2009/07/20

#8 Štyrikrát Japonsko


Minasan, konnichiwa! Kyou wa mata Nihon ni tsuite iroiro hanashimashou. (Dobrý deň, vážení! Aj dnes mám v úmysle porozprávať vám všeličo o Japonsku. )


I. Kaligrafia


Konečne môžem o sebe povedať, že chodím na krúžok niečoho typicky japonského – dala som sa na kaligrafiu. Krúžok sa volá Japanese culture lesson (alebo džapanízu karučá resun, ako hovorí nápis v katakane na dverách), občas v rámci neho skladáme origami, ale prevažne sa bavíme písaním a zhovárame sa, keďže japonskí študenti, ktorí krúžok organizujú, chcú zúfalo niečo vedieť o zahraničí. Oproti iným krúžkom, ktoré sú fanatické podobne ako tréning kenda, na ktorý som sa bola raz pozrieť, kaligrafia sa nesie v pokojnom, oddychovom tempe, raz týždenne v piatok. Máme jedného zlatého senseia, ktorý zjavne precestoval dosť krajín a ovláda zopár rečí.

Kanji píšeme štetcom fude, ktorý má násadu z bambusu, a tušom bokujuu na jemný hodvábny papier. Yamaguchi sensei používa červený tuš, ktorý indikuje jeho výsadné postavenie :) Za jednu hodinu vás naučí základné ťahy a typy triky, ktorými zvládnete väčšinu Kanji, a potom je to už len o tréningu... a človeku sa neuveriteľne trasie ruka, keď sa ako neskúsený začiatočník pokúša písať čo najlepšie. K dispozícii máme knižky pre japonské základné a stredné školy. A tabuľky so vzorovými Kanji, ktoré sú pospájané do viet s pekným významom a zvukom. Mne to pripadá celkom vtipné, že sa márne pokúšam o to isté, ako nejaké desaťročné Japončatá. Človek sa väčšinou dozvie niečo nové o pôvode Kanji, a to mu pomáha si ich lepšie zapamatať a pochopiť celý systém. Takže je to nielen zábavné a relaxačné, ešte je to aj skrytá podpora štúdia.

A potom sa človek vráti k hiragane, slabičnej abecede, ktorá, ak ju chcete písať pekne, je ešte ťažšia než Kanji. Píše sa úplne iným spôsobom a inými ťahmi. Doteraz som ju nezvládla na uspokojivej úrovni, a jedna zo študentiek, ktoré na krúžok chodia, a o ktorej Yamaguchi sensei hovorí, že píše krajšie ako on, sa vždy smeje, keď vidí moju hiraganu. Nečakane úprimné...


Yamaguchi sensei nám minule priniesol ukázať knižku s veršami tanka, ktoré písal jeho otec.

Tanka je obdoba haiku, ktoré som už spomenula v jednom z predchodzích príspevkov. Kým verše haiku majú 5,7,5 slabík, verše tanka majú 5,7,5,7,7 slabík. Aj keď je dlhšia ako haiku, tanka v preklade znamená krátky verš.



II. Kyougen


Ešte niekedy koncom mája alebo začiatkom júna som sa bola pozrieť na voľné predstavenie tradičnej japonskej hry kyougen, ktoré organizovali a hrali študenti tokyjských univerzít. Spomínala som už prestavenie noh. Kyougen je oproti noh menej panský, kostýmy sú jednoduchšie, námety prostejšie, a hlavný je zábavný príbeh s nečakaným rozuzlením. V tradičných divadelných japonských predstaveniach sa používa stará japončina a ani Japonci nerozumejú všetkému, čo sa hovorí (preto tí najzanietenjší celé predstavenie čumia do knižiek s popísanými scenármi). Ale keďže reč je oproti bežnej japončine oveľa pomalšia a dôraznejšia, časti ktoré sú blízke dnešnej japončine, sú zrozumiteľné veľmi dobre, ešte lepšie než bežná reč. A tak len čo si človek trochu zvykne, a začne rozumieť, je kyougen veľmi zábavný, dokonca sa nájdu aj okamihy, keď sa smeje spolu s japonskými divákmi a aj zabudne, že na začiatku hry skoro zaspával...

No ťažko povedať, keďže som niečo také videla prvýkrát, ale celkovo sa študenti tvárili veľmi profesionálne, a rekvizity mali zapožičané od profesionálnych kyougen hercov.

Ešte taká finta. Zdalo sa, že v noh hrali len muži, kým v kyougene boli takmer samé ženy. V skutočnosti, aj ženy aj muži hrajú v obidvoch hrách. Kým existujú hry, kde ženy vôbec nehrajú (závisí od scenára), hier kde nehrajú žiadni muži je málo. Navyše, v historických hrách sa zväčša objavujú výhradne muži, ale neexistuje pravidlo, ktoré by ženám zakazovalo vystupovať v ktorejkoľvek z týchto dvoch hier (ako je to s ostatnými, zatiaľ neviem). Pre obe hry je dôležité, aby herci hrali postavu úplne iného veku a najlepšie aj iného pohlavia. Dosť zaujímavý prístup. Kyougen, ktorí sme videli, bol pripravený študentmi, medzi ktorými jednoznačne prevládajú ženy. Toľko podľa mailu študentky na Wasede, Yuky san, ktorú som stretla na predstavení.



III. Tanabata chakai (Tanabatové čajové stretnutie)


Tanabata je sviatok oslavovaný večer 7. júla. Ešte aj Kanji pre Tanabatu 七夕znamená „podvečer siedmeho“. Je za tým nejaký príbeh, pôvodne z Číny, o dvoch milencoch, ktorí boli stále spolu, len sa flákali a vôbec nepracovali. Nakoniec sa kamisamovia (bohovia) nahnevali a oddelili ich riekou. Jediný deň, kedy sa mohli stretnúť, bol práve večer 7. júla. Toľko som vyrozumela z rozprávania Yamaguchi senseia.


Klub čajového obradu tunajšej univerzity organizoval v to poobedie čajové stretnutie. Myslela som, že prídeme a bude rovno čajový obrad, ale oni nás hneď začali navliekať do yukaty! Dobre!

Yukata je najľahšia forma japonského kimona (ale aj tak je v nej dosť horúco...). Na výber krásne vzory, rozličné farby, všelijaké prevedenia obi pásov, ale jamka má smolu, ako baka gaijinovi sa jej ujde len najväčšia ženská yukata. Ale celkom sa hodí k mojmu sivému štýlu :)

No neviem, ale mne tá fotka veľmi pripomína záber z knižky Zvonček z Fudžisanu, kde autor, blonďavý Prešovčan Boris Ivančov, pózuje v yukate so svojím japonským známym... Ten člen ruskej mafie, ktorý sa nenápadne pokúša infiltrovať do japonskej spoločnosti, to som ja...


Čajový obrad se prevádza vo washitsu – tradičnej japonskej izbe s papierovými stenami a tatami na podlahe. Hovorí sa o čajovom obrade, že vás nútia sedieť v tom nešikovnom japonskom sede, až vám odumierajú nohy, potom vám dajú nejaké čudné sladkosti a zakorunujú to neznesiteľne horkým zeleným čajom. Tak uveďme tieto nepravdy na pravú mieru.

Po prvé, naozaj je to obrad. Japonka, ktorá čaj pripravuje sa tvári celý čas tak dôstojne, akoby podpisovala štátnu ústavu. Všetky pohyby sú dokonale nacvičené a ladné. Hostia sedia okolo v nešikovnom japonskom sede na pätách. Ale senseiky čajového obradu sú pokrokové ženy, ktoré baka gaijinom dovolia si oddýchnuť, keď sed začína byť nepohodlný. Hostia najprv obdržia papierik a kúsok bambusového dreva. Potom sa pred nich položí misa so sladkosťami. Hostia si postupne v poradí podávajú misu, a každý si na papierik položí jeden kúsok paličkami, ktoré sa podávajú spolu s misou.

Sladkosť opäť exceluje po vizuálnej stránke, podľa príjemnej, jednoduchej, zaujímavej ale nie extravagantnej chuti odhadujem, že základom je sladká fazuľa anko, aj keď farba bola zelená až modrá (to je presne to, čo sa označuje pojmom aoi – japonská modrá je niečo medzi zelenou a modrou). Predtým, než dostanete čaj, sladkosť zjete pomocou bambusového drievka. Hostia za sebou nezanechávajú odpadky, po zjedení sladkosti si papierik aj s drievkom vložia do rukáva alebo do záhybu yukaty nad pásom.

Potom vám prinesú čaj. Nasledujú úklony osobe, ktorá vám čaj priniesla a hosťovi, ktorý je ďalší v poradí za vami (môj odhad je, že sa mu týmto poďakujete, že vás necháva piť čaj ako prvého). Tiež sa formulkou (ktorú som nanešťastie zabudla...) poďakujete osobe, ktorá čaj pripravila. Šálku zvihnete oboma rukami, potom položíte na dlaň ľavej ruky a pravou rukou dvoma ťahmi pootočíte. Keď vám prinesli šálku, položili ju totiž tak, že predná strana je obrátená smerom ku vám. Dvoma pohybmi otočíte prednú stranu smerom od vás a tak môžete začať vychutnávať. A tu chcem naozaj vyvrátiť všetky mýty o horkosti podávaného čaju. Pod zelenou penou v šálke, ktorú mi priniesli, sa skrýval najlepší zelený čaj, aký som doteraz pila. Ešte aj farba bola nehorázne zelená. Ale ide o čajový obrad, a človek žiaľ nedostane viac ako jednu šálku...


Vo washitsu nesmiete položiť šálku na okraj tatami, rovnako je nevhodné šliapnuť na okraj rohože, a to isté platí aj pre prahy dverí.



Po čajovom obrade nasleduje tanabatové písanie želaní na farebný papierik a zavesenie na bambusovú vetvičku, prípadne ešte skladanie origami. Vpravo jamkino želanie.



IV. Návšteva u Egusy san


Naše jazykové centrum organizuje spoločne s iným združením jadnodňové návštevy zahraničných študentov u japonských rodín. Mne sa ušla návšteva u Egusy san spolu s jedným Vietnamcom, ktorého skoro nepoznám, lebo je v inej triede a navyše je členom tunajšej veľkej vietnamskej rodiny. Ale bola sranda.


Egusovci bývajú v malom apartmáne (naozaj japonsky malom) jednu zastávku vlakom odtiaľto. Egusa san učila predtým fyziku v našom jazykovom centre, momentálne učí na inej univerzite. Veľmi sa zaujíma o cudzie krajiny, kládla nám veľa otázok, takže rozprava bola družná. Má desaťročnú dcéru Ranu, ktorá je očividne zvyknutá na zahraničné návštevy. Síce toho veľa nenahovorila, japonský zdržanlivý štýl, ale v pohode s nami interagovala. Hrali sme s ňou kartové Kanji hry (samozrejme, že Rane chan to šlo najlepšie, aj keď je len v treťom ročníku), pexeso, ktoré som priniesla (Rana chan opäť zobrala skoro všetky karty), a spoločenskú hru Doraemon (konečne viem, čo to je).

Potom sme spoločne pripravovali obed, okonomiyaki, o ktorom som písala v predchodzom príspevku, a ešte iné jednoduchšie pochutiny, na ktoré zase treba veľa japonských dochucovadiel a suroviny, ktorých mená som si nebola schopná zapamätať. Dezertom bol kakigoori. Bola to teda hostina.


Príjemná návšteva, taký náhľad do života bežných Japoncov. Skoro každodenná realita. Naozaj majú maličké bytíky, spia na tatami a po stenách majú rozvešané Kanji neznámych významov... Egusa san je veľmi srdečná a otvorená osoba. Dobré impresie z návštevy – a dobrý nácvik na home-stay, ktorý začína budúcu sobotu. Už sa neviem dočkať.



Ja ne, mina san. Mainichi nihon no bunka wo iroiro yorokonde imasu ne. Zenbu keiken ga dekinai desu kedo, saidai dekiru ryou de keiken suru tsumori desu yo! (Tak teda, vážení a milí. Každý deň si vychutnávam japonskú kultúru, že. Celú kultúru sa mi nepodarí spoznať, ale mojím zámerom je zažiť ju v maximálnej možnej miere!)



2009/07/19

#7 Kulinársky špeciál


Ja, mina san, kyou wa supeshiaru surupuraizu no hi desu yo. Tanoshinde kudasai! (Tak, vážení, dnes nadišiel deň špeciálneho prekvapenia. Nech sa vám páči!)

Menej znalí si japonskú stravu asociujú jedine a len so sushi (prípadne si asociujú sushi s Čínou a podobne). Pre neutíchajúce otázky ohľadne japonských pokrmov som sa konečne odhodlala k spísaniu svojich dojmov zo stretnutí s japonskou kuchyňou.


Nudle (neboli "rezance")

Napriek tomu, ze kilo múky stojí tuto vo Fuchu v Tokyu okolo 290yenov (cca. 2,2eur), najlacnejším a najbežnejším japonským pokrmom sú pšeničné nudle ra-men. Taký detail je, že ra-men je pôvodne čínsky, ale dosť dobre sa integroval do veľkej rodiny japonských jedál. Instatný ra-men je alfa-omega stravy uponáhľaného sararímana alebo školáka. Prirodzenejšou variantou instantného ra-menu je čerstvý ra-men, ešte nevysušené cestoviny s kratšou trvanlivosťou. Príprava je tak jednoduchá (chvíľu sa povarí, nasype sa korenie a prileje sa omáčka, pribalená v balení, nahádžu sa iné zložky podľa vlastného výberu – pór, paprika, šunka, vajíčko na tvrdo, huby, …) a výsledný produkt je tak chutný a sýty, že sa ra-men stal aj mojím každodenným chlebom. Niečo ako upgrade kuracej polievky (s veľmi dlhými rezancami), alebo buržuj-labužnícka varianta vifonu, keď chcete.

Na snímke vpravo domáca deluxe varianta ra-menu, s pórom, kukuricou a riasami.


Mojím každodenným chlebom číslo dva je udon, hrubé pšeničné rezance. Chuť úplne odlišná od ra-menu, niečo ako tie rezance z „rezancov s makom“. Tradične sa udon servíruje s jarnou cibuľkou a tsuyu omáčkou. Tsuyu omáčka je tekutejšia obdoba sójovej omáčky, s oveľa jemnejšou chuťou, tuším sa vyrába z rýb. Dúfam, že sa ňou nedá predávkovať (inak mi to reálne hrozí). Ešte presne neviem, v akých kombináciach sa udon podáva, ten môj je zväčša značne hybridizovaný. (Udon s tuniakom a riasami, udon s dusenou mrkvou a kukuricou a tak podobne...) A opäť, sušená varianta udonu je len tieňom čerstvého udonu, ako v prípade ra-menu.

Ešte raz udon z #2


Do tretice rezance. Soba sú rezance z pohánkovej múky, hnedej farby, tenšie a a oveľa dlhšie než udon (a ešte sýtejšie). Chuť je zase neutrálnejšia než u udonu a ra-menu. Pri konzumácii sa sústo nabraté paličkami najpv namočí do misky s tsuyu omáčkou, v ktorej je rozmiešaný japonský chren wasabi a nakrájaná cibuľka a prípadne ešte nastrúhaná biela reďkev daikon.

Na snímke posypané kúskami rias. V pozadí tempura. Kapitola sama o sebe – tempura je fritovaná zelenina, huby, morské potvory, ale aj hocijaké buriny a chaluhy, ktoré sa nájdu v lese. Podstatné je, že čokoľvek je tam zabalené, keď sa to vypraží, chutí to výborne.



Kapustové pokrmy

Úplne nečakane, kapusta je jednou z veľmi často používaných surovín pri príprave japonských pokrmov. Dôvod: je veľká a lacná.

Napríklad taká gyouza, ktorá je ďalším pôvodne čínskym pokrmom úspešne integrovaným do veľkej rodiny japonských jedál. Gyouza sú cestovinové taštičky s plnkou. Ale nie sú to pirohy :) Cesto je dosť jemné a tenké, a pokiaľ aj existujú Japonci, ktorí si to cesto pripravujú vlatnoručne, tak väčšina kupuje už hotové kolieska z tenkého cesta v supermarkete. Plnka je zmesou nakrájanej kapusty, japonskej obdoby pažitky, mletého bravčového mäsa, žĺtka a rozličných korenín a omáčok. Okraj cesta sa zručne pozberá a taštičky sa opečú na malom množstve oleja do hneda a potom sa už len podlievajú vodou a uvaria sa prakticky v pare. Pri konzumácii sa zase namáčajú do celého radu omáčok.

Potom je tu okonomiyaki, ktorého príprava je naozaj jednoduchá, ale pripraviť správne okonomiyaki je v európskych podmienkach skoro nemožné. Základom je múka. A do múky sa vmiešajú opäť rozličné koreniny a všelijaké sušené rybacie elementy. Ani som nebola schopná všetky zachytiť, keď sme okonomiyaki pripravovali spoločne s Egusou san, u ktorej som ešte s jedným Vietnamcom bola na návšteve. Sypká zmes sa zaleje vodou, zmieša s nakrájanou kapustou a vo forme placky s plátkami hovädzieho mäsa na vrchu sa upečie na panvici. Potom ešte prichádza umelecké zakončenie – poleje sa ďalšou z radu omáčok, posype sa vysušenou kožou z jednej ryby (ktorá chutí úplne geniálne) a podrvenými sušenými riasami. Pri konzumácii sa ešte dáva na vrch majonéza a nakladaný ďumbier červenej farby.

Okonomiyaki sa zvykne postupne piecť počas konzumácie, bežné sú reštaurácie, kde hostia sedia okolo veľkej platne a pečú si ho sami (ešte som v takej nebola...).

Teraz neviem, či ma niekto za nasledujúcu vetu ukameňuje alebo nie, ale obdobou okonomiyaki je takoyaki. Suroviny sú v podstate rovnaké – základom je tekuté cesto z múky a vajíčka a zase s nejakou inou omáčou, ktorú nepoznám. Táto beztvará hmota za vyleje na špeciálny elektrický takoyaki plech s priehlbinami v tvare polosfér, posype sa nakrájanou kapustou, červeným ďumbierom a do každej jamky sa vloží kúsok chobotnice (tako). Potom sa to mieša a otáča tak dlho, až z tej beztvarej tekutiny vzniknú opečené guľôčky, každá vnútri s kúskom chobotnice. Ešte aj umelecké zakončenie je rovnaké ako u okonomiyaki - omáčka (vraj zase nejaká iná než tá, ktorá sa dáva na okonomiyaki, ale prinajmenšom podobná), rybacia koža a riasový prášok. A ešte majonéza.


Onigiri

Konečne niečo ryžové. Onigiri, alebo ryžové hrudky, je lacná desiata resp. obed, ktorý si ľahko pripravíte doma, alebo kúpite v kombini (skratka pre convenient store). Hrudka ryže je zväčša zabalená v plátku riasy, ktorá v prípade supermarketového onigiri je inou fóliou šikovne oddelená od ryže a dostane sa s ňou do kontaktu až pri rozbalení (spôsob, akým je onigiri zabalené, je skoro tak dômyselný ako origami). V jadre onigiri je kuracie mäso, ryba, alebo slaná slivka umeboshi. Chuť slanej slivky je naozaj zvláštna, ale v konečnom dôsledku je skoro to isté ako jesť ku slanej ryži s mäsom ovocný kompót... Domáce onigiri je zväčša bez plnky a bez riasy, len ryža zmiešaná so špeciálnou koreniacou zmesou na ryžu, v ktorej sú korenia, bylinky, sezamové semienka, aj huby a všeličo iné, podľa toho, ktorú variantu si vyberiete (v obchodoch ich majú nespočetné množstvá).


Sushi

Že konečne? Sushi v Japonsku nie je zďaleka tak bežným pokrmom ako sa zdá. Keďže je drahé, jedáva sa väčšinou pri špeciálnych a slávnostných príležitostiach. Ešte sa celkom nevyznám v problematike sushi, ale tie rolky makizushi obalené riasou s plnkou v strede, ktoré každý pozná ako sushi, sú len jedným druhom. Oveľa rozšírenejšie je nigirizushi, kúsok ryže s rybou, morským živočíchom preloženým navrchu. (Slovný základ "nigiri" rovanký ako pri onigiri - hrudka ryže.)

Jamka bola v reštaurácii, kde sushi rotuje okolo na tanierikoch a ako neslušný baka gaijin fotila všetko, čo sa dalo.

Sushi si rotuje okolo na farebných tanierikoch, každá farba indikuje cenu.

Beriete si tanieriky z bežiaceho pásu, až sa dostaví pocit nasýtenia alebo strach, že „toto už bude príliš drahé“. Obsluha potom spočíta tanieriky podľa farby a vyčísli vám sumu. Najlacnejší tanierik (dva kúsky) stál okolo sto yenov...


Konnyaku

Trochu gumovitejšie zemiaky, ktoré sa varia dlho vo vode, a predávajú sa väčšinou ako desiata niekde cestou.


Bento

To, čo tu bolo už od nepamäti a bude až do zániku japonskej civilizácie – obed v škatuľke. Bento alebo úctivo tiež obento, sa berie do školy, do práce, na výlety. Alebo sa kúpi cestou u Japonca, alebo v kombini už hotové. V obento škatuľke je vždy a zásadne ryža alebo nudle. A prílohou sú rozličné smažené objekty – ryba, tofu, mäso, tempura, leknový koreň... a nakladaná zelenina.

Vľavo moje najobľúbenejšie bento od môjho najobľúbenejšieho Japonca Sankichiho, zvané Nori-shake-bentou (riasovo-lososové bento). Vpravo moje školské bento, keď sa podarí deň predtým vyfasovať zvyšky zo švédskych stolov na oslave. Sledujte moje fancy paličky a škatuľku na paličky (výbava zo 100yen obchodu).



Japonské cukrovinky (neboli "sladkosti")

Medzi japonskými sladkosťami má výsadné miesto sladká fazuľová pasta anko. Nie je tak sladká ako väčšina európskych sladkostí, ale zase je dosť sladká na to, aby si človek skoro neuvedomoval, že je fazuľu (len občas ju cítiť). Anko je veľmi sýte (a výživné) a má "takú základnú chuť“ (rozumej dobrú a jednoduchú).

Anko sa je buď samostatne ako pasta youkan (vľavo), alebo sa dáva na vrch danga (vpravo), alebo sa ňou plnia šišky, koláčiky a ešte kadečo iné. Napríklad taiyaki je koláčik z jemného cesta, ktoré sa nalieva do formy v tvare ryby, do stredu sa vloží pasta anko, a forma sa zaklapne. Veľmi často ho rodičia kupujú deťom na deň detí 5. mája, práve kvôli kaproidnému vzhľadu.


A ďalší základný kameň rodiny japonských sladkostí je dango. Dango sú guličky zo sladkej ryže, ale nie je to onigiri :) Podľa mojich znalostí sa vyrába tak, že sa uvarená ryža mláti až do bezvedomia - to je až kým nevytvorí bielu, lepkavú zmes. Z nej sa potom urobia guličky dango.

Buď majú zabudovanú príchuť priamo v sebe (dole pravo), alebo sú poliate sladkou fazuľou anko, sezamom (čierne) alebo nejakou sójovou zmesou (hnedá) alebo zmesou z mladých sójových bôbov (tiež nasladko, zelená). Zo spomenutej ponuky sa mi nedobrá zdá jedine tá sójová zmes, a najlepšia je zase čierna sezamová zmes, najprv som si myslela, aj podľa chuti, že je to mak.


Súvenírová sladkosť monaka

V podstate ide o niečo podobné ako taiyaki, tiež mäkké cesto so sladkou plnkou – melón, anko, sezam. Dobrota, ale sladšia než predchodzie.


Umaibo

Nejde o sladkosť, aj keď som si tým najprv nebola istá... Je to slaná chrumka v tvare dutej cylindrickej tyčinky, materiál podobný ako tie lacné aro chrumky za desať korún, čo predávali v školskom bufete. V závislosti od varianty, ktorú si vyberiete, môže umaibo chutiť veľmi dobre (napríklad za paprikou, alebo zemiakmi alebo kukuricou), alebo tak nechutne (ocot a podobne), že zvyšok bez váhania vyhodíte.


V jednej dorame z prostredia Akihabary jedávali umaibo stále a kupovali ho plné igelitky. Je jasné prečo. Jedno umaibo stojí neuveriteľných 10yenov! Tak lacno v tejto krajine nič iné nezoženiete.


Na záver nejaké studené pochúťky na leto.

Krémová zmrzlina s príchuťou zeleného čaju matcha (naozaj osviežujúca)


Kakigoori

(koori znamená ľad)

je ľadová drť poliata sirupom rozličných chutí a farieb (melón, hrozno, citrón... atď). V letných horúčavach si ju Japonci hojne pripravujú priamo doma. Stačí mechanický strojček na mletie ľadu, ľad a sirupy... Chuť je podľa očakávaní ako ľadová voda zo sirupom, čiže príjemná a zážitok je to naozaj mrazivý.



Čo si odniesť? Aj keď základné suroviny na prípravu japonských jedál su dostupné kdekoľvek, Japonci používajú toľko rozličných druhov omáčok a korenín, každé veľmi špecificky len pri príprave určitých pokrmov, že aj ja mám problém priamo na mieste, kde sú všetky dostupné, pripraviť rovnaký pokrm, aký sme napríklad pripravovali s japonskými študentami na jednom zo stretnutí. Aj keby šlo o jednoduchý pokrm ako okonomiyaki. Jednak nie som schopná si zapamätať všetky názvy ochucovadiel a vyhľadať ich v obchode. A potom, keď nechcem mať izbu plnú rozličných druhov omáčok, pást, koreniacich zmesí a iných ochucovadiel, radšej sa uspokojím so základnou výbavou v podobe sójovej a tsuyu omáčky a zopár korenín známych z domova.

Na margo sladkostí - sú všeobecne menej sladšie než európske, čo je celkom príjemné. A druhým bodom je, že stavajú na jednoduchú chuť so zaujímavým základom, nad ktorý ešte viac povyšujú formu a výzor sladkosti. Príznačná a dômyselná japonská elegancia.


Dewa, kore wa watashi no nihon no ryouri wo keiken shita koto de, koko de owarimasu. Mata kondo ne! (Tak toto sú moje doterajšie skúsenosti s japonskou kuchyňnou, tu skončím. Zase nabudúce!)