Dnes to bolo úplne v štýle Boris Ivančov & co. (podrobnosti v príhodný čas). Namierené som to mala na Tarumaezan, kopček vysoký cez 1000 metrov, ktorý sa nachádza zhruba 30km od Tomakomai, kam som dorazila predchodzí deň.
Tarumaezan je aktívna sopka, a po tom, čo som si na blogu Hiking in Japan prečítala
Vyzbrojená mapami a informácii z turistického centra v Tomakomai, seriózne vstávam o 5:55. Počasie vyzerá naozaj sľubne, radostná to okolnosť, keď pomyslím na včerajšie tajfúnoidné počasie. Posnídám v hoteli, cestou na stanicu si dám menší šprintík, keď mi ujo na ulici povie, že najbližší bankomat je až tam vzadu za rohom, zadychčaná dobehnem na stanicu, vlakom do Chitose, a odtiaľ busom až po jazero Shikotsu.
Tomakomai je síce najbližšie mesto k Tarumaezanu a Shikotsu-ko, ale autobus z Tomakomai bol pred pár rokmi zrušený (čo len prispieva nárastu turistického ruchu v Tomakomai), a jediný spôsob, ako sa dostať do terénu je autobus z Chitose.
Tarumaezan je aktívna sopka, a po tom, čo som si na blogu Hiking in Japan prečítala
This is an extremely active volcano with a long history of powerful eruptions and is currently under 24 hour surveillance by the Japan Meteorological Agency.kto by nechcel ísť.
Vyzbrojená mapami a informácii z turistického centra v Tomakomai, seriózne vstávam o 5:55. Počasie vyzerá naozaj sľubne, radostná to okolnosť, keď pomyslím na včerajšie tajfúnoidné počasie. Posnídám v hoteli, cestou na stanicu si dám menší šprintík, keď mi ujo na ulici povie, že najbližší bankomat je až tam vzadu za rohom, zadychčaná dobehnem na stanicu, vlakom do Chitose, a odtiaľ busom až po jazero Shikotsu.
Tomakomai je síce najbližšie mesto k Tarumaezanu a Shikotsu-ko, ale autobus z Tomakomai bol pred pár rokmi zrušený (čo len prispieva nárastu turistického ruchu v Tomakomai), a jediný spôsob, ako sa dostať do terénu je autobus z Chitose.
Vulkanické jazero Shikotsu, druhé najhlbšie jazero v JaponskuJazero Shikotsu je zase jediný a najbližší východiskový bod ku Tarumaezanu. Od jazera Shikotsu je to na 7. stanicu Tarumaezanu 13km. Nič neprekonateľné, ale ani to jediné autobusové pripojenie ktoré jazero Shikotsu má, to človeku nijako neuľahčuje. Prvý bus prichádza k jazeru niekedy pred desiatou ráno a posledný bus do Chitose odchádza o 17:45. To aby si človek švihol.
Isto, existuje taxík, ktorý človeka odvezie od jazera Shikotsu na siedmu stanicu, ale po prvé, pýta si za to okolo 3000 yenov a po druhé, čo by to bola za turistika.
Isto, existuje taxík, ktorý človeka odvezie od jazera Shikotsu na siedmu stanicu, ale po prvé, pýta si za to okolo 3000 yenov a po druhé, čo by to bola za turistika.
Kopec naľavo je Tarumaezan - dnešný cieľ.Bus ma teda vyhodí pri jazere Shikotsu, ktoré je naozaj malebné a živí pri sebe celé mestečko facilít, reštaurácií a obchodov so suvenírmi. Pre turistov, ktorí sa sem vyvezú na autíčkach, sú prevažne japonskej alebo čínskej národnosti, urobia si skupinové foto pri jazere, a potom stonajú, keď vystupujú po schodoch späť na parkovisko (v sandáloch a letných šatách). Ts.
Dám asi 10 minút jazeru a fotkám a opakovanému preštudovaniu mapy. Na juhu sa motivačne týči Tarumaezan (a netvári sa, že je blízko). Pred desiatou štartujem (250 m.n.m) a idem si po svojich trinásť kilometrov. Vyzerá to veľmi silnične. Najprv 453ka, potom 276ka na Tomakomai. Modré tabule nad cestou ma vždy potešia, aspoň sa zakaždým uistím, že som sa ešte nestratila. (Takmer sprevádzané víťaznými gestami.)
Japonci nemajú niečo tak sympatické, ako je naša štvorfarebná sieť turistických chodníkov. Na navštevovaných kopcoch máte vychodený chodník, na ktorom je poskrovnu značenia bielou farbou na kameňoch alebo stromoch, v prípade že je to naozaj nevyhnutné. V ostatných prípadoch je to niečo v štýle - načo by ste šli peši po červenej značke z Kysaku do Košíc, keď môžete ísť vlakom, autobusom aj autom? Takže až po poslednú stanicu Tarumaezanu, odkiaľ sa už nedá ísť inak než peši, má turista k dispozícii len vozovku. Keď si k tomu prirátame časové obmedzenie spojenia Chitose - Shikotsu, neostáva než konštatovať, že Mt. Tarumae je (ako väčšina japonských kopcov) riešený len ako hora pre majiteľov osobných automobilov. A to je smutné.
Miestami sa mi ujde cyklostezka (obojsmerná) a tá posledná, ktorá vyzerá, že je bývalou vozovkou, ma perfektne ošalí a zatají odbočku na cestu 141, ktorá vedie k Tarumaezanu. Vedie až ku campu Morappu. Tam sa mi síce po jedenástej naskytnú ďalšie malebné pohľady na jazero Shikotsu, ale keď sa uja v chate spýtam ako na Tarumaezan, z jeho odpovede mi vyplynie, že sa musím asi 1km vrátiť. (Dva kilometre hore-dolu!)
Miestami sa mi ujde cyklostezka (obojsmerná) a tá posledná, ktorá vyzerá, že je bývalou vozovkou, ma perfektne ošalí a zatají odbočku na cestu 141, ktorá vedie k Tarumaezanu. Vedie až ku campu Morappu. Tam sa mi síce po jedenástej naskytnú ďalšie malebné pohľady na jazero Shikotsu, ale keď sa uja v chate spýtam ako na Tarumaezan, z jeho odpovede mi vyplynie, že sa musím asi 1km vrátiť. (Dva kilometre hore-dolu!)
Úspešne dorazím na 141ku (víťazné gesto), ktorá sa tvári ako lesná jednosmerka. Po stanicu 5 je to 3.6km. Na stanici 5 už rozmýšľam, či by sme niekoho nestopli, na 141ke sa už predsa nedá ísť inam, než na 7. stanicu Tarumaezanu. Ale mamka a turistická česť nedovolia, tak šlapem. Za 5kou je už len štrková cesta. Ešte aj posádka jediného auta, ktoré na stanici 5 stálo, pre istotu rýchlo nasadne a odíde než sa priblížim. Som príliš spotená a mám príliš špinavé boty, ešte by som im umazala sedan.
Nasleduje 2.7km medzi stanicou 5 a stanicou, sprevádzané veľmi výdatným nadávaním. 2.7km??? V porovnaní sa predchodzím 3.6km úsekom sa javí nekonečne. Keď už sa vzdávam nádeje, že by sa za niektorou z mnoha zákrut mohla objaviť stanica 7, stane sa! (Hier ruhen die Pkws.)
Nasleduje 2.7km medzi stanicou 5 a stanicou, sprevádzané veľmi výdatným nadávaním. 2.7km??? V porovnaní sa predchodzím 3.6km úsekom sa javí nekonečne. Keď už sa vzdávam nádeje, že by sa za niektorou z mnoha zákrut mohla objaviť stanica 7, stane sa! (Hier ruhen die Pkws.)
Je jedna hodina. Vyvalím sa na lavičku pod tabuľu a bezohľadne dávam najavo známky vyčerpania. Kým svačím, pristaví sa správca parkoviska a pýta sa, či je všetko ok. Smejem sa, že áno a hovorím, že som prišla peši od jazera Shikotsu (takých exotov tam asi často nestretáva). Keď zistí, že viem po japonsky, dáme sa do reči, pristaví sa aj ďalší ujo (motorista). Nielen že sú zhovorčiví, ale ešte hovoria aj zrozumiteľnou japončinou (pred odchodom na sever ma každý strašil, že nebudem nič rozumieť.) Dostávam mapu krátera, podľa ktorej je to na vrchol zhruba jedna hodina šlapania.
Nemilé prekvapenie. Na stanici 7 síce majú WC, ale suché, čiže náš plán doplnenia vodných zásob... zlyhal. Vlastne ma pred tým aj varoval autor manuálu na Tarumaezan, ale v tom množstve informácií spojených s prípravou výpravy na Hokkaido som túto dôležitú informáciu zrejme nepostrehla/zabudla/zanedbala etc. Ale to by nebolo putovanie v štýle Boris Ivančov, keby sa ujo správca neuistil, či máme vodu a následne mi nedal asi jeden liter vody z vlastných zásob. So smiechom a slovami, že ide o podporovanie medzinárodného turizmu.
Tak teda ku kráteru, cestou sa otvárajú pekné pohľady na jazero Shikotsu. Sírny zápach hustne, pary a hmla, ktoré sa v smere vetra prevaľujú cez východný okraj kráteru, hustnú až je úplne bielo.
V centre kráteru je sympatický dóm, z ktorého sa veselo dymí a parí. Tarumaezan je vrch s bohatou vulkanickou históriou, posledný zásadný výbuch bol v roku 1909, kedy vznikol dóm v strede kráteru. Nejakú slabšiu erupčnú udalosť zaznameli aj v roku 2000. Do samotného kráteru je zákaz vstupu, koncentrácia jedovatých výparov v blízkosti dómu je vraj tak vysoká, že môže viesť k dýchacím ťažkostiam a ohrozeniu zdravia.
Dóm sa naozaj tvári pekelne.
Vrcholové foto.Stojím na východnom vrchole, 1022 m.n.m., sú dve hodiny. Teoreticky by som práve mala začať zostup ku jazeru Shikotsu, aby som stihla posledný bus, ale... koľkokrát máte možnosť obísť kráter aktívnej sopky, ktorá môže *teoreticky kedykoľvek* vybuchnúť ? To by bola zahodená šanca. (Ani teoreticky, ani prakticky, najprv by totiž niekde zaznamenali zvýšenú aktivitu a obmedzili prístup.)
Takže namiesto toho, aby som s dlhým nosom začala zostup, chytím sa západného chodníka. Do večera sa hádam do Tomakomai nejako dostanem. Treba výletu pridať dobrodružnú príchuť.
Cestou sa otvárajú krajšie pohľady na dóm, jazero Shikotsu, susedný vrch Fuppushi, ktorý je o niečo vyšší a dá sa k nemu prejsť údolím, v ktorom sú medvedíky, alebo citujem tutéž stránku:
Takže namiesto toho, aby som s dlhým nosom začala zostup, chytím sa západného chodníka. Do večera sa hádam do Tomakomai nejako dostanem. Treba výletu pridať dobrodružnú príchuť.
Cestou sa otvárajú krajšie pohľady na dóm, jazero Shikotsu, susedný vrch Fuppushi, ktorý je o niečo vyšší a dá sa k nemu prejsť údolím, v ktorom sú medvedíky, alebo citujem tutéž stránku:
The col between Tarumae and Fuppushi is a popular hangout for brown bears.
Odtiaľ sme ráno štartovali.
Mt. Fuppushi
Pohľad na západ. Za ideálneho počasia by bolo vidno Yótei san, zvaný tiež Ezo no Fuji,alebo "Fuji Hokkaida", ale nesťažujme sa a buďme radi, že aspoň neprší ako včera.
Síra etc.
Na obzore mesto Tomakomai. A za ním už len Pacifik.
Malá šintoistická svätyňa na južnom okraji krátera. Osobne mi viac pripomína protiatómový kryt.Ako sa blížim späť k východnému okraju krátera, síra vo vzduchu hustne, miestami až v miere vyššej, než je znesiteľná pre našinca. Po dvoch hodinách, toľko trvá obeh okolo krátera, zostupujem späť na stanicu 7. Plánujúc, s kým na parkovisku sa skamarátim, aby ma odviezol niekam, kde majú železničnú stanicu, alebo niekam, kde môžem chytiť inak beznádejný autobus do Chitose.
Dorazím na parkovisko, správca sa ma pýta ako bolo, tak poviem, farbisto vykreslím. Pýta sa, ako sa vraciam, tak hovorím, že posledný bus od Shikotsu ide o hodinu, konštatuje, že to nestíham, tak že pôjdem do Tomakomai aj peši, žartujem. Na to ujo hovorí, že keď počkám, tak o piatej sa vracia do Tomakomai a že ma môže zviesť. Boris Ivančov style.
Cestou sa bavíme o veciach. Ujo, Oota san, je "správca hory". Žije v chate na stanici 7 a vracia sa do Tomakomai raz za týždeň, keď mu dôjdu zásoby potravín. Zajtra má voľno. (Lepšie časovo vystihnúť som to už nemohla.) Žije tam hore bez elektriny (a zjavne aj bez vody), sám, ale vytešuje sa, lebo má rád kopce a všetko si tam hore môže robiť po svojom. Rozplýva sa nad zimným, zasneženým Tarumaezanom a hovorí, že určite sa musím prísť pozrieť v zime. Rodina mu žije v Tomakomai, ale dodáva (a príslovie mi musí vysvetliť, lebo taká zbehlá v japončine ešte nie som - a mám pocit, že ani nikdy nebudem), že pokiaľ je manželka spokojná, tak je dobre. Paráda, taký manžel, ktorý je doma raz za týždeň, či nie?
Pred stanicou Tomakomai sa lúčime, dostávam od Ootu san vizitku. Na vizitke je - letecká snímka Tarumaezanu.
Deň 5 v štýle Boris Ivančov & co.
Dorazím na parkovisko, správca sa ma pýta ako bolo, tak poviem, farbisto vykreslím. Pýta sa, ako sa vraciam, tak hovorím, že posledný bus od Shikotsu ide o hodinu, konštatuje, že to nestíham, tak že pôjdem do Tomakomai aj peši, žartujem. Na to ujo hovorí, že keď počkám, tak o piatej sa vracia do Tomakomai a že ma môže zviesť. Boris Ivančov style.
Cestou sa bavíme o veciach. Ujo, Oota san, je "správca hory". Žije v chate na stanici 7 a vracia sa do Tomakomai raz za týždeň, keď mu dôjdu zásoby potravín. Zajtra má voľno. (Lepšie časovo vystihnúť som to už nemohla.) Žije tam hore bez elektriny (a zjavne aj bez vody), sám, ale vytešuje sa, lebo má rád kopce a všetko si tam hore môže robiť po svojom. Rozplýva sa nad zimným, zasneženým Tarumaezanom a hovorí, že určite sa musím prísť pozrieť v zime. Rodina mu žije v Tomakomai, ale dodáva (a príslovie mi musí vysvetliť, lebo taká zbehlá v japončine ešte nie som - a mám pocit, že ani nikdy nebudem), že pokiaľ je manželka spokojná, tak je dobre. Paráda, taký manžel, ktorý je doma raz za týždeň, či nie?
Pred stanicou Tomakomai sa lúčime, dostávam od Ootu san vizitku. Na vizitke je - letecká snímka Tarumaezanu.
Deň 5 v štýle Boris Ivančov & co.
No comments:
Post a Comment