den 8. August 2009, Himeji, Kóbe
Z hotelu sme odišli okolo deviatej, potom blúdili v labyrinte ósackej stanice, hľadajúc bankomat (ktorý sme našli až v Himeji), lebo peniaze sa kamsi rozkotúľali... (?) Kúpili sme si trojdňový pas za 5000yenov (no sme sa plesli po vrecku, ale asi je to naozaj lacnejšie, než kupovať bežné lístky)
a šli dlho dlho dlho do HIMEJI.
Himeji castle!!! Človeku sa to predtým javilo ako nerealizovateľný sen, ísť raz na hrad Himeji, NAJkrajší a NAJväčší z japonských hradov. A zrazu sa zbadáte, ako robíte zábery priamo pod ním.
Stavaný od roku 1333 až do 1618. Istý čas strategický hrad Tokugawu Ieyasuho.
Svetové kultúrne dedičstvo. A je obrovský a krásny. Veľkú časť SD karty som odpálila na fotkách Himeji. No ale nefoťte... stáva sa zo mňa tiež shashin-otaku? (t.j. fotograf-maniak, a to "tiež" sa vzťahuje na Fernanda, ktorý sa zo svojou zrkadlovkou, večným statívom na ramene a omeškaním cca. 5 min. za hlavným vojom kvôli foteniu všetkého čo vidí, kamkoľvek ideme, už oficiálne škatuľkuje ako shashin-otaku)
Princezná Sen hrá *hru* s hradnou dámou. Princezná Sen, najstaršia dcéra druhého tokugawovského šóguna, čiže vnučka Tokugawu Ieyasuho. Západná časť hradu bola vyhradená pre ňu.
Miesto, kde sa konali harakiri a seppuku.
Na najvyššom mieste, v najvyššej veži hradu sa nachádza šintoistický chrám (resp. svätyňa).
A bolo tak nechutne horúco, že som myslela, že zahyniem. Ale nezahynula som!!! (A už to začína znieť ako klišé...) Následne vydýchnutie v japonských záhradách pridružených ku hradu. Zeleň, zeleň! Voda, voda! Málo turistov, málo turistov! Oslobodzujem sa od slov. Väčšinu za mňa povedia fotky.
A tí dvaja dôchodcovia z klubu anglickej konverzácie dnes. Pripadala som si presne ako v Potulkách Zdeňka Thomu, keď ho prenasledovali davy študentov túžiacich po konverzácii v angličtine. Lenže za tých 40 rokov, odkedy boli Potulky po Japonsku napísané, sa zo študentov stali dôchodcovia a namiesto Zdeňka Thomu, stojíme, bezbranne vystavení slnku a neodbytným konverzačným partnerom, pod hradom Himeji - my. Dostáva sa nám akosi málo príležitostí hovoriť po japonsky. Každý nás hneď berie ako letných výletníkov a skúša na nás svoju angličtinu. A vylamuje si pri tom zuby - a my by sme si pritom tak radi - naopak, vylamovali tie vlastné na japončine.
Aha. Cestou späť do Ósaky stojíme v Kóbe. Aj keď je už neskorý večer. A len na večeru. A vlastne len preto, aby sme kamarátovi, ktorý sa pre finančné a iné dôvody rozhodol neísť s nami a ostať v Tokyu, mohli napísať sms-ku:
Viac (oveľa viac, ale odpusťte - to Himeji) fotiek z onoho dňa tuto:
a šli dlho dlho dlho do HIMEJI.
Himeji castle!!! Človeku sa to predtým javilo ako nerealizovateľný sen, ísť raz na hrad Himeji, NAJkrajší a NAJväčší z japonských hradov. A zrazu sa zbadáte, ako robíte zábery priamo pod ním.
Stavaný od roku 1333 až do 1618. Istý čas strategický hrad Tokugawu Ieyasuho.
Svetové kultúrne dedičstvo. A je obrovský a krásny. Veľkú časť SD karty som odpálila na fotkách Himeji. No ale nefoťte... stáva sa zo mňa tiež shashin-otaku? (t.j. fotograf-maniak, a to "tiež" sa vzťahuje na Fernanda, ktorý sa zo svojou zrkadlovkou, večným statívom na ramene a omeškaním cca. 5 min. za hlavným vojom kvôli foteniu všetkého čo vidí, kamkoľvek ideme, už oficiálne škatuľkuje ako shashin-otaku)
Princezná Sen hrá *hru* s hradnou dámou. Princezná Sen, najstaršia dcéra druhého tokugawovského šóguna, čiže vnučka Tokugawu Ieyasuho. Západná časť hradu bola vyhradená pre ňu.
Miesto, kde sa konali harakiri a seppuku.
Na najvyššom mieste, v najvyššej veži hradu sa nachádza šintoistický chrám (resp. svätyňa).
A bolo tak nechutne horúco, že som myslela, že zahyniem. Ale nezahynula som!!! (A už to začína znieť ako klišé...) Následne vydýchnutie v japonských záhradách pridružených ku hradu. Zeleň, zeleň! Voda, voda! Málo turistov, málo turistov! Oslobodzujem sa od slov. Väčšinu za mňa povedia fotky.
A tí dvaja dôchodcovia z klubu anglickej konverzácie dnes. Pripadala som si presne ako v Potulkách Zdeňka Thomu, keď ho prenasledovali davy študentov túžiacich po konverzácii v angličtine. Lenže za tých 40 rokov, odkedy boli Potulky po Japonsku napísané, sa zo študentov stali dôchodcovia a namiesto Zdeňka Thomu, stojíme, bezbranne vystavení slnku a neodbytným konverzačným partnerom, pod hradom Himeji - my. Dostáva sa nám akosi málo príležitostí hovoriť po japonsky. Každý nás hneď berie ako letných výletníkov a skúša na nás svoju angličtinu. A vylamuje si pri tom zuby - a my by sme si pritom tak radi - naopak, vylamovali tie vlastné na japončine.
Aha. Cestou späť do Ósaky stojíme v Kóbe. Aj keď je už neskorý večer. A len na večeru. A vlastne len preto, aby sme kamarátovi, ktorý sa pre finančné a iné dôvody rozhodol neísť s nami a ostať v Tokyu, mohli napísať sms-ku:
On the way back from Himeji, having a dinner in Kobe :P
Viac (oveľa viac, ale odpusťte - to Himeji) fotiek z onoho dňa tuto:
No comments:
Post a Comment