Ainu múzeumDnes postupujeme na juh. Itinerár vyzerá nasledovne:
Tomakomai -> Shiraoi -> (prestup v HigashiMuroran) -> Date -> (prestup v Oshamambe) -> Hakodate
Z Tomakomai štartujem pred ôsmou ráno, do Hakodate dorazím večer o deviatej.
Tomakomai -> Shiraoi -> (prestup v HigashiMuroran) -> Date -> (prestup v Oshamambe) -> Hakodate
Z Tomakomai štartujem pred ôsmou ráno, do Hakodate dorazím večer o deviatej.
Tomakomai - takto vyzerá železničná stanica 170tisícového mesta?
Pohľad na TarumaeZan zo Shiraoi. Tam sme sa včera túlali.Shiraoi
V Shiraoi so mnou vystupuje kvantum uniformovaných stredoškolákov. Zrejme už vyčerpali svoj mesiac letných prázdnin a napísali prázdninové domáce úlohy.
Ainu múzeum sa nachádza asi 10 minút od stanice, pri jazere Poroto, čo v jazyku Ainu znamená "veľké jazero". Tvorené je skupinou piatich Ainu domčekov, ktoré pôvodne boli časťou Shiraoi, a v roku 1965 boli presťahované k jazeru. Múzeu sa zvykne hovoriť aj "Porotokotan", čo v jazyku Ainu znamená "Dedina pri veľkom jazere". Samotné "Ainu" znamená "človek".
Ainu sú priamymi potomkami pôvodných obyvateľov japonských ostrovov. Pôvodne obývali severnú až centrálnu časť Japonska, Sachalin, Kurily a juh Kamčatky. Ainu museli čeliť expandujúcemu Yamatu (Japonsku, cisárskemu dvoru) už niekedy od siedmeho storočia, a bitky s cisárskou armádou väčšinou skončili zavlečením Ainu do otroctva, so zámerným pretrhnutím ich rodinných pút. Kým ešte do 10. storočia boli Ainu schopní si napr. zostaviť jednotky, ktoré na hlavu rozprášili cisársku armádu, po porážke v roku 939 postupne ustupovali "Yamatu" (klasickému Japonsku). Najprv im počas Edo éry Shogunát obmedzil obchod, a neskôr, keď Japonci začali vyliezať ešte aj na Hokkaidó, bol obmedzené ich kvóty na lov a rybolov, hlavný zdroj potravy. Veľkoplošná kolonizácia Hokkaida v Meiji ére znamenala pre Ainu stratu území a vlastnej kultúry a konečnú japanizáciu. Ainu len ťažko získavajú späť vlastnú identitu, veď ešte v roku 1986 vtedajší japonský premiér prehlásil, že Japonsko je jednonárodnostný štát a že medzi obyvateľmi Japonska neexistujú žiadne národnostné menšiny. Až v roku 1997 bol v Japonsku vydaný zákon o pôvodnom obyvateľstve Japonska. Zrejme neskoro. UNESCO minulý rok zaradilo jazyk Ainu medzi jeden z najohrozenejších jazykov. Česká wiki píše o histórii a pôvode Ainu pomerne podrobne.
Ainu múzeum sa nachádza asi 10 minút od stanice, pri jazere Poroto, čo v jazyku Ainu znamená "veľké jazero". Tvorené je skupinou piatich Ainu domčekov, ktoré pôvodne boli časťou Shiraoi, a v roku 1965 boli presťahované k jazeru. Múzeu sa zvykne hovoriť aj "Porotokotan", čo v jazyku Ainu znamená "Dedina pri veľkom jazere". Samotné "Ainu" znamená "človek".
Ainu sú priamymi potomkami pôvodných obyvateľov japonských ostrovov. Pôvodne obývali severnú až centrálnu časť Japonska, Sachalin, Kurily a juh Kamčatky. Ainu museli čeliť expandujúcemu Yamatu (Japonsku, cisárskemu dvoru) už niekedy od siedmeho storočia, a bitky s cisárskou armádou väčšinou skončili zavlečením Ainu do otroctva, so zámerným pretrhnutím ich rodinných pút. Kým ešte do 10. storočia boli Ainu schopní si napr. zostaviť jednotky, ktoré na hlavu rozprášili cisársku armádu, po porážke v roku 939 postupne ustupovali "Yamatu" (klasickému Japonsku). Najprv im počas Edo éry Shogunát obmedzil obchod, a neskôr, keď Japonci začali vyliezať ešte aj na Hokkaidó, bol obmedzené ich kvóty na lov a rybolov, hlavný zdroj potravy. Veľkoplošná kolonizácia Hokkaida v Meiji ére znamenala pre Ainu stratu území a vlastnej kultúry a konečnú japanizáciu. Ainu len ťažko získavajú späť vlastnú identitu, veď ešte v roku 1986 vtedajší japonský premiér prehlásil, že Japonsko je jednonárodnostný štát a že medzi obyvateľmi Japonska neexistujú žiadne národnostné menšiny. Až v roku 1997 bol v Japonsku vydaný zákon o pôvodnom obyvateľstve Japonska. Zrejme neskoro. UNESCO minulý rok zaradilo jazyk Ainu medzi jeden z najohrozenejších jazykov. Česká wiki píše o histórii a pôvode Ainu pomerne podrobne.
O tom všetkom Ainu múzeum v Shiraoi nehovorí. Hlavnou úlohou tohto múzea, ktoré je prekavpivo malé, je udržiavať, praktizovať a prezentovať kultúru Ainu. Po areáli sa premávajú Ainu v tradičných kostýmoch (hoci väčšina z nich vyzerá ako bežní Japonci) a prehliadka sa začína asi 20 minútovým programom, v ktorom sa hovorí o tradíciách, spôsobe života Ainu, následne zamestanci múzea predvedú kruhové tance, Ainu uspávanku, hru na tradičný Ainu nástroj, ktorý je v podstate ázijským bratom našej domácej drumble.
Oheň v Ainu obydlí vraj horel celý rok vkuse.Ainu napríklad ulovené lososy, ktoré považovali za božie ryby, nechali sušiť nad ohniskom v dome po tom, čo im vybrali vnútornosti a nasolili ich, a v zime ich na 2-3 mesiace vyvesili von, aby sa sušili na studenom vzduchu. Neskôr ich znovu údili nad ohniskom. Takto sušený losos vraj vydrží aj niekoľko rokov (a ako suvenír sa samozrejme dá kúpiť v múzejnom obchode). Zamestnanci múzea sa venujú aj výrobe všelijakých Ainu artefaktov, ako tašky, odevy etc, ktoré sa tiež dajú kúpiť ako suvenír. Ainu okrem vlastnoručne vyrobených artefaktov používali aj nádoby a nástroje, ktoré získali obchodom s wa-jinmi (Japoncami).
Strava Ainu spočívala teda prevažne zo sušených produktov, s veľkým množstvom lesných byliniek. Ainu sa síce pôvodne živili lovom, rybolovom a zberom, v neskorších fázach sa začali venovať poľnohospodárstvu.
Strava Ainu spočívala teda prevažne zo sušených produktov, s veľkým množstvom lesných byliniek. Ainu sa síce pôvodne živili lovom, rybolovom a zberom, v neskorších fázach sa začali venovať poľnohospodárstvu.
Vyfintení AinuNáboženstvo Ainu má všetky znaky pohanských náboženstiev. Ainu verili, že boh v pozenskom svete nadobúda rozličné fyzické podoby, napr. sa môže vteliť do medveda, alebo kameňa. Počas náboženských rituálov sa liali litre saké a na komunikáciu s bohmi slúžila drevená figurína. Ainu napríklad nijakým spôsobom neoslavovali narodenie dieťata, lebo sa obávali, že vyfintenie dieťaťa a gratulácie môžu upútať pozornosť zlých duchov a dieťa ochorie.
Mladá Ainu ženaOkrem obrázku tetovanej ženskej ruky visí v múzeu aj portrét mladej Ainu ženy (okolo roku 1800). Človek by práve podľa tetovania okolo úst súdil skôr, že sa jedná o Ainu junáka. Tetovanie bolo výsadou žien, a práve čierne tetovanie okolo úst bolo veľmi dôležité z hľadiska spoločenskej pozície mladej Ainu ženy. Čierne tetovanie okolo úst umožňovalo žene vydaj, bolo symbolom dospelosti a malo aj náboženský význam (zároveň verili, že ochraňuje pred chorobami). Preto Ainu veľmi ťažko niesli zákaz tetovania, ktorý bol prvýkrát vydaný už niekedy koncom 18. storočia počas Edo éry.
Mladé Ainu ženy začali tetovať už niekedy okolo 13. roku života a celý proces trval niekoľko rokov. Spočíval v drobnom narezaní kože okolo úst a vtieraní tušu do čerstvých rán. Osobne musím povedať, že zákaz bola tá lepšia alternatíva. Pre záujemcov: viac o Ainu tetovaní píšu na tejto stránke.
DateMladé Ainu ženy začali tetovať už niekedy okolo 13. roku života a celý proces trval niekoľko rokov. Spočíval v drobnom narezaní kože okolo úst a vtieraní tušu do čerstvých rán. Osobne musím povedať, že zákaz bola tá lepšia alternatíva. Pre záujemcov: viac o Ainu tetovaní píšu na tejto stránke.
Po kratšej Ainu kapitole sadám o pol jedenástej na vlak (keďže ďalší ide až o jednej), a po prestupe v HigashiMurorane sa ocitám v Date, kde ma už na stanici víta typická Dateovská prilba s kosákom. Date je síce typické malomesto trpiace syndrómom ospalej diery, ale názov naznačuje, že to s jeho históriou nebude len tak. Date, písané presne rovnakými kanji ako názov klanu Date, ktorý už od 12. storočia vládol v regióne Miyagi, v 16. storočí založil mesto Sendai, a mal vo svojej línii najsilnejších japonských zemepánov daimyó.
Sleepy HollowMňa zaujíma, aký je medzi týmito dvomi "Date" súvis, a tak vystúpim na stanici, na ktorej nikto nevystupuje, zamknem si batožinu do schránky (pričom jediná zamknutá schránka je tá, ktorú som práve zabrala ja) a podľa mapy, ktorú maju hneď pri vchode ministanice, sa nanavigujem ku historickému múzeu Date.
Takže ako to vlastne bolo. Dateovci na Hokkaide sú priamymi potomkami Dateovcov v regióne Miyagi. Boli síce najsilnejším klanom v regióne Miyagi, ale po tom, čo cisár Meiji porazil shóguna a spustili sa Meiji reformy, nastali pre nich nedobré časy. Dateovci totiž podporovali shóguna. To jest, po tom, čo shógun prišiel o moc, začali Dateovci prichádzať o pôdu a výsady, a v konečnom dôsledku mali len dve možnosti - z hrdých samurajov sa ponížiť na triedu roľníkov, alebo sa zobrať a odísť na Hokkaido, kde boli v tých časoch ešte kvantá voľnej pôdy. Nehnuteľnosti predajú, a berú so sebou na Hokkaido cenné zdedené artefakty a korešpondenciu. Plus stromy a flóru typickú pre ostrov Honshú, ktoré teraz kvitnú v parku okolo historického múzea. Počas 11 rokov (1870-1881) sa na Hokkaido presťahovalo 2800 ľudí a mimo iného založili mesto Date. Konečne sa človek cíti hrdý na to, že jeho terajšou základňou je Sendai.
Veľa z artefaktov, ktoré si Dateovci so sebou priniesli na Hokkaidó sa nachádza v historickom múzeu (kde je zákaz fotenia a žiadni turisti). Teta v múzeu mi rozpráva o exponátoch veľmi živo zmesou japončiny a angličitny. Múzeum hovorí veľa o Edo ére a samurajskej etape Japonska. V zbierke je napríklad sada 300- a 700-ročných katán (na ktorých nepoznať žiaden vekový rozdiel), či zrkadlá z naleštenej mosadze. Alebo sada určená špeciálne na umývanie vlasov, čo Japonci praktizovali raz mesačne, lebo mali vlasy dlhé a umývať ich nebola vôbec zábava. A kým Ainu ženy mali zvyk si tetovať okolie úst na čierno, vydaté Japonky si farbili zuby na čierno, aby dali najavo, že sú vydaté. V Meiji ére im to zakázali, lebo cudzinci z toho boli vraj veľmi vydesení. V kolekcii je tiež helma so symbolom stonožky (či dážďovky či niečoho medzi tým), ktorá mala znázorňovať odvahu a nebojácnosť - stonožka nikdy necúva. Význam Dateovského kosáka vraj nie je veľmo známy.
Aj keď všetky predmety vystavené v múzeu sú z Edo éry, kedy malo mať Japonsko uzavreté, značné množstvo tvorí import. Japonsko síce bolo uzavreté, ale obchod napríklad s Tibetom a Holandskom bežal. Ieyasu Tokugawa (naša obľúbená historická postava), ktorý mal ešte so zahraničím čulé styky, vlastnil západné brnenie, okuliare a ceruzky. Sakoku (uzavretie hraníc) začalo byť praktizované až od tretieho shóguna Iemitsu. Japonci mali mať údajne aj tak prehľad o tom, čo sa dialo vonku. Napríklad rybári, ktorých odplavilo na Kamčatku, a tam žili niekoľko rokov, boli po návrate do Japonska odchytení, a museli podať podrobný report o spôsobe života a reči v tých končinách. Zošit s kresbami kamčatských miest a kamčatskej módy sa nachádza aj v Date múzeu. (Aj keď jedným z pravidiel sakoku bolo, že Japonci, ktorí odišli do zahraničia, nemali povolený vstup späť do Japonska, tak teraz neviem.)
Keď odchádzam z múzea, na schodoch stretávam domácu Japonku nesúcu na rukách dcéru. Zamestnankyňa múzea ma predstavuje a hovorí, že pani je potomok Dateovskej línie(!). Človek normálne musí ísť na Hokkaidó aby stretol Dateovcov. (To, že sa v okolí múzea potulujú Dateovci zjavne súvisí s tým, že to boli práve oni, kto v roku 1956 daroval mestu Date tento areál a artefakty z Edo éry.)
Hneď za múzeom je malý domček, ktorý sa nápadne podobá na samurajské obydlia z Edo éry. Domček ukazuje, ako asi bývali prví Date prisťahovalci na Hokkaide.
V parku je ešte jedna, oveľa honosnejšia a, čo je netradičné, dvojposchodová budova. Jedná sa o uvítaciu halu postavenú v roku 1892, ktorú používali Dateovci na príjem dôležitých návštev. Budova zhromažďuje to najluxusnejšie z japonskej architektúry, ako sú vzorované mriežky, zamykateľné okná etc. s dotykom západnej kultúry (napr. dvojposchodovosť, lampy dovezené z Británie a jedna miestnosť v západnom štýle určená na prijímanie tých úplne najsamvýznamnejších hostí).
Záseky na jednom z trámov vraj spôsobilo nejaké prominentné dateovské dieťa, keď sa hralo s katanou.
Takže ako to vlastne bolo. Dateovci na Hokkaide sú priamymi potomkami Dateovcov v regióne Miyagi. Boli síce najsilnejším klanom v regióne Miyagi, ale po tom, čo cisár Meiji porazil shóguna a spustili sa Meiji reformy, nastali pre nich nedobré časy. Dateovci totiž podporovali shóguna. To jest, po tom, čo shógun prišiel o moc, začali Dateovci prichádzať o pôdu a výsady, a v konečnom dôsledku mali len dve možnosti - z hrdých samurajov sa ponížiť na triedu roľníkov, alebo sa zobrať a odísť na Hokkaido, kde boli v tých časoch ešte kvantá voľnej pôdy. Nehnuteľnosti predajú, a berú so sebou na Hokkaido cenné zdedené artefakty a korešpondenciu. Plus stromy a flóru typickú pre ostrov Honshú, ktoré teraz kvitnú v parku okolo historického múzea. Počas 11 rokov (1870-1881) sa na Hokkaido presťahovalo 2800 ľudí a mimo iného založili mesto Date. Konečne sa človek cíti hrdý na to, že jeho terajšou základňou je Sendai.
Veľa z artefaktov, ktoré si Dateovci so sebou priniesli na Hokkaidó sa nachádza v historickom múzeu (kde je zákaz fotenia a žiadni turisti). Teta v múzeu mi rozpráva o exponátoch veľmi živo zmesou japončiny a angličitny. Múzeum hovorí veľa o Edo ére a samurajskej etape Japonska. V zbierke je napríklad sada 300- a 700-ročných katán (na ktorých nepoznať žiaden vekový rozdiel), či zrkadlá z naleštenej mosadze. Alebo sada určená špeciálne na umývanie vlasov, čo Japonci praktizovali raz mesačne, lebo mali vlasy dlhé a umývať ich nebola vôbec zábava. A kým Ainu ženy mali zvyk si tetovať okolie úst na čierno, vydaté Japonky si farbili zuby na čierno, aby dali najavo, že sú vydaté. V Meiji ére im to zakázali, lebo cudzinci z toho boli vraj veľmi vydesení. V kolekcii je tiež helma so symbolom stonožky (či dážďovky či niečoho medzi tým), ktorá mala znázorňovať odvahu a nebojácnosť - stonožka nikdy necúva. Význam Dateovského kosáka vraj nie je veľmo známy.
Aj keď všetky predmety vystavené v múzeu sú z Edo éry, kedy malo mať Japonsko uzavreté, značné množstvo tvorí import. Japonsko síce bolo uzavreté, ale obchod napríklad s Tibetom a Holandskom bežal. Ieyasu Tokugawa (naša obľúbená historická postava), ktorý mal ešte so zahraničím čulé styky, vlastnil západné brnenie, okuliare a ceruzky. Sakoku (uzavretie hraníc) začalo byť praktizované až od tretieho shóguna Iemitsu. Japonci mali mať údajne aj tak prehľad o tom, čo sa dialo vonku. Napríklad rybári, ktorých odplavilo na Kamčatku, a tam žili niekoľko rokov, boli po návrate do Japonska odchytení, a museli podať podrobný report o spôsobe života a reči v tých končinách. Zošit s kresbami kamčatských miest a kamčatskej módy sa nachádza aj v Date múzeu. (Aj keď jedným z pravidiel sakoku bolo, že Japonci, ktorí odišli do zahraničia, nemali povolený vstup späť do Japonska, tak teraz neviem.)
Keď odchádzam z múzea, na schodoch stretávam domácu Japonku nesúcu na rukách dcéru. Zamestnankyňa múzea ma predstavuje a hovorí, že pani je potomok Dateovskej línie(!). Človek normálne musí ísť na Hokkaidó aby stretol Dateovcov. (To, že sa v okolí múzea potulujú Dateovci zjavne súvisí s tým, že to boli práve oni, kto v roku 1956 daroval mestu Date tento areál a artefakty z Edo éry.)
Hneď za múzeom je malý domček, ktorý sa nápadne podobá na samurajské obydlia z Edo éry. Domček ukazuje, ako asi bývali prví Date prisťahovalci na Hokkaide.
V parku je ešte jedna, oveľa honosnejšia a, čo je netradičné, dvojposchodová budova. Jedná sa o uvítaciu halu postavenú v roku 1892, ktorú používali Dateovci na príjem dôležitých návštev. Budova zhromažďuje to najluxusnejšie z japonskej architektúry, ako sú vzorované mriežky, zamykateľné okná etc. s dotykom západnej kultúry (napr. dvojposchodovosť, lampy dovezené z Británie a jedna miestnosť v západnom štýle určená na prijímanie tých úplne najsamvýznamnejších hostí).
Záseky na jednom z trámov vraj spôsobilo nejaké prominentné dateovské dieťa, keď sa hralo s katanou.
Po tom, čo je záhada mesta Date rozlúštená, dám si skorú večeru blízko stanice, pred piatou sadám na vlak, prestupujem v Oshamambe, a o deviatej večer som v Hakodate, dole, na juhu, kde ma na najbližšie dve noci čaká miesto na spanie.
Niekde medzi Oshamambe a Hakodate
Hakodate - stanica Goryókaku
No comments:
Post a Comment