-
Dewa, mina san, yappari tsugi no kisai ga hajimarimasu! Kyō wa Sendai ni ita Goruden Bīku ni tsuite kakimashou. Takusan takusan mita koto ga arimasu kara, chotto nagaku kakimasu ne... Ichiban taisetsuna koto wa – watashi wa Tōkyō kara Honshū no kita ni aru Sendai no machi hitori de iku koto ga dekimashita! Sugokunai desu ne, watashi wa? :) (Tak, vážení, konečne sa začína ďalší príspevok! Dnes chcem písať o Zlatom týždni strávenom v Sendai. Mám naozaj veľa zážitkov, takže toho napíšem dosť veľa... Najdôležitejšia vec – zvládla som cestu z Tokya do mesta na severe ostrova Honshū, zvaného Sendai. Som šikovná, či nie? :) )
V minulom príspevku som vám to ohavne zamlčala, ale Zlatý týždeň sa začína už Dňom Shōwu, o ktorom som písala v minule. Je to týždeň nabitý piatimi sviatkami:
29. apríl Deň Shōwu
3. máj Deň ústavy
4. máj Deň zelene
5. máj Deň detí
6. máj sviatok (nikto netuší aký)
Japonci tento týždeň nazývajú Goruden Bīku, čož je pokus o Golden Week. Pokiaľ zamestnávateľ neudelí na zvyšné pracovné dni medzi Dňom Shōwu a ostatnými sviatkami voľno, tak si aj tí najpoctivejší sararímani (salary man – zarábajúce hlavy rodiny) vezmú dovolenku a trávia Zlatý týždeň so svojimi rodinami na výletoch a tak podobne.
Shinkansenom do Sendai
Jamka sa rozhodla, že Zlatý týždeň tiež strávi tak, ako sa patrí, a vďaka známostiam sa jej naskytla príležitosť ísť na štyri dni do Sendai. Geografickú situáciu podrobnejšie zobrazuje nasledujúci výrez z Google Maps:
Vzdialenosť Tokyo-Sendai je približne 300km a autobus ju prekoná za zhruba päť hodín. Cez Golden Week (GW), keď sú na cestách sararímanovia aj so svojimi rodinkami, to môže trvať vďaka zápcham aj sedem hodín. Japonský rýchlovak shinkansen, ktorý je trikrát tak drahý ako autobus, túto vzdialenosť zvládne za necelé dve hodiny s dvoma medzizastávkami. Jamka si dopriala (ide predsa o jej prvý GW v Japonsku) a išla shinkansenom! (Prepáčte, vtedy som ešte nemala vlastný foťák, takže fotky shinkansenu nebudú, ale hádam to nie je posledný krát, čo som šla touto japonskou verziou TGV.) Zvládla prestup v stanici Tokyo Station a našla svoj vlastný shinkansen,
Hayate smerujúci do Hachinohe (najsevernejšia zastávka na ostrove Honshū) a nepomýlila sa a nenastúpila do shinkansenu, ktorý odchádzal z tej istej koľaje o päť minút skôr. Shinkansen v preklade znamená niečo ako „nová hlavná linka“. Existuje niekoľko rozličných liniek Shinkansenu, premávajúcich na rozličných úsekoch a v rozličnom takte. Aj v desaťminútovom. Každý shinkansen má vlastné meno, a zdá sa že aj stránku na Wikipédii, ako ten „môj“
http://en.wikipedia.org/wiki/Hayate_(train)
Keď cestovný poriadok hovorí, že vlak odchádza o 7:36, tak si môžete byť istí, že o 7:36 sa vlak pohne zo stanice a s rovnakou presnosťou vchádza do staníc, kde má medzizastávky. Jamka má lukratívne miesto hneď u okna. Vedľa nej sedia dvaja Japonci, ale len čo sa usalašia a pojedia svoje raňajky, jeden z nich zavelí „Nemashō!“ (Pospime si!), takže si nerušene vychutnávam cestu.
Prvých štyridsať minút sa naozaj vlečie, na to, že ide o jeden z najrýchlejších vlakov na svete. Celý čas sa pohybuje v súvislej zástavbe, a len čo ju konečne opustí, je jasné, prečo sa v obytnej zóne musí krotiť. Zvuky a pocit – skoro ako v lietadle. Šinie si to nehoráznou rýchlosťou a krajina sa len mihá okolo okna. Ryžové políčka dokonalých obdĺžnikových tvarov, ale kto by dúfal v nejakú širšiu panorámu voľnej krajiny (ako ja), ostane sklamaný. Japoncov je 127 miliónov a ostrovy sú malé, každý kúsok zeme je dokonale využitý. V lokálnych staniciach čakajú na nástupištiach lovci shinkansenov s gigantickými objektívmi a statívmi. Japonská príroda len na úsekoch, kde je terén zvlnenejší, aj tam z toho, veľa človek nemá, lebo je trať husto popretkávaná tunelmi. Po dvoch hodinách vás vyhodia z vlaku, už ste v cieli... s pocitom „Ja chcem ešte...!“
Sendai
Sendai je „ospalé provinčné mestečko“ s približne miliónom obyvateľov. Veď posúdťe sami – pohľad z 31. poschodia komerčnej budovy v centre, najvyššej budovy v Sendai:
Vlak do stanice!
Hnedá atmosféra Sendai
Trubica naprieč mestom
V trubici sa skrýva „Hlavná ulica“ Sendai. Obchody, kaviarne, reštaurácie, podniky... Vďaka trubici nie je problémom ani je zlé počasie.
A napriek tomu, že mestečko je oveľa provinčnejšie než gigant Tokyo, aj tu sa po uliciach premáva dostatok šialených ľudí.
Bordel v elektrickom vedení je asi ázijský folklór. Ulička, v ktorej to v noci vraj žije.
Večer to ožije hlavne v okolí stanice
Neóny sa rozsvietia
A odhalia sa aj takéto skvosty
Čítanie: PUROMISU :)
História mesta Sendai siaha späť do 16. storočia, keď feudál Date Masamune, nespokojný so svojou dŕžavou kdesi ešte severnejšie a v zlej dostupnosti od Tokya, v tom čase zvaného ešte Edo, sa presunul do oblasti, kde dnes leží Sendai. Povolenie na osídlenie dostal po akejsi bitke od samotného Tokugawu Iyeasu (o ňom niekedy v budúcnosti). Zvyšky hradu Dateho Masamunu sa nachádzajú na kopci nad mestom (v súčasností stojí už len zrekonštruovaný severný múr hradieb, aj ten je verziou zo 17. storočia), odtiaľ ešte raz pohľad na Sendai a veľkého bieleho Buddhu za mestom...
Žiarivé torii sa tu týčia hneď vedľa obytných domov.
Chrám Osaki Hachimangu – národný klenot
Do tohto chrámu Date Masamune premiestnil shintai svojho klanu (posvätný artefakt).
Šintoistické a buddhistické chrámy takmer na každom kroku.
Tohoku Daigaku
Hlavným lákadlom v Sendai je pre mňa Tohoku Daigaku, Tohocká univerzita, piata najlepšia univerzita v Japonsku a jedna z troch najlepšie financovaných univerzít Japonskou vládou. Campus je efektne roztrúsený na rovnakom kopci, na ktorom je aj niekdajší hrad Dateho Masamunu, a medzi jednotlivými časťami campusu je to peši aj 20 minút (šlapania do kopca).
Presun vrámci campusu môže vyzerať aj takto
A čo je na Tohoku Daigaku najsympatickejšie, je to, že nie všetko je naleštené a nablýskané ako v Tokyu a v mojom terajšom campuse.
Hneď to tam vyzerá útulnejšie, keď prístrešky pre bicykle sú mierne nahlodané hrdzou, niektorá stena je ošarpaná, pred klubovými miestnosťami univerzitných kapiel sú otrhané stoličky a na dverách otrhané plagáty. Peniaze tu asi nejdú na výzor, ale na bezpečnosť (tohocký región je zemetraseniami postihovaný vo väčšej miere než oblasť okolo Tokya). Budova knižnice má na priečelí okaté pažbové vystuženie a interiér je... betónový. Do omietky, ktorá za mesiac popraská a opadá, sa investovať neoplatí.
No a najmä – peniaze idú na výskum...
a jamka potom slintá pred podobnými oddeleniami.
Údolie rieky Okku-nikkawa
Muránska planina v japonskom podaní sa konala už minule na kopčeku Takao san, tentokrát som navštívila japonský analóg Slovenského raja, maličké údolie niekoľko zastávok vlakom západne od Sendai.
Kopce ako každé iné
A narcisy si tu voľne kvitnú v nechránenej prírode
Niečo na tomto mieste bolo mystické... žiadni iní turisti tam neboli!
Čo bolo ešte magickejšie, boli tabuľky s nakreslenými medvedíkmi okolo chodníka... A okrem živočícha zvaného kuma (medveď) v tomto regióne žijú aj opice. V súvislosti s opicami mi prišla na um tabuľka s opicami v príspevku #2, kde som si len robila srandu, že tá tabuľka vyzerá akoby vám chceli povedať, že nemáte kŕmiť opice, ktoré stretnete cestou. Neďaleko bola totiž chovná stanica opíc, tak som sa domnievala, že ide len o informačnú tabuľku, že neďaleko sa dá také niečo vidieť. Čo som netušila, je, že v japonských lesoch, ktoré vyzerajú na prvý pohľad úplne ako naše, si veselo voľne žijú opice. A ľuďom sa z neznámych príčin vidia milé, hlavne mláďatá, tak majú tendenciu ich kŕmiť. Čo samozrejme rozzúri opice-matky a tie buď jedinca kŕmiaceho ich mláďa napadnú priamo, alebo po ňom začnú vrhať objekty tuhého skupenstva ako kamene. Takže celý nápis nad fotografiu, ktorý bol myslený výlučne ako žart, je napokon pravdivý... Japonci prvok zúrivých opíc využivajú aj ako prevenciu proti fajčeniu a zakladaniu ohňov v lese tabuľkami s nápismi ako „Nefajčite v lese, aj opice pozorujú vaše správanie.“ Čo musím dodať je, že ja som zatiaľ žiadne opice nestretla... to už radšej stretnúť medvedíka :)
No a k téme tabuľky... ešte jeden skvost neďaleko stanice Okku-nikkawa.
Nápis v japončine hovorí len „Gomi wa mochi kaerimashō“, čo znamená asi toľko ako „Zoberme si svoje odpadky späť so sebou.“ Anglický preklad je posolstvom pre celý svet: „Udržiavajte zem čistú.“ Škoda, k dokonalosti posolstva chýba už len veľké začiatočné písmeno, Earth/Zem. Za povšimnutie tiež stojí spôsob akým Japonci vydávajú príkazy a zákazy. Nie je to nič striktné alebo obmedzujúce typu „nehádžte odpadky“, „udržiavajte poriadok“ a podobne. Skôr sugestívny nápad „Zoberme si svoje odpadky so sebou!“, charakterom skoro ako „Poďme sa zahrať do parku!“.
Yamadera
Dedinka Yamadera leží ešte o štvrť hodiny vlakom západnejšie od Sendai než Okku-nikkawa, ale už za kopcom, ktorý oddeľuje povodie Japonského mora (medzi Japonskými ostrovmi a Čínou) od oblasti, ktorej rieky sa vlievajú priamo do Tichého oceánu. Doslovne preložené (yama – kopec, hora, dera – buddhistický chrám) znamená Yamadera buddhistický chrám na kopci. A ten sa nachádza na pomerne strmom kopci týčiacom sa na obzore.
Vedie k nemu nespočetné množstvo schodov (človeka stále pokúša zrátať to, ale... nebude predsa zdržovať), schodov plných turistov a nariekajúcich detí, že už nevládzu, ktoré rodičia celú cestu presviedčajú, že už len kúsok.
Národná kultúrna pamiatka - ústredný chrám Risshaku-ji, umiestnený hneď na začiatku cesty na vrchol.
Yamadera bola založená v deviatom storočí a bola svojho času dôležitým buddhistickým centrom Tohockého regiónu.
Chrám navštívil v 17. storočí jeden z najslávnejších haiku-básnikov, Matsuo Bashō.
Vychutnávajúc si pokoj letného večera, napísal veľmi známu haiku, čiže krátku báseň o sedemnástich slabikách, rozvrstvených do troch riadkov po 5,7,5 slabikách. Haiku väčšinou zachytáva jeden okamih dňa alebo prírody. Matsuova haiku sa volá 静けさ (shizukesa), čiže ticho:
shizukesa ya iwa ni shimi-iru semi no koe
静けさや岩に染み入る蝉の声
deep silence -
the shrill of cicadas
seeps into rocks
grosse Stille -
das Schrillen der Zikaden
dringt in die Felsen
(Tr. Gabi Greve)
Matsuo Bashō
(o slovenský preklad sa neopovažujem)
A napokon ten výstup naozaj stojí za to. Pohľad zhora
Matsushima – Shiogama, loďou (jamkina premiéra na mori)
Ďalšou zastávkou bolo mesto Matsushima, v preklade borovicové ostrovy. Ležiac neďaleko Sendai, tiež nesie stopy po klane Date, ktorý vládol v Sendai. Neďaleko prístavu sa nachádza Entsuin (opäť a zase raz dôležitá národná kultúrna pamiatka) zo 17. storočia postavený Datem Tadamunem, synom Dateho Masamuneho, zakladateľa sendaiského klanu.
Konečne japonské záhrady!
Dôvodom, prečo bol Entsuin založený, bol Tadamunov zármutok nad smrťou svojho syna Dateho Mitsumuneho (teda vnuka Dateho Masamuneho, zakladateľa sendaiského klanu). Mitsumune mal mať excelentné vzdelanie a vojenské schopnosti, kvôli čomu bol pre tokugawovcov (ktorí boli pri moci v Tokyu) hrozbou. Mitsumune zomrel vo veku 19 rokov na tokyjskom hrade. Povrávalo sa, že jeho smrť bola dôsledkom otravy. V Entsuine je Mitsumuneho mauzóleum Sankeiden.
Steny interiéru sú kompletne pokryté zlatom. Na pravom krídle dverí je najstaršia japonská maľba „západnej“ ruže. Myšlienka tohto vyobrazenia prišla ešte od Masamunovho vyslanca k rímskemu pápežovi (1620).
Letný domček Dateovcov
Buddha neďaleko prístavu
Konečne mi je jasné, prečo majú sošky Buddhu v Japonsku v drvivej väčšine prípadov na sebe nejaký štýlový obleček. Buddha, pochádzajúci pôvodne z Indie, je zvyknutý na teplejšie klimatické podmienky, než sú v Japonsku. Prichádzajúc do Japonska, nemohol samozrejme zmeniť svoj výzor (tak ako aj biblické postavy vyzerajú na všetkých vyobrazeniach rovnako). Aby mu teda nebola zima, Japonci mu zväčša oblečú čiapku a zásterku. Pekných farieb...
Pár krokov od mora! Pred nami matsu (borovica).
Prekvapenie, koi nobori na lodi.
Látkové kapry (koi nobori – kaprie vlajky) sú spojené s dňom detí, ktorý je 5. mája. Kapor je v Japonsku symbolom sily, a preto ako sa blíži deň detí, ktorý je hlavne o chlapcoch, rodina vyvesí na dom koi nobori v rovnakom počte, v akom sú v danej domácnosti synovia. Koi nobori si plachtia vo vetre a rodina dúfa, že ich syn bude rovnako silný ako kapor. Nie je to celkom nespravodlivé takto preferovať chlapcov v májový deň detí, keďže dievčatá majú ešte Hina Matsuri – festival bábik, tuším niekedy v lete.
Nasleduje nalodenie sa a zhruba hodinová plavba z Matsushimy do Shiogamy, viď mapka od uja Googla a zábery.
Ďalšia matsushima (borovicový ostrov)
Zariadenie na pestovanie (chov?) ustríc
Musím povedať, že byť na mori bol celkom príjemný pocit na to, že neviem plávať...
Solitón!
Sympatický shiogamský prístavný bordel
Shiogama je malé prístavné mestečko, významné lovom tuniaka (maguro), a tak ho pre istotu majú aj na poštových schránkach.
Hiraizumi
Hiraizumi je v súčasnosti tiež malé ospalé mestečko, ba až dedina. V 12. storočí však mala čo do významu pozíciu rovnocennú s Kamakurou (ktorá bola vtedy hlavným mestom). Pod vládou rodiny Fujiwarovcov bola centrom kultúry a vzdelania. Ležiac približne 80km severnejšie od Sendai, bola vzdialenosť Hiraizumi od vtedajšieho centra moci príliš veľká a po nejakých krvipreliatiach, bitkách medzi klanmi a iných udalostiach tohto charakteru typických pre japonskú históriu, Hiraizumi upadla.
Na začiatku mája sa v Hiraizumi koná Jarný fujiwarovský festival. Akurát ten sme vystihli...
Priamo v mestečku akýsi lokálny ľudový tanec. Po depresívnej hudbe v Meiji Jingu konečne niečo veselé a hravé. Energické a dynamické predstavenie s bubnami a štýlovými kostýmami.
Za rohom človek stretne Japoncov sprevádzajúcich malé Japončatá v kabátikoch happi, ktoré nesú prenosnú svätyňu o-mikoshi. Verí sa, že vo svätyni sedí kami-sama (boh) a detičky chodiac po uliciach roznášajú šťastie a radosť po celom meste. No prinajmenšom radosť, lebo im je naozaj veselo...
Nad Hiraizumi sa nachádza chrám Chūson-ji založený v 12. storočí fujiwarovcami.
V druhej polovici 11. storočia sa na severovýchode Japonska odohrali dve veľké vojny. Prvý fujiwarovský vládca Kiyohira stratil v týchto konfliktoch otca, manželku a deti. Snaha o dosiahnutie mieru a utešenia duší mŕtvych boli jedným z dôvodov založenia chrámu, druhom zloženia prísahy pred Buddhom.
Chrámový zvon zo 14. storočia s priemerom 86cm
Kyōzō – úschovňa kompletných prepisov posvätného kanonu buddhizmu, zvaných sútra. Chūson-ji Kyō, teda Sútry Chūson-ji, dnes ležia v múzeu obďaleč svojej pôvodnej úschovne. Ich zhotoveniu sa venovali tri generácie Fujiwarovcov, a vyzerajú naozaj veľkolepo – sú písané na tmavomodrom papieri, striedajúc sa riadky písané zlatým a strieborným tušom. Vystavená je aj sútra písaná tak, že znaky Kanji tvoria opticky desaťposchodovú pagodu. Takmer trojmetroví Buddhovia a dvojmetrová socha bohyne Kannon. A čo ma zarazí sú stolčeky, ktoré vyzerajú ako európske rokoko a pritom ide o Heian éru (12. storočie). Ohúri ma zase zakonzervovaný lotusový kvet, ktorý vypestovali pred pár rokmi zo semienka, ktoré našli spolu s fujiwarovskými nálezmi. Vankúše (makura), ktoré majú takmer osemsto rokov nevyzerajú práve najvábnejšie. A nádoba na hlavu nepriateľov tiež nie (proste to patrí k japonskej histórii). Ako sa dalo očakávať, chrám bol niekedy počas svojej existencie kompletne vypálený v rámci vojen medzi jednotlivými klanmi.
Napriek tomu, sútry sa zachovali. A ďalšie a jediné, čo sa zachovalo, zato ale kompletne, je Konjikidō – Zlatá hala, v ktorej spočívajú pozostaky štyroch generácií Fujiwarovcov. Má podobu menšieho chrámu, a je zvonka aj zvnútra kompletne pokrytá zlatom a vyzdobená najumeleckejšie a najzručnejšie, ako sa v roku 1124 len dalo. Vnútri sedia Buddhovia a pravdepodobne aj iné božstvá a nejakí veľmi agresívne vyzerajúci obrnení šuhajovia sa zastrájajú katanami. Interiér dekoruje aj slonovina z Afriky! (Ešte raz pripomínam, že ide o dielo z 12. storočia).
V tejto oblasti malo byť kedysi veľa ložísk zlata, tak sú všetky fujiwarovské predmety potreté zlatom, a pri vystavených predmetoch, ktoré nie sú pokryté zlatom, sa píše, že kedysi boli.
Čo sme vrámci Jarného fujiwarovského festivalu v Hiraizumi vystihli veľmi vhodne, bolo predstavenie tradičnej japonskej divadelnej hry Nō, ktorú hrajú len muži. Ako všetky dvorné záležitosti, hlavné črty tejto hry sú tiež veľmi pomalé, obradné pohyby, a najmä pomalá reč, naťahovanie slov. Keď poriadne nepočúvate, znie to ako ruština so silným afektom. Kostýmy sú naozaj nádherné, pestré farby a prešpekulované vzory a ornamenty. Masky hercov tiež dotiahnuté do dokonalosti. Keďže som sa z toho nevedela spamätať, prinášam veľa fotiek z predstavenia.
Príbeh bol … typicky japonský. Akýsi feudálny pán sa ide pomodliť na ostrov, po ktorom bolo pomenované aj samotné predstavenie. Zarazí ho, že na rovnaký ostrov ide aj mladá dáma (v oranžovom) so svojím sluhom, aj keď ženy majú na ostrov vstup zakázaný.
Na to sluha odpovie, že predsa aj boh ostrova je žena, a navyše, že oni nie sú ľudskými bytosťami. A dáma v oranžovom aj so sluhom zmiznú.
Obajví sa bohyňa ostrova v úžasnom zelenom kostýme, a predvedie svoj tanec.
Po nej ešte jeden boh, ktorý vyzerá skôr ako démon, tiež predvedie svoj tanec, a obaja sľúbia feudálnemu pánovi, že budú ochraňovať jeho dŕžavu.
Teda zhrnuté, po tom čom sa neskôr od uja Googla dozvedela, aký bol vlastne dej, mám pocit, že sa tam v podstate nič neodohralo. Ale na to množstvo kostýmov a masiek sa dobre pozeralo aj bez príbehu.
Vyfintená stanica v Hiraizumi
Cestou späť z Hiraizumi do Sendai som z vlaku videla japonskú vlajku. Kde? Predsa priamo na oblohe! Vlajka má byť obrazom vychádzajúceho slnka, ale západ toho dňa vyzeral úplne učebnicovo – červený kotúč na bielom pozadí.
Než mi došlo, že mám k dispozícii foťák, slnko už zaliezalo za kopce, takže sa vám ušiel už len polkotúč... ktorý aj tak nevyzerá ako originál. Asi sa to dá vidieť len naživo...
Kore wa Goruden Bíku no mita koto deshita. Nihon no rekishi wa chotto tsumaranai to itte imasuka? Zannen desuga, watashi wa sono koto ga tottemo omoshiroi to omotte imasu. :) Demo, tsugi no toki, supeshiaru surupuraizu wo tsukutte imasu. Dewa, mata! (Toto boli zážitky zo Zlatého týždňa. Hovoríte, že japonská história je trochu nudná? Je mi to ľúto, mne sa zdá veľmi zaujímavá. :) Ale najbližšie chystám špeciálne prekvapenie, takže zase nabudúce!)
Dewa, mina san, yappari tsugi no kisai ga hajimarimasu! Kyō wa Sendai ni ita Goruden Bīku ni tsuite kakimashou. Takusan takusan mita koto ga arimasu kara, chotto nagaku kakimasu ne... Ichiban taisetsuna koto wa – watashi wa Tōkyō kara Honshū no kita ni aru Sendai no machi hitori de iku koto ga dekimashita! Sugokunai desu ne, watashi wa? :) (Tak, vážení, konečne sa začína ďalší príspevok! Dnes chcem písať o Zlatom týždni strávenom v Sendai. Mám naozaj veľa zážitkov, takže toho napíšem dosť veľa... Najdôležitejšia vec – zvládla som cestu z Tokya do mesta na severe ostrova Honshū, zvaného Sendai. Som šikovná, či nie? :) )
V minulom príspevku som vám to ohavne zamlčala, ale Zlatý týždeň sa začína už Dňom Shōwu, o ktorom som písala v minule. Je to týždeň nabitý piatimi sviatkami:
29. apríl Deň Shōwu
3. máj Deň ústavy
4. máj Deň zelene
5. máj Deň detí
6. máj sviatok (nikto netuší aký)
Japonci tento týždeň nazývajú Goruden Bīku, čož je pokus o Golden Week. Pokiaľ zamestnávateľ neudelí na zvyšné pracovné dni medzi Dňom Shōwu a ostatnými sviatkami voľno, tak si aj tí najpoctivejší sararímani (salary man – zarábajúce hlavy rodiny) vezmú dovolenku a trávia Zlatý týždeň so svojimi rodinami na výletoch a tak podobne.
Shinkansenom do Sendai
Jamka sa rozhodla, že Zlatý týždeň tiež strávi tak, ako sa patrí, a vďaka známostiam sa jej naskytla príležitosť ísť na štyri dni do Sendai. Geografickú situáciu podrobnejšie zobrazuje nasledujúci výrez z Google Maps:
Vzdialenosť Tokyo-Sendai je približne 300km a autobus ju prekoná za zhruba päť hodín. Cez Golden Week (GW), keď sú na cestách sararímanovia aj so svojimi rodinkami, to môže trvať vďaka zápcham aj sedem hodín. Japonský rýchlovak shinkansen, ktorý je trikrát tak drahý ako autobus, túto vzdialenosť zvládne za necelé dve hodiny s dvoma medzizastávkami. Jamka si dopriala (ide predsa o jej prvý GW v Japonsku) a išla shinkansenom! (Prepáčte, vtedy som ešte nemala vlastný foťák, takže fotky shinkansenu nebudú, ale hádam to nie je posledný krát, čo som šla touto japonskou verziou TGV.) Zvládla prestup v stanici Tokyo Station a našla svoj vlastný shinkansen,
Hayate smerujúci do Hachinohe (najsevernejšia zastávka na ostrove Honshū) a nepomýlila sa a nenastúpila do shinkansenu, ktorý odchádzal z tej istej koľaje o päť minút skôr. Shinkansen v preklade znamená niečo ako „nová hlavná linka“. Existuje niekoľko rozličných liniek Shinkansenu, premávajúcich na rozličných úsekoch a v rozličnom takte. Aj v desaťminútovom. Každý shinkansen má vlastné meno, a zdá sa že aj stránku na Wikipédii, ako ten „môj“
http://en.wikipedia.org/wiki/Hayate_(train)
Keď cestovný poriadok hovorí, že vlak odchádza o 7:36, tak si môžete byť istí, že o 7:36 sa vlak pohne zo stanice a s rovnakou presnosťou vchádza do staníc, kde má medzizastávky. Jamka má lukratívne miesto hneď u okna. Vedľa nej sedia dvaja Japonci, ale len čo sa usalašia a pojedia svoje raňajky, jeden z nich zavelí „Nemashō!“ (Pospime si!), takže si nerušene vychutnávam cestu.
Prvých štyridsať minút sa naozaj vlečie, na to, že ide o jeden z najrýchlejších vlakov na svete. Celý čas sa pohybuje v súvislej zástavbe, a len čo ju konečne opustí, je jasné, prečo sa v obytnej zóne musí krotiť. Zvuky a pocit – skoro ako v lietadle. Šinie si to nehoráznou rýchlosťou a krajina sa len mihá okolo okna. Ryžové políčka dokonalých obdĺžnikových tvarov, ale kto by dúfal v nejakú širšiu panorámu voľnej krajiny (ako ja), ostane sklamaný. Japoncov je 127 miliónov a ostrovy sú malé, každý kúsok zeme je dokonale využitý. V lokálnych staniciach čakajú na nástupištiach lovci shinkansenov s gigantickými objektívmi a statívmi. Japonská príroda len na úsekoch, kde je terén zvlnenejší, aj tam z toho, veľa človek nemá, lebo je trať husto popretkávaná tunelmi. Po dvoch hodinách vás vyhodia z vlaku, už ste v cieli... s pocitom „Ja chcem ešte...!“
Sendai
Sendai je „ospalé provinčné mestečko“ s približne miliónom obyvateľov. Veď posúdťe sami – pohľad z 31. poschodia komerčnej budovy v centre, najvyššej budovy v Sendai:
Vlak do stanice!
Hnedá atmosféra Sendai
Trubica naprieč mestom
V trubici sa skrýva „Hlavná ulica“ Sendai. Obchody, kaviarne, reštaurácie, podniky... Vďaka trubici nie je problémom ani je zlé počasie.
A napriek tomu, že mestečko je oveľa provinčnejšie než gigant Tokyo, aj tu sa po uliciach premáva dostatok šialených ľudí.Bordel v elektrickom vedení je asi ázijský folklór. Ulička, v ktorej to v noci vraj žije.
Večer to ožije hlavne v okolí stanice
Neóny sa rozsvietia
A odhalia sa aj takéto skvosty
Čítanie: PUROMISU :)História mesta Sendai siaha späť do 16. storočia, keď feudál Date Masamune, nespokojný so svojou dŕžavou kdesi ešte severnejšie a v zlej dostupnosti od Tokya, v tom čase zvaného ešte Edo, sa presunul do oblasti, kde dnes leží Sendai. Povolenie na osídlenie dostal po akejsi bitke od samotného Tokugawu Iyeasu (o ňom niekedy v budúcnosti). Zvyšky hradu Dateho Masamunu sa nachádzajú na kopci nad mestom (v súčasností stojí už len zrekonštruovaný severný múr hradieb, aj ten je verziou zo 17. storočia), odtiaľ ešte raz pohľad na Sendai a veľkého bieleho Buddhu za mestom...
Žiarivé torii sa tu týčia hneď vedľa obytných domov.
Chrám Osaki Hachimangu – národný klenot
Do tohto chrámu Date Masamune premiestnil shintai svojho klanu (posvätný artefakt).
Šintoistické a buddhistické chrámy takmer na každom kroku.
Tohoku Daigaku
Hlavným lákadlom v Sendai je pre mňa Tohoku Daigaku, Tohocká univerzita, piata najlepšia univerzita v Japonsku a jedna z troch najlepšie financovaných univerzít Japonskou vládou. Campus je efektne roztrúsený na rovnakom kopci, na ktorom je aj niekdajší hrad Dateho Masamunu, a medzi jednotlivými časťami campusu je to peši aj 20 minút (šlapania do kopca).
Presun vrámci campusu môže vyzerať aj takto
A čo je na Tohoku Daigaku najsympatickejšie, je to, že nie všetko je naleštené a nablýskané ako v Tokyu a v mojom terajšom campuse.
Hneď to tam vyzerá útulnejšie, keď prístrešky pre bicykle sú mierne nahlodané hrdzou, niektorá stena je ošarpaná, pred klubovými miestnosťami univerzitných kapiel sú otrhané stoličky a na dverách otrhané plagáty. Peniaze tu asi nejdú na výzor, ale na bezpečnosť (tohocký región je zemetraseniami postihovaný vo väčšej miere než oblasť okolo Tokya). Budova knižnice má na priečelí okaté pažbové vystuženie a interiér je... betónový. Do omietky, ktorá za mesiac popraská a opadá, sa investovať neoplatí.
No a najmä – peniaze idú na výskum...
a jamka potom slintá pred podobnými oddeleniami.Údolie rieky Okku-nikkawa
Muránska planina v japonskom podaní sa konala už minule na kopčeku Takao san, tentokrát som navštívila japonský analóg Slovenského raja, maličké údolie niekoľko zastávok vlakom západne od Sendai.
Kopce ako každé inéA narcisy si tu voľne kvitnú v nechránenej prírode
Niečo na tomto mieste bolo mystické... žiadni iní turisti tam neboli!
Čo bolo ešte magickejšie, boli tabuľky s nakreslenými medvedíkmi okolo chodníka... A okrem živočícha zvaného kuma (medveď) v tomto regióne žijú aj opice. V súvislosti s opicami mi prišla na um tabuľka s opicami v príspevku #2, kde som si len robila srandu, že tá tabuľka vyzerá akoby vám chceli povedať, že nemáte kŕmiť opice, ktoré stretnete cestou. Neďaleko bola totiž chovná stanica opíc, tak som sa domnievala, že ide len o informačnú tabuľku, že neďaleko sa dá také niečo vidieť. Čo som netušila, je, že v japonských lesoch, ktoré vyzerajú na prvý pohľad úplne ako naše, si veselo voľne žijú opice. A ľuďom sa z neznámych príčin vidia milé, hlavne mláďatá, tak majú tendenciu ich kŕmiť. Čo samozrejme rozzúri opice-matky a tie buď jedinca kŕmiaceho ich mláďa napadnú priamo, alebo po ňom začnú vrhať objekty tuhého skupenstva ako kamene. Takže celý nápis nad fotografiu, ktorý bol myslený výlučne ako žart, je napokon pravdivý... Japonci prvok zúrivých opíc využivajú aj ako prevenciu proti fajčeniu a zakladaniu ohňov v lese tabuľkami s nápismi ako „Nefajčite v lese, aj opice pozorujú vaše správanie.“ Čo musím dodať je, že ja som zatiaľ žiadne opice nestretla... to už radšej stretnúť medvedíka :)
No a k téme tabuľky... ešte jeden skvost neďaleko stanice Okku-nikkawa.
Nápis v japončine hovorí len „Gomi wa mochi kaerimashō“, čo znamená asi toľko ako „Zoberme si svoje odpadky späť so sebou.“ Anglický preklad je posolstvom pre celý svet: „Udržiavajte zem čistú.“ Škoda, k dokonalosti posolstva chýba už len veľké začiatočné písmeno, Earth/Zem. Za povšimnutie tiež stojí spôsob akým Japonci vydávajú príkazy a zákazy. Nie je to nič striktné alebo obmedzujúce typu „nehádžte odpadky“, „udržiavajte poriadok“ a podobne. Skôr sugestívny nápad „Zoberme si svoje odpadky so sebou!“, charakterom skoro ako „Poďme sa zahrať do parku!“.
Yamadera
Dedinka Yamadera leží ešte o štvrť hodiny vlakom západnejšie od Sendai než Okku-nikkawa, ale už za kopcom, ktorý oddeľuje povodie Japonského mora (medzi Japonskými ostrovmi a Čínou) od oblasti, ktorej rieky sa vlievajú priamo do Tichého oceánu. Doslovne preložené (yama – kopec, hora, dera – buddhistický chrám) znamená Yamadera buddhistický chrám na kopci. A ten sa nachádza na pomerne strmom kopci týčiacom sa na obzore.
Vedie k nemu nespočetné množstvo schodov (človeka stále pokúša zrátať to, ale... nebude predsa zdržovať), schodov plných turistov a nariekajúcich detí, že už nevládzu, ktoré rodičia celú cestu presviedčajú, že už len kúsok.
Národná kultúrna pamiatka - ústredný chrám Risshaku-ji, umiestnený hneď na začiatku cesty na vrchol.
Yamadera bola založená v deviatom storočí a bola svojho času dôležitým buddhistickým centrom Tohockého regiónu.
Chrám navštívil v 17. storočí jeden z najslávnejších haiku-básnikov, Matsuo Bashō.
Vychutnávajúc si pokoj letného večera, napísal veľmi známu haiku, čiže krátku báseň o sedemnástich slabikách, rozvrstvených do troch riadkov po 5,7,5 slabikách. Haiku väčšinou zachytáva jeden okamih dňa alebo prírody. Matsuova haiku sa volá 静けさ (shizukesa), čiže ticho:
shizukesa ya iwa ni shimi-iru semi no koe
静けさや岩に染み入る蝉の声
deep silence -
the shrill of cicadas
seeps into rocks
grosse Stille -
das Schrillen der Zikaden
dringt in die Felsen
(Tr. Gabi Greve)
Matsuo Bashō
(o slovenský preklad sa neopovažujem)
A napokon ten výstup naozaj stojí za to. Pohľad zhora
Matsushima – Shiogama, loďou (jamkina premiéra na mori)
Ďalšou zastávkou bolo mesto Matsushima, v preklade borovicové ostrovy. Ležiac neďaleko Sendai, tiež nesie stopy po klane Date, ktorý vládol v Sendai. Neďaleko prístavu sa nachádza Entsuin (opäť a zase raz dôležitá národná kultúrna pamiatka) zo 17. storočia postavený Datem Tadamunem, synom Dateho Masamuneho, zakladateľa sendaiského klanu.
Konečne japonské záhrady!
Dôvodom, prečo bol Entsuin založený, bol Tadamunov zármutok nad smrťou svojho syna Dateho Mitsumuneho (teda vnuka Dateho Masamuneho, zakladateľa sendaiského klanu). Mitsumune mal mať excelentné vzdelanie a vojenské schopnosti, kvôli čomu bol pre tokugawovcov (ktorí boli pri moci v Tokyu) hrozbou. Mitsumune zomrel vo veku 19 rokov na tokyjskom hrade. Povrávalo sa, že jeho smrť bola dôsledkom otravy. V Entsuine je Mitsumuneho mauzóleum Sankeiden.
Steny interiéru sú kompletne pokryté zlatom. Na pravom krídle dverí je najstaršia japonská maľba „západnej“ ruže. Myšlienka tohto vyobrazenia prišla ešte od Masamunovho vyslanca k rímskemu pápežovi (1620).
Letný domček Dateovcov
Buddha neďaleko prístavu
Konečne mi je jasné, prečo majú sošky Buddhu v Japonsku v drvivej väčšine prípadov na sebe nejaký štýlový obleček. Buddha, pochádzajúci pôvodne z Indie, je zvyknutý na teplejšie klimatické podmienky, než sú v Japonsku. Prichádzajúc do Japonska, nemohol samozrejme zmeniť svoj výzor (tak ako aj biblické postavy vyzerajú na všetkých vyobrazeniach rovnako). Aby mu teda nebola zima, Japonci mu zväčša oblečú čiapku a zásterku. Pekných farieb...
Pár krokov od mora! Pred nami matsu (borovica).Prekvapenie, koi nobori na lodi.
Látkové kapry (koi nobori – kaprie vlajky) sú spojené s dňom detí, ktorý je 5. mája. Kapor je v Japonsku symbolom sily, a preto ako sa blíži deň detí, ktorý je hlavne o chlapcoch, rodina vyvesí na dom koi nobori v rovnakom počte, v akom sú v danej domácnosti synovia. Koi nobori si plachtia vo vetre a rodina dúfa, že ich syn bude rovnako silný ako kapor. Nie je to celkom nespravodlivé takto preferovať chlapcov v májový deň detí, keďže dievčatá majú ešte Hina Matsuri – festival bábik, tuším niekedy v lete.
Nasleduje nalodenie sa a zhruba hodinová plavba z Matsushimy do Shiogamy, viď mapka od uja Googla a zábery.
Ďalšia matsushima (borovicový ostrov)
Zariadenie na pestovanie (chov?) ustríc
Musím povedať, že byť na mori bol celkom príjemný pocit na to, že neviem plávať...
Solitón!
Sympatický shiogamský prístavný bordel
Shiogama je malé prístavné mestečko, významné lovom tuniaka (maguro), a tak ho pre istotu majú aj na poštových schránkach.
Hiraizumi
Hiraizumi je v súčasnosti tiež malé ospalé mestečko, ba až dedina. V 12. storočí však mala čo do významu pozíciu rovnocennú s Kamakurou (ktorá bola vtedy hlavným mestom). Pod vládou rodiny Fujiwarovcov bola centrom kultúry a vzdelania. Ležiac približne 80km severnejšie od Sendai, bola vzdialenosť Hiraizumi od vtedajšieho centra moci príliš veľká a po nejakých krvipreliatiach, bitkách medzi klanmi a iných udalostiach tohto charakteru typických pre japonskú históriu, Hiraizumi upadla.
Na začiatku mája sa v Hiraizumi koná Jarný fujiwarovský festival. Akurát ten sme vystihli...
Priamo v mestečku akýsi lokálny ľudový tanec. Po depresívnej hudbe v Meiji Jingu konečne niečo veselé a hravé. Energické a dynamické predstavenie s bubnami a štýlovými kostýmami.
Za rohom človek stretne Japoncov sprevádzajúcich malé Japončatá v kabátikoch happi, ktoré nesú prenosnú svätyňu o-mikoshi. Verí sa, že vo svätyni sedí kami-sama (boh) a detičky chodiac po uliciach roznášajú šťastie a radosť po celom meste. No prinajmenšom radosť, lebo im je naozaj veselo...
Nad Hiraizumi sa nachádza chrám Chūson-ji založený v 12. storočí fujiwarovcami.
V druhej polovici 11. storočia sa na severovýchode Japonska odohrali dve veľké vojny. Prvý fujiwarovský vládca Kiyohira stratil v týchto konfliktoch otca, manželku a deti. Snaha o dosiahnutie mieru a utešenia duší mŕtvych boli jedným z dôvodov založenia chrámu, druhom zloženia prísahy pred Buddhom.
Chrámový zvon zo 14. storočia s priemerom 86cm
Kyōzō – úschovňa kompletných prepisov posvätného kanonu buddhizmu, zvaných sútra. Chūson-ji Kyō, teda Sútry Chūson-ji, dnes ležia v múzeu obďaleč svojej pôvodnej úschovne. Ich zhotoveniu sa venovali tri generácie Fujiwarovcov, a vyzerajú naozaj veľkolepo – sú písané na tmavomodrom papieri, striedajúc sa riadky písané zlatým a strieborným tušom. Vystavená je aj sútra písaná tak, že znaky Kanji tvoria opticky desaťposchodovú pagodu. Takmer trojmetroví Buddhovia a dvojmetrová socha bohyne Kannon. A čo ma zarazí sú stolčeky, ktoré vyzerajú ako európske rokoko a pritom ide o Heian éru (12. storočie). Ohúri ma zase zakonzervovaný lotusový kvet, ktorý vypestovali pred pár rokmi zo semienka, ktoré našli spolu s fujiwarovskými nálezmi. Vankúše (makura), ktoré majú takmer osemsto rokov nevyzerajú práve najvábnejšie. A nádoba na hlavu nepriateľov tiež nie (proste to patrí k japonskej histórii). Ako sa dalo očakávať, chrám bol niekedy počas svojej existencie kompletne vypálený v rámci vojen medzi jednotlivými klanmi.
Napriek tomu, sútry sa zachovali. A ďalšie a jediné, čo sa zachovalo, zato ale kompletne, je Konjikidō – Zlatá hala, v ktorej spočívajú pozostaky štyroch generácií Fujiwarovcov. Má podobu menšieho chrámu, a je zvonka aj zvnútra kompletne pokrytá zlatom a vyzdobená najumeleckejšie a najzručnejšie, ako sa v roku 1124 len dalo. Vnútri sedia Buddhovia a pravdepodobne aj iné božstvá a nejakí veľmi agresívne vyzerajúci obrnení šuhajovia sa zastrájajú katanami. Interiér dekoruje aj slonovina z Afriky! (Ešte raz pripomínam, že ide o dielo z 12. storočia).
V tejto oblasti malo byť kedysi veľa ložísk zlata, tak sú všetky fujiwarovské predmety potreté zlatom, a pri vystavených predmetoch, ktoré nie sú pokryté zlatom, sa píše, že kedysi boli.
Čo sme vrámci Jarného fujiwarovského festivalu v Hiraizumi vystihli veľmi vhodne, bolo predstavenie tradičnej japonskej divadelnej hry Nō, ktorú hrajú len muži. Ako všetky dvorné záležitosti, hlavné črty tejto hry sú tiež veľmi pomalé, obradné pohyby, a najmä pomalá reč, naťahovanie slov. Keď poriadne nepočúvate, znie to ako ruština so silným afektom. Kostýmy sú naozaj nádherné, pestré farby a prešpekulované vzory a ornamenty. Masky hercov tiež dotiahnuté do dokonalosti. Keďže som sa z toho nevedela spamätať, prinášam veľa fotiek z predstavenia.
Príbeh bol … typicky japonský. Akýsi feudálny pán sa ide pomodliť na ostrov, po ktorom bolo pomenované aj samotné predstavenie. Zarazí ho, že na rovnaký ostrov ide aj mladá dáma (v oranžovom) so svojím sluhom, aj keď ženy majú na ostrov vstup zakázaný.
Na to sluha odpovie, že predsa aj boh ostrova je žena, a navyše, že oni nie sú ľudskými bytosťami. A dáma v oranžovom aj so sluhom zmiznú.
Obajví sa bohyňa ostrova v úžasnom zelenom kostýme, a predvedie svoj tanec.
Po nej ešte jeden boh, ktorý vyzerá skôr ako démon, tiež predvedie svoj tanec, a obaja sľúbia feudálnemu pánovi, že budú ochraňovať jeho dŕžavu.
Teda zhrnuté, po tom čom sa neskôr od uja Googla dozvedela, aký bol vlastne dej, mám pocit, že sa tam v podstate nič neodohralo. Ale na to množstvo kostýmov a masiek sa dobre pozeralo aj bez príbehu.
Vyfintená stanica v Hiraizumi
Cestou späť z Hiraizumi do Sendai som z vlaku videla japonskú vlajku. Kde? Predsa priamo na oblohe! Vlajka má byť obrazom vychádzajúceho slnka, ale západ toho dňa vyzeral úplne učebnicovo – červený kotúč na bielom pozadí.
Než mi došlo, že mám k dispozícii foťák, slnko už zaliezalo za kopce, takže sa vám ušiel už len polkotúč... ktorý aj tak nevyzerá ako originál. Asi sa to dá vidieť len naživo...
Kore wa Goruden Bíku no mita koto deshita. Nihon no rekishi wa chotto tsumaranai to itte imasuka? Zannen desuga, watashi wa sono koto ga tottemo omoshiroi to omotte imasu. :) Demo, tsugi no toki, supeshiaru surupuraizu wo tsukutte imasu. Dewa, mata! (Toto boli zážitky zo Zlatého týždňa. Hovoríte, že japonská história je trochu nudná? Je mi to ľúto, mne sa zdá veľmi zaujímavá. :) Ale najbližšie chystám špeciálne prekvapenie, takže zase nabudúce!)
No comments:
Post a Comment