Gaigosai

Ha! Čakali ste isto, že budem písať o Kansai, a že konečne uvidíte fotky z Fushimi-Inari-Taisha a iných magických miest (zámerne sa vyjadrujem v názvoch, ktoré nepoznáte, aby som neodhalila pointu ešte len príchodivších príspevkov). Nie, najskôr o niečom čerstvejšom (keďže miesta ako Nara a Kjóto sú nadčasové).

Tesne pred koncosemestrálnymi skúškami, ktoré pre nás 52 spolutrpiteľov v tomto jednoročnom kurze mali skoro hodnotu prijímačok na univerzitu, tesne pred tými skúškami sa v campuse odohralo niečo veľkolepé.

Presne posledný víkend (plus štvrtok, piatok a pondelok, čiže spolu 5 dní) pred našimi štvordňovými killer skúškami z deviatich predmetov, campus ožil udalosťou roka, univerzitným festivalom, zvaným Gaigosai.


Etymológia. Univerzita sa volá 東京外国語大学 - Tokyo Gaikokugodaigaku (Tokyjská univerzita zahraničných štúdií, anglická skratka TUFS), skrátene zvaná tiež 東京外大 (Tokyo Gaidai - z pôvodného názvu si ponechali "cudzí" 外　 zo slova zahraničný 外国　a "veľký" 大　zo slova veľká škola　大学, čiže univerzita) . Univerzitný festival sa povie 大学祭 (daigakusai). Do názvu festivalu si tento raz zobrali "cudzí" 外, "jazyk"　語 a "festival"　祭, spolu 外語際 (Gaigosai). Tvári sa to ako nudné a nepodstatné vysvetlenie, ale ilustruje spôsob, kým Japonci skracujú všetky názvy, ktoré sa im zdajú pridlhé.

Radoví študenti dostali voľno aj v stredu a za jeden deň sa im podarilo z campusu urobiť celkom seriózne vyzerajúce trhovisko.


Čo ma potešilo úplne najviac, bol tzv. Samba House, ktorý mi postavili rovno pod balkónom. Štuple do uší mám pripravené presne na príležitosti ako je táto.


Univerzitný festival sa koná na každej poriadnej japonskej univerzite, a je pre študentov možnosťou ako sa spoločensky vyžiť a pre univerzitu možnosť otvoriť svoje brány a ukázať sa vonkajšiemu svetu. Študenti pripravia rozličné divadelné a hudobné predstavenia. V podstate sa na pódiu a v poloveľkej divadloidnej miestnosti hlavnej budovy univerzity stále niečo hrá, spieva, tancuje. Tri dni (v prípade TUFS, 5 dní) sa raduje a veselí. Špecialitou univerzitného festivalu sú stánky, kde je jednotlivé krúžky, kluby a iné suborganizácie predávajú rozličné poživatiny. A TUFS je ešte špeciálnejšou, pretože sa na nej dá študovať 26 jazykov, a študenti každého odboru si pripravia divadlené predstavenie v danom jazyku a s tematikou danej krajiny a vo vlastnom stánku a predávajú vlastnoručne pripravené jedlá, ktoré sú s príslušnou krajinou asociované. Z tohto pohľadu by sa dalo povedať, že žiadna iná univerzita nemá festival oplývajúci takou rozmanitosťou ako TUFS.



Jamka, ako živočích konzervatívny, ktorý sa bojí nových, neznámych vecí (preto som šla študovať do Japonska, všakže), radšej vykupovala bramboráky v stánku češtinárov:


Stánok pripravovali prváčatá, ktoré nepoznám, ale pre istotu som ich hneď na úvod potrápila s češtinou, potom som im povedala, že vlastne nie som čekodžin, aby som ich úplne zmiatla. A na dôvažok, keďže aj mňa sa Japonci s radosťou pýtajú, prečo som sa rozhodla pre Japonsko, tak som neostala nič dlžná a aj ja pootravovala malých češtinárov s tou klišé otázkou, prečo študujú práve češtinu. Odpoveď, to bolo samé "Puraha, Puraha." Tak vidíte. Asi preto slovenčina tak málo rozšírená ako cudzí jazyk, v porovnaní s češtinou. Taká Buračisurava je oveľa menšia motivácia na štúdium nejakého pekelného slovanského jazyka so skloňovaním, časovaním a rodmi, než Puraha.

No ale bramboráky boli chutné, delikátne, ešte aj špeciálnu syrovú príchuť si vymysleli kvôli vegetariánom, aj guláš s bramborovými knedlíkmi a takýto pokus o koláče s posýpkou,


ktoré boli veľmi dobré a skupovala som ich v hojnom množstve nehľadiac na cenu (veď koľkrát sa mi ešte naskytne podobná príležitosť nasledujúce 4 roky a 5 mesiacov?). A ešte to balenie lahodiace oku. Milé kvázi-české koláče s japonskými (alebo minimálne typicky nečeskými) náplňami - čokoláda-banán, mandarínka, broskyňa, ananás. Ale dobré boli naozaj.



No a napriek tej kultúrnej rozmanitosti mal človek práve počas Gaigosaiu po dlhej dobe pocit, že je naozaj v Japonsku.

Možno preto, že keď našinec vyšiel z intráku, to bolo samé

"Irrashaimaseeeee!"

"Takoyakiiiii" z plného (japonského, dievčenského) hrdla,

"...ikaga deshouka?"

Prvý deň prší, a tak sa mi úspešne darí vyhýbať sa rozličným asertívnym japonským študentom, ktorí sa snažia svoje výrobky predávať každému, kto sa mihne okolo. Sivú kapucňu čo najviac do tváre a skloniť hlavu. Vyhnúť sa priamemu pohľadu ako typický štatista.

Ešte je jedno miesto, kde sa dá existovať, a to je "obchôdzka" okolo "galérie", odkiaľ je veľmi dobrý výhľad na pódium a prekvapivo - žiadni ľudia. Volám to - mein Abweg.


Ideálne miesto pre ostreľovača. Myslím samozrejme strieľanie fotografií.


Na druhý deň je slnečno, takže jediný spôsob ako uhnúť pred letákmi, ako naznačiť, že nemám záujem o takoyaki, tofu-doughnuts a iné srandy, je tradične - škaredý pohľad.

A to by ste nechceli vidieť sobotňajší Gaigosai. Das ist die Hölle. Der Wahnsinn. Havoc. V takom campuse sa žiť nedá. Hlava na hlave. Masy ľudí.


Pozitívom hlučného Gaigosaiu je to, že o siedmej alebo pol ôsmej večer je koniec, 終わり, Feierabend. Študenti to zabalia a vrátia sa na druhý deň.

Na záver Gaigosaiu sme všetci s odľahčením sledovali ohňostroj, vysielaný z ihriska priamo pred intrákom.


Ďalšie ohňostoje a fotoz z Gaigosaiu môžete sledovať tu

http://paskuda.rajce.idnes.cz/2009-11-19-21_GAIGOSAI/

(asi som to opäť prehnala s kvantitou, keď budú veľké sťažnosti, tak album preriedime, aby to bolo pozerateľné)

Novinka! (pre všetkých, čo mi vytýkali, že nefotím ľudí) Prišli sme aj na to, že na momentky za bieleho dňa je ideálne miesto taký ten Abweg ostreľovača (viď vyššie), a opačne než pri ohňostrojoch, vysoké ISO a čo najkratšia uzávierka (a aspoň 10-násobný optický zoom) - to nám ale trvalo, že. Takže v albumoch na rajčeti sú odteraz aj ľudia, týpci a indivíduá.