-
Hisashiburi, minasan! Dōmo sumimasen, nagai aida kakimasen deshita. Takusan benkyou wo shinakereba narimasendeshita kara, jikan ga arimasen deshita. Demo, ima Shōwa no Hi no mita koto ga zenbu hanashimasu. Tanoshikatta desu!
(Dlho sme sa nevideli! Ospravedlňujem sa, dlho som nič nenapísala. Mala som veľa učenia, takže som nemala čas. Ale teraz vám vyrozprávam všetky zážitky zo Shōwa no Hi. Bola to zábava!)
Patrilo by sa začať tým, čo je to Shōwa no Hi. V preklade deň Shōwu, je v Japonsku štátnym sviatkom, ktorý sa oslavuje 29. apríla, v deň narodením už zomrelého cisára Shōwu, ktorý bol 124. japonským cisárom, predchodcom terajšieho cisára Akihita. (Zaujímavé tiež je, že počas svojho života bol známy pod menom Hirohito, a po smrti je označovaný výhradne ako Shōwa Tennō – cisár Shōwa).
Dnes to bude hlavne o cisároch :) V ten deň sme sa vybrali do parku Meiji Jingu Gyōen, ktorý sa nachádza vo štvrti Shibuya (to je jedna z tých najvychytenejších a najznámejších štvrtí v centre Tokya). Meiji Jingu Gyōen je ďalší z rady prekvapivo veľkých a pokojných parkov v jadre veľkomesta. Pomenovaný je po šintoistickom chráme Meiji Jingu, ktorý je v jeho centre. Chrám zase nesie meno 122. japonského cisára Meijiho, za ktorého éry prebehla výrazná modernizácia Japonska a ktorý otvoril „okná Japonska do sveta“ (či ako sa to hovorilo o Petrovi Veľkom v spojitosti s Ruskom a Európou). Meiji éra znamená pre Japoncov niečo podobné ako osvietenstvo v našich končinách. (Už len Meiji doslovne znamená jasný, žiarivý). Chrám bol postavený v roku 1920, osem rokov po smrti cisára Meijiho a šesť rokov po smrti jeho manželky, cisárovnej Shōken a zasvätený ich pamiatke, pretože ľud si želal nejakým spôsobom im trvale vyjadriť úctu. V čase výstavby chrámu darcovia venovali približne stotisíc stromov, ktoré teraz tvoria gigantický Meiji Jingu Gyōen s rozlohou sedemsto tisíc metrov štvorcových. (Navyše, tento park je v tesnom susedstve ďalšieho veľkého parku, Yoyogi Kōen, a spolu vytvárajú ešte väčšiu zelenú plochu).
(Aby sme spomenuli aj cisárovnu Shōken... Nebola len šedou myšou za cisárom, ale výrazne sa pričinila k zlepšeniu japonských životných štandartov a vzdelanosti žien. Taktiež založila fond spadajúci pod Červený kríž, ktorý je funkčný dodnes... a nesie jej meno.)
Ďalším z rady prekvapení na japonskej pôde sú oduševnené rodinky dobrovoľníkov, ktoré od vstupu do parku až po chrámový komplex hromadne čistia park (nie je veľmi aké odpadky zbierať, sme predsa v Japonsku, ale zbierajú suché lístie a vyberajú štrk, ktorý napadal do jarkov okolo chodníkov). Ruku na srdce, ktorý Slovák by sa v nejaký štátny sviatok, keď konečne nemusí ísť do práce, zobral s celou svojou rodinou čistiť nejaké verejné miesto? Japonci si cisára Meijiho naozaj nesmierne vážia.
A patrične sa musia správať aj cudzinci, ktorých súkromne označujem zásadne len ako baka gaijinov (baka – hlupák, gaijin – menej úctivá podoba slova cudzinec). Pre baka gaijinov existuje obrázkový sprievodca, ako správne vzdávať rešpekt v chráme Meiji Jingu, tak sme sa to pokúšali previesť v správnom poradí a správnym spôsobom. Keď sa nepodarilo, nevadí, sme predsa len baka gaijinovia.
Takže správny postup. Najprv treba prejsť očistou pred vstupom do vlastného chrámového komplexu. Čistiaci spot viď obrázok. Postup hovorí, že najprv treba naberačku uchopiť do pravej ruky a opláchnuť si ľavú ruku, potom uchopiť naberačku do ľavej ruky a opláchnuť si pravú ruku, potom uchopiť naberačku opäť do pravej ruky, naliať si kúsok vody do dlane ľavej ruky a vypláchnuť si ústa. Na záver treba nabrať do naberačky vodu ešte raz a nechať vodu stiecť po naberačke, aby bola čistá pre ďalšieho užívateľa.
Postup v hlavnej budove šintoistického chrámu. Do drevenej škatule môžete vhodiť nejaké mince. Potom sa dvakrát sa ukloníte, dvakrát zatlieskate (tu Japonci po druhom potlesku väčšinou na chvíľku zastanú so zopnutými rukami a niečo si želajú, alebo predriekavajú nejakú šinto modlitbu), a na záver sa ešte raz ukolníte. Úcta vzdaná.
Tak sme sa teda dopracovali do centra až ku chrámu, kde sa v rámci Veľkého jarného Meiji Jingu festivalu konalo v ten deň predstavenie Bugaku. Bugaku je druh Gagaku. (Táto definícia sa mi veľmi páči, ale vy z nej asi veľa nemáte, že...) Gagaku je starobylá hudba cisárskeho dvora, ktorá ak je predvádzaná súčasne s tancom, sa nazýva Bugaku.
Vyfintení hudobníci Bugaku
Samotný tanec je naozaj veľmi obradný, pohyby sú až neuveriteľne pomalé, a spolu v kombinácii s klasickou hudbou, ktorá na mňa osobne pôsobí veľmi depresívne (to bude tými nástrojmi, ale nie som schopná tú hudbu bližšie špecifikovať), je to zážitok s dlhým Nacheffektom.
Občas sa pripletie aj nejaký kekkonshiki (tradičný japonský svadobný obrad).
Tento tanec bol na pomery Bugaku docela akčný.
A toto predstavenie sa mi páčilo najviac. Štyri postavy na javisku stelesňujú žabiaka Kappa, akúsi mytologickú postavu (existuje aj kratučká novela Kappa od Ryonusukeho Akutagawy a majú ju u nás vo verejnej knižnici v KE). Kostýmy pôsobia naozaj „rybaco“ a kombinácia smutných tmavozelených tvárí s vyššie spomenutou depresívnou hudbou - úžas.
Po skončení predstavenia sme si to zamierili do Múzea pokladov (v angličtine proste Treasure Museum).
V múzeu sú vystavené rozličné artefakty z vlastníctva cisárskeho páru Meiji. Najviac vyniká súbor portrétov všetkých japonských cisárov, od prvého cisára Jimmu, ktorý mal údajne vládnuť v čase okolo 700 rokov p.n.l. a jeho matkou bola samotná bohyňa slnka Amaterasu, a tak podobne... (a že žil 126 rokov, to hádam už ani nebolo potrebné dodať), až po predchodzieho 124. cisára Hirohita (teda Shōwu). Zbierka portrétov je až na zopár výnimiek celá maľovaná jedným jediným slávnym japonským dvorným maliarom (ktorého meno si nepamätám, ale vy by ste ho tiež hneď zabudli), takže pri cisároch z jednej časovej etapy má človek občas pocit, že sa len pozerá na rozličné portréty tej istej osoby. Ale je fascinujúce, že nejaká krajina dokáže dať dokopy portréty všetkých cisárov, ktorí v nej kedy vládli, aj keď sú vyobrazenia často založené len na opise z legiend a kroník.
Obento v parku je tiež zaujímavý zážitok. Japonci sa asi ešte stále nevedia spamätať z toho, že nejakí baka gaijinovia jedia svoje na japonský štýl pripravené bentá, a to ešte paličkami!
Súčasťou vstupenky je aj výstava Ornamenty Japonska v inej budove. Ďalšia z dych vyrážajúcich ukážok japonskej precíznosti. Doteraz mi nie je jasné, ako sa z korytnačieho panciera dá vyrobiť ihlica do vlasov, zakončená vetvičkou sakurových kvetov, ktorej každý lupienok je vytvarovaný do najmenších detailov. A keby jedna, ale na tej výstave ich bolo toľko, ako keby výroba takej ihlice nebol vôbec žiaden problém. A množstvo iných spôn, ihlíc a hrebeňov do vlasov a maličkých škatuliek zo 16. až začiatku 20. storočia, zdobených perleťou, vyrezaných zo slonoviny, alebo s namaľovanými motívmi z japonských legiend a histórie, na neuveriteľne malých plochách. Na druhej strane tohto vrcholu prezdobenosti je kovový hrebeň do vlasov, zdobený len asymetricky rozmiestenými rovnými vrypmi, všelijako cez seba poprekladanými. Ale nejde len o hocijaký geometrický vzor, ešte aj toto je prírodný motív - borovicové ihličie.
Takže toľko z historického Japonska, hlavná torii (brána) parku nas vypľuje do sviatkového Harajuku. To znamená – ľudia, ľudia, hluk, a ešte raz ľudia. Zase sme v jednej z tých častí Tokya, ktoré tak rada označujem adjektívom „šialený“. A ulička Takeshita Dōri je hádam synonymom tohto prídavného mena. Celkom uzučká a dlhá ulička, ktorá sústreďuje najpopulárnejšie a najštýlovejšie obľúbené obchody tokyjskej mládeže. Napríklad takéto šialenstvá
Podivuhodné na tejto fotke je, že sa do záberu nepriplietli žiadni ľudia, hoci boli všade. Pohyb v uličke Takeshita pozostáva len z toho, že sa nechávate unášať davom – tlak zozadu vás núti postupovať dopredu a vy nemáte na výber, len tlačiť na tých pred vami, a takto sa celá masa ľudí postupne pretlačí z jedného konca uličky na druhý. Japonci do seba nezvyknú strkať, ale v Takeshite nemajú na výber. A tým šťastlivým sa podarí uniknúť z tlačenice práve pri obchode, do ktorého majú namierené, možno práve do toho, ktorý sa honosí posterom Yamashity Tomohisu pózujúceho v interiéri obchodu.
Mimo Takeshity je to o niečo lepšie, ale nie veľmi :) Japonci kam oko dovidí, a miestami nejakí baka gaijinovia. Mimochodom, za celý čas sme videli dosť veľa gotických lolít, aj takých kvalitných čiernych echt gotických lolít z Harajuku, ale foťte na miestach, kde vás unáša prúd, hemží sa to ľuďmi, najmä keď fotiť ľudí nie je spoločensky príliš... vhodné (a práve keď ste v pozícii baka gaijina, tak už vôbec nie). Ale! V jednej širšej uličke, kde z neznámych príčin bolo menej ľudí, sme narazili na skupinku štyroch gotických lolít. Nemohli sme si nechať ujsť svoju šancu, a tak sme sa po bleskovej porade priblížili k skupinke, jamka sa spýtala „Sumimasen ga, shashin wo totte mo ii desuka?“ („Prepáčte, môžeme si vás odfotiť?“), lolity sa zatvárili trochu rozpačito, ale hneď zapózovali, a Fernando rýchlo fotil najlepšie ako vedel, kým si to lolity nerozmyslia. A na tomto mieste šťastne prezentujeme svoje prvé odfotené gotické lolity z Harajuku:
Gotické lolity z Harajuku (takáto významná fotka si zaslúži svoje vlastné meno)
Ešte sa trochu potúlame po uličkách, prezrieme obchody s hudbou (jpop, jpop, jpop...), ostatní účastníci výletu si vynútia návštevu „kníhkupectva“ Mandarake (ktoré sme premenovali na Mangadake, teda v preklade „len manga“), nakukneme do kaviarne zvanej J-pop café.
Hádanka pre Zuzuku chan a Janoku chan: Ano onna no hito wa dare desuka? (Reklama na mobilný telefón od spoločnosti DoCoMo. Ospravedlňte zhoršenú kvalitu záberov, slúžia výhradne na študijné účely... )
Ešte shibuyská 109-tka, vraj veľmi známa budova, v ktorej je množstvo drahých obchodov s oblečením a reštaurácií. A známa to križovatka pred stanicou v Shibuyi, to je to mravenisko z druhého príspevku, tentoraz sme priamimi účastníkmi, aby som zavŕšila svoj pocit, že som za jeden deň stretla viac ľudí, než žije v celých Košiciach (a možno nie som ďaleko od skutočného údaju).
Pred stanicou v Shibuyi sa nachádza soška psa zvaná Hachiko, ktorá je veľmi obľúbeným stretávacím bodom v tejto veľmi obľúbenej štvrti Tokya. Takže si viete predstaviť, koľko ľudí tam na seba navzájom čaká, a ako šialene vyzerajú, keďže sme vo veľmi šialených partíciách tohto šialeného mesta. Žiadne foto, lebo sa to nepatrí.... Už sa zvečerieva, a tesne pri vstupe do stanice ešte malé prekvapenie na záver dňa – nejakí nezávislí speváci garážového jpopu si len tak hrajú na ulici! No čo dodať než to, že jamka sa teší.
Za fotky ďakujte Fernandovi.
Kendisti
Áno, ešte tí sľubovaní kendisti na záver. Na druhý deň som sa bola pozrieť na tréning kenda v klube, ktorý spadá pod našu univerzitu. Uvažovala som totiž, že sa ku kendistom pridám, aby som kompenzovala svoju potrebu chýbajúceho šermu... Ale viac o mojom zvažovaní po tom, čo opíšem tréning.
Tréning sa začína o trištvrte na päť. To znamená, že keď hodiny v tréningovej miestnosti ukážu 16:45, všetci, čo sa predtým len tak poflakovali po telocvični, chystali si zbrane, výstroj, precvičovali techniky, alebo si obväzovali nohy (keďže tréning beží na boso), sa postavia do dvojstupu, a spustia svojich neviemkoľko kolečiek okolo miestnosti, za neustáleho pokrikovania „Ich', ni, san, shi!” („Raz, dva, tri, štyri!“) a ešte niečoho, čomu som nerozumela. Toto je naozaj veľmi energické a chytľavé, to ich ičnisanši som nevedela dostať z hlavy ešte niekoľko dní po tréningu. Vždy to zakričí nejaký chudák z posledných síl, a potom to po ňom všetci zopakujú. Po tej spúste kolečiek nasleduje zopár naťahovačiek, a potom tridsať klikov, tridsať brušákov, a tridsať tých cvikov, ktoré sa neviemako volajú a spočívajú v tom, že ležíte na bruchu a zdvíhate vystreté ruky a nohy. A potom všetky tie cviky ešte raz v tom istom počte. A tiež to vždy nejaký chudák musí predrátavať nahlas. Sympatický senpai v elegantnom tmavomodrom odeve, pozostávajúceho z veľmi širokých nohavíc, a zvršku s polodlhými širokými rukávmi a previazaného v páse, čo len umocňuje dojem elegancie tohto odevu, sa za tento čas, kým ostatní vypľúvajú dušu, charizmaticky a prísne pozerá na svojich zverencov. Po tomto úvode, ktorý by u nás doma vydal za celý tréning (všakže :), rozcvička samotného kenda.
Všetci sa chopia svojich zbraní... „Meč“ užívaný kendistami sa nazýva shinai, čo doslovne znamená bambusový meč. Sú to štyri bambusové prúty previazané kožou, s dutinou v strede (nechali ma ho podržať v ruke pýtali sa, či je mi ťažký – to sú otázky...). Najsamprv si vyskúšajú päťdesiat úderov na hlavu v tesnom slede (zatiaľ len vo vzduchu na pomyselné hlavy protivníkov), potom ďalších päťdesiat v zrýchlenom tempe s poskokmi (tak meč naozaj nie je ťažký, ale takýto aerobik teda áno). A samozrejme, po desiatkach sa obmieňa chudák, ktorý to musí nahlas predrátavať. Dupú a kričia. Bolo mi vysvetlené, že na to, aby mal sek a úder žiadaný účinok, je nutné pri údere dupnúť. Kričia jednak preto, lebo je to desivé (a nepriateľa treba vydesiť) a druhak preto, lebo výdych spojený so zakričaním privádza svalstvo do akejsi optimálnej kompozície pre ešte efektívnejší úder.
Teda takto vyzerá prvých dvadsať minút tréningu. Potom sa kendisti na chvíľku posadia do radu, spôsobne si vedľa seba uložia svoj shinai a pred seba zvyšok svojej výstroje („prilbu“ a „brnenie“ na ochranu trupu). Oproti nim sedí charizmatický senpai, a za ním na stene visí klubová vlajka. Prehodia zopár slov (samozrejme, že jamka nerozmie, o čom je reč), chvíľku (asi desať sekúnd) sa venujú meditácii, párkrát sa uklonia senpaiovi a všetci spolu aj so senpaiom klubovej vlajke na stene. Potom si veľmi obradnými pohybmi oblečú na seba zvyšok svojej výstroje (teraz ešte len vyzerajú elegantne), vytvoria súbojové dvojice, a ďalšie dve hodiny s jednou asi päť až sedem minútovou prestávkou pokračujú v strhujúcom tempe, precvičujú rozličné techniky (ktoré sa mi, nič v zlom, vidia dosť priamočiare). Veselo si tlčú do hláv (veď majú len bambusové meče a ešte aj prilby), bodajú do krkov (veď majú prilbu, ktorá šikovne chráni krk). A dupú a kričia, to samozrejme patrí k tomu. Ešte som zabudla dodať, že väčšina kendistov sú prekvapivo dievčatá. Tie nekričia, ale jačia. Ani sa im nečudujem, že majú také jemné hlasy. Keby po mne niekto chcel, aby som dve hodiny v kuse kričala, tak asi nemám hlas vôbec.
Po tom, čo si precvičia celú radu techník, cvičia súboje. Čas jedného súboja je vymedzený úderom na bubon v rohu miestnosti. Tak po skoro stopäťdesiatich minútach si opäť sadnú do jedného radu, zvlečú zo seba prilby a brnenia, zase chvíľku meditujú, nasleduje rozprava, pravdepobne strategická porada. A séria ukláňaní sa navzájom. Ani tak sa im ešte nechce ísť domov, ešte posedávajú v miestnosti, korigujú si zbrane, diskutujú. A sú dosť zhovorčiví aj smerom k baka gaijinovi jamke. Len čo sa poslednýkrát ukolnili senpaiovi, už nie sú samurajmi, ale sú z nich opäť priateľskí a zvedaví Japonci.
Bol to naozaj zážitok. Ale jamka je po svojich šiestich až ôsmich hodinách japončiny v škole dosť unavená, a keď sa konečne vráti do svojho doupětě, tak je rada, že má ešte zopár hodín na to, aby sa si prichystala nejakú kvázi japonskú večeru, prezrela ešte raz všetku gramatiku, urobila písomné a ústne cvičenia, naučila sa naspamäť dialógy na ďalší deň a svojich denných trinásť nových Kanji (a teraz keď sme sa prešvihli cez dvestovku, už je tých nových naozaj veľa), napísala prípadné ďalšie úlohy a v neskorých večerných hodinách skoro zaspí na stole. Predstava, že by mala ešte viac ako dve hodiny niekde dupať, jačať, vypľúvať dušu a nahánať sa za správnymi údermi v súboji, aj keď v nehorázne japonskom štýle, ju vôbec nenadchýna. Preto jej odpusťte, že predbežne myšlienku trénovania kenda nechá ležať ladom...
Dewa, yongō wa koko de owarimasu. Demo, motto kakitai koto ga arimasu kara, shigō made matte kudasai! Itsu shigō tsukurimasuka, mada wakarimasen. Takusan benkyō ga atte, taisetsuna shiken no hi ga chikadzuite imasu kara. Sore wa, ganbatte mimasu! (Tak teda, tu sa končí štvrté vydanie. Ešte mám, čo by som napísala, počkajte prosím na ďalšie vydanie. Kedy ho pripravím, to ešte neviem. Mám totiž veľa učenia a blíži sa deň dôležitej skúšky. Budem sa snažiť vydať zo seba to najlepšie!)
Hisashiburi, minasan! Dōmo sumimasen, nagai aida kakimasen deshita. Takusan benkyou wo shinakereba narimasendeshita kara, jikan ga arimasen deshita. Demo, ima Shōwa no Hi no mita koto ga zenbu hanashimasu. Tanoshikatta desu!
(Dlho sme sa nevideli! Ospravedlňujem sa, dlho som nič nenapísala. Mala som veľa učenia, takže som nemala čas. Ale teraz vám vyrozprávam všetky zážitky zo Shōwa no Hi. Bola to zábava!)
Patrilo by sa začať tým, čo je to Shōwa no Hi. V preklade deň Shōwu, je v Japonsku štátnym sviatkom, ktorý sa oslavuje 29. apríla, v deň narodením už zomrelého cisára Shōwu, ktorý bol 124. japonským cisárom, predchodcom terajšieho cisára Akihita. (Zaujímavé tiež je, že počas svojho života bol známy pod menom Hirohito, a po smrti je označovaný výhradne ako Shōwa Tennō – cisár Shōwa).
Dnes to bude hlavne o cisároch :) V ten deň sme sa vybrali do parku Meiji Jingu Gyōen, ktorý sa nachádza vo štvrti Shibuya (to je jedna z tých najvychytenejších a najznámejších štvrtí v centre Tokya). Meiji Jingu Gyōen je ďalší z rady prekvapivo veľkých a pokojných parkov v jadre veľkomesta. Pomenovaný je po šintoistickom chráme Meiji Jingu, ktorý je v jeho centre. Chrám zase nesie meno 122. japonského cisára Meijiho, za ktorého éry prebehla výrazná modernizácia Japonska a ktorý otvoril „okná Japonska do sveta“ (či ako sa to hovorilo o Petrovi Veľkom v spojitosti s Ruskom a Európou). Meiji éra znamená pre Japoncov niečo podobné ako osvietenstvo v našich končinách. (Už len Meiji doslovne znamená jasný, žiarivý). Chrám bol postavený v roku 1920, osem rokov po smrti cisára Meijiho a šesť rokov po smrti jeho manželky, cisárovnej Shōken a zasvätený ich pamiatke, pretože ľud si želal nejakým spôsobom im trvale vyjadriť úctu. V čase výstavby chrámu darcovia venovali približne stotisíc stromov, ktoré teraz tvoria gigantický Meiji Jingu Gyōen s rozlohou sedemsto tisíc metrov štvorcových. (Navyše, tento park je v tesnom susedstve ďalšieho veľkého parku, Yoyogi Kōen, a spolu vytvárajú ešte väčšiu zelenú plochu).
(Aby sme spomenuli aj cisárovnu Shōken... Nebola len šedou myšou za cisárom, ale výrazne sa pričinila k zlepšeniu japonských životných štandartov a vzdelanosti žien. Taktiež založila fond spadajúci pod Červený kríž, ktorý je funkčný dodnes... a nesie jej meno.)
Ďalším z rady prekvapení na japonskej pôde sú oduševnené rodinky dobrovoľníkov, ktoré od vstupu do parku až po chrámový komplex hromadne čistia park (nie je veľmi aké odpadky zbierať, sme predsa v Japonsku, ale zbierajú suché lístie a vyberajú štrk, ktorý napadal do jarkov okolo chodníkov). Ruku na srdce, ktorý Slovák by sa v nejaký štátny sviatok, keď konečne nemusí ísť do práce, zobral s celou svojou rodinou čistiť nejaké verejné miesto? Japonci si cisára Meijiho naozaj nesmierne vážia.
A patrične sa musia správať aj cudzinci, ktorých súkromne označujem zásadne len ako baka gaijinov (baka – hlupák, gaijin – menej úctivá podoba slova cudzinec). Pre baka gaijinov existuje obrázkový sprievodca, ako správne vzdávať rešpekt v chráme Meiji Jingu, tak sme sa to pokúšali previesť v správnom poradí a správnym spôsobom. Keď sa nepodarilo, nevadí, sme predsa len baka gaijinovia.
Takže správny postup. Najprv treba prejsť očistou pred vstupom do vlastného chrámového komplexu. Čistiaci spot viď obrázok. Postup hovorí, že najprv treba naberačku uchopiť do pravej ruky a opláchnuť si ľavú ruku, potom uchopiť naberačku do ľavej ruky a opláchnuť si pravú ruku, potom uchopiť naberačku opäť do pravej ruky, naliať si kúsok vody do dlane ľavej ruky a vypláchnuť si ústa. Na záver treba nabrať do naberačky vodu ešte raz a nechať vodu stiecť po naberačke, aby bola čistá pre ďalšieho užívateľa.
Postup v hlavnej budove šintoistického chrámu. Do drevenej škatule môžete vhodiť nejaké mince. Potom sa dvakrát sa ukloníte, dvakrát zatlieskate (tu Japonci po druhom potlesku väčšinou na chvíľku zastanú so zopnutými rukami a niečo si želajú, alebo predriekavajú nejakú šinto modlitbu), a na záver sa ešte raz ukolníte. Úcta vzdaná.
Tak sme sa teda dopracovali do centra až ku chrámu, kde sa v rámci Veľkého jarného Meiji Jingu festivalu konalo v ten deň predstavenie Bugaku. Bugaku je druh Gagaku. (Táto definícia sa mi veľmi páči, ale vy z nej asi veľa nemáte, že...) Gagaku je starobylá hudba cisárskeho dvora, ktorá ak je predvádzaná súčasne s tancom, sa nazýva Bugaku.
Vyfintení hudobníci Bugaku
Samotný tanec je naozaj veľmi obradný, pohyby sú až neuveriteľne pomalé, a spolu v kombinácii s klasickou hudbou, ktorá na mňa osobne pôsobí veľmi depresívne (to bude tými nástrojmi, ale nie som schopná tú hudbu bližšie špecifikovať), je to zážitok s dlhým Nacheffektom.
Občas sa pripletie aj nejaký kekkonshiki (tradičný japonský svadobný obrad).
Tento tanec bol na pomery Bugaku docela akčný.
A toto predstavenie sa mi páčilo najviac. Štyri postavy na javisku stelesňujú žabiaka Kappa, akúsi mytologickú postavu (existuje aj kratučká novela Kappa od Ryonusukeho Akutagawy a majú ju u nás vo verejnej knižnici v KE). Kostýmy pôsobia naozaj „rybaco“ a kombinácia smutných tmavozelených tvárí s vyššie spomenutou depresívnou hudbou - úžas.
Po skončení predstavenia sme si to zamierili do Múzea pokladov (v angličtine proste Treasure Museum).
V múzeu sú vystavené rozličné artefakty z vlastníctva cisárskeho páru Meiji. Najviac vyniká súbor portrétov všetkých japonských cisárov, od prvého cisára Jimmu, ktorý mal údajne vládnuť v čase okolo 700 rokov p.n.l. a jeho matkou bola samotná bohyňa slnka Amaterasu, a tak podobne... (a že žil 126 rokov, to hádam už ani nebolo potrebné dodať), až po predchodzieho 124. cisára Hirohita (teda Shōwu). Zbierka portrétov je až na zopár výnimiek celá maľovaná jedným jediným slávnym japonským dvorným maliarom (ktorého meno si nepamätám, ale vy by ste ho tiež hneď zabudli), takže pri cisároch z jednej časovej etapy má človek občas pocit, že sa len pozerá na rozličné portréty tej istej osoby. Ale je fascinujúce, že nejaká krajina dokáže dať dokopy portréty všetkých cisárov, ktorí v nej kedy vládli, aj keď sú vyobrazenia často založené len na opise z legiend a kroník.
Obento v parku je tiež zaujímavý zážitok. Japonci sa asi ešte stále nevedia spamätať z toho, že nejakí baka gaijinovia jedia svoje na japonský štýl pripravené bentá, a to ešte paličkami!
Súčasťou vstupenky je aj výstava Ornamenty Japonska v inej budove. Ďalšia z dych vyrážajúcich ukážok japonskej precíznosti. Doteraz mi nie je jasné, ako sa z korytnačieho panciera dá vyrobiť ihlica do vlasov, zakončená vetvičkou sakurových kvetov, ktorej každý lupienok je vytvarovaný do najmenších detailov. A keby jedna, ale na tej výstave ich bolo toľko, ako keby výroba takej ihlice nebol vôbec žiaden problém. A množstvo iných spôn, ihlíc a hrebeňov do vlasov a maličkých škatuliek zo 16. až začiatku 20. storočia, zdobených perleťou, vyrezaných zo slonoviny, alebo s namaľovanými motívmi z japonských legiend a histórie, na neuveriteľne malých plochách. Na druhej strane tohto vrcholu prezdobenosti je kovový hrebeň do vlasov, zdobený len asymetricky rozmiestenými rovnými vrypmi, všelijako cez seba poprekladanými. Ale nejde len o hocijaký geometrický vzor, ešte aj toto je prírodný motív - borovicové ihličie.
Takže toľko z historického Japonska, hlavná torii (brána) parku nas vypľuje do sviatkového Harajuku. To znamená – ľudia, ľudia, hluk, a ešte raz ľudia. Zase sme v jednej z tých častí Tokya, ktoré tak rada označujem adjektívom „šialený“. A ulička Takeshita Dōri je hádam synonymom tohto prídavného mena. Celkom uzučká a dlhá ulička, ktorá sústreďuje najpopulárnejšie a najštýlovejšie obľúbené obchody tokyjskej mládeže. Napríklad takéto šialenstvá
Podivuhodné na tejto fotke je, že sa do záberu nepriplietli žiadni ľudia, hoci boli všade. Pohyb v uličke Takeshita pozostáva len z toho, že sa nechávate unášať davom – tlak zozadu vás núti postupovať dopredu a vy nemáte na výber, len tlačiť na tých pred vami, a takto sa celá masa ľudí postupne pretlačí z jedného konca uličky na druhý. Japonci do seba nezvyknú strkať, ale v Takeshite nemajú na výber. A tým šťastlivým sa podarí uniknúť z tlačenice práve pri obchode, do ktorého majú namierené, možno práve do toho, ktorý sa honosí posterom Yamashity Tomohisu pózujúceho v interiéri obchodu.
Mimo Takeshity je to o niečo lepšie, ale nie veľmi :) Japonci kam oko dovidí, a miestami nejakí baka gaijinovia. Mimochodom, za celý čas sme videli dosť veľa gotických lolít, aj takých kvalitných čiernych echt gotických lolít z Harajuku, ale foťte na miestach, kde vás unáša prúd, hemží sa to ľuďmi, najmä keď fotiť ľudí nie je spoločensky príliš... vhodné (a práve keď ste v pozícii baka gaijina, tak už vôbec nie). Ale! V jednej širšej uličke, kde z neznámych príčin bolo menej ľudí, sme narazili na skupinku štyroch gotických lolít. Nemohli sme si nechať ujsť svoju šancu, a tak sme sa po bleskovej porade priblížili k skupinke, jamka sa spýtala „Sumimasen ga, shashin wo totte mo ii desuka?“ („Prepáčte, môžeme si vás odfotiť?“), lolity sa zatvárili trochu rozpačito, ale hneď zapózovali, a Fernando rýchlo fotil najlepšie ako vedel, kým si to lolity nerozmyslia. A na tomto mieste šťastne prezentujeme svoje prvé odfotené gotické lolity z Harajuku:
Gotické lolity z Harajuku (takáto významná fotka si zaslúži svoje vlastné meno)
Ešte sa trochu potúlame po uličkách, prezrieme obchody s hudbou (jpop, jpop, jpop...), ostatní účastníci výletu si vynútia návštevu „kníhkupectva“ Mandarake (ktoré sme premenovali na Mangadake, teda v preklade „len manga“), nakukneme do kaviarne zvanej J-pop café.
Hádanka pre Zuzuku chan a Janoku chan: Ano onna no hito wa dare desuka? (Reklama na mobilný telefón od spoločnosti DoCoMo. Ospravedlňte zhoršenú kvalitu záberov, slúžia výhradne na študijné účely... )
Ešte shibuyská 109-tka, vraj veľmi známa budova, v ktorej je množstvo drahých obchodov s oblečením a reštaurácií. A známa to križovatka pred stanicou v Shibuyi, to je to mravenisko z druhého príspevku, tentoraz sme priamimi účastníkmi, aby som zavŕšila svoj pocit, že som za jeden deň stretla viac ľudí, než žije v celých Košiciach (a možno nie som ďaleko od skutočného údaju).
Pred stanicou v Shibuyi sa nachádza soška psa zvaná Hachiko, ktorá je veľmi obľúbeným stretávacím bodom v tejto veľmi obľúbenej štvrti Tokya. Takže si viete predstaviť, koľko ľudí tam na seba navzájom čaká, a ako šialene vyzerajú, keďže sme vo veľmi šialených partíciách tohto šialeného mesta. Žiadne foto, lebo sa to nepatrí.... Už sa zvečerieva, a tesne pri vstupe do stanice ešte malé prekvapenie na záver dňa – nejakí nezávislí speváci garážového jpopu si len tak hrajú na ulici! No čo dodať než to, že jamka sa teší.
Za fotky ďakujte Fernandovi.
Kendisti
Áno, ešte tí sľubovaní kendisti na záver. Na druhý deň som sa bola pozrieť na tréning kenda v klube, ktorý spadá pod našu univerzitu. Uvažovala som totiž, že sa ku kendistom pridám, aby som kompenzovala svoju potrebu chýbajúceho šermu... Ale viac o mojom zvažovaní po tom, čo opíšem tréning.
Tréning sa začína o trištvrte na päť. To znamená, že keď hodiny v tréningovej miestnosti ukážu 16:45, všetci, čo sa predtým len tak poflakovali po telocvični, chystali si zbrane, výstroj, precvičovali techniky, alebo si obväzovali nohy (keďže tréning beží na boso), sa postavia do dvojstupu, a spustia svojich neviemkoľko kolečiek okolo miestnosti, za neustáleho pokrikovania „Ich', ni, san, shi!” („Raz, dva, tri, štyri!“) a ešte niečoho, čomu som nerozumela. Toto je naozaj veľmi energické a chytľavé, to ich ičnisanši som nevedela dostať z hlavy ešte niekoľko dní po tréningu. Vždy to zakričí nejaký chudák z posledných síl, a potom to po ňom všetci zopakujú. Po tej spúste kolečiek nasleduje zopár naťahovačiek, a potom tridsať klikov, tridsať brušákov, a tridsať tých cvikov, ktoré sa neviemako volajú a spočívajú v tom, že ležíte na bruchu a zdvíhate vystreté ruky a nohy. A potom všetky tie cviky ešte raz v tom istom počte. A tiež to vždy nejaký chudák musí predrátavať nahlas. Sympatický senpai v elegantnom tmavomodrom odeve, pozostávajúceho z veľmi širokých nohavíc, a zvršku s polodlhými širokými rukávmi a previazaného v páse, čo len umocňuje dojem elegancie tohto odevu, sa za tento čas, kým ostatní vypľúvajú dušu, charizmaticky a prísne pozerá na svojich zverencov. Po tomto úvode, ktorý by u nás doma vydal za celý tréning (všakže :), rozcvička samotného kenda.
Všetci sa chopia svojich zbraní... „Meč“ užívaný kendistami sa nazýva shinai, čo doslovne znamená bambusový meč. Sú to štyri bambusové prúty previazané kožou, s dutinou v strede (nechali ma ho podržať v ruke pýtali sa, či je mi ťažký – to sú otázky...). Najsamprv si vyskúšajú päťdesiat úderov na hlavu v tesnom slede (zatiaľ len vo vzduchu na pomyselné hlavy protivníkov), potom ďalších päťdesiat v zrýchlenom tempe s poskokmi (tak meč naozaj nie je ťažký, ale takýto aerobik teda áno). A samozrejme, po desiatkach sa obmieňa chudák, ktorý to musí nahlas predrátavať. Dupú a kričia. Bolo mi vysvetlené, že na to, aby mal sek a úder žiadaný účinok, je nutné pri údere dupnúť. Kričia jednak preto, lebo je to desivé (a nepriateľa treba vydesiť) a druhak preto, lebo výdych spojený so zakričaním privádza svalstvo do akejsi optimálnej kompozície pre ešte efektívnejší úder.
Teda takto vyzerá prvých dvadsať minút tréningu. Potom sa kendisti na chvíľku posadia do radu, spôsobne si vedľa seba uložia svoj shinai a pred seba zvyšok svojej výstroje („prilbu“ a „brnenie“ na ochranu trupu). Oproti nim sedí charizmatický senpai, a za ním na stene visí klubová vlajka. Prehodia zopár slov (samozrejme, že jamka nerozmie, o čom je reč), chvíľku (asi desať sekúnd) sa venujú meditácii, párkrát sa uklonia senpaiovi a všetci spolu aj so senpaiom klubovej vlajke na stene. Potom si veľmi obradnými pohybmi oblečú na seba zvyšok svojej výstroje (teraz ešte len vyzerajú elegantne), vytvoria súbojové dvojice, a ďalšie dve hodiny s jednou asi päť až sedem minútovou prestávkou pokračujú v strhujúcom tempe, precvičujú rozličné techniky (ktoré sa mi, nič v zlom, vidia dosť priamočiare). Veselo si tlčú do hláv (veď majú len bambusové meče a ešte aj prilby), bodajú do krkov (veď majú prilbu, ktorá šikovne chráni krk). A dupú a kričia, to samozrejme patrí k tomu. Ešte som zabudla dodať, že väčšina kendistov sú prekvapivo dievčatá. Tie nekričia, ale jačia. Ani sa im nečudujem, že majú také jemné hlasy. Keby po mne niekto chcel, aby som dve hodiny v kuse kričala, tak asi nemám hlas vôbec.
Po tom, čo si precvičia celú radu techník, cvičia súboje. Čas jedného súboja je vymedzený úderom na bubon v rohu miestnosti. Tak po skoro stopäťdesiatich minútach si opäť sadnú do jedného radu, zvlečú zo seba prilby a brnenia, zase chvíľku meditujú, nasleduje rozprava, pravdepobne strategická porada. A séria ukláňaní sa navzájom. Ani tak sa im ešte nechce ísť domov, ešte posedávajú v miestnosti, korigujú si zbrane, diskutujú. A sú dosť zhovorčiví aj smerom k baka gaijinovi jamke. Len čo sa poslednýkrát ukolnili senpaiovi, už nie sú samurajmi, ale sú z nich opäť priateľskí a zvedaví Japonci.
Bol to naozaj zážitok. Ale jamka je po svojich šiestich až ôsmich hodinách japončiny v škole dosť unavená, a keď sa konečne vráti do svojho doupětě, tak je rada, že má ešte zopár hodín na to, aby sa si prichystala nejakú kvázi japonskú večeru, prezrela ešte raz všetku gramatiku, urobila písomné a ústne cvičenia, naučila sa naspamäť dialógy na ďalší deň a svojich denných trinásť nových Kanji (a teraz keď sme sa prešvihli cez dvestovku, už je tých nových naozaj veľa), napísala prípadné ďalšie úlohy a v neskorých večerných hodinách skoro zaspí na stole. Predstava, že by mala ešte viac ako dve hodiny niekde dupať, jačať, vypľúvať dušu a nahánať sa za správnymi údermi v súboji, aj keď v nehorázne japonskom štýle, ju vôbec nenadchýna. Preto jej odpusťte, že predbežne myšlienku trénovania kenda nechá ležať ladom...
Dewa, yongō wa koko de owarimasu. Demo, motto kakitai koto ga arimasu kara, shigō made matte kudasai! Itsu shigō tsukurimasuka, mada wakarimasen. Takusan benkyō ga atte, taisetsuna shiken no hi ga chikadzuite imasu kara. Sore wa, ganbatte mimasu! (Tak teda, tu sa končí štvrté vydanie. Ešte mám, čo by som napísala, počkajte prosím na ďalšie vydanie. Kedy ho pripravím, to ešte neviem. Mám totiž veľa učenia a blíži sa deň dôležitej skúšky. Budem sa snažiť vydať zo seba to najlepšie!)
No comments:
Post a Comment