14. august 2010 - Rising Sun Rock Festival 2010 in Ezo
Tretí deň na Hokkaide sa nesie v znamení hudby! Rising Sun Rock, najveľkolepejší hudobný festival severne od Sendai. Tento rok sa koná jeho desiaty ročník.
RSR sa koná hneď pri Sappore, shuttle busom zo sapporskej stanice Asabu to trvá asi 40 minút. (To na margo japonskej organizovanosti - organizátor festivalu zariadi bus, ktorý vás za istý poplatok v takmer ľubovoľnú hodinu odvezie zo Sappora na festival a potom späť z festivalu do Sappora) Festival je dvojdňový, začína sa v piatok o tretej poobede a končí v nedeľu ráno po východe slnka. Ja som v teréne od soboty, približne od druhej poobede.
Autobus nás vyhodí takmer pred pódiom Earth Tent, kde práve šantia The Telephones (škoda reči) a účastníci sa vytešujú sa ešte aj mimo stanu poskakujúc v menších jazierkach. Okoloidúci sa mi snažia naznačiť, že najvhodnejšia obuv na RSR sú gumáky. Čo už, musíme to nejako zvládnuť aj vo svojej trekingovej obuvi. Napokon, kto nemá zaschnuté bahno až po kolená, je uncool.
Idem si vypočuť Zazen Boys. Pódií je sedem, takže je z čoho vyberať. O veľkosti areálu RSR svedčia aj tabuľky, ktoré napríklad hovoria, že vzdialenosť medzi dvoma najvzdialenejšími pódiami je 37 minút. Aj keď značná časť vstupného areálu na mňa pôsobila dojmom, že RSR sa koná priamo v močarisku, zvyšok už vyzerá lepšie.
Môj sendaiský spravodaj Ikuko mi odporučil ísť si vypočuť Tatsura Yamashitu, vraj sa jedná o naozaj známeho a zaslúžilého japonského speváka, ktorého je treba poznať. Čo sme aj mali v pláne, cestou nás však odchytilo vystúpenie skupiny PE'Z, a cez nich sme sa už ďalej nedostali. PE’Z našťastie nespievajú vôbec, a ani to nemajú nutné. Košický spravodaj Zuzuka sa nás pýtal, či ešte niekto počúva vôbec takú hudbu. Počúva, a prekvapivo veľa ľudí.
Ďalšou zastávkou je vystúpenie skupiny Moonriders. Jedná sa zjavne o nejakú veteránsku skupinu, Google hovorí o 80tych rokoch. Pohodová počúvateľná hudba s nasadením nekonvenčných nástrojov ako napríklad husle. Ca. šesť hodín večer, RSR sa mení na Setting Sun Rock.
Po zotmení mám zamierené na vystúpenie The Plastics. Čo si budeme hovoriť, zaujal ma názov. Z videa na youtube je už úplne očividné, že sa jedná o ďalšiu skupinu z 80tych rokov, na pódiu však vyzerajú veľmi súčasne. (New wave predsa nemôže znieť a vyzerať staro.) The Plastics to majú dotiahnuté nielen zvukovo, ale aj vizuálne. Zaujímavé kostýmy, ktoré možno majú indikovať názov ich skupiny, a tancujúca speváčka Chika s vejárom. Takto sa využíva potenciál pódia. Neskoršie zistenie, že sa jedná o kapelu z 80tych rokov, ktorá formálne existovala len od 1979 do 1981, ma naozaj prekvapilo. Aj za tie dva roky však stihli urobiť tour naprieč USA a vytvoriť legendu.
Po zotmení sa objavujú všelijaké predtým nevidené dekorácie a hra so svetlom. Opäť mám zamierené do močariska, vypočuť si Akihira Nanbu. Aj keď všetky jeho skladby sú rovnako dobré, poslucháči sú z neznámych príčin "freaking out" pri skladbe Stay Gold z éry Akihirovej skupiny Hi-Standard. Je zaujímavé ich sledovať, keď sa sťaby orkovia vynoria zo všelijakých netušených kútov a strmhlavo sa rútia priamo pod pódium vytešovať sa.
Potom na opačný koniec areálu. Holka, ktorú som raz stretla na koncerte DOES v Sendai, mi odporučila vypočuť si skupinu Soul Flower Union. Keď už sme pri DOES, musím myslieť na to, že tí vystupujú o 3.30 ráno a začať šetriť sily (DOES sú proste DOES, a keď vystupujú o pol štvrtej ráno, tak sa nedá nič robiť, len tam ísť). Rozložím teda karimatku a v polospánku počúvam. Soul Flower Union sú niečo ako folk. Japonský folk.
Pred dvanástou sa musím opäť vrátiť do močariska. Čo by som bola za študent fyziky, keby som si nešla vypočuť 相対性理論, teda Teóriu relativity. Sú populárnejší, než som čakala (stojím až niekde vzadu mimo stanu -- a po kolená v blate) a sú počúvateľní.
Ako ďalší vystypujú v stane The Back Horn, s ktorými už mám dobré skúsenosti z Arabaki Rocku, ktorý sa konal v máji blízko Sendai. V močarisku sa však nedá rozložiť karimatka, a keďže za nimi už vystupujú DOES, odoberám sa ku hlavnému pódiu. Nájdem si nejaký voľný pruh zeme, spýtam sa či je tam voľno a rozložím karimatku. Trochu si zdriemnem pri Boom Boom Satellites. A ako už naznačuje samotný názov, spať sa pri tom vôbec nedá.
A potom konečne! O tretej sa vyberiem stepovať medzi prvých nedočkavcov v stane, kde budú vystupovať DOES. Dokonca cvaknem aj foto, o ktorom ma hneď nazi-SBSkári poučia, že nie je povolené. Toľko na margo prípadných sťažností, že na fotkách nie sú žiadni účinkujúci. Na RSR je, ako na každej japonskej akcii, zakázané fotiť pódium, a v prípade DOES dokonca aj vtedy, keď na ňom ešte nie sú vystupjúci (alebo už nie sú vystupujúci, ako sme metódou pokus-omyl zistili po tom, čo DOES skončili).
DOES prídu na pódium, spustia klasiku ako Donten, Shura, Ashita wa kuru no ka, Bakuchi Dancer, Bokutachi no Kisetsu etosetorá etosetorá (ako Japonci s obľubou hovoria). Po asi hodine šantenia sa rozlúčia, ale keďže sú poslední vystupujúci, môžeme si dovoliť ich znovu vytlieskať na pódium, aby sa podujali ešte na jednu pesničku. Ísť na Rising Sun Rock a nepoužiť skladbu "The Sun Will Rise Again" by bola naozaj nevyužitá šanca. Lebo slnko už naozaj znovu vychádza (aj keď je skryté za mrakmi).
Pol piatej ráno. Späť do Sappora. Spať do Sappora.
*Tí, čo sa chcú podujať na vypočutie nalinkovaných skladieb na youtube, by tak mali učiniť v relatívne blízkej budúcnosti. Lebo Japonci sú no fun a tak o mesiac vám youtube pri kliknutí na akýkoľvek z uvedených linkov isto oznámi, že This video has been removed due to terms of use violation.
Tretí deň na Hokkaide sa nesie v znamení hudby! Rising Sun Rock, najveľkolepejší hudobný festival severne od Sendai. Tento rok sa koná jeho desiaty ročník.
RSR sa koná hneď pri Sappore, shuttle busom zo sapporskej stanice Asabu to trvá asi 40 minút. (To na margo japonskej organizovanosti - organizátor festivalu zariadi bus, ktorý vás za istý poplatok v takmer ľubovoľnú hodinu odvezie zo Sappora na festival a potom späť z festivalu do Sappora) Festival je dvojdňový, začína sa v piatok o tretej poobede a končí v nedeľu ráno po východe slnka. Ja som v teréne od soboty, približne od druhej poobede.
Autobus nás vyhodí takmer pred pódiom Earth Tent, kde práve šantia The Telephones (škoda reči) a účastníci sa vytešujú sa ešte aj mimo stanu poskakujúc v menších jazierkach. Okoloidúci sa mi snažia naznačiť, že najvhodnejšia obuv na RSR sú gumáky. Čo už, musíme to nejako zvládnuť aj vo svojej trekingovej obuvi. Napokon, kto nemá zaschnuté bahno až po kolená, je uncool.
Idem si vypočuť Zazen Boys. Pódií je sedem, takže je z čoho vyberať. O veľkosti areálu RSR svedčia aj tabuľky, ktoré napríklad hovoria, že vzdialenosť medzi dvoma najvzdialenejšími pódiami je 37 minút. Aj keď značná časť vstupného areálu na mňa pôsobila dojmom, že RSR sa koná priamo v močarisku, zvyšok už vyzerá lepšie.
Môj sendaiský spravodaj Ikuko mi odporučil ísť si vypočuť Tatsura Yamashitu, vraj sa jedná o naozaj známeho a zaslúžilého japonského speváka, ktorého je treba poznať. Čo sme aj mali v pláne, cestou nás však odchytilo vystúpenie skupiny PE'Z, a cez nich sme sa už ďalej nedostali. PE’Z našťastie nespievajú vôbec, a ani to nemajú nutné. Košický spravodaj Zuzuka sa nás pýtal, či ešte niekto počúva vôbec takú hudbu. Počúva, a prekvapivo veľa ľudí.
Ďalšou zastávkou je vystúpenie skupiny Moonriders. Jedná sa zjavne o nejakú veteránsku skupinu, Google hovorí o 80tych rokoch. Pohodová počúvateľná hudba s nasadením nekonvenčných nástrojov ako napríklad husle. Ca. šesť hodín večer, RSR sa mení na Setting Sun Rock.
Po zotmení mám zamierené na vystúpenie The Plastics. Čo si budeme hovoriť, zaujal ma názov. Z videa na youtube je už úplne očividné, že sa jedná o ďalšiu skupinu z 80tych rokov, na pódiu však vyzerajú veľmi súčasne. (New wave predsa nemôže znieť a vyzerať staro.) The Plastics to majú dotiahnuté nielen zvukovo, ale aj vizuálne. Zaujímavé kostýmy, ktoré možno majú indikovať názov ich skupiny, a tancujúca speváčka Chika s vejárom. Takto sa využíva potenciál pódia. Neskoršie zistenie, že sa jedná o kapelu z 80tych rokov, ktorá formálne existovala len od 1979 do 1981, ma naozaj prekvapilo. Aj za tie dva roky však stihli urobiť tour naprieč USA a vytvoriť legendu.
Po zotmení sa objavujú všelijaké predtým nevidené dekorácie a hra so svetlom. Opäť mám zamierené do močariska, vypočuť si Akihira Nanbu. Aj keď všetky jeho skladby sú rovnako dobré, poslucháči sú z neznámych príčin "freaking out" pri skladbe Stay Gold z éry Akihirovej skupiny Hi-Standard. Je zaujímavé ich sledovať, keď sa sťaby orkovia vynoria zo všelijakých netušených kútov a strmhlavo sa rútia priamo pod pódium vytešovať sa.
Potom na opačný koniec areálu. Holka, ktorú som raz stretla na koncerte DOES v Sendai, mi odporučila vypočuť si skupinu Soul Flower Union. Keď už sme pri DOES, musím myslieť na to, že tí vystupujú o 3.30 ráno a začať šetriť sily (DOES sú proste DOES, a keď vystupujú o pol štvrtej ráno, tak sa nedá nič robiť, len tam ísť). Rozložím teda karimatku a v polospánku počúvam. Soul Flower Union sú niečo ako folk. Japonský folk.
Pred dvanástou sa musím opäť vrátiť do močariska. Čo by som bola za študent fyziky, keby som si nešla vypočuť 相対性理論, teda Teóriu relativity. Sú populárnejší, než som čakala (stojím až niekde vzadu mimo stanu -- a po kolená v blate) a sú počúvateľní.
Ako ďalší vystypujú v stane The Back Horn, s ktorými už mám dobré skúsenosti z Arabaki Rocku, ktorý sa konal v máji blízko Sendai. V močarisku sa však nedá rozložiť karimatka, a keďže za nimi už vystupujú DOES, odoberám sa ku hlavnému pódiu. Nájdem si nejaký voľný pruh zeme, spýtam sa či je tam voľno a rozložím karimatku. Trochu si zdriemnem pri Boom Boom Satellites. A ako už naznačuje samotný názov, spať sa pri tom vôbec nedá.
A potom konečne! O tretej sa vyberiem stepovať medzi prvých nedočkavcov v stane, kde budú vystupovať DOES. Dokonca cvaknem aj foto, o ktorom ma hneď nazi-SBSkári poučia, že nie je povolené. Toľko na margo prípadných sťažností, že na fotkách nie sú žiadni účinkujúci. Na RSR je, ako na každej japonskej akcii, zakázané fotiť pódium, a v prípade DOES dokonca aj vtedy, keď na ňom ešte nie sú vystupjúci (alebo už nie sú vystupujúci, ako sme metódou pokus-omyl zistili po tom, čo DOES skončili).
DOES prídu na pódium, spustia klasiku ako Donten, Shura, Ashita wa kuru no ka, Bakuchi Dancer, Bokutachi no Kisetsu etosetorá etosetorá (ako Japonci s obľubou hovoria). Po asi hodine šantenia sa rozlúčia, ale keďže sú poslední vystupujúci, môžeme si dovoliť ich znovu vytlieskať na pódium, aby sa podujali ešte na jednu pesničku. Ísť na Rising Sun Rock a nepoužiť skladbu "The Sun Will Rise Again" by bola naozaj nevyužitá šanca. Lebo slnko už naozaj znovu vychádza (aj keď je skryté za mrakmi).
Pol piatej ráno. Späť do Sappora. Spať do Sappora.
*Tí, čo sa chcú podujať na vypočutie nalinkovaných skladieb na youtube, by tak mali učiniť v relatívne blízkej budúcnosti. Lebo Japonci sú no fun a tak o mesiac vám youtube pri kliknutí na akýkoľvek z uvedených linkov isto oznámi, že This video has been removed due to terms of use violation.
No comments:
Post a Comment