Z túlania sa po Hokkaide a Aomori sa mi zvýšili ešte dva lístky Seishun 18. Seishun 18 sú také šikovné lístky, ktoré podľa názvu síce indikujú, že sú určené pre 18-ročnú mládež, v skutočnosti ich však môže používať ktokoľvek. Vydávajú sa len počas letných a jarných prázdnin. Seishun 18 je kompaktný set piatich lístkov, každý v hodnote 2300 yenov, ktoré môže používať jedna osoba na jedeň. (Napr. Jedna osoba s nimi môže cestovať päť dní, alebo skupina piatich osôb môže cestovať jedeň deň, etc. možností je mnoho.) Počas toho jedného dňa môžete nasadať na "osobné" a "zrýchlené" vlaky, koľko len chcete.
Posledné dva lístky mi nenapadá využiť lepšie, než ísť na tri dni na sever. Jeden deň sa zveziem vlakom zo Sendai (o 6.00) do Morioky (prestup v Ichinoseki), pozriem mesto, na druhý deň vyleziem na Mt. Hayachine, a na tretí deň sa odveziem do prístavného mesta Kesennuma (odporúčal sendaiský spravodaj, ktorý tam má babku a príbuzných), večer späť do Sendai. Proste vymačkať zo Seishun 18 maximum, keď vám už japonské železnice nedajú nič zadarmo.

Morioka, hlavné mesto prefektúry Iwate, patrila do panstva Nanbuovcov, samurajskému klanu, ktorý mal v severnom Japonsku docela silnú pozíciu (aj minule videné Hirosaki v prefektúre Aomori spadalo pod Nanbuovcov, predtým, než nejaký ich vazal vyhlásil nezávislosť). Nanbuovci boli na strane Ieyasuho Tokugawy v bitve pri Sekigahare, začo dostali do dŕžavy Morioku, a v neskoršej Edo ére má Morioka pozíciu politicky veľmi dôležitého panstva. Nanbuovci v Morioke vládli až po Meiji reformy. Na začiatku Bóshin vojny medzi shógunovcami a cisárovcami boli síce Nanbuvoci neutrálni, neskôr sa však pridali k severnej aliancii, ktorá sympatizovala so shógunom. Moriockí Nanbuovci viedli útok na panstvo Akita, ktoré sa dištancovalo od severnej aliancie a držalo stranu s cisárskym dvorom. Cisár sa za to moriockým po skončení vojny odmenil drastickým osekaním dŕžavy. Moriockí Nanbuovci boli potom na čas presunutí na hrad Shiroishi, kde sme boli prednedávnom v júni na výlete. Toto pôsobenie moriockých Nanbuovcov na hrade Shiroishi trvalo krátko, len do definitívneho zrušenia feudálneho systému v Japonsku. (A tu som chcela dodať - Ha! Tam máte! Isto ste mali dojem, najmä v poslednej dobe, že sa príliš zbytočne a príliš obšírne rýpem v historických záležitostiach miest, na ktoré chodím, ale netreba zabúdať, že počet miest na ktorých som bola, stále narastá a rýpaním sa v ich historických záležitostiach nachádzam prepojenia a súvislosti medzi jednotlivými miestami a všetko začína dávať zmysel a javí sa v jasnejšom svetle.)

Pozostatky hradu v Morioke svedčia o tom, že moriocké panstvo bolo naozaj veľkolepé. Po občianskej vojne bol hrad samozrejme zrovnaný so zemou, a v jeho areáli otvorený park pre verejnosť. A tak všetko, čo z moriockého hradu zostalo, sú hradné múry -- rovnako ako je to u väčšiny japonských hradov. Kdesi som počula, že z japonských hradov stojí už len 12 kusov. Keď si človek vezme, že koncom 19. storočia stáli ešte skoro všetky, je to pomerne smutné. Holt, modernizácia (?).
Ináč toho v Morioke veľa na videnie nie je, prepytujem. V centre je zopár europoidných budov z Meiji éry, hlavne bankové budovy. Hrob prvého japonského verejne voleného premiéra menom Hara Kei a múzeá iných osôb z súčasnej japonskej histórie, ktorých mená a počiny nám zatiaľ veľa nehovoria.
Potom sa trepem dozadu za mesto (peši, vrámci tréningu a warming-upu na zajtrajší výstup na Hayachine-san), ku moriockému Buddhovi, ktorý má výšku 10 metrov. Cestou sa od veľmi ochotného predavača v kombini dozviem, že mapa, ktorú mi dali v informačnom centre je skrátená, a Veľký Buddha je v skutočnosti ešte ďalej. Vyzbrojená ručne nakresleným plánikom od chlapíka z kombini kráčam, a asi po 40 minútach ďalšej chôdze dorazím ku zrejme najopustenejšiemu Buddhovi v Japonsku (že tam nie je vôbec nikto, a tým nemyslím len turistov, ale celkovo ľudí, čo sa o to starajú, dúfam nemusím zdôrazňovať). Všade rastie burina, a prútené šintoistické ozdoby na chrámoch sú už odrbané vetrom a dažďom. Desivo vyzerajúce sochy mačiek a iných zverov nadobúdajú v tomto najopustenejšom chráme v Japonsku (?) zrazu zvláštnu mystiku. Cestou si všimnem, že priamo ku chrámu vedú strmé schody - sú však už tak zarastené, že človek by si ich nevšimol, keby neboli po ich okrajoch povysádzané kamenné tabule s rozličnými písaniami. Aj tých zopár ľudí, čo do tohto najopustenejšieho chrámu príde, sa sem totiž vyváža na autíčkach. (Keď som fotky ukazovala svojmu sendaiskému spravodajovi Ikuko, reakcia bola samozrejme kowai.)





Po návšteve Buddhu odhodlane kráčam späť do mesta. Cestou sa zošerie, ba až zotmie a už mi nezbývá iné, než urobiť zopár dlhoexpozičných fotiek chrámu, v ktorom je 500 sošiek buddhových učeníkov (ktoré vytvorilo 9 kyótskych umelcov v priebehu 4 rokov 1731-1735) a skál, na ktorých majú byť vraj démonove odtlačky (ale kto by ich v tej tme videl, že).
Podľa legendy mal v tej štvrti prebývať démon, ktorý stále znepríjemňoval život domácim a pocestným plus ich strašil. Obyvatelia prosili miestneho boha, aby démona vyhnal. Boh priviazal démona o tri skaly, načo začal démon škemrať a nariekať, že odíde a už nikdy sa do tejto oblasti nevráti, keď ho pustia. Na to mu lokálny boh povedal, že má na znak sľubu zanechať odtlačok svojej ruky na jednej z troch skál a následneho prepustil. Touto legendou sa vysvetľuje pôvod názvu prefektúry - Iwate znamená "kamenná ruka".
Po tejto poslednej zastávke intuitívne vypátram cestu do centra, cestou si kúpim nejaké dve jablká na zajtrajšiu túru a dorazím na hotel. Skoro spať, zajtra sa skoro vstáva a veľa chodí.
Posledné dva lístky mi nenapadá využiť lepšie, než ísť na tri dni na sever. Jeden deň sa zveziem vlakom zo Sendai (o 6.00) do Morioky (prestup v Ichinoseki), pozriem mesto, na druhý deň vyleziem na Mt. Hayachine, a na tretí deň sa odveziem do prístavného mesta Kesennuma (odporúčal sendaiský spravodaj, ktorý tam má babku a príbuzných), večer späť do Sendai. Proste vymačkať zo Seishun 18 maximum, keď vám už japonské železnice nedajú nič zadarmo.

Morioka, hlavné mesto prefektúry Iwate, patrila do panstva Nanbuovcov, samurajskému klanu, ktorý mal v severnom Japonsku docela silnú pozíciu (aj minule videné Hirosaki v prefektúre Aomori spadalo pod Nanbuovcov, predtým, než nejaký ich vazal vyhlásil nezávislosť). Nanbuovci boli na strane Ieyasuho Tokugawy v bitve pri Sekigahare, začo dostali do dŕžavy Morioku, a v neskoršej Edo ére má Morioka pozíciu politicky veľmi dôležitého panstva. Nanbuovci v Morioke vládli až po Meiji reformy. Na začiatku Bóshin vojny medzi shógunovcami a cisárovcami boli síce Nanbuvoci neutrálni, neskôr sa však pridali k severnej aliancii, ktorá sympatizovala so shógunom. Moriockí Nanbuovci viedli útok na panstvo Akita, ktoré sa dištancovalo od severnej aliancie a držalo stranu s cisárskym dvorom. Cisár sa za to moriockým po skončení vojny odmenil drastickým osekaním dŕžavy. Moriockí Nanbuovci boli potom na čas presunutí na hrad Shiroishi, kde sme boli prednedávnom v júni na výlete. Toto pôsobenie moriockých Nanbuovcov na hrade Shiroishi trvalo krátko, len do definitívneho zrušenia feudálneho systému v Japonsku. (A tu som chcela dodať - Ha! Tam máte! Isto ste mali dojem, najmä v poslednej dobe, že sa príliš zbytočne a príliš obšírne rýpem v historických záležitostiach miest, na ktoré chodím, ale netreba zabúdať, že počet miest na ktorých som bola, stále narastá a rýpaním sa v ich historických záležitostiach nachádzam prepojenia a súvislosti medzi jednotlivými miestami a všetko začína dávať zmysel a javí sa v jasnejšom svetle.)

Pozostatky hradu v Morioke svedčia o tom, že moriocké panstvo bolo naozaj veľkolepé. Po občianskej vojne bol hrad samozrejme zrovnaný so zemou, a v jeho areáli otvorený park pre verejnosť. A tak všetko, čo z moriockého hradu zostalo, sú hradné múry -- rovnako ako je to u väčšiny japonských hradov. Kdesi som počula, že z japonských hradov stojí už len 12 kusov. Keď si človek vezme, že koncom 19. storočia stáli ešte skoro všetky, je to pomerne smutné. Holt, modernizácia (?).
Ináč toho v Morioke veľa na videnie nie je, prepytujem. V centre je zopár europoidných budov z Meiji éry, hlavne bankové budovy. Hrob prvého japonského verejne voleného premiéra menom Hara Kei a múzeá iných osôb z súčasnej japonskej histórie, ktorých mená a počiny nám zatiaľ veľa nehovoria.
Potom sa trepem dozadu za mesto (peši, vrámci tréningu a warming-upu na zajtrajší výstup na Hayachine-san), ku moriockému Buddhovi, ktorý má výšku 10 metrov. Cestou sa od veľmi ochotného predavača v kombini dozviem, že mapa, ktorú mi dali v informačnom centre je skrátená, a Veľký Buddha je v skutočnosti ešte ďalej. Vyzbrojená ručne nakresleným plánikom od chlapíka z kombini kráčam, a asi po 40 minútach ďalšej chôdze dorazím ku zrejme najopustenejšiemu Buddhovi v Japonsku (že tam nie je vôbec nikto, a tým nemyslím len turistov, ale celkovo ľudí, čo sa o to starajú, dúfam nemusím zdôrazňovať). Všade rastie burina, a prútené šintoistické ozdoby na chrámoch sú už odrbané vetrom a dažďom. Desivo vyzerajúce sochy mačiek a iných zverov nadobúdajú v tomto najopustenejšom chráme v Japonsku (?) zrazu zvláštnu mystiku. Cestou si všimnem, že priamo ku chrámu vedú strmé schody - sú však už tak zarastené, že človek by si ich nevšimol, keby neboli po ich okrajoch povysádzané kamenné tabule s rozličnými písaniami. Aj tých zopár ľudí, čo do tohto najopustenejšieho chrámu príde, sa sem totiž vyváža na autíčkach. (Keď som fotky ukazovala svojmu sendaiskému spravodajovi Ikuko, reakcia bola samozrejme kowai.)





Po návšteve Buddhu odhodlane kráčam späť do mesta. Cestou sa zošerie, ba až zotmie a už mi nezbývá iné, než urobiť zopár dlhoexpozičných fotiek chrámu, v ktorom je 500 sošiek buddhových učeníkov (ktoré vytvorilo 9 kyótskych umelcov v priebehu 4 rokov 1731-1735) a skál, na ktorých majú byť vraj démonove odtlačky (ale kto by ich v tej tme videl, že).
Podľa legendy mal v tej štvrti prebývať démon, ktorý stále znepríjemňoval život domácim a pocestným plus ich strašil. Obyvatelia prosili miestneho boha, aby démona vyhnal. Boh priviazal démona o tri skaly, načo začal démon škemrať a nariekať, že odíde a už nikdy sa do tejto oblasti nevráti, keď ho pustia. Na to mu lokálny boh povedal, že má na znak sľubu zanechať odtlačok svojej ruky na jednej z troch skál a následneho prepustil. Touto legendou sa vysvetľuje pôvod názvu prefektúry - Iwate znamená "kamenná ruka".
Po tejto poslednej zastávke intuitívne vypátram cestu do centra, cestou si kúpim nejaké dve jablká na zajtrajšiu túru a dorazím na hotel. Skoro spať, zajtra sa skoro vstáva a veľa chodí.







No comments:
Post a Comment