Ja, mina san, kyou wa supeshiaru surupuraizu no hi desu yo. Tanoshinde kudasai! (Tak, vážení, dnes nadišiel deň špeciálneho prekvapenia. Nech sa vám páči!)
Menej znalí si japonskú stravu asociujú jedine a len so sushi (prípadne si asociujú sushi s Čínou a podobne). Pre neutíchajúce otázky ohľadne japonských pokrmov som sa konečne odhodlala k spísaniu svojich dojmov zo stretnutí s japonskou kuchyňou.
Nudle (neboli "rezance")
Napriek tomu, ze kilo múky stojí tuto vo Fuchu v Tokyu okolo 290yenov (cca. 2,2eur), najlacnejším a najbežnejším japonským pokrmom sú pšeničné nudle ra-men. Taký detail je, že ra-men je pôvodne čínsky, ale dosť dobre sa integroval do veľkej rodiny japonských jedál. Instatný ra-men je alfa-omega stravy uponáhľaného sararímana alebo školáka. Prirodzenejšou variantou instantného ra-menu je čerstvý ra-men, ešte nevysušené cestoviny s kratšou trvanlivosťou. Príprava je tak jednoduchá (chvíľu sa povarí, nasype sa korenie a prileje sa omáčka, pribalená v balení, nahádžu sa iné zložky podľa vlastného výberu – pór, paprika, šunka, vajíčko na tvrdo, huby, …) a výsledný produkt je tak chutný a sýty, že sa ra-men stal aj mojím každodenným chlebom. Niečo ako upgrade kuracej polievky (s veľmi dlhými rezancami), alebo buržuj-labužnícka varianta vifonu, keď chcete.
Na snímke vpravo domáca deluxe varianta ra-menu, s pórom, kukuricou a riasami.
Mojím každodenným chlebom číslo dva je udon, hrubé pšeničné rezance. Chuť úplne odlišná od ra-menu, niečo ako tie rezance z „rezancov s makom“. Tradične sa udon servíruje s jarnou cibuľkou a tsuyu omáčkou. Tsuyu omáčka je tekutejšia obdoba sójovej omáčky, s oveľa jemnejšou chuťou, tuším sa vyrába z rýb. Dúfam, že sa ňou nedá predávkovať (inak mi to reálne hrozí). Ešte presne neviem, v akých kombináciach sa udon podáva, ten môj je zväčša značne hybridizovaný. (Udon s tuniakom a riasami, udon s dusenou mrkvou a kukuricou a tak podobne...) A opäť, sušená varianta udonu je len tieňom čerstvého udonu, ako v prípade ra-menu.
Ešte raz udon z #2
Do tretice rezance. Soba sú rezance z pohánkovej múky, hnedej farby, tenšie a a oveľa dlhšie než udon (a ešte sýtejšie). Chuť je zase neutrálnejšia než u udonu a ra-menu. Pri konzumácii sa sústo nabraté paličkami najpv namočí do misky s tsuyu omáčkou, v ktorej je rozmiešaný japonský chren wasabi a nakrájaná cibuľka a prípadne ešte nastrúhaná biela reďkev daikon.
Na snímke posypané kúskami rias. V pozadí tempura. Kapitola sama o sebe – tempura je fritovaná zelenina, huby, morské potvory, ale aj hocijaké buriny a chaluhy, ktoré sa nájdu v lese. Podstatné je, že čokoľvek je tam zabalené, keď sa to vypraží, chutí to výborne.
Kapustové pokrmy
Úplne nečakane, kapusta je jednou z veľmi často používaných surovín pri príprave japonských pokrmov. Dôvod: je veľká a lacná.
Napríklad taká gyouza, ktorá je ďalším pôvodne čínskym pokrmom úspešne integrovaným do veľkej rodiny japonských jedál. Gyouza sú cestovinové taštičky s plnkou. Ale nie sú to pirohy :) Cesto je dosť jemné a tenké, a pokiaľ aj existujú Japonci, ktorí si to cesto pripravujú vlatnoručne, tak väčšina kupuje už hotové kolieska z tenkého cesta v supermarkete. Plnka je zmesou nakrájanej kapusty, japonskej obdoby pažitky, mletého bravčového mäsa, žĺtka a rozličných korenín a omáčok. Okraj cesta sa zručne pozberá a taštičky sa opečú na malom množstve oleja do hneda a potom sa už len podlievajú vodou a uvaria sa prakticky v pare. Pri konzumácii sa zase namáčajú do celého radu omáčok.
Potom je tu okonomiyaki, ktorého príprava je naozaj jednoduchá, ale pripraviť správne okonomiyaki je v európskych podmienkach skoro nemožné. Základom je múka. A do múky sa vmiešajú opäť rozličné koreniny a všelijaké sušené rybacie elementy. Ani som nebola schopná všetky zachytiť, keď sme okonomiyaki pripravovali spoločne s Egusou san, u ktorej som ešte s jedným Vietnamcom bola na návšteve. Sypká zmes sa zaleje vodou, zmieša s nakrájanou kapustou a vo forme placky s plátkami hovädzieho mäsa na vrchu sa upečie na panvici. Potom ešte prichádza umelecké zakončenie – poleje sa ďalšou z radu omáčok, posype sa vysušenou kožou z jednej ryby (ktorá chutí úplne geniálne) a podrvenými sušenými riasami. Pri konzumácii sa ešte dáva na vrch majonéza a nakladaný ďumbier červenej farby.
Okonomiyaki sa zvykne postupne piecť počas konzumácie, bežné sú reštaurácie, kde hostia sedia okolo veľkej platne a pečú si ho sami (ešte som v takej nebola...).
Teraz neviem, či ma niekto za nasledujúcu vetu ukameňuje alebo nie, ale obdobou okonomiyaki je takoyaki. Suroviny sú v podstate rovnaké – základom je tekuté cesto z múky a vajíčka a zase s nejakou inou omáčou, ktorú nepoznám. Táto beztvará hmota za vyleje na špeciálny elektrický takoyaki plech s priehlbinami v tvare polosfér, posype sa nakrájanou kapustou, červeným ďumbierom a do každej jamky sa vloží kúsok chobotnice (tako). Potom sa to mieša a otáča tak dlho, až z tej beztvarej tekutiny vzniknú opečené guľôčky, každá vnútri s kúskom chobotnice. Ešte aj umelecké zakončenie je rovnaké ako u okonomiyaki - omáčka (vraj zase nejaká iná než tá, ktorá sa dáva na okonomiyaki, ale prinajmenšom podobná), rybacia koža a riasový prášok. A ešte majonéza.
Onigiri
Konečne niečo ryžové. Onigiri, alebo ryžové hrudky, je lacná desiata resp. obed, ktorý si ľahko pripravíte doma, alebo kúpite v kombini (skratka pre convenient store). Hrudka ryže je zväčša zabalená v plátku riasy, ktorá v prípade supermarketového onigiri je inou fóliou šikovne oddelená od ryže a dostane sa s ňou do kontaktu až pri rozbalení (spôsob, akým je onigiri zabalené, je skoro tak dômyselný ako origami). V jadre onigiri je kuracie mäso, ryba, alebo slaná slivka umeboshi. Chuť slanej slivky je naozaj zvláštna, ale v konečnom dôsledku je skoro to isté ako jesť ku slanej ryži s mäsom ovocný kompót... Domáce onigiri je zväčša bez plnky a bez riasy, len ryža zmiešaná so špeciálnou koreniacou zmesou na ryžu, v ktorej sú korenia, bylinky, sezamové semienka, aj huby a všeličo iné, podľa toho, ktorú variantu si vyberiete (v obchodoch ich majú nespočetné množstvá).
Sushi
Že konečne? Sushi v Japonsku nie je zďaleka tak bežným pokrmom ako sa zdá. Keďže je drahé, jedáva sa väčšinou pri špeciálnych a slávnostných príležitostiach. Ešte sa celkom nevyznám v problematike sushi, ale tie rolky makizushi obalené riasou s plnkou v strede, ktoré každý pozná ako sushi, sú len jedným druhom. Oveľa rozšírenejšie je nigirizushi, kúsok ryže s rybou, morským živočíchom preloženým navrchu. (Slovný základ "nigiri" rovanký ako pri onigiri - hrudka ryže.)
Jamka bola v reštaurácii, kde sushi rotuje okolo na tanierikoch a ako neslušný baka gaijin fotila všetko, čo sa dalo.
Sushi si rotuje okolo na farebných tanierikoch, každá farba indikuje cenu.
Beriete si tanieriky z bežiaceho pásu, až sa dostaví pocit nasýtenia alebo strach, že „toto už bude príliš drahé“. Obsluha potom spočíta tanieriky podľa farby a vyčísli vám sumu. Najlacnejší tanierik (dva kúsky) stál okolo sto yenov...
Konnyaku
Trochu gumovitejšie zemiaky, ktoré sa varia dlho vo vode, a predávajú sa väčšinou ako desiata niekde cestou.
Bento
To, čo tu bolo už od nepamäti a bude až do zániku japonskej civilizácie – obed v škatuľke. Bento alebo úctivo tiež obento, sa berie do školy, do práce, na výlety. Alebo sa kúpi cestou u Japonca, alebo v kombini už hotové. V obento škatuľke je vždy a zásadne ryža alebo nudle. A prílohou sú rozličné smažené objekty – ryba, tofu, mäso, tempura, leknový koreň... a nakladaná zelenina.
Vľavo moje najobľúbenejšie bento od môjho najobľúbenejšieho Japonca Sankichiho, zvané Nori-shake-bentou (riasovo-lososové bento). Vpravo moje školské bento, keď sa podarí deň predtým vyfasovať zvyšky zo švédskych stolov na oslave. Sledujte moje fancy paličky a škatuľku na paličky (výbava zo 100yen obchodu).
Japonské cukrovinky (neboli "sladkosti")
Medzi japonskými sladkosťami má výsadné miesto sladká fazuľová pasta anko. Nie je tak sladká ako väčšina európskych sladkostí, ale zase je dosť sladká na to, aby si človek skoro neuvedomoval, že je fazuľu (len občas ju cítiť). Anko je veľmi sýte (a výživné) a má "takú základnú chuť“ (rozumej dobrú a jednoduchú).
Anko sa je buď samostatne ako pasta youkan (vľavo), alebo sa dáva na vrch danga (vpravo), alebo sa ňou plnia šišky, koláčiky a ešte kadečo iné. Napríklad taiyaki je koláčik z jemného cesta, ktoré sa nalieva do formy v tvare ryby, do stredu sa vloží pasta anko, a forma sa zaklapne. Veľmi často ho rodičia kupujú deťom na deň detí 5. mája, práve kvôli kaproidnému vzhľadu.
A ďalší základný kameň rodiny japonských sladkostí je dango. Dango sú guličky zo sladkej ryže, ale nie je to onigiri :) Podľa mojich znalostí sa vyrába tak, že sa uvarená ryža mláti až do bezvedomia - to je až kým nevytvorí bielu, lepkavú zmes. Z nej sa potom urobia guličky dango.
Buď majú zabudovanú príchuť priamo v sebe (dole pravo), alebo sú poliate sladkou fazuľou anko, sezamom (čierne) alebo nejakou sójovou zmesou (hnedá) alebo zmesou z mladých sójových bôbov (tiež nasladko, zelená). Zo spomenutej ponuky sa mi nedobrá zdá jedine tá sójová zmes, a najlepšia je zase čierna sezamová zmes, najprv som si myslela, aj podľa chuti, že je to mak.
Súvenírová sladkosť monaka
V podstate ide o niečo podobné ako taiyaki, tiež mäkké cesto so sladkou plnkou – melón, anko, sezam. Dobrota, ale sladšia než predchodzie.
Umaibo
Nejde o sladkosť, aj keď som si tým najprv nebola istá... Je to slaná chrumka v tvare dutej cylindrickej tyčinky, materiál podobný ako tie lacné aro chrumky za desať korún, čo predávali v školskom bufete. V závislosti od varianty, ktorú si vyberiete, môže umaibo chutiť veľmi dobre (napríklad za paprikou, alebo zemiakmi alebo kukuricou), alebo tak nechutne (ocot a podobne), že zvyšok bez váhania vyhodíte.
V jednej dorame z prostredia Akihabary jedávali umaibo stále a kupovali ho plné igelitky. Je jasné prečo. Jedno umaibo stojí neuveriteľných 10yenov! Tak lacno v tejto krajine nič iné nezoženiete.
Na záver nejaké studené pochúťky na leto.
Krémová zmrzlina s príchuťou zeleného čaju matcha (naozaj osviežujúca)
Kakigoori
(koori znamená ľad)
je ľadová drť poliata sirupom rozličných chutí a farieb (melón, hrozno, citrón... atď). V letných horúčavach si ju Japonci hojne pripravujú priamo doma. Stačí mechanický strojček na mletie ľadu, ľad a sirupy... Chuť je podľa očakávaní ako ľadová voda zo sirupom, čiže príjemná a zážitok je to naozaj mrazivý.
Čo si odniesť? Aj keď základné suroviny na prípravu japonských jedál su dostupné kdekoľvek, Japonci používajú toľko rozličných druhov omáčok a korenín, každé veľmi špecificky len pri príprave určitých pokrmov, že aj ja mám problém priamo na mieste, kde sú všetky dostupné, pripraviť rovnaký pokrm, aký sme napríklad pripravovali s japonskými študentami na jednom zo stretnutí. Aj keby šlo o jednoduchý pokrm ako okonomiyaki. Jednak nie som schopná si zapamätať všetky názvy ochucovadiel a vyhľadať ich v obchode. A potom, keď nechcem mať izbu plnú rozličných druhov omáčok, pást, koreniacich zmesí a iných ochucovadiel, radšej sa uspokojím so základnou výbavou v podobe sójovej a tsuyu omáčky a zopár korenín známych z domova.
Na margo sladkostí - sú všeobecne menej sladšie než európske, čo je celkom príjemné. A druhým bodom je, že stavajú na jednoduchú chuť so zaujímavým základom, nad ktorý ešte viac povyšujú formu a výzor sladkosti. Príznačná a dômyselná japonská elegancia.
Dewa, kore wa watashi no nihon no ryouri wo keiken shita koto de, koko de owarimasu. Mata kondo ne! (Tak toto sú moje doterajšie skúsenosti s japonskou kuchyňnou, tu skončím. Zase nabudúce!)
No comments:
Post a Comment