8. septembra 2010
Po dovádění na Mt. Hayachine predchodzieho dňa (ktorý sa neobávame označiť za jednu z najšialenejších vecí, aké sme doteraz urobili) -- a po tom, čo sme večer nevedeli zaspať, lebo sme boli príliš unavení -- sa luxusne neskorým vlakom vydávame preč z Morioky.
Cestou na stanicu ma ide rozdrapiť, keď sa na mňa spoza rieky Kitakami škerí Mt. Iwate zvaný tiež Iwate no Fuji, teda Fuji prefektúry Iwate, zahalený len jediným nevinným mráčikom. Ideálne počasie na lezenie po kopcoch! V duchu si predstavujeme ako asi vyzerá pohľad z Hayachine-sanu za takéhoto bezoblačného dňa. Toto nám Hayachine-san ešte oplatí!
S dlhým nosom sa teda odplazíme na stanicu a odchádzame z Morioky vyššie spomínaným luxusne neskorým vlakom o 8:08. Cieľom je prístavné mestečko Kesennuma, nachádzajúce sa na samom severe prefektúry Miyagi. Náš sendajský spravodaj nám toto miesto odporučil, keďže tam má babku a iných príbuzných. Niežeby v Kesennume bolo niečo zaujímavé, ale je to príjemné miesto.
Smer Kesennuma s prestupom v Ichinoseki, cestou si vychutnávame malebné pohľady z vlaku.
O štvrť na dvanásť som v Kesennume. Kesennuma je ďalšia zo série ospalých dier. Tentoraz s prímorskou atmosférou.
Kesennuma sama o sebe nemá turistom vraj čo ponúknuť, preto nás všetkých posielajú na priľahlý ostrov Óshima (v preklade "Veľký ostrov") - typický prázdninový rezort.
Jediný spôsob dopravy sa realizuje loďou (25 minút, 400 yenov). Len čo sme na Óshime, zobednieva sa, a my sa, ako ináč, vydáme hľadať najbližšie príjemné stravovacie zariadenie, kde sa dajú konzumovať surové ryby (treba predsa využiť možnosti prímorských oblastí).
Po včerajšku sme rozbehnutí v robení šialených vecí - keď sa ma teta kuchárka pýta, či majú dať do sashimi aj morského ježka, odpovedám v štýle Ta dajte, skúsime. Musíme povedať, že taký ježko nemá zlú chuť, ale má naozaj zvláštnu konzistenciu (a povzbudzovali sme sa tým, že isto sú v ňom obsiahnuté nejaké dôležité živiny). Všetko ostatné v mojej miske sashimi bolo už tradične vynikajúce.
Po obede mám zamierené na najvyšší bod ostrova -- cez 200 metrov vysokú Kameyamu. Na vrch vedie lanovka, ktorá vyzerá tak zábavne, že sa nedá odignorovať.
Po luxusnej lanovke v Hakodate táto low-budget lanovka v štýle vleku, na ktorú sa nasadá za jazdy a na ktorej nie je človek nijako istený. Viem, že väčšina čitateľstva sa vyšantila na podobných vlekoch v rannom veku na lyžovačkách, my nelyžiari musíme doháňať teraz.
Po 12 minútach strhujúcej jazdy a viac ako 900 metroch som na vrchole a mám Óshimu ako na dlani. Óshima je vcelku zaujímavý ostrov. Má 9 kilometrov štvorcových a 4000 obyvateľov. A inak nič. Nevieme si predstaviť, že niekto na tomto ostrove pracuje v nejakom inom odvetví ako službách, aj to zrejme len v cetovnom ruchu. Na to, že ide o tak malý ostrov, tu majú automobilov až neprimerane veľa a pritom aj spojenie s pevninou beží zatiaľ len loďou. Vraj je to značný problém, keď niekto ochorie alebo sa zraní, alebo sa vyskytnú akútne zdravotné ťažkosti; a už sa pracuje na moste spájajúcom Óshimu s Kesennumou. Ďalšia vec, ktorú Óshima zrejme nemá, je seriózna kanalizácia, keďže všetky toalety, s ktorými sme sa tam stretli, pracovali na suchej báze. Óshima je však tým ideálnym prázdninovým rezortom, majúcim malebné pláže a vzduch vždy o niečo chladnejší ako v (tento rok) neznesiteľne dusnom Sendai.
Z vrcholu ostrova zostupujem na pláž skrytú za chrbtom Kameyamy - Kugunari, ktorá je známa škrýpaním pod nohami. Škrýpanie je vyvolané vzájomným posúvaním sa vrstiev kremenného piesku pri chôdzi. Veľmi sa ospravedlňujeme, my sme nič nepočuli.
Prichádza vaša obľúbená sekcia! -- Chosé v zálive, Chosé v prílive. (Na záberoch chýba len Chosé. A vieme, že sa to píše ináč. Učíme sa predsa po španielsky.)
Keďže ku Kugunari Beach nie je iný prístup než chodníkom cez borovicový les, na pláži nájdeme len skupinku beach boys, inak je to naša súkromná pláž. S veľmi príjemným pieskom (teda takým, že vám nevadí, ani keď ten piesok so sebou v sandálach vlečiete až po Sendai).
Čas sa akosi rýchlo míňa na Óshime, a zrazu treba utekať späť na Kameyamu, aby sme sa zviezli dole do prístavu a stihli loďku na 17:20, tak, aby sme nezmeškali posledný vlak do Sendai. Za 25 minút vybehneme z pláže Kugunari na Kameyamu (tréning máme z predchodzieho dňa), chytíme vlek tesne pred skončením prevádzky, vychutnávame výhľady a visenie vo vzduchu, s prehľadom nasadáme na loďku a vezieme sa späť do Kesennumy.
V Kesennume sa už začína stmievať a to je príležitosť hrať sa s nedávno objavenou hračkou - dlhoexpozičné zábery. Potom utekáme na stanicu, aby sme stihli posledný možný spoj (rozhodne máme v pláne ešte ten večer sa vrátiť do Sendai).
Je pol ôsmej a vlak je plný stredoškolákov v uniformách. Čo tie deti tak dlho robia v škole? To rozhodne nemôže byť zdravé pre ich psychosomatický vývoj. Japonským deťom podľa mňa chýba viac takého dobrého, zdravého slovenského vyvaľovania sa doma.
O pol desiatej prestupujem v Kogote, a som jediná, kto vystupuje z vlaku na konečnej zastávke. Vo vlaku z Kogoty do Sendai je tiež stredoškolákov a sararímanov viac než dosť. Niekde tesne pred Sendai zahlási súprava vlakovodcovi (?) nejakú chybu a zhruba 20 minút strávime na mieste overovaním bezpečnosti súpravy. Stredoškolák oproti mne hovorí spolusediacemu, že je to už druhýkrát za poslednú dobu. Chudák, vystupuje o pár metrov ďalej na nasledujúcej stanici. My ostatní dorážame do Sendai o jedenástej večer. Železničný lístok Seishun 18 využitý!
Po dovádění na Mt. Hayachine predchodzieho dňa (ktorý sa neobávame označiť za jednu z najšialenejších vecí, aké sme doteraz urobili) -- a po tom, čo sme večer nevedeli zaspať, lebo sme boli príliš unavení -- sa luxusne neskorým vlakom vydávame preč z Morioky.
Cestou na stanicu ma ide rozdrapiť, keď sa na mňa spoza rieky Kitakami škerí Mt. Iwate zvaný tiež Iwate no Fuji, teda Fuji prefektúry Iwate, zahalený len jediným nevinným mráčikom. Ideálne počasie na lezenie po kopcoch! V duchu si predstavujeme ako asi vyzerá pohľad z Hayachine-sanu za takéhoto bezoblačného dňa. Toto nám Hayachine-san ešte oplatí!
S dlhým nosom sa teda odplazíme na stanicu a odchádzame z Morioky vyššie spomínaným luxusne neskorým vlakom o 8:08. Cieľom je prístavné mestečko Kesennuma, nachádzajúce sa na samom severe prefektúry Miyagi. Náš sendajský spravodaj nám toto miesto odporučil, keďže tam má babku a iných príbuzných. Niežeby v Kesennume bolo niečo zaujímavé, ale je to príjemné miesto.
Smer Kesennuma s prestupom v Ichinoseki, cestou si vychutnávame malebné pohľady z vlaku.
O štvrť na dvanásť som v Kesennume. Kesennuma je ďalšia zo série ospalých dier. Tentoraz s prímorskou atmosférou.
Kesennuma sama o sebe nemá turistom vraj čo ponúknuť, preto nás všetkých posielajú na priľahlý ostrov Óshima (v preklade "Veľký ostrov") - typický prázdninový rezort.
Jediný spôsob dopravy sa realizuje loďou (25 minút, 400 yenov). Len čo sme na Óshime, zobednieva sa, a my sa, ako ináč, vydáme hľadať najbližšie príjemné stravovacie zariadenie, kde sa dajú konzumovať surové ryby (treba predsa využiť možnosti prímorských oblastí).
Po včerajšku sme rozbehnutí v robení šialených vecí - keď sa ma teta kuchárka pýta, či majú dať do sashimi aj morského ježka, odpovedám v štýle Ta dajte, skúsime. Musíme povedať, že taký ježko nemá zlú chuť, ale má naozaj zvláštnu konzistenciu (a povzbudzovali sme sa tým, že isto sú v ňom obsiahnuté nejaké dôležité živiny). Všetko ostatné v mojej miske sashimi bolo už tradične vynikajúce.
Po obede mám zamierené na najvyšší bod ostrova -- cez 200 metrov vysokú Kameyamu. Na vrch vedie lanovka, ktorá vyzerá tak zábavne, že sa nedá odignorovať.
Po luxusnej lanovke v Hakodate táto low-budget lanovka v štýle vleku, na ktorú sa nasadá za jazdy a na ktorej nie je človek nijako istený. Viem, že väčšina čitateľstva sa vyšantila na podobných vlekoch v rannom veku na lyžovačkách, my nelyžiari musíme doháňať teraz.
Po 12 minútach strhujúcej jazdy a viac ako 900 metroch som na vrchole a mám Óshimu ako na dlani. Óshima je vcelku zaujímavý ostrov. Má 9 kilometrov štvorcových a 4000 obyvateľov. A inak nič. Nevieme si predstaviť, že niekto na tomto ostrove pracuje v nejakom inom odvetví ako službách, aj to zrejme len v cetovnom ruchu. Na to, že ide o tak malý ostrov, tu majú automobilov až neprimerane veľa a pritom aj spojenie s pevninou beží zatiaľ len loďou. Vraj je to značný problém, keď niekto ochorie alebo sa zraní, alebo sa vyskytnú akútne zdravotné ťažkosti; a už sa pracuje na moste spájajúcom Óshimu s Kesennumou. Ďalšia vec, ktorú Óshima zrejme nemá, je seriózna kanalizácia, keďže všetky toalety, s ktorými sme sa tam stretli, pracovali na suchej báze. Óshima je však tým ideálnym prázdninovým rezortom, majúcim malebné pláže a vzduch vždy o niečo chladnejší ako v (tento rok) neznesiteľne dusnom Sendai.
Z vrcholu ostrova zostupujem na pláž skrytú za chrbtom Kameyamy - Kugunari, ktorá je známa škrýpaním pod nohami. Škrýpanie je vyvolané vzájomným posúvaním sa vrstiev kremenného piesku pri chôdzi. Veľmi sa ospravedlňujeme, my sme nič nepočuli.
Prichádza vaša obľúbená sekcia! -- Chosé v zálive, Chosé v prílive. (Na záberoch chýba len Chosé. A vieme, že sa to píše ináč. Učíme sa predsa po španielsky.)
Keďže ku Kugunari Beach nie je iný prístup než chodníkom cez borovicový les, na pláži nájdeme len skupinku beach boys, inak je to naša súkromná pláž. S veľmi príjemným pieskom (teda takým, že vám nevadí, ani keď ten piesok so sebou v sandálach vlečiete až po Sendai).
Čas sa akosi rýchlo míňa na Óshime, a zrazu treba utekať späť na Kameyamu, aby sme sa zviezli dole do prístavu a stihli loďku na 17:20, tak, aby sme nezmeškali posledný vlak do Sendai. Za 25 minút vybehneme z pláže Kugunari na Kameyamu (tréning máme z predchodzieho dňa), chytíme vlek tesne pred skončením prevádzky, vychutnávame výhľady a visenie vo vzduchu, s prehľadom nasadáme na loďku a vezieme sa späť do Kesennumy.
V Kesennume sa už začína stmievať a to je príležitosť hrať sa s nedávno objavenou hračkou - dlhoexpozičné zábery. Potom utekáme na stanicu, aby sme stihli posledný možný spoj (rozhodne máme v pláne ešte ten večer sa vrátiť do Sendai).
Je pol ôsmej a vlak je plný stredoškolákov v uniformách. Čo tie deti tak dlho robia v škole? To rozhodne nemôže byť zdravé pre ich psychosomatický vývoj. Japonským deťom podľa mňa chýba viac takého dobrého, zdravého slovenského vyvaľovania sa doma.
O pol desiatej prestupujem v Kogote, a som jediná, kto vystupuje z vlaku na konečnej zastávke. Vo vlaku z Kogoty do Sendai je tiež stredoškolákov a sararímanov viac než dosť. Niekde tesne pred Sendai zahlási súprava vlakovodcovi (?) nejakú chybu a zhruba 20 minút strávime na mieste overovaním bezpečnosti súpravy. Stredoškolák oproti mne hovorí spolusediacemu, že je to už druhýkrát za poslednú dobu. Chudák, vystupuje o pár metrov ďalej na nasledujúcej stanici. My ostatní dorážame do Sendai o jedenástej večer. Železničný lístok Seishun 18 využitý!
No comments:
Post a Comment