Ráno na trajekte, budím sa na to, ako syn vedľajšej rodiny vojde do kabíny a prehlási "Ame sugoi" ("Vonku leje"). Po poraňajokvaní an-panu a pozeraní na dážď na palube sa na obzore konečne objavia brehy Hokkaida. O jedenástej sme presne podľa plánu v prístave Tomakomai. Dážď a dážď. Nasadám na vlak, a po dvoch prestupoch v Kita-Hiroshime a Sappore, smerujem do Otaru, malého prístavného mestečka na západne od Sappora. Idúc na západ sa obloha vyjasňuje, v Otaru je nakoniec príjemných 23.6 stupňov a dážď len občas a zanedbateľný, vytešujem sa nesmierne. Takto má vyzerať leto.
Pohľad z vlaku Sapporo-OtaruOtaru človeka hneď víta budovami európskeho štýlu, akých v Sendai nieto, srdce nám plesá. Obzvlášť atypické sú kamenné skladiskové budovy. Hneď v prvom je historické múzeum Otaru.
Otaru spadalo kedysi do oblasti obývanej Ainu, pôvodnými obyvateľmi Hokkaida. Potom začali na Hokkaido vyliezať Japonci z Honshú, takzvaní "wa-jin" 和人, začali ovplyvňovať spôsob života Ainu, takže už sa len ťažko dala nájsť kultúra Ainu na území Otaru. Od 18. storočia začali do Otaru prichádzať obchodné lode z Ósaky, ktoré boli základom ekonomiky Otaru a Hokkaida. Lode z Ósaky neprinášali len tovar, ale aj ľudí, iné kultúry.
V roku 1865 dosiahlo Otaru obyvateľstvo 1000 ľudí. O pár rokov na to bola oficiálna morská bariéra bola posunutá viac na sever, lode mohli prichádzať do Otaru bez povolenia, a po roku 1880, keď bola otvorená železnica, Otaru začalo rýchlo rásť a posilňovať. V roku 1887 začali ósacké lode skladovanie tovaru v Otaru. Začali sa budovať kamenné skladištia, ktoré sú dnes symbolom mesta. V Otaru fúka na jar veľmi silný vietor, ktorý spôsoboval prudké rozširovanie požiarov, a práve kamenné skladištia preukázali veľmi dobrú odolnosť voči požiarom.
Otaru tiež veľmi zúrivo lovilo slede, 90% úlovky šlo na výrobu... hnojiva. Áno, správne. Hnojivo sa veľmi úspešne predávalo na Honshú. (V roku 1953 videli v Otaru posledný veľký úlovok sleďov a potom už sleďov nebolo.)
Okrem sleďov k zlepšovaniu ekonomiky prispelo aj zaradenie Sachalinu medzi oblasti obchodu. Otaru prekvitalo až tak veľmi, že niekedy v roku 1933 sa zrazu na útese neďaleko pobrežia Otaru objavila prvotriedna japonská reštaurácia (ktorá 1952 vyhorela a nezostalo z nej vôbec nič.)
Otarský vodný kanál, ktorý je na titulnej snímke príspevku, bol vybudovaný medzi rokmi 1914 a 1923 na zvýšenie efektivity ládovania lodí. Počas spomínaného obdobia sa počet lodí prichádzajúcich do Otaru z roka na rok zvyšoval. Otaru bolo proste high class japonské mesto v ekonomickom rozkvete.
Otaru spadalo kedysi do oblasti obývanej Ainu, pôvodnými obyvateľmi Hokkaida. Potom začali na Hokkaido vyliezať Japonci z Honshú, takzvaní "wa-jin" 和人, začali ovplyvňovať spôsob života Ainu, takže už sa len ťažko dala nájsť kultúra Ainu na území Otaru. Od 18. storočia začali do Otaru prichádzať obchodné lode z Ósaky, ktoré boli základom ekonomiky Otaru a Hokkaida. Lode z Ósaky neprinášali len tovar, ale aj ľudí, iné kultúry.
V roku 1865 dosiahlo Otaru obyvateľstvo 1000 ľudí. O pár rokov na to bola oficiálna morská bariéra bola posunutá viac na sever, lode mohli prichádzať do Otaru bez povolenia, a po roku 1880, keď bola otvorená železnica, Otaru začalo rýchlo rásť a posilňovať. V roku 1887 začali ósacké lode skladovanie tovaru v Otaru. Začali sa budovať kamenné skladištia, ktoré sú dnes symbolom mesta. V Otaru fúka na jar veľmi silný vietor, ktorý spôsoboval prudké rozširovanie požiarov, a práve kamenné skladištia preukázali veľmi dobrú odolnosť voči požiarom.
Otaru tiež veľmi zúrivo lovilo slede, 90% úlovky šlo na výrobu... hnojiva. Áno, správne. Hnojivo sa veľmi úspešne predávalo na Honshú. (V roku 1953 videli v Otaru posledný veľký úlovok sleďov a potom už sleďov nebolo.)
Okrem sleďov k zlepšovaniu ekonomiky prispelo aj zaradenie Sachalinu medzi oblasti obchodu. Otaru prekvitalo až tak veľmi, že niekedy v roku 1933 sa zrazu na útese neďaleko pobrežia Otaru objavila prvotriedna japonská reštaurácia (ktorá 1952 vyhorela a nezostalo z nej vôbec nič.)
Otarský vodný kanál, ktorý je na titulnej snímke príspevku, bol vybudovaný medzi rokmi 1914 a 1923 na zvýšenie efektivity ládovania lodí. Počas spomínaného obdobia sa počet lodí prichádzajúcich do Otaru z roka na rok zvyšoval. Otaru bolo proste high class japonské mesto v ekonomickom rozkvete.
Bývalá Wall Street SeveruA potom to prišlo. Najprv bol v roku 1937 dokončený dok alebo nejaké podobné zariadenie, spôsob nakladania lodí sa zmenil a kanál sa stal nepotrebným. Po druhej svetovej vojne navyše Japonsko stratilo Sachalin a nový prístav bol vybudovaný v Tomakomai (na opačnej strane, prístav, kde sme sa ráno nalodili). Počet lodí prichádzajúcich do Otaru prudko poklesol a najmä vybudovaný kanál sa stal prakticky nepoužívaným. V múzeu majú vystavené dve snímky, rušný kanál hneď po dokončení a opustený kanál s plávajúcimi konármi etc o niekoľko rokov na to.
Japonsko nastúpilo v 60tych rokoch etapu rýchleho hospodárskeho rastu, ale pre Otaru znamenalo toto obdobie naopak, definitívny úpadok. Práve opustený kanál sa zdal byť symbolom tohto úpadku, alebo ako to pekne píšu v sprievodcovi po múzeu:
Čo je v Otaru dnes? Na mraky obchodov so sklom, ktoré je jedným zo súčasných symbolov Otaru. Jeden obchodík vedľa druhého. Poháre, dekorácie, bižutéria. A turisti. Pokiaľ Otaru naozaj žije z toho, tak sa nečudujem, že nemá budúcnosť.
Japonsko nastúpilo v 60tych rokoch etapu rýchleho hospodárskeho rastu, ale pre Otaru znamenalo toto obdobie naopak, definitívny úpadok. Práve opustený kanál sa zdal byť symbolom tohto úpadku, alebo ako to pekne píšu v sprievodcovi po múzeu:
Otaru was withering and called "Sunset town", and the canal seemed as the symbol of the downfall.V 70tych rokoch mal byť pre výstavbu cesty kanál úplne pochovaný, ale polovicu z neho sa podarilo vďaka iniciatíve štyroch ľudí zachovať ako historickú pamiatku. (Bez kanálu by pohľadnice z Otaru vyzerali naozaj smutne.)
Čo je v Otaru dnes? Na mraky obchodov so sklom, ktoré je jedným zo súčasných symbolov Otaru. Jeden obchodík vedľa druhého. Poháre, dekorácie, bižutéria. A turisti. Pokiaľ Otaru naozaj žije z toho, tak sa nečudujem, že nemá budúcnosť.
Sklo a sklo.V Otaru mi tiež bolo odporúčané určite ochutnať sashimi, surové rybky. Mesto sa síce pýši ulicou zvanou Sushi-doori, ale tá vyzerá vcelku neosobne, radšej zablúdim do malej sushi-reštaurácie medzi obchodíkmi so sklom a objednám si svoje sashimi (servírované, ako ináč, na skle z Otaru). Stravovacie zariadenie som vybrala dobre, ako pozerám, iní zákazníci žiadni, a šéfkuchár je veľmi prívetivá osoba, zanedlho k nemu pribudne nejaký jeho kamarát, ktorý prišiel čosi poriešiť a zdá sa, že na niekoho čaká. Veselá kopa, ktorá sa rada rozpráva. Vraj je originál rádio-hlásateľ a do Otaru sa prisťahoval pred tromi rokmi, lebo že tu dobre.
A tuto, aha, pred odchodom sme si šéfkuchára aj s jeho kamarátom zvečnili:
Ešte sa prejdeme vyprahnutými ulicami Otaru, zablúdime aj ku mŕtvolne tichému prístavu s medúzami alebo čo sú to za tvory. Po poslednej fotosession venovej otarskému kanálu sa vraciame na stanicu, a večer okolo deviatej sme v Sappore, kde spíme nasledujúce tri noci.
A tuto, aha, pred odchodom sme si šéfkuchára aj s jeho kamarátom zvečnili:
Ešte sa prejdeme vyprahnutými ulicami Otaru, zablúdime aj ku mŕtvolne tichému prístavu s medúzami alebo čo sú to za tvory. Po poslednej fotosession venovej otarskému kanálu sa vraciame na stanicu, a večer okolo deviatej sme v Sappore, kde spíme nasledujúce tri noci.
Televízna veža Sapporo
No comments:
Post a Comment