Denníky z Kansai #6 (a #7)

.

den 11. August 2009, Kjóto

Už to prestáva byť zábavné. Dni sú bojom so spánkom, ospalosťou, vyčerpaním. Vždy, keď si niekde sadneme (resp. zastaneme), zaspávam. Plus symptómy ponorkovej choroby. U-Boot rulezzz.
OK. Nie sme na polárnej expedícii, aj keď to tak znie. Skôr na tropickej expedícii. Dnes bolo zase horúco.

A prudko slnečno. Ale dobre tak. Aspoň sme si poriadne vychutnali Kinkakuji, Zlatý pavilón. To boli farby. Zrkadlenie na vodnej hladine jazera, ktorého meno je doslova Zrkadlové jazero. Okolitá zeleň.

Zlatý pavilón je najznámejšou budovou chrámu Rokuon-ji. Originál bol postavený koncom 14. storočia.

A až teraz čítam u tety Wikipédie jeden veľmi zaujímavý článok - 2. júla 1950 o 2:30 v noci kompletne spálil do tla celý Zlatý pavilón mních menom Hayashi Yoken. Následne sa pokúsil o samovraždu na kopčeku za paviónom; neúspešne. Bolo zatknutý do vyšetrovacej väzby; počas vyšetrovania bola zavolaná vypovedať aj jeho matka - tá cestou domov spáchala samovraždu skokom z vlaku do riečneho údolia. Mních bol odsúdený na sedem rokov, ale v roku 1955 bol prepustený pre mentálnu chorobu, o rok na to zomrel na iné ochorenia. Pavilón bol celý zrekonštruovaný, vrátane sochy šóguna Ashikagu Yoshimitsuho, ktorý nechal originálny pavilón v 14. stročí postaviť. Hej, v takejto krajine sa nachádzam.

V tesnej blízkosti Zlatého pavilónu sa nachádza chrám Ryóan-ji so svojou malou, ale veľmi známou zenovou záhradou. Na obdĺžnikovej ploche je uložených 15 kameňov takým spôsobom, že nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla z terasy, vidíte len 14 kameňov. (Tiež si kladiem otázku, ako veľmi sa stredovekí budhistickí mnísi nudili.) V čase našej návštevy bola práve strecha chrámu v rekonštrukcii, takže celé to bolo mierne provizórne. Ale meditovať sa dalo, heh.

Ešte mi napadá, olej na stene. Steny okolo záhrady boli stavané z hliny varenej v oleji. Olej vykondenzoval, a múrik teraz vyzerá úplne opatlane a staro. Európan by si povedal, že to treba urobiť čisté, pekné, biele. Japonec sa vytešuje z toho, aký je vzor na múriku jedinečný. Asi v tom je čaro tej záhrady. Že samotná záhrada je taká sono mama, presne v takom stave, ako bola zriadená, nemenná, stála, aj keď všetky okolité veci sa v kolobehu sveta menia. Relativita času v kamennej zenovej záhrade.

A opäť osviežujúce záhrady okolo chrámu.

Obed: v reštaurácii, kde si takmer sami si pečieme okonomiyaki! Presne ako sa to deje v japonských doramách a filmoch. Konečne! Vtedy som podvedome cítila, že Zuzka na mňa bude hrdá.

Nurani gives her best.

Potom Sanjúsangendó. Než sme zistili, od čoho je odvodený názov. V preklade: Hala s 33 priehradkami. Typicky japonské. Nie, že by nazvali Halu podľa farby strechy, vchodu, vône, ale podľa toho, že medzi jej piliermi je 33 priehradok. Typicky japonsky prozaické.

No a v tých 33 priehradkach sa nachádza 1001 bohyní Kannon. Zlatý layout. A pred nimi rada budhistických božstiev, veľmi indických a veľmi agresívne sa tváriacich. Človek si na niektorých budhistických miestach naozaj pripadá, akoby cestou mierne zblúdil do Indie. Vznik sa datuje do 12. až 13. storočia. A Hala 33 priehradok je jedným z tých mála miest, kde sa nesmie fotiť, tak si pomôžeme ujom Gúgoľom; niekto už porušil predpisy za nás; vyzerá to asi takto. Fascinuje ma, keď sa zamyslím, ako asi vyzerá starostlivosť o túto expozíciu. Ale na druhej strane vo vitrínach niektoré dvojmetrové luky chytá pleseň. Smutné.

Tu už jamka bojuje s posledných síl. Ešte Kyoto Tower. O 23 metrov vyššia než Kobe Port Tower (ktorá má 108 metrov) a o 650yenov drahšia (na Kobe Tower je počas hlavnej turistickej sezóny vstup zadarmo, aké milé). Z Kyoto Tower vidí človek vďaka ďalekohľadom široko-ďaleko, preplnené terasy Kiyomizudery, sararímanov na bicykloch v kjótskych uličkách.


Shashin-otaku Fernando nalieha, že treba ostať a počkať na západ slnka, ale my s Nurani ledva žijeme, a tam hore sa nedá ani sedieť, ani ležať, tak ho zanecháme svojmu osudu a západu slnka a počkáme ho niekde dole.

Zajtra spíme a spíme a potom sa vrhneme na Ósaka shopping district. Heh. Stále majúc na pamäti, že sme "chudí študenti".


ku 12. Augustu 2009, Ósaka

Aj aj sme mali na pamäti. Možno preto, že nás snobské štvrte plné obchodov obzvlášť nefascinovali, a tých málo obchodov s japonskými suvenírmi nás tiež veľmi nechytilo za srdce (a nebolo to len cenou - človeka rýchlo prestane baviť, ako Japonec vie aj z okruhliaka či cesnaku vyrobiť suvenír). Celý deň sme sa túlali klimatizovanými ulicami obchodnej Ósaky, toľká nuda, že ani fotiť nebolo čo. A áno, Japonci vedia aj ulice klimatizovať, keď chcú. Myslím, že tých päť rokov, ktoré strávim v Japonsku, budem musieť pre utíšenie svojho svedomia kompenzovať ďalšími piatimi rokmi v nejakej ekologicky veľmi nenáročnej krajine - napr. Keni či Angole. Uf. Už teraz je mi z tej myšlienky horúco. Beriem radšej Grónsko.


Viac fotiek z dňa 6 v Kjóte na rajčeti (varovanie: veľmi veľa Zlatého Pavilónu!)

http://paskuda.rajce.idnes.cz/2009_08_11_Kansai_6/