久能山東照宮 Kunōzan Tōshō-gū

Už je to dávnejšie, čo som písala o homestay-i v Kakegawe. Ponechala som si zamlčaný výlet na jedno špeciálne miesto (tento blog sa začína podobať na odhaľovanie zamlčaných skutočností).

To miesto sa volá Kunōzan Tōshō-gū. Zatiaľ si drží pozíciu číslo jeden v rebríčku najkrajších miest, ktoré som v Japonsku navštívila. A ešte aj jeho návšteva bola zabalená do pekného celodenného "rodinného" výletu.

Rodinného, pretože som šla s dcérou svojej výmennej rodiny Mihoko a rodinným priateľom Johnom resp. Takashim (ktorého som spomínala tuto).

Vyrazíme niekedy okolo desiatej, smerom na Shizuoku, zastávka v nejakom prístave na obed. Úplne pohodová prístavná jedálnička, vedľa sedia nejakí japonskí robotníci, tety kuchárky sú úplne otvorené, samozrejme hneď reagujú na prítomnosť baka gaijina (moja maličkosť). Máme ramen, udon, a sashimi (surová ryba, tentoraz tuniak), tri misky, ktoré rotujeme, aby každý mohol ochutnať všetky pokrmy. Prievan v jedálni nám trochu rozfúka riasy, ktorými je jedlo posypané, ale v takej pohodovej prístavnej jedálni to vôbec nevadí. Ani kuchárky (a čašníčky v jednej osobe) sa naštastie neospravedlňujú až za hrob, ako by to bolo v inom konvenčnom stravovacom zariadení. Skrátka prístavná pohoda.

Nasleduje mierne blúdenie na cestách, napokon Takashi vydedukuje správnu cestu do Miho no Matsubara (predzastávka pred Kunozanom). Miho no Matsubara je pobrežie s hustým borovicovým porastom. Na tom mieste ma začala trápiť myšlienka, prečo Japonsko, majúce borovicové lesy na morskom pobreží, nemá výskyt jantáru. Zatiaľ nedoriešená otázka. Rada sa nechám poučiť akýmkoľvek znalcom.

Inak ma skôr než borovice, ktoré ma mali ako radového turistu zaujať predovšetkým, zaujali pohľady z trávnatého pobrežia.

Potom ešte zastávka v maličkom šintoistickom chráme neďaleko borovicového pobrežia. A hor sa konečne na Kunozan Toshogu.

Kunozan je 216 metrov vysoký kopček nalepený hneď na pobreží. Na vrchole je šintoistický chrám postavený 1617 a zasvätený Tokugawovi Ieyasuovi. Tokugawa Ieyasu, najsilnejší z japonských šógunov (vládcov, až tak sa v tom nevyznám, aby som to vedela vyhovujúco vysvetliť, ale človek, ktorý mal narozdiel od cisára skutočnú moc, aj keď všetko prechádzalo cez bábku zvanú cisár). Šógun, ktorý 1600 po krvavých bojoch zjednotil Japonsko a nastolil 260 rokov trvajúci mier. Kunozan bol postavený ako miesto Tokugawovho posledného odpočinku, a to ho činí jedným z najstarších chrámov v Japonsku.

Tokugawa Ieyasu! Mohli by sme celkom vylúčiť scénerické umiestnenie Kunozanu hneď na pobreží, alebo machom obrastené kamenné lampy, zlaté ornamenty na budovách chrámu, prešperkovanú výzdobu, ticho a pokoj tohto miesta; už len to, že na tomto mieste odpočíva Ieyasu Tokugawa, ho robí úplne výnimočným.

Kto celkom nerozumie mojej úchylke pre postavu zvanú Tokugawa Ieyasu, odporúčam čítať román Šógun od Jamesa Clevella. Život Tokugawu a jeho charakter je tam popísaný v mierne zromantizovanej podobe, ale všetky historické udalosti aj bočné postavy, až na pozmenené mená, sedia. A čitateľ sedí v napätí celých 900 strán (vydania od Ikaru) neschopný pustiť knihu z ruky a potom je ochromený šokujúcim záverom, keď si myslel, že už chápe a pozná Tokugawove pohnútky a zámery. Zaujímavou náhodou som túto knihu dostala v deviatom ročníku od školy. A to bol asi začiatok všetkého. Začiatok fascinácie Japonskom. Samuraji, gejše, haiku, katany, sakury. So šógunom som sa naučila prvé japonské slová (Kinjiru! - Zakázané!, či Wakarimasen. - Nerozumiem.), a slovné spojenia ako spáchať seppuku či robiť niekomu sekundanta sa natrvalo zaradili do môjho slovníka.

A zrazu sa ocitám na mieste, kde sa pozostatky skutočného Tokugawu naozaj nachádzajú.

Napriek tomu, že Kunozan Toshogu je chránenou národnou pamiatkou, turistov tam bolo (a ako dobre) len poskrovnu.

A tuto, hľa! Odtlačok ruky Tokugawu. Netuším, ako sa im to podarilo, ale fascinuje. A možno je to falošné, a sa to píše malými znakmi dole pri hviezdičke, ale prvá impresia je ohromujúca.

Obdivujúc kontrast výzdoby so zeleňou, a vychutnávajúc ticho, človek po 1159 kamenných schodoch vystúpi až ku miestu posledného odpočinku Tokugawu Ieyasu.

Tu odpočíva Tokugawa Ieyasu. Skutočný, pravý Tokugawa Ieyasu.

As you climb up the 1159 stone steps leading to the sacred grounds, you are purified by the magical power. In the sacred grounds, as many people have discovered, you can meet the spirit of Tokugawa Ieyasu,

píše sa veľkolepo v pamflete. Človek vychutná ticho a majestnánosť miesta, rozlúči sa s Tokugawom...

... a dá sa na zostup. Hádam ešte bude príležitosť sa vrátiť. Aspoň po fotky. Zo dva (podľa mňa geniálne) zábery zmizli, stratili sa z karty, nieto ich (podľa mňa pomsta Lumixu za krst na Fuji sane predchodzieho dňa). A pri mnohých záberoch som nastavila dosť hlúpe ISO. Takže sa tam musím raz vrátiť, aspoň po zábery!

Cestou späť do Kakegawy večera v reštaurácii s miestnymi špecialitami Okinawy, najjužnejšej prefektúry Japonska,

a úplne náhodou po večeri vystihneme hanabi (ohňostroje), ktoré Japonci v lete tak radi organizujú.

Takto teda bolo v tie pekné letné dni, keď človek bezstarostne chodil na pekné miesta a trápil sa iba, tým, že Tomoko nič nerozumie, lebo hovorí veľmi rýchlo a ešte aj miestnou japončinou. Heh. Zaujímalo by ma, koľko by som jej rozumela teraz. Nuž.

A tento album ste už zrejme videli, ale ďalšie fotky z onoho dňa nájdete tu:

http://paskuda.rajce.idnes.cz/2009-07-31/#album

Toľko teda na dnes. Dewa, mata! (Tak teda, zatím!)