Koncert HAKUGA-KAI

Včera som sa síce zastrajála, že je tu neskorá jeseň, že to ešte nie je zima, ale len čo som vyšla z izby, zmenila som názor. Síce je tam okolo sedem stupňov nad nulou, ale vo vzduchu je už cítiť zimu. (A aj tak sa človek cíti lepšie vonku než v tých klimatizáciou "vykurovaných" interiéroch. Pre tých, ktorým som sa ešte nesťažovala, Japonci nepoznajú radiátor. Všetko riešia klimatizáciou, tzv. eakon - môžete hádať, z ktorého anglického slova vzniklo toto pomenovanie - a tak máte buď pocit, že miestnosť nie vykurovaná vôbec, ako napr. v knižnici, alebo sa cítite doslova ako na púšti, kde vanú horúce, suché vzdušné prúdy, ako napr. v jedálni. Jedno lepšie ako druhé.)

Každopádne, oplatilo sa vyjsť z izby. Na koncerte som bola včera. Takéto pekné pozvánky boli povešané na nástenkách



Tam sa nedá neísť, už len keď vidíte tie plagáty. A presne ako naznačujú plagáty, skvostné to bolo, znamenité.

Vlastne, hneď môžete počúvať a súdiť sami:


(počúvať tiež môžete externe tu, kde sa dá celý koncert stiahnuť)

Snažím sa s foťákom venovať čoraz investigatívnejšej práci, takže sa vám ušiel záznam skoro celého koncertu, s istým šumom (ale môžeme sa tváriť, že ten je tam na dokonalé dotvorenie atmosféry starého Japonska) a horšie než amatérsky zostrihaný. Jednak aj preto, že aj fotky by chceli vidieť, nazdávam sa (a naraz nahrávať video aj fotiť sa mi ešte môj fotoaparát nepodarilo presvedčiť).


Len taký malý koncert to bol, organizovaný krúžkom HAKUGA-KAI (a nie, tentoraz netuším, čo to znamená). Bez vstupného, v menšej ošumelej miestnosti oproti jedálni. Interiér síce nebol vynikajúci, ale o to viac vynikla hudba. A odevy hudobníkov. Zase raz tá elegancia tradičnej japonskej módy. Napokon na miesnosti vôbec nezáležalo, lebo počúvajúc tú hudbu, človek chvíľami aj zabudol, kde vlastne sedí.


Hralo sa na nástrojoch šamisen a koto. Šamisen (vyššie) je trojstrunový hudobný nástroj (preto je tiež zvaný sangen, čo v preklade znamená "tri struny") a koto (nižšie) je trinásťstrunový nástroj výšky človeka.


A aj keď osobne mám najradšej tóny, ktoré dokáže vylúdiť šamisen (v istých rozhovoroch som sa dokonca nevídane expresívne vyjadrila, že milujem šamisen), morálnym víťazom (pod)večera bol tento jedinec,


hráč na shakuhachi (neboli šakuhači, v podslednej dobe som dosť zmätená, ktorý prepis mám používať). Najprv ho vytrápili v tretej 14-minútovej skladbe Song of Small Birds a hneď na to v 8-minútovej Ishiyakushi (zase vás sklamem, neviem čo to znamená, podľa znakov odhadujem na niečo ako "šaman", "prírodný liečiteľ -silou kameňov-"). Takmer pol hodiny hrať na strunovom nástoji síce dá zabrať, ale rovnaký čas na píšťale, či ako sa hovorí takýmto nástrojom, to už je úctyhodný výkon. Normálne bolo vidieť na junákovi, že na koniec už bol červenší od nedostatku kyslíka. Aj som sa ho pýtala po koncerte (tak tam stál a niekomu bolo treba odovzdať anketový hárok), či mu stačí dych na hranie. A junák, že "Tarinai, itsumo, itsumo." (Nestačí, nikdy, nikdy.). Poklona.

No a pokiaľ ma niečo rušilo počas koncertu, tak to bolo výhradne a len okolité publikum. Niektorí vás vytočia ešte predtým, než sa predstavenie začne. Ako napríklad tá holka ázijská, s trvalou v cope, čo si sadla rovno predo mňa. Keby sa mne stalo také niečo vzadu na hlave, čo vyzerá ako líščia nora, či medvedia hlava, alebo ako to opísať, tak si nesadám pred iných divákov, ale radšej sa odpracem niekam dozadu do kúta, kde ma nikto nevidí, a nielen preto, aby som nezabránila ľuďom, čo sedia za mnou, kompletne vo výhľade. Číňanka to musela byť. Z pozorovaní uplynulých mesiacov máme dôvodné podozrenie, že nikto iný by sa nesprával tak bezohľadne.

Dobre ešte, dôležitejší bol aj tak sluchový vnem, než zrakový. A tu zase húfy divákov, ktorí prichádzajú po začatí koncertu a búchajú dverami, usádzajú sa, šuštia programom. Nehovorím, že treba prísť 20 minút pred začiatkom (ako psychopatická jamka), ale už len zo samotného princípu, že sú v Japonsku, by tí zahraniční mohli chodiť na čas, lebo vedia, že sa to patrí. A čo sa týka neskoro prichodivších Japoncov - nemám slov.

No ale mimo týchto výhrad, počujete sami, že to bolo unikátne, wunderbárne. A na záver, ako sa patrí, prišiel tento masaker v podaní 11 páchateľov.

Skladba Ishikari-gawa, v preklade "potok" alebo "bystrina", skrátka rýchly vodný tok. Tí, čo nemajú čas, alebo ich nebodaj nebaví počúvať celý koncert, nech si hneď zapnú šiestu skladbu, diel prvý alebo druhý. (V dvoch dieloch, lebo túžba robiť fotky bola príliš veľká.)

Päťkrát koto (z toho jedno 17-strunové), päťkrát šamisen, a junáka na píšťale shakuhachi dali už pre istotu dozadu, aby nás neznepokojovala pri počúvaní jeho červená farba.

Dych vyrážajúce, miestami pokojné, miestami dynamické. Najväčšie kultúrne vyžitie sa za posledných pár mesiacov. A opäť ten pocit "Som v Japonsku!"

Pre úplné zachovanie kvázi-transparentnosti uvádzame aj program s menami hudobníkov a názvami skladieb.

Komu ešte hrá hudba, komu sa ešte máli, máme aj album s ďalšími zábermi na rajčeti:

http://paskuda.rajce.idnes.cz/09_12_16_SHAMISEN_a_KOTO_-_koncert/

Na záver toľko, že k môjmu fotoaparátu prechovávam čoraz hlbšie city. Po tom, čo ste to videli a počuli - dá sa vôbec ináč? A to, že som ho ako použitý (ale nedotknutý) kúpila len za 17tisíc yenov, mi teraz pripadá ako čisté šialenstvo.