Zemetrasenie a japonská hystéria

Ako s hubami po daždi je to s mojimi príspevkami na tomto blogu posledný mesiac. Nuž, okolnosti príhodné.

Zemetrasenie ako budíček.

Zažili sme jedno, práve pred chvíľou. Nebolo prvé, to sme zase niečo zamlčali. Prvé sa objavilo niekedy začiatkom septembra, vo víre školských povinností, aj napísať sme chceli, potom aj nepodstatné sa nám to zdalo. Už len označiť to zemetrasením sa mi zdalo priveľa. Taký jeden pulz to bol. Ako keď človek vedľa vás začne klepať nohou a hneď aj prestane (to bolo vlastne prvé, čo mi napadlo).

A v triede človek sedel, medzi ľuďmi, senseika tiež len podotkla zľahka, že aha, zemetrasenie, vyčkala asi dvadsaťpäťstotín sekundy a keďže nič väčšie neprichádzalo, už sa "zemetraseniu" vôbec nevenovala pozornosť. A človek, hnaný spoločenskou zotrvačnosťou, sa tiež neznepokojoval, eventuálne skoro zabudol na túto príhodu.

To nie je ako o 5:45, v tme a chlade vlastnej izby, ktoré dávajú plne prepuknúť a vyšantiť sa všetkým vašim vedome alebo nevedome potlačovaným neurózam.

Posteľ sa zakolíše raz. To vás vytrhne z alfa hladiny. Potom, už pri vedomí, príde ďalšie zakolísanie, dokonca počujete pružné deformácie interiéru okolo seba. Tu by človek aj pokojne spal ďalej, akoby to bol len nejaký nadranný sen, ale sa zamyslí a uvedomí (čo je v stave sladkého nadranného polospánku jav zriedkavý), že toto kolísanie môže vyústiť do zemetrasenia so všetkými následkami, spomenie si na výcvik, ktorý sme mali ešte v máji a kde nám tuším púšťali v simulačnej kabíne deviatku (alebo niečo podobne tvrdé). Potom to už príde samo, človek si predstaví tie pozrúcané mrakodrapy z dokumentov o zemetraseniach storočia a hudbu sirén, ktorú k tomu na dotvorenie atmosféry zvyknú v radových dokumentoch púšťať. A tak sa človek jal zaliezť hlavou pod stôl aj s ochrannou vrstvou vankúša, presne ako sme boli poučení.

Nasleduje rozvíjanie podobných predstáv pod stolom. (Podotknem, že od druhého zakolísania už nič neprišlo.) Počujem, kórejskej kolegyni vo vedľajšej izbe prišla sms-ka. Ešte čakám. Po prvývh pulzoch môže vraj prísť niečo netušene väčšie. Minútu, vraveli, treba počkať? Ha, lepšia som, päť minút počkám, celých päť minút počkám, aj s rezervou to dáme. Čoto, zem sa znova chveje? Ach nie, to len ja sa chvejem, buď od zimy, alebo zo strachu z mojich vlastných predstáv. Relatívnosť pokoja a pohybu.

Kolegyni príde druhá sms-ka. Ľudia si už takto veselo sms-kujú, tak už aj vyliezť sa hádam dá. Toto bola japonská hystéria kritických stavov par excellence.

Vlastne, nebola. Keď už na to príde, Japonci sú oveľa viac hysterickí, keď je pred nimi len hrozba istej mimoriadnej situácia a prijímajú opatrenia ako nenormálni (viď vyššie spomenutý výcvik, rúška, všade po intráku výstražné letáky upozorňujúce na prasačiu chrípku, nápisy na kelímkoch od jogurtov, že si máte dávať pozor, aby ste sa neporezali - a nie, v Japonsku nemajú špeciálne ostrohranné tégliky, ako vtipne poznamenala Hitsuji - na konci tohto Hitsujinho zápisníku z Yokohamy, a tak ďalej, a tak ďalej). Japonec stresuje, a potom keď kritická situácia naozaj vypukne, tak už len chladnokrve jedná podľa mota "máme nachystáno". (Tienistou stránkou tejto japonskej črty je, že organizované je všetko, slovami VŠETKO, a tak improvizácia sa stáva pre Japoncov neznámym pojmom, ako aj bolo povedané na začiatku vyššie uvedeného príspevku.)

A tiež to nebola pravá japonská hystéria, lebo Japonec (!) by si bol po prvých záchvevoch otvoril dvere alebo okno a až tak zaliezol pod stôl. Aby sa mu náhodou nestalo, že sa konštrukcie zdeformujú, dvere sa nebudú dať otvoriť a už nebude možnosť úniku, nebude cesty von, ostane uviaznutý v tme a chlade a strachu.

Tak tak, to všetko vieme zo školenia a rozličných textov, ktoré sa vyskytli cestou v učebniciach a textoch, čo sme čítali na japončine. A vlastne, dokonca aj z pohovoru na ambasáde.

Nešli sme už spať po takýchto udalostiach (hoci ich prevažná väčšina sa udiala len v mojej hlave), i tak sme chceli vstávať skoro dnes. Pokiaľ len zemetrasenie ma má prinútiť byť už o šiestej ráno pri plnom vedomí a príčetnosti, tak by takýchto vystrašujúcich záchvevov mohlo prísť každé ráno zopár , skoro som chcela napísať.

A to ja prosím mám ísť od apríla do regiónu oplývajúceho tektonickou činnosťou viac než Tokyo. Treba len dúfať, že sa zo mňa nestane čo do neuróz Woody Allen a nebudem spať civilne oblečená (každú noc, ehm) a hádzať sa pod stôl pri každom podozrení na záchvev. Skôr mi tento hysterický príspevok bude slúžiť ako predmet výsmechu mojej vlastnej začiatočníckej ustráchanosti.

7:04, už to hádam môžem uploadovať, už hádam nič nepríde (v najbližšej dobe).

Update
8:47, ľahké záchvevy, tento raz to nie je zdanie. Dávam si na stôl pohár s vodou, aby som to vedela rozlišovať.

Update 2, popoludní

Píšu aj iní o tom (moje prvé citeľné zemetrasenie, tak sa musím investigatívne vytešovať).
Teda 85 kilometrov severo-severovýchodne od Tokya, v epicentre magnitúda 5.3.
A ešte tu o tom píšu. Teda, musím povedať, že inde to vyzeralo "veselejšie".
A sledujúc údaje na nete, tie ďalšie záchvevy pred deviatou sa mi museli fakt zdať. Holt, ešte som nemala pohár vtedy nainštalovaný.

Update 3, neskorý večer
Bola som na večeri s češtinármi, a dôkladne sme rozobrali tému zemetrasenie. Takže teda - tie záchvevy pred deviatou neboli len moje halucinácie, skutočne sa odohrali! Potvrdené z externých zdrojov! Ha, takže až taká senilná ešte nie som!
A že toľko prepieram tému zemetrasenia? Ide predsa o moje prvé zemetrasenie, výživnú tému, tak z nej treba vymačkať maximum.

A čo sa mimo zemetrasenia týka, príjemné veci sme zistili na večeri, už/ešte (vyberte si) viem viesť celkom slušnú konverzáciu v jazyku 日本語. Sa hneď človek cíti lepšie.