Tři oříšky pro Popelku

Do tretice o Gaigosaii.

Toť minule sme spomínali, že sa počas univerzitného festivalu konali aj predstavenia, tematické, kde študenti predstavili nejakým spôsobom kultúru krajiny, ktorej jazyk študujú. A ako inak, zase sme niečo zamlčali. Niečo, o čom mi tu moji kamaráti, druháci-češtinári, s ktorými zvyknem obedovať, rozprávajú už odkedy som prišla.

Češtinári si na Gaigosai prichystali javiskovú adaptáciu vašej i mojej najobľúbenejšej českej rozprávky, filmu Tři oříšky pro Popelku.

Pamflet predstavenia Kouzelný oříšek pro Popelku, japonsky Poperuka to mahou no ki no mi

Ako už naznačuje názov predstavenia, oříšek bol len jeden - išlo o verziu mierne skrátenú a prispôsobenú podmienkam javiska, ale s citom. To nebolo ako keď pozeráte Pána prsteňov a nechápete HTH (how the hell) mohli scenáristi úplne zmeniť nielen dej, ešte aj charakter postáv. Hodnovernosťou to bolo skôr ako Jonesove filmové spracovanie Kafkovho Prozessu. Výber protagonistov vhodný, repliky niekedy aj intonáciou ako v originál filme (hrali po česky a na boku bežali japonské titulky). Aj niektoré scény ako zábery vystrihnuté z filmu:

"Ať nenastydneš..."

A že to nebude len tak odfláknuté, ako keď sa u našincov robí vystúpenie na stužkovú, to mi mohlo dôjst už len preto, že češtinári tu šantia s prípravou na vystúpenie už od apríla. Prvý šok bol, keď som prišla na dohodnuté miesto stretnutia pred generálkou, (ktorá bola mimochodom 17. novembra, a na ktorú som bola pozvaná - he), keď som zazrela češtinárov pred sálou, už v kostýmoch. Pýtala som sa ich predtým, či majú kostýmy, alebo niečo také a češtinári, že len kusy látky to sú. Kto teda mohol čakať niečo takéto:

"A jeho jasnost princ neračil přijet?"
"Ale račil, račil, jenomže se cestou zdržel studiem přírodních kras."

"Chcete mne zpovídat, nebo tančit?"

Pri pohľade na Popelku a prince sme sa naozaj občas nemohli ubrániť pocitu, že pasovanie s Libušou Šafránkovou a Pavlom Trávníčkom je skvelé. Buď som divná, alebo je to náhoda, alebo to študovali tí češtinári až do takých detialov, že si nacvičili ešte aj ich gestá a mimiku.

Teda, kostýmy vynikajúce, herci pasujúci, repliky výborné naštudované, že človek aj ľahko uveril, keď na otázku, koľkokrát si ten film pozreli, češtinári povedali "Nankaimo," (Mnohokrát). Na to, aby niečo bolo pripravené tak pôsobivo, asi naozaj treba ten japonský fanatizmus pre detail, precíznosť a perfekcionalizmus. Nasadenie.

Ešte i tuto, také drobné detaily, stoja za povšimnutie,

"Ještě Popelka! Ale kde je?"

princ, královci a macocha s Dorou, v ich žiarivých lesklých kostýmoch na jednej strane a šedá masa poddaných na druhej strane. Geniálne.

Tuto i v rekvizitách také všelijaké invečnosti sa poukazovali, napríklad:

moja obľúbená "Ona ta mísa už stejně byla nakráplá, milostpaní"- misa a skala v lese, kde Popelka zbiera dříví, čo sú v skutočnosti češtinárky Kozue a Nagisa pod plátnom.


A potom i toť naše národné špecifiká vystihli češtinári, ktorí boli minulé leto na mesiac v Česku na letné školy. Taký ten náš česko-slovenský folklór postrehli, jemne zironizovali a nenápadne zakomponovali do príbehu:

Vincek (Yuho, režisér, ktorý sa objavil v malej úlohe po vzoru Hitchcocka),
sa vracia z mesta z nákupov, kam ho poslala jemnostpaní
(to slovo ma vždy fascinovalo v spojení s tou ženskou)
- a nemýlite sa, ešte aj to vzadu je TESCO taška.

No a po takomto milom predstavení, ešte aj s hudbou dobrého výberu (čo sme zabudli pochváliť, kombinácia Dvořáka a originál hudby z Popelky), po takom milom predstavení a po tom, čo si Popelka s princem konečne padli do náručia,

nečudo, že si češtinári vyslúžili obrovský potlesk od plnej sály.

Pre tých, čo chcú vidieť a vedieť viac, pre tých je (po úpornom boji s rajčetem) nachystaný album

Tři oříšky pro Popelku - obrazom a slovom

(A to slovo tam je, aj keď nevýrazným šedým písmom pod fotkou. Milovníkom Popelky odporúčam čítať). Tento príspevok, to bolo vlastne len také malé intro k tomu albumu. (A ako hovoria tí z Art Brut, "and we´re doing this for you, so you better be gratefull.")

Toľko teda na dnes,

už sa mi len žiada dodať

O divadle

Je stará známa, že jamka nemá rada divadlo. Hlavne to košické nie. Kde v každej hre hrajú tie isté postavy, len majú iné mená. Lebo v každej hre sú tí istí herci, so svojím schematickým hranatým prejavom, ktorému ich naučili ešte za minulého režimu, a ktorý nie a nie vtesnať do škatuľky danej charakterom postavy zo scenára. Tak si človek vyberie jeden najlepší kúsok (v mojom prípade Komplic), a všetky ďalšie hry už sú len n-tou variáciou samej seba. A potom prídu mladí a neskúsení češtinári, ktorí sa nikdy netrápili štúdiom herectva, so svojím sviežim a nekonvenčným prejavom, a hlavne s citom pre postavy a pre detail, a nadchnú človeka. Máme radi nezávislý film s predtým nevidenými tvárami.