13. august 2010 - Sapporo
Po kratšej konzultácii s tetou v turistickom informačnom centre mierim ku najznámejšej pamätihodnosti Sappora č. 2 (lebo tá ja bližšie ku stanici) - bývalej budove Hokkaidského správneho orgánu. Tá je medzi všetkými obyvateľmi Sappora známa tiež ako Akarenga, čiže "červená tehla".
V Akarenge je expozícia z ktorej sa dajú pochytiť základy z kapitol kolonizovania Hokkaida wa-jinmi (Japoncami z hlavného ostrova) a vzniku Sappora. Lektormi sú ochotní dobrovoľníci-dôchodcovia.
Prvým míľnikom bolo zmapovanie Hokkaida. O to sa na príkaz šogunátu postaral Takeshiro Matsuura. Tento vraj 150cm vysoký Japonec v priebehu 13 rokov peši prešiel celé Hokkaido, pričom na názvy riek, iných topologických útvarov a dedín sa pýtal pôvodných obyvateľov Ainu. Výsledkom bola táto aj na dnešne pomery pomerne presná mapa Hokkaida z roku 1859. Autor mapy, Takeshiro Matsuura, visí na chodbe.
Následne bola v roku 1869 založená "Kolonizačná komisia" sídliaca v Sappore a začalo sa systematické budovanie Sappora ako hlavného mesta Hokkaida v západnom štýle. V začiatkoch malo 1949 obyvateľov.
Kolonizačná komisia mala niečo ako "10-ročný plán" (1872-81). Meijiovská vláda počas tohto obdobia liala peniaze a ľudské zdroje do projektu osídľovania a rozvoja Hokkaida, so zámerom vytvoriť z neho Hokkaido podobné ostatným častiam Japonska. Komisia pozývala na Hokkaidó odborníkov z rozličných oblastí Japonska a zahraničia (US, US), aby pomohli rozvíjať priemysel. Rozdeľovanie voľnej pôdy novoprisťahovalcom prilákalo na Hokkaidó veľa Japoncov z južnejších ostrovov. Počas desiatich rokov sa kolonizačnej komisii podarilo zdvojnásobiť obyvateľstvo Hokkaida z pôvodných 100tisíc na 200tisíc obyvateľov.
S expanziou poľnohospodárstva začali Ainu, ktorí a pôvodne venovali rybolovu a lovu, strácať svoje územia. Neskôr boli navyše obmedzené ich lovné kvóty. Po výmene Sachalinu za Kurily v roku 1875 boli japonskí Ainu žijúci na Sachaline nútení presťahovať sa na predmestia Sappora, čo im tiež znemožnilo viesť pôvodný spôsob života.
Meijiovskej vláde dole v Tokyu sa tiež nepozdával pôvodný názov Hokkaida - Ezo, a rozhodla sa mu prilepiť nový, japonskejšie znejúcejší názov Hokkaidó. Názov Ezo je pôvodne japonská skomolenina akéhosi slova z jazyka Ainu a používal sa už od 11. storočia.
Ainu boli vytláčaní na okraj spoločnosti. Sprievodca mi hovorí, že Sapporo vlastne nemá históriu. Najprv bolo len kusom zeme v Eze obývanom Ainu, a potom oblasť obsadili wa-jinovia, ktorí všetko budovali nové, moderné a veľké v americkom štýle. Za budovaním Sappora boli ľudia, ktorí si boli po vedomosti v Amerike. A hoci všetci pôvodní architekti a stavitelia Sappora boli Japonci, prví Američania, ktorí sem prišli, boli vraj až vydesení, ako veľmi západne to tu vyzerá.
Akarenga, dvojposchodová budova v americkom neo-barokovom štýle, bola postavená v roku 1888 ako sídlo Hokkaidskej správy (pokračovateľky kolonizačnej komisie). V tom čase bola najvyššou budovou v Japonsku (vraj výškou zodpovedá dnešnej 9 poschodovej budove). Osemhranná kupola bola pre nestabilnosť niekoľko rokov po postavení odstránená. Budova v roku 1909 kompletne vyhorela, 1912 bola opravená a v roku 1968 pri príležitosti stého výročia začiatku kolonizácie Hokkaida bola zrekonštruovaná aj s pôvodnou oktagonálnou kupolou.
Po tejto kratšej historickej kapitole, hor sa k najznámejšej pamätihodnosti Hokkaida č. 1, Hodinovej veži. K veži prichádzam na čas, presne keď bije na poludnie.
Hodinová veža sa považuje za symbol Sappora a Sapporčania zašli až tak ďaleko, že o sebe v rozličných dokumentoch hovoria "My, obyvatelia Sappora, ktorí počujeme zvon Hodinovej veže [...]".
Apropos červené päťcípé hviezdy, ktoré sa objavili na budove Správy Hokkaida aj na Hodinovej veži. Červená hviezda bola oddávna symbolom ľudí idúcich na sever a prischla Hokkaidu ako symbol.
Hodinová veža bola pôvodne (v roku 1878) postavená ako vojenská výcviková hala Sapporskej univerzity agronómie. A tu prichádza to, na čo je Sapporo nesmierne hrdé - univerzita agronómie, predchodkyňa dnešnej Hokkaido University. Na založenie univerzity (v roku 1876) si Japonci prizvali prezidenta Univerzity agronómie z Massachusetts, Williama S. Clarka a jeho dvoch kolegov Wheelera a Penhallowa. Sapporo malo v tých časoch 3000 obyvateľov a inaugurácia univerzity bola momentom, ktorý výrazne prispel k ďalšiemu rastu a rozvoju Sappora.
Práca Williama Clarka a jeho kolegov je doteraz v Sappore veľmi vysoko hodnotená a spomínaná s úctou. Po toľkých chválospevoch, čo som za ten deň na Clarka počula, som bola naozaj prekvapená, keď som zistila, že dr. Clark pobudol v Sappore a podieľal sa na rozvoji univerzity len jeden rok. Jeho slová na rozlúčku boli vraj "Boys, be ambitious!"
Veľmi zábavná sa mi zdala príhoda súvisiaca s inštaláciou zvonu do veže. Keď bolo rozhodnuté, že do veže bude umiestnený zvon, konečnú objednávku konkrétneho zvonu od istej americkej firmy vykonal Clarkov kolega Wheeler. Keď zvon prišiel, zistilo sa, že je príliš veľký a do veže sa nevojde. Úradníci si lámali hlavu, čo so zvonom a ako poriešiť sitúáciu. Niektorí vinili Wheelera, že je to jeho chyba. A tu je ten moment - keby bol Wheeler Japonec, zrejme by mu v takej situácii neostalo nič iné, než spáchať seppuku. Wheeler sa zaťal a trval na tom, aby pokračovali v stanovenom pláne - t.j. vežu prestavali tak, aby sa do nej zvon vošiel (takto prišla veža k svojej súčasnej podobe).
V roku 1903 sa univerzita presťahovala do nového campusu (súčasného campusu Hokkaido University) a Hodinová veža prešla za sumu 1000 yenov do rúk mesta. V roku 1906 bola z pôvodného miesta presťahovaná na súčasnú lokáciu. Dôvodom bolo stavanie Severnej Avenue č. 2. Sapporo je mesto s presným kvadratickým pôdorysom a la New York, a prijateľnejšie než dopustiť zakrivenie ulice je presťahovať budovy stojace v ceste. Výsledkom je mesto, v ktorom sa dá dokonale orientovať.
Aby som sa dostala k ďalšej pamiatke Sappora, musím trochu pátrať. Indíciou je fotka kostolíka zo začiatku 20. storočia vystavená v Hodinovej veži. Na turistickej mape Sappora jej nieto. V informačnom centre teta tiež váha, kde sa presne nachádza. Nakoniec niekam telefonuje, pýta sa, a ako výsledok mi do mapy urobí bodku - tu by sa mal kostolík nachádzať.
Kresťanský kostolík z roku 1904. Ignorovaný turistickými sprievodcami, ignorovaný turistami.
Kostolík síce ma na sebe nalepenú tabuľku, že sa jedná o objekt zahrnutý medzi významné národné kultúrne pamiatky, ale to je asi všetka pocta, ktorej sa mu dostane. V pamfletoch ani zmienka. Zaujímalo by ma, koľko kresťanských kostolíkov zo začiatku 20. storočia sa na území Japonska nachádza. Neviem, či je dôvodom mlčania o kostole to, že Japonci nemajú radi veriacich (uvažujúc, že japonskí kresťania sa správajú ako sekta, je to aj celkom pochopiteľné) alebo to, že kostol sa aktívne používa ako nábožesnké zariadenie a nie je otvorený verejnosti. Každopádne, zatajovanie kultúrnej pamiatky mi pripadá až smiešne.
Ďalším cieľom je ďalšia pamiatka ignorovaná turistami - bývalá budova súdu z roku 1926, zvaná Shiryokan. Vnútri sa nachádza galéria a jedna miestnosť je zariadená v štýle súdnej siene. Shiryokan má dokonca aj vlastné tričká, len kto by ich nosil.
Po krátkej prestávke v parku - smer campus.
Hokkaido University. Tohoku University, takto sa to robí. Nie tam, vytrepať kľúčové fakulty (inžinierstvo, prírodné vedy, farmácia) hore dozadu do hory, postaviť budovy a la 70te roky a tváriť sa "Aha, máme zelený campus (ako sa študenti dopravia do hory nás nezaujíma)."
Campus Hokkaido University je gigantický, sú v ňom všetky fakulty pokope, je plný budov zo začiatku 20. storočia, je extrémne zelený a je hneď pri hlavnej stanici. See that???
Škoda, že pri výbere univerzity nezohráva rozhodujúcu úlohu jej greografická lokácia a charakteristiky campusu...
Tak som sa aspoň pokochala budovou, v ktorej sídli prírodovedcká fakulta (spolu s múzeom), pozrela na najslávnejšiu fakultu agronómie, pristavila pri buste doktora Clarka a pamätnej hale doktora Furukawu.
Na záver dňa je naplánovaná vyhliadka z veže T38 nalepenej hneď na hlavnú stanicu. Výška 173 metrov, 38. poschodie (ha, v Sendai máme len 33. poschodie).
Citovať pamflet, poviem: "Tower Three Eight, the place closest to the sky of Hokkaido. [...] a vista in a northern city."
Po kratšej konzultácii s tetou v turistickom informačnom centre mierim ku najznámejšej pamätihodnosti Sappora č. 2 (lebo tá ja bližšie ku stanici) - bývalej budove Hokkaidského správneho orgánu. Tá je medzi všetkými obyvateľmi Sappora známa tiež ako Akarenga, čiže "červená tehla".
V Akarenge je expozícia z ktorej sa dajú pochytiť základy z kapitol kolonizovania Hokkaida wa-jinmi (Japoncami z hlavného ostrova) a vzniku Sappora. Lektormi sú ochotní dobrovoľníci-dôchodcovia.
Prvým míľnikom bolo zmapovanie Hokkaida. O to sa na príkaz šogunátu postaral Takeshiro Matsuura. Tento vraj 150cm vysoký Japonec v priebehu 13 rokov peši prešiel celé Hokkaido, pričom na názvy riek, iných topologických útvarov a dedín sa pýtal pôvodných obyvateľov Ainu. Výsledkom bola táto aj na dnešne pomery pomerne presná mapa Hokkaida z roku 1859. Autor mapy, Takeshiro Matsuura, visí na chodbe.
Následne bola v roku 1869 založená "Kolonizačná komisia" sídliaca v Sappore a začalo sa systematické budovanie Sappora ako hlavného mesta Hokkaida v západnom štýle. V začiatkoch malo 1949 obyvateľov.
Kolonizačná komisia mala niečo ako "10-ročný plán" (1872-81). Meijiovská vláda počas tohto obdobia liala peniaze a ľudské zdroje do projektu osídľovania a rozvoja Hokkaida, so zámerom vytvoriť z neho Hokkaido podobné ostatným častiam Japonska. Komisia pozývala na Hokkaidó odborníkov z rozličných oblastí Japonska a zahraničia (US, US), aby pomohli rozvíjať priemysel. Rozdeľovanie voľnej pôdy novoprisťahovalcom prilákalo na Hokkaidó veľa Japoncov z južnejších ostrovov. Počas desiatich rokov sa kolonizačnej komisii podarilo zdvojnásobiť obyvateľstvo Hokkaida z pôvodných 100tisíc na 200tisíc obyvateľov.
S expanziou poľnohospodárstva začali Ainu, ktorí a pôvodne venovali rybolovu a lovu, strácať svoje územia. Neskôr boli navyše obmedzené ich lovné kvóty. Po výmene Sachalinu za Kurily v roku 1875 boli japonskí Ainu žijúci na Sachaline nútení presťahovať sa na predmestia Sappora, čo im tiež znemožnilo viesť pôvodný spôsob života.
Meijiovskej vláde dole v Tokyu sa tiež nepozdával pôvodný názov Hokkaida - Ezo, a rozhodla sa mu prilepiť nový, japonskejšie znejúcejší názov Hokkaidó. Názov Ezo je pôvodne japonská skomolenina akéhosi slova z jazyka Ainu a používal sa už od 11. storočia.
Ainu boli vytláčaní na okraj spoločnosti. Sprievodca mi hovorí, že Sapporo vlastne nemá históriu. Najprv bolo len kusom zeme v Eze obývanom Ainu, a potom oblasť obsadili wa-jinovia, ktorí všetko budovali nové, moderné a veľké v americkom štýle. Za budovaním Sappora boli ľudia, ktorí si boli po vedomosti v Amerike. A hoci všetci pôvodní architekti a stavitelia Sappora boli Japonci, prví Američania, ktorí sem prišli, boli vraj až vydesení, ako veľmi západne to tu vyzerá.
Akarenga, dvojposchodová budova v americkom neo-barokovom štýle, bola postavená v roku 1888 ako sídlo Hokkaidskej správy (pokračovateľky kolonizačnej komisie). V tom čase bola najvyššou budovou v Japonsku (vraj výškou zodpovedá dnešnej 9 poschodovej budove). Osemhranná kupola bola pre nestabilnosť niekoľko rokov po postavení odstránená. Budova v roku 1909 kompletne vyhorela, 1912 bola opravená a v roku 1968 pri príležitosti stého výročia začiatku kolonizácie Hokkaida bola zrekonštruovaná aj s pôvodnou oktagonálnou kupolou.
Po tejto kratšej historickej kapitole, hor sa k najznámejšej pamätihodnosti Hokkaida č. 1, Hodinovej veži. K veži prichádzam na čas, presne keď bije na poludnie.
Hodinová veža sa považuje za symbol Sappora a Sapporčania zašli až tak ďaleko, že o sebe v rozličných dokumentoch hovoria "My, obyvatelia Sappora, ktorí počujeme zvon Hodinovej veže [...]".
Apropos červené päťcípé hviezdy, ktoré sa objavili na budove Správy Hokkaida aj na Hodinovej veži. Červená hviezda bola oddávna symbolom ľudí idúcich na sever a prischla Hokkaidu ako symbol.
Hodinová veža bola pôvodne (v roku 1878) postavená ako vojenská výcviková hala Sapporskej univerzity agronómie. A tu prichádza to, na čo je Sapporo nesmierne hrdé - univerzita agronómie, predchodkyňa dnešnej Hokkaido University. Na založenie univerzity (v roku 1876) si Japonci prizvali prezidenta Univerzity agronómie z Massachusetts, Williama S. Clarka a jeho dvoch kolegov Wheelera a Penhallowa. Sapporo malo v tých časoch 3000 obyvateľov a inaugurácia univerzity bola momentom, ktorý výrazne prispel k ďalšiemu rastu a rozvoju Sappora.
Práca Williama Clarka a jeho kolegov je doteraz v Sappore veľmi vysoko hodnotená a spomínaná s úctou. Po toľkých chválospevoch, čo som za ten deň na Clarka počula, som bola naozaj prekvapená, keď som zistila, že dr. Clark pobudol v Sappore a podieľal sa na rozvoji univerzity len jeden rok. Jeho slová na rozlúčku boli vraj "Boys, be ambitious!"
Veľmi zábavná sa mi zdala príhoda súvisiaca s inštaláciou zvonu do veže. Keď bolo rozhodnuté, že do veže bude umiestnený zvon, konečnú objednávku konkrétneho zvonu od istej americkej firmy vykonal Clarkov kolega Wheeler. Keď zvon prišiel, zistilo sa, že je príliš veľký a do veže sa nevojde. Úradníci si lámali hlavu, čo so zvonom a ako poriešiť sitúáciu. Niektorí vinili Wheelera, že je to jeho chyba. A tu je ten moment - keby bol Wheeler Japonec, zrejme by mu v takej situácii neostalo nič iné, než spáchať seppuku. Wheeler sa zaťal a trval na tom, aby pokračovali v stanovenom pláne - t.j. vežu prestavali tak, aby sa do nej zvon vošiel (takto prišla veža k svojej súčasnej podobe).
V roku 1903 sa univerzita presťahovala do nového campusu (súčasného campusu Hokkaido University) a Hodinová veža prešla za sumu 1000 yenov do rúk mesta. V roku 1906 bola z pôvodného miesta presťahovaná na súčasnú lokáciu. Dôvodom bolo stavanie Severnej Avenue č. 2. Sapporo je mesto s presným kvadratickým pôdorysom a la New York, a prijateľnejšie než dopustiť zakrivenie ulice je presťahovať budovy stojace v ceste. Výsledkom je mesto, v ktorom sa dá dokonale orientovať.
Aby som sa dostala k ďalšej pamiatke Sappora, musím trochu pátrať. Indíciou je fotka kostolíka zo začiatku 20. storočia vystavená v Hodinovej veži. Na turistickej mape Sappora jej nieto. V informačnom centre teta tiež váha, kde sa presne nachádza. Nakoniec niekam telefonuje, pýta sa, a ako výsledok mi do mapy urobí bodku - tu by sa mal kostolík nachádzať.
Kresťanský kostolík z roku 1904. Ignorovaný turistickými sprievodcami, ignorovaný turistami.
Kostolík síce ma na sebe nalepenú tabuľku, že sa jedná o objekt zahrnutý medzi významné národné kultúrne pamiatky, ale to je asi všetka pocta, ktorej sa mu dostane. V pamfletoch ani zmienka. Zaujímalo by ma, koľko kresťanských kostolíkov zo začiatku 20. storočia sa na území Japonska nachádza. Neviem, či je dôvodom mlčania o kostole to, že Japonci nemajú radi veriacich (uvažujúc, že japonskí kresťania sa správajú ako sekta, je to aj celkom pochopiteľné) alebo to, že kostol sa aktívne používa ako nábožesnké zariadenie a nie je otvorený verejnosti. Každopádne, zatajovanie kultúrnej pamiatky mi pripadá až smiešne.
Ďalším cieľom je ďalšia pamiatka ignorovaná turistami - bývalá budova súdu z roku 1926, zvaná Shiryokan. Vnútri sa nachádza galéria a jedna miestnosť je zariadená v štýle súdnej siene. Shiryokan má dokonca aj vlastné tričká, len kto by ich nosil.
Po krátkej prestávke v parku - smer campus.
Hokkaido University. Tohoku University, takto sa to robí. Nie tam, vytrepať kľúčové fakulty (inžinierstvo, prírodné vedy, farmácia) hore dozadu do hory, postaviť budovy a la 70te roky a tváriť sa "Aha, máme zelený campus (ako sa študenti dopravia do hory nás nezaujíma)."
Campus Hokkaido University je gigantický, sú v ňom všetky fakulty pokope, je plný budov zo začiatku 20. storočia, je extrémne zelený a je hneď pri hlavnej stanici. See that???
Škoda, že pri výbere univerzity nezohráva rozhodujúcu úlohu jej greografická lokácia a charakteristiky campusu...
Tak som sa aspoň pokochala budovou, v ktorej sídli prírodovedcká fakulta (spolu s múzeom), pozrela na najslávnejšiu fakultu agronómie, pristavila pri buste doktora Clarka a pamätnej hale doktora Furukawu.
Na záver dňa je naplánovaná vyhliadka z veže T38 nalepenej hneď na hlavnú stanicu. Výška 173 metrov, 38. poschodie (ha, v Sendai máme len 33. poschodie).
Citovať pamflet, poviem: "Tower Three Eight, the place closest to the sky of Hokkaido. [...] a vista in a northern city."
No comments:
Post a Comment