Ima, saki no kinyoubi no mitakoto wo kakou to omotte imasu. Futsuu no kinyoubi ja nakatta no de, mochiron desu. (Zamýšľam teraz opísať svoje zážitky z posledného piatku. Nebol to nejaký obyčajný piatok, samozrejme.)
Začnem dnes netradične matematikou. (Trochu matematiky ešte nikoho nezabilo.) Jeden príklad, ktorý sme riešili včera na matematike (v súvislosti s práve preberanou terminológiou dôkazu sporom a dôkazu matematickou indukciou), bol tak elegantný a tak veľmi japonský, že ho nemôžem nespomenúť.
Plocha japonskej izby sa bežne nemeria v metroch štvorcových, ale v počte tatami, ktoré je potrebné poklásť na jej podlahu, aby bola celá pokrytá. Tatami je bambusová rohož, ktorej presné rozmery nepoznám, ale v tejto chvíli je podstatné len to, že je to obdĺžnik so stranami 2:1, teda dva štvorce.
A teraz problém siedmich tatami. Sledujte záber z môjho zošita :)
V klasickej štvorcovej izbe typu „hachi-jou-heya“ (izba ôsmich tatami), nie je problém uložiť osem rohoží tak, aby bola celá podlaha pokrytá. A tradične sa uloží tých osem rohoží presne takým spôsobom, ako je to naznačené na náčrtku hore vpravo.
A čo keď máme do činenia s divnou izbou pôdorysu, ktorý je naznačený na nákrese dole vľavo, tzv. „shichi-jou-heya“ (izba siedmich tatami)? Úloha je nájsť spôsob ako uložiť sedem rohoží tatami do takejto divnej izby.
Keby som bola zlá, tak vás nechám týždeň sa trápiť, a až potom vám poviem, že sa to vlastne nedá. Ale aj to treba dokázať, že :) A dôkaz, ktorý nám Satou sensei, náš učiteľ matematiky, predviedol, spočíva v rozdelení izby na šachovnicu s bielymi a čiernymi políčkami (čo môžeme urobiť úplne beztrestne). Takto uvažujúc, keď chceme poukladať do izby tatami, tak nech to urobíme akokoľvek, vždy bude pod jednou rohožou jeden biely a jeden čierny štvorec. Takže na to, aby sme uložili sedem rohoží, potrebujeme sedem bielych a sedem čiernych štvorcov. Po detailnejšom pohľade na náčrt dole vľavo, vyrátaní nejakých krivkových integrálov, vyriešení jednoduchej sústavy diferenciálnych rovníc tretieho stupňa... a nie, to bol iný príklad :) ...metódou „kuknem a vidím“ je zrejmé, že bielych štvorcov je šesť, kým čiernych štvorcov je osem. Geniálne.
Komae Koutougakkou – Stredná škola v Komae
Po matematike sme v rámci predmetu Multicultural Communication (alebo Tabunka komunikéšijon, keď chcete), šli na exkurziu na jednu väčšiu strednú školu (asi 1000 žiakov, podľa mojich zistení), aby sme sa pozreli ako vyzerá život na strednej škole.
Brutálne. Hneď na úvod nás privítajú členky hudobného súboru, a v japonskom salóniku nám predvedú (pre laika na počutie dosť kvalitnú) hru, s ktorou plánujú vystúpiť nabudúci mesiac na národnej sútaži v hre na tento nástroj zvaný koto. (Najprv som názov nástroja nezachytila, niet divu, "koto" tiež znamená "vec" a objavuje sa skoro v každej vete. Neskôr som sa od znalého maďarského čitateľa dozvedela, že ide o koto, a tiež, že pôvodne prišiel do Japonska z Európy...).
Hru trénujú každý deň, dve hodiny.
Viac ako 90% žiakov tejto školy pracuje po škole v nejakom záujmovom krúžku, pravdepodobne každý deň po vyučovaní. A vstup do školy je vyzdobený takýmito skriňami plnými medailí a pohárov z rozličných súťaži.
V piatok poobede to v škole doslova ožíva (aj keď to na zábere vyššie tak nevyzerá, no nie najšťastnejšia úprava článku :/ ). Gigantické ihriská sú plné hráčov futbalu, baseballu, atlétov, tenisový kurt plný podobne, v telocvični sa zase prevádzkuje badminton, basketbal, volejbal, tanec, stolný tenis.
Všimnite si ponuku športových klubov (na jednej strednej škole...).
Táto fotka je strašnej kvality, ale chcela som vám ukázať ako vyzerá podlaha pri tréningu badmintonu, a neskôr bol košíkový koberec ešte hustejší. (U nás tuším každý pár hráčov dostane jeden košík, a keď ho zničí, tak ho vedúci krúžku vyhreší... a ide sa ďalej.) A videla som, ako potom tie milióny košíkov na zemi proste pozametajú do škatule.
Japonská školská chodba so školáčkami v uniformách a japonská trieda
V škole je to podobné, na chodbách trénujú tanečníci hip-hop a tanečníčky všelijaké divné tance na pesničky od Shitney Spears a pod., v každej druhej triede cvičia gitaristi (niektorí z vás by chceli vidieť ich šialené účesy, ale niekedy sa fotiť proste nedá). V klubovej miestnosti na konci jednej chodby hrá akási školská kapela, s úplne profesionálnym vybavením. Dôkladne si pozrite ich fotky, títo hudobníci raz budú dobýjať japonské hudobné rebríčky, a jamka videla jedno z ich prvých performance :)
Na záver debata so študentami. Rozhovoríme sa, keď študentky okolo mňa zistia (a ja tiež), že sa vieme baviť po japonsky. Tak sa vypytujem, v ktorom krúžku trénujú každý deň, zaujímam sa aj o vyučovanie fyziky, a dozvedám sa, že oni ho majú menej, lebo sú v spoločenskovednej triede. Žiaci sa rozdelia do spoločensko- a prírodovedných tried od druhého ročníka strednej. Potom sa stočí reč na znaky, počet znakov, ktoré ovládajú, nevedia povedať. Romány vraj nie sú problém, aj keď musia vyhľadávať niektoré slová. Začujem niečo v zmysle, že je to smutné, že texty v cudzej reči ako angličtine vedia čítať ľahšie než vo vlastnej reči. Zahráme si jan-ken-pon (kameň-papier-nožnice), ktorý je v Japonsku veľmi populárny. Následne sa dáme do skladania origami, pričom jamka už dosť nervózne pozerá na hodinky, čo si stredoškoláčky všimnú. Vysvetľujem im, že sa chystám ten deň ešte na koncert, a keď im odpoviem, že sa začína o menej ako hodinu a pol, tak skonštatujú, že mám čo robiť. Jedna zo študentiek obdivne poznamená, že aj ona by chcela ísť na ten koncert. Ešte zožnem úspech, keď vymenujem celú plejádu známych japonských speváčiek a skupín, ktoré mám rada, dostanem už hotového poskladaného žeriava z fialového papiera, keďže poskladanie svojho vlastného som v časovom strese úplne nezvládla, a musím utekať na stanicu.
Naša konverzačná skupinka
DOES v LiquidRoome, Ebisu
Vďaka kolegyni z univerzity, Mayuko, ktorá študuje češtinu, a zdieľa so mnou nadšenie pre trojčlennú japonskú rockovú kapelu DOES, som sa dostala na ich tokijský koncert v klube LiquidRoom v Ebisu! (A aj preto, že lístky boli prekvapivo lacné, čo skonštatovali aj ostatné češtinárky.) Je to taký kontrast, keď sa zrazu na pódiu objavia živí, skutoční a praví DOESáci, a hneď ako prvú zahrajú pesničku Donten, vôbec prvú pesničku, ktorú som od nich poznala, a ktorú som počúvala ešte minulé leto v Košiciach, netušiac, že raz budem mať príležitosť ísť na ich live koncert. A japonské koncerty sa mi začínajú naozaj páčiť, lebo vďaka nižšiemu vzrastu japonskej populácie (ale hlavne Japoniek, ktoré na koncerte samozrejme tvorili väčšinu), som sa nemusela tlačiť vpredu, ale v pohode som aj zozadu videla na pódium, takže mi neušlo ako Wataru a Yasu (členovia kapely) metajú hlavami a „dovádejú si“ s gitarami (menší handikep bol len ten, že som si z bezpečnostných dôvodov, nevzala okuliare...). No žiaľ Mayuko na tom bola s výhľadom asi horšie...
Doteraz nechápem, ako môže niekto hodinu a trištvrte hrať vkuse, jednu pesničku za druhou a to tak, že to znie ešte lepšie než nahrávka zo štúdia, kde sa na jednej pesničke pracuje aj celý deň. (Alebo to bolo len tou atmosférou?) Len občas Wataru a Yasu strčili medzi pesničky nejaký krátky proslov (ktorý som len chabo rozumela), a (dievčenské) obecenstvo šalelo. Najviac sa mi páčilo ako niekedy po tretej, štvrtej pesničke sa Wataru tuším pýtal, akú pesničku si želáme. A na jačavú odpoveď z publika (ktoré si želalo jednu z najnovších piesní), povedal „Mada, mada, yoru wa nagai“ (Ešte nie, veď večer je dlhý). Ale aj „Thank you, Tokyo, baby!“ v najdesivejšej angličtine, akú som kedy počula, bolo super :) Niekedy medzitým zanôtili na svojich elektronických gitarách aj nejakú krátku, typicky japonskú melódiu. Zdalo sa mi to rovnako pôvabné ako problém siedmich tatami na matematike.
Keďže na koncerte sa nesmelo fotiť, ukoristila som jednu malú fotku koncertu z oficiálneho blogu skupiny DOES.... Viac nie som schopná zohnať – skúste dať do gúgoľa názov kapely, a uvidíte prečo :P (Ak mám voči týmto trom hudobníkom nejaké výhrady, tak je to práve názov, ktorý si vybrali.)
A aj po tom, čo skončili a rozlúčili sa (aj bubeník Kēsaku, aby sme mu nekrivdili tým, že ho nespomenieme), sme ako neoblomné publikum tlieskali až dovtedy, kým sa znovu nevrátili na pódium a nezahrali nám ešte dve pesničky. A potom ešte raz. Zrejme boli takí štedrí preto, lebo šlo o posledný koncert ich viac ako mesačnej tour, kde predstavili svoj nový album. Potom sa už všetci zmierili s tým, že tretí krát ich na pódium už nevytiahneme a ľudia sa začali trúsiť von zo sály, aby si vypili svoj „eppuru juusu“ (jablkový džús) alebo melónovú sódu rádioaktívne zelenej farby...
Kým sme s Mayuko stáli v rade, že si kúpime (ako pravé fanynky) tričká na pamiatku The World´s Edge ´09 Tour, zrazu sa priblížila nejaká komunikatívna Japonka a pýta sa ma, či hovorím po japonsky. A to mám zato, že som povedala „Sukoshi...“ (Trochu...). Vykľula sa z nej osoba od nejakého rádia, a chcela, aby sme sa aj s Mayuko predstavili a opísali naše dojmy z koncertu... Nuž čo, nebolo cesty späť, tak som tak urobila a povedala niečo v zmysle, že mám hudbu DOES strašne rada, a tak sa mi ten live koncert veľmi páčil. (Ešte že nás v škole trénujú tzv. „Ippun supiichi“ - jednominútová reč – t.j. že nám povedia tému asi päť minút dopredu, potom nám dajú 30 sekúnd na rozmyslenie a chcú po nás, aby sme minútu hovorili bez akýchkoľvek nachystaných poznámok.) Už mi ostáva len dúfať, že tento príspevok v rádiu nakoniec nepoužijú... jamka on air - hazukashii.... (trápne...)
Ešte stále pociťujem mierne následky koncertu na svojom ľavom uchu, ale už je to skoro ok :) Bolo to šialené a kto by bol povedal, že jamka sa tak vyšantí na nejakom rockovom koncerte v Tokyu...
Na záver ešte jedna poznámka. Keď mi vracali výdavok za tričko, tak mi akýmsi spôsobom spadla podaná 500yenová minca na zem a pravdepodobne zaliezla pod pult, alebo sa niekam odkotúľala. Teta sa pýta, či ju mám, a hovorím, že sa stratila. Tak som sa zmierila s tým, že to tričko bude proste o 500yenov drahšie. Ale teta mi hned podáva ďalšiu mincu so slovami, že ju potom nájdu. Ja žasnem a nevychádzam z údivu. Japonsko - zasľúbená zem...
Dewa, mata. Ano saki wa sono yakusokushita supeshiaru surupuraizu dewa arimasendeshita. Sore ga mada youi chuu desu. (Takže nabudúce. Toto nebolo to sľubované špeciálne prekvapenie. Na ňom sa ešte stále pracuje.)
No comments:
Post a Comment