralo v rukách zuhoľnatené telo. A iné emocionálne "catchstories" na obmäkkčenie diváka.

Dioráma

Fotografie ukazujú mimo iného ženu, ktorej tepelné žiarenie vypálilo vzorku kimona na kožu. Dioráma zobrazuje plastové figuríny obetí výbuchu. Majú početné popáleniny, ovísajúcu kožu. Ruky držia vpredu od bolesti. Fotografia školáčky s kompletne popálenou tvárou, muža s chrbátom popáleným až na kosti. Vystavená je časť schodov banky, na ktorých počas výbuchu sedela nejaká osoba. Tepelné žiarenie kompletne vybielilo kameň; na mieste, kde sedela osoba, ostal čierny "tieň". Roztavené fľaše zo vzdialenosti 900 metrov od hypocentra. Kovové okenice zo vzdialenosti 2,7 kilometra od hypocetra, ktoré ohla tlaková vlna.

Kovové okenice ohnuté tlakovou vlnou, 2.7km od hypocentra

Jeden z prvých záberov po výbuchu

Letecké snímky Hiroshimy ukazujú, ako mesto zo dňa na deň zmizlo z mapy. V oblasti pod hypocentrom prežili výbuch vraj len tri osoby. Jeden muž, ktorý sa počas výbuchu nachádzal v podzemí budovy betónovej konštrukcie a ostal tam zakliesnený ešte nasledujúce 4 hodiny, vďaka čomu nebol priamo vystavený ani najsilnejšiemu rádioaktívnejšiemu žiareniu. Muž sa dožil veľmi vysokého veku a zomrel prirodzenou smrťou. Ďalej prežila učiteľka so žiačkou, ktoré sa narozdiel od ostatných v čase výbuchu nenachádzali na školskom dvore, ale vnútri budovy a po výbuchu vliezli do rieky.

Hiroshima tesne pred a tesne po výbuchu

Hiroshimu priamo po výbuchu zachytáva mnoho fotografií, ale sprievodca mi hovorí, že kresby, ktoré nakreslili svedkovia vypovedajú o skutočnosti oveľa pravdivejšie. Múzeum sa snaží v maximálnej možnej miere zaznamenať výpovede očitých svedkov.

Kresby svedkov atómovej skazy

Po tom, čo sa nad Hiroshimou zdvihlo sedemnásť kilometrov vysoké mračno, približne 20-30 minút po výbuchu sa na severozápad od Hiroshimy spustil dážď; čierny dážď. Obsahoval rádioaktívny materiál, ktorý sa uvoľnil pri výbuchu bomby. Ľudia sa nazdávali, že ide o olej. V múzeu sa nachádza biela stena, na ktorej zanechal stopy "čierny dážď". Stále sa pri nej dá vraj namerať mierne zvýšená rádioaktivita (osobne by nás zaujímalo, či je to naozaj v merateľnom rozsahu).

Stopy po "čiernom daždi"

Kým tlaková vlna a tepelné žiarenie ničilo okamžite, rádioaktivita zabíjala postupne. Akútne príznaky ožiarenia sa ukazovali a zabíjali v priebehu dní (horúčka, zvracanie, hnačky, krvácanie, strata vlasov, vyčerpanosť); iné prejavy na seba nechali čakať aj roky (keloidy - pokrútené žľazy, deti s malými hlavami a inými deformáciami, leukémia a rozličné druhy rakovín).

Prvý, kto zistil, že Hiroshima mala čo do činenia s radiáciou, bol personál v nemocnici Červeného kríža asi 1.5km od hypocentra, kde si všimli, že všetky fotografické RTG platne sčerneli. Vláda ľuďom ani potom nepovedala, že išlo o atómovú bombu; tvrdila, že išlo o konvenčnú bombu. Chcela týmto zamlčaním informácie predísť totálnemu psychologickému úpadku obyvateľstva.

Treba si predstaviť, v akej pozícii bolo Japonsko pred koncom druhej svetovej vojny. Nedostatok potravín; a vlastne čohokoľvek, na oblečenie boli na trhu nutné kupóny; jedlo sa predávalo a skladovalo keď už, tak v keramických "plechovkách", lebo všetky kovy šli na výrobu zbraní. Všetci museli nosiť akýsi druh vojenskej uniformy, aj civilisti; ujo sprievodca sa neštíti použiť slovo "brainwash" na opis toho, čo vláda/cisár robili s Japoncami, aby ich udržali v bojovom duchu a vo viere, že vyhrajú vojnu resp. že má zmysel vo vojne bojovať.


Sprievodca rád zdôrazňuje, že použitie bomby v princípe nebolo vôbec nutné, keďže Japonsko bolo na konci vojny tak slabé, že by sa bolo samo vzdalo, USA stačilo požiadať o pomoc ZSSR v boji proti Japonsku. Ale USA chceli 1) vyskúšať atómovú bombu, do ktorej vrazili obrovské množstvo verejných peňazí a konečné použitie zbrane proti nepriateľovi by bolo zadosťučinením pre americký národ, ktorý vlastne zbraň financoval; 2) chceli atómovou bombou ukončiť druhú svetovú vojnu, vďaka čomu by po druhej svetovej vojne boli v silnejšej pozícii ako ZSSR (predohra studenej vojny).

Keď už mali Američania možnosť pozrieť sa, čo spôsobuje atómová bomba; chceli jej následky sledovať a preskúmať v čo najvhodnejšom teréne. Ako potenciálne ciele vybrali mestá, ktorých plocha mala priemer aspoň tri míle a rozprestierali sa na relatívne rovinatom teréne. Bombové nálety v takých mestách bolo zakázané, aby boli "ušetrené" pre atómovú bombu. Ako vhodné ciele boli zvažované Hiroshima, Kokura, Niigata a Nagasaki. Hiroshima bola veľmi vhodná, mala obyvateľstvo 300 tisíc, veľa vojenských základní a ako jediná z potenciálnych cieľov nemala žiadne nepriateľské zajatecké tábory. Keďže 6. augusta bolo nad Hiroshimou bezoblačno, o osude Hiroshimy bolo rozhodnuté.

Z expozície

Keďže Japonsko bolo do roku 1952 okupované USA a inými, nemohlo sa veľmi rozkrikovať o účinkoch atómovej bomby. Američania v Hiroshime (a Nagasaki) postavili pracovisko ABCC, Centra pre výskum obetí atómovej bomby; no venovalo sa len skúmaniu následkov, nie liečbe obetí, čím je dodnes predmetom kritky.

Veľmi známou emocionánou "catchstory" je príbeh Sadako Sasaki, ktorá mala počas výbuchu 2 roky a o desať rokov neskôr jej diagnostikovali leukémiu. Poskladala vyše tisíc origami žeriavov v nádeji, že sa vylieči, no po ôsmich mesiacoch zomrela. Na jej pamiatku a na pamiatku všetkých detských obetí atómovej bomby stojí v mierovom parku pamätník. Mierový park je v skutočnosti cintorínom starej Hiroshimy, hovorí sprievodca. Vznikol tak, že na trosky naviezli pol metra zeminy a na ňom postavili mierový park, už v roku 1949. Hiroshima sa z devastácie pozviechala pomerne rýchlo.

Pamätník detským obetiam atómovej bomby

Múzeum sa snaží apelovať za svet bez jadrových zbraní. Riaditeľstvo múzea rozosiela hlavám štátov majúcich jadrové zbrane protestné listy. Pýtam sa sprievodcu, či niekedy obdržia aj odpoveď. Hovorí, že zatiaľ obdržali okolo trinásť alebo štrnásť listov a väčšinou sa niesli v duchu "Ľutujeme, čo sa stalo v Hiroshime, ale keďže aj ostatné štáty pokračujú vo vývoji jadrových zbraní, v záujme vlastnej bezpečnosti musíme držať krok." Moderné jadrové zbrane majú mať pritom účinnosť aj desaťtisíckrát vyššiu ako bomba použitá v Hiroshime či Nagasaki. Do múzea v Hiroshime zavítalo už niekoľko prezidentov (hentam sa na fotke skľúčene tvári Havel a "jaksi bytostně" sa zaujíma o ničivú silu atómovej bomby), sprievodca však naráža na fakt, že sa zakaždým jedná o bývalých prezidentov a že by v múzeu radi videli nejakého prezidenta alebo politika, ktorý je pri skutočnej moci. Mimochodom, v prieskume, ktorý sa uskutočnil pred pár rokmi, sa 60% občanov USA vyjadrilo, že použitie atómových bômb na Japonsku bolo správne.