.
Pokračujem v odhaľovaní zamlčaných faktov. Koniec decembra, ideálny čas sa úplne aktuálne začať venovať popisu osemdňového výletu do Kansai, ktorý sme s kolegami Nurani z Bangladéša a Fernandom z Guatemaly podnikli v auguste.
Výlet do Kansai, ktorý zhltol polovicu môjho mesačného štipendia, počas ktorého som schodila značnú časť podrážky sandál, jedla každé ráno na raňajky anpan (to nie je sťažnosť) - buď vo vlaku, alebo utekajúc za vlakom (a to je sťažnosť), a počas ktorého u mňa tak častá ponorková choroba (Morbus Apparati Mersi) nadobúdala obludné rozmery.
Kansai je región nachádzajúci sa v južnej polovici ostrova Honšú. My sme mali základňu v lacnom business hoteli v Ósake a odtiaľ chodili do blízkeho Kjóta a do Nary, Himeji, Kóbe.
Nasleduje v niekoľkých príspevkoch prepis z môjho modrého zošitu, ktorý so mnou chodí na všetky cesty, doplnený o súvislosti, linky, fotografie...
den 6. August 2009, Ósaka, Kjóto
Yókoso Ósaka e!
Bus bol pohodlnejší, než som si myslela. Takže som sa celkom dobre vyspala. O šiestej ráno nás to vypľuje niekde v Ósake (v Umede). Mierne sa potulujeme (alebo - blúdime) v labyrinte stanice Umeda, potom smer Kjóto, kam to z Ósaky trvá približne 50 minút a cestou sa celkom parádne zaplní. Ósaka vyzerá za oknom vlaku ako malé Tokyo.
Zvláštne je, že pre ôsmou nie je pri stanici v Kjóte otvorené nič, kde by sa dalo naraňajkovať. Arienai (neuveriteľné). A stanica Kjóto je desivá. Možno ešte horšia než stanica Tokyo. Všetci sa ponáhľajú a naháňajú. Bežia. Človek nevie, kam ustúpiť, aby nezavadzal. Mám strach.
Ešte väčší je môj strach z mestského autobusu, ktorý beží na rovnakom princípe ako ten v Sendai. Hehe. Jaksi sa mi podarí v strese nezplatiť za lístok a vodič na mňa zatrúbi. Hanba. Proste bus v japonskom podaní je najväčšia hlúposť, aká bola kedy vymyslená. Za lístok platí každý cestujúci osobne pri výstupe, u vodiča, presnou sumou. (Teraz si predstavte preplnený autobus, kde sa skupinka zúflacov snaží dostať k predným dverám s nachystanou sumou mincí v ruke.) Keď nemá presnú sumu, je u vodiča automat, ktorý mu rozmení bankovku na mince. Jamka je príliš idealistická a myslí si, že ten stroj rovno aj odoberie sumu za lístok (keďže ide o autobus s jednotnou tarifou za cestu). Kdeže jamka, kdeže! Si v Japonsku, očákavaj niečo spiatočnícke práve tam, kde to nikto nečaká! Tak ale nech si trúbi, veď zaplatím, (vlastne, aj trikrát, len nech na mňa už netrúbi...) a aj tak si všetci myslia, že som americká turistka, ako všetci bieli turisti v tomto turistickom meste; to je moje šťastie.
Kjóto Daigaku. (Univerzita Kjóto) Rankingovo druhá najlepšia v Japonsku.
No, je síce Open Campus, na ktorý sme sa veľmi tešili, a ktorého dátumu sme aj prispôsobili plánovanie cesty, ale je docela dosť zatvorený, ten open campus. A dnes je akurát Bunkakei no hi (deň zameraný na spoločenskovedné odbory). Keďže všetci traja sme rikakei (prírodovední), tak sa veľmi tešíme. Prírodovedné sú akurát zajtra, keď sa chystáme na Ósackú univerzitu. No čo si človek môže viac priať. Nebyť uja menom Yukawa Hideki, celkom by sme zanevreli na Kjóto Daigaku. Aj preto, že je nechutne horúco. Konečne chápeme, prečo je Japonsko známe (aj) vejármi. Zmocňuje sa nás pocit, že najlepšia voľba bude Hokkaidó Daigaku (pozn. boli sme vtedy ešte v období, keď si bolo treba vybrať univerzitu, na ktorú postúpime budúci apríl, a Hokkaidó je najsevernejší ostrov Japonska).
Yukawa Hideki je (resp. bol) japonský teoretický fyzik a prvý japonský nositeľ Nobelovej ceny (za prácu v oblasti časticovej fyziky), ktorý absolvoval a istý čas pôsobil na Kjóto Daigaku. A tam sme sa práve ocitli v blízkosti Yukawa institute for Theoretical Physics a jeho buste. Zahreje pri srdci.
Ešte sa vyberieme do nejakého shinto chrámu, Yoshida shrine, v tesnej blízkosti campusu, ktorý je celkom nový (šintoisti majú zvyk chrámy každých cca. 20 rokov obnovovať, kolobeh prírody, nie stála nemennosť kamenných stavieb budhizmu) a celkom desivo oranžový.
A z tej horúčavy zomierame. (Teraz myslím nielen seba, ako zvyčajne, keď si mykám, ale nás všetkých, nás troch, a to je Nurani z Bangladéša!)
Návrat do Ósaky, zastávka v hoteli. A neobávam sa povedať, že táto štvrť mi naháňa strach. Keď sme dorazili na ošumelo vyzerajúcu stanicu pri našom hoteli, na ulici pred stanicou bol dlhokánsky rad Japoncov vyzerajúcich presne ako robotníci z románu Kola, pokiaľ to niekto čítal. Tak vie. Jeden zdvihol zo zeme ohorok cigarety. A všetci sú čudní. Všetci na nás zazerajú. Ešte aj cudzinci. Ale čo chcieť od štvrte, kde sa dá prenocovať za 2300 yenov.
Aj keď, napokon mala svoje čaro. Veľa hrdze a veľa koľajníc.
Večer okonomiyaki v pravej okonomiyaki reštaurácii blízko stanice Namba v Ósake. Ak je Ósaka niečím veľmi známa, tak sú to údajne špeciality a na buržuj-labužnícke pokrmy zamerané reštaurácie. Takže tak. Večera spolu s Nuraninymi bangladéšskymi kolegami, ktorých postihol rovnaký študijný osud ako nás, len v ósackom jazykovom inštitúte. A na našu dobrotu zazerajú celom nedôverčivo.
Viac (a snáď aj krajších) fotiek z onoho dňa na rajčeti:
Pokračujem v odhaľovaní zamlčaných faktov. Koniec decembra, ideálny čas sa úplne aktuálne začať venovať popisu osemdňového výletu do Kansai, ktorý sme s kolegami Nurani z Bangladéša a Fernandom z Guatemaly podnikli v auguste.
Výlet do Kansai, ktorý zhltol polovicu môjho mesačného štipendia, počas ktorého som schodila značnú časť podrážky sandál, jedla každé ráno na raňajky anpan (to nie je sťažnosť) - buď vo vlaku, alebo utekajúc za vlakom (a to je sťažnosť), a počas ktorého u mňa tak častá ponorková choroba (Morbus Apparati Mersi) nadobúdala obludné rozmery.
Kansai je región nachádzajúci sa v južnej polovici ostrova Honšú. My sme mali základňu v lacnom business hoteli v Ósake a odtiaľ chodili do blízkeho Kjóta a do Nary, Himeji, Kóbe.
Nasleduje v niekoľkých príspevkoch prepis z môjho modrého zošitu, ktorý so mnou chodí na všetky cesty, doplnený o súvislosti, linky, fotografie...
den 6. August 2009, Ósaka, Kjóto
Yókoso Ósaka e!
Bus bol pohodlnejší, než som si myslela. Takže som sa celkom dobre vyspala. O šiestej ráno nás to vypľuje niekde v Ósake (v Umede). Mierne sa potulujeme (alebo - blúdime) v labyrinte stanice Umeda, potom smer Kjóto, kam to z Ósaky trvá približne 50 minút a cestou sa celkom parádne zaplní. Ósaka vyzerá za oknom vlaku ako malé Tokyo.
Zvláštne je, že pre ôsmou nie je pri stanici v Kjóte otvorené nič, kde by sa dalo naraňajkovať. Arienai (neuveriteľné). A stanica Kjóto je desivá. Možno ešte horšia než stanica Tokyo. Všetci sa ponáhľajú a naháňajú. Bežia. Človek nevie, kam ustúpiť, aby nezavadzal. Mám strach.
Ešte väčší je môj strach z mestského autobusu, ktorý beží na rovnakom princípe ako ten v Sendai. Hehe. Jaksi sa mi podarí v strese nezplatiť za lístok a vodič na mňa zatrúbi. Hanba. Proste bus v japonskom podaní je najväčšia hlúposť, aká bola kedy vymyslená. Za lístok platí každý cestujúci osobne pri výstupe, u vodiča, presnou sumou. (Teraz si predstavte preplnený autobus, kde sa skupinka zúflacov snaží dostať k predným dverám s nachystanou sumou mincí v ruke.) Keď nemá presnú sumu, je u vodiča automat, ktorý mu rozmení bankovku na mince. Jamka je príliš idealistická a myslí si, že ten stroj rovno aj odoberie sumu za lístok (keďže ide o autobus s jednotnou tarifou za cestu). Kdeže jamka, kdeže! Si v Japonsku, očákavaj niečo spiatočnícke práve tam, kde to nikto nečaká! Tak ale nech si trúbi, veď zaplatím, (vlastne, aj trikrát, len nech na mňa už netrúbi...) a aj tak si všetci myslia, že som americká turistka, ako všetci bieli turisti v tomto turistickom meste; to je moje šťastie.
Kjóto Daigaku. (Univerzita Kjóto) Rankingovo druhá najlepšia v Japonsku.
No, je síce Open Campus, na ktorý sme sa veľmi tešili, a ktorého dátumu sme aj prispôsobili plánovanie cesty, ale je docela dosť zatvorený, ten open campus. A dnes je akurát Bunkakei no hi (deň zameraný na spoločenskovedné odbory). Keďže všetci traja sme rikakei (prírodovední), tak sa veľmi tešíme. Prírodovedné sú akurát zajtra, keď sa chystáme na Ósackú univerzitu. No čo si človek môže viac priať. Nebyť uja menom Yukawa Hideki, celkom by sme zanevreli na Kjóto Daigaku. Aj preto, že je nechutne horúco. Konečne chápeme, prečo je Japonsko známe (aj) vejármi. Zmocňuje sa nás pocit, že najlepšia voľba bude Hokkaidó Daigaku (pozn. boli sme vtedy ešte v období, keď si bolo treba vybrať univerzitu, na ktorú postúpime budúci apríl, a Hokkaidó je najsevernejší ostrov Japonska).
Yukawa Hideki je (resp. bol) japonský teoretický fyzik a prvý japonský nositeľ Nobelovej ceny (za prácu v oblasti časticovej fyziky), ktorý absolvoval a istý čas pôsobil na Kjóto Daigaku. A tam sme sa práve ocitli v blízkosti Yukawa institute for Theoretical Physics a jeho buste. Zahreje pri srdci.
Ešte sa vyberieme do nejakého shinto chrámu, Yoshida shrine, v tesnej blízkosti campusu, ktorý je celkom nový (šintoisti majú zvyk chrámy každých cca. 20 rokov obnovovať, kolobeh prírody, nie stála nemennosť kamenných stavieb budhizmu) a celkom desivo oranžový.
A z tej horúčavy zomierame. (Teraz myslím nielen seba, ako zvyčajne, keď si mykám, ale nás všetkých, nás troch, a to je Nurani z Bangladéša!)
Návrat do Ósaky, zastávka v hoteli. A neobávam sa povedať, že táto štvrť mi naháňa strach. Keď sme dorazili na ošumelo vyzerajúcu stanicu pri našom hoteli, na ulici pred stanicou bol dlhokánsky rad Japoncov vyzerajúcich presne ako robotníci z románu Kola, pokiaľ to niekto čítal. Tak vie. Jeden zdvihol zo zeme ohorok cigarety. A všetci sú čudní. Všetci na nás zazerajú. Ešte aj cudzinci. Ale čo chcieť od štvrte, kde sa dá prenocovať za 2300 yenov.
Aj keď, napokon mala svoje čaro. Veľa hrdze a veľa koľajníc.
Večer okonomiyaki v pravej okonomiyaki reštaurácii blízko stanice Namba v Ósake. Ak je Ósaka niečím veľmi známa, tak sú to údajne špeciality a na buržuj-labužnícke pokrmy zamerané reštaurácie. Takže tak. Večera spolu s Nuraninymi bangladéšskymi kolegami, ktorých postihol rovnaký študijný osud ako nás, len v ósackom jazykovom inštitúte. A na našu dobrotu zazerajú celom nedôverčivo.
Viac (a snáď aj krajších) fotiek z onoho dňa na rajčeti:
No comments:
Post a Comment