den 10. August 2009, Nara, Kóbe
Kyó: Nara. Iyana machi. Iyana dóbutsu. Ashimoto ni gochúi no machi desu. Iyana tenki.
Dnes: Nara. Otravné mesto. Otravné zvieratá. "Dávajte si pozor na nohy" - mesto. Otravné počasie.
Ako môže byť niekto unesený z Nary - opäť nerozumiem. Turisti, doterné srnky, srnčí trus.
Keď upadáme do negativizmu, treba sa uchýliť znova ku faktografii. Nara, okolo 300tisícové mestečko, bola v 8. storočí hlavným mestom Japonska. Dodnes je v nej zachovaných množstvo pamiatok z daného obdobia, najmä chrámov, a tých je v Nare doslova celá sieť, takže už ani nemám prehľad, v ktorých sme boli, a v ktorých znie, čo znamená (áno, môžete si vydýchnuť), že vás dnes prevažne ušetrím, čo bolo PRVÉ, čo bolo NAJ, čo bolo postavené v ktorom storočí a koľko má kilogramov.
No a špecifikom Nary sú už tie vyššie spomínané srnky (shika), ktoré voľne žijú v meste, najmä v Nara Park (ale mne celé mesto pripadalo také parkoidné). Sú považované za posvätné zvery, a preto akékoľvek postupy proti týmto svojím trusom historické pamiatky (a zážitok turistov z nich) znehodnocujúcim živičíchom sú pasé. Japonci si teda žijú vo svojej viere v posvätnosť sŕn a srny zatiaľ invadujú celé mesto. Iyana dóbutsu.
Ale našťastie dnes prší (a všimnite si, že už druhý deň sa neťažujem na teplotu vzduchu). Vďaka počasiu boli srnky oťapenejšie a vôbec si nás nevšímali. Z toho, čo som počula, som si to predstavovala dramatickejšie. Že ťa srnky obkľúčia, štuchajú do teba parohami a potom ťa naháňajú po celom parku až do absolútneho vyčerpania síl. Nás si vôbec nevšímali. Asi preto, že sme sa im zo zásady vyhýbali a zbavili sa všetkého jedlého už dopredu (aj Nuraninu čokoládu sme zjedli v šintoistickom chráme Kasuga Daisha).
Kasuga DaishaAle jeden chlapík so špeciálnymi Nara-keksami bol obkľúčený a prenasledovaný, až kým sa nezbavil aj posledného keksu. Resp. až kým srny nepresvedčil, že už žiadne keksy nemá. A také srny s parohatými argumentami a vlhkými ňufákmi sa nepresviedčajú ľahko.
Tódai-ji. Hej, že nebudú dnes tie faktografické detaily, som sľubovaľa, ale... ale chrámový komplex Tódai-ji má NAJväčšiu drevenú halu NA SVETE (cca. kocka s hranou 50m).
Drevená hala Daibutsuden
Tódai-ji. Hej, že nebudú dnes tie faktografické detaily, som sľubovaľa, ale... ale chrámový komplex Tódai-ji má NAJväčšiu drevenú halu NA SVETE (cca. kocka s hranou 50m).
Drevená hala DaibutsudenV hale Daibutsuden sa nachádza Daibutsu, Veľký Budha. A Veľký Budha z Nary, s výškou takmer 15 metrov, je NAJväčší NA SVETE. Jeho očko má dĺžku okolo jeden meter.
Po pravici a ľavici má bohyňu Kannon.
Ešte jedna zábavka je v Daibutsudene. Jeden z podporných pilierov má v sebe vyhĺbený priechod. Vraj keď sa prepcháte cez ten otvor, tak máte zaručený šťastie a blahobyt v ďalšom živote. No dobre, ale čo v tomto živote, keď náhodou uviaznete? Nemusím dúfam zdôrazňovať, že celé húfy malých japončiat a turistov spoza veľkej mláky preliezali cez ten otvor.
Tiež si všimnite, že takmer všade v Japonsku sa dajú robiť fotky. Na hrade, v chrámoch... Jediné, čo je zakázané, sú statívy.
Po veľkom Budhovi máme všetci prázdne žalúdky (ale tú priehlbinu v pilieri sme naozaj radšej neskúšali - ani s nalačno). Dávame sa na kaitenzushi! (T.j. sushi rešturácia s rotujúcim sushi.) Mňam. Jamka skúsila (veď čoby nie) nattózushi.
Nattó sú, pekne povedané, fermentované sójové bôby. No tento raz, v tomto sushi, to nebolo také ľahko konzumovateľné ako to nattó, čo mi kúpil na homestayi Takahiro. Tentoraz bolo cítiť, že sú to, škaredo povedané, nahnité sójové bôby. Hodíme na to nejakého surového tuniaka, alebo lososa, lahôdku, a ide sa ďalej. S poznaním, že nattó asi predsa-len netreba podceňovať.
V tom daždi nás úplne prešla chuť na ďalšie pamiatky. Sadáme do vlaku smer Ósaka, zaspávajúc. Nurani hovorí, že sa chce vrátiť na hotel, ale 16:15, čo tam. Aj keď som mŕtva a zajtra budem ešte viac, ideme s Fernandom do Kóbe, pozrieť sa naň detailnejšie než minule. Treba využiť 5000yenový Rail Pass na dnešný deň (druhý z troch). Aj keby som na konci dňa mala padnúť mŕtva.
Vylezieme na vyhliadkovú vežu blízko prístavu. Som sa zase vytešovala s Lumixom. Pekné farby. A Kóbe je veľmi príjemné mesto. Nie príliš veľké, ale napriek tomu s veľmi mestskou (priam až veľkomestskou) vizážou. Ulice boli ľudoprázdne, ako dobre.
A je to mesto panoramaticky zovreté medzi oceánom na jednej strane a kopcami na druhej strane. Keby bola Tohoku University v Kobe, tak je už dávno rozhodnuté! A prepáčim aj teplo v tých zemepisných šírkach, tak sa mi Kóbe páči a pozdáva. A ešte má aj China Town.
Večera teda v čínskej štvrti, pekne nasvietenej do červeno-oranžova. Prekvapivo drahá večera, ale čo už s tými Číňanmi... chutná večera! Plne sme utilizovali Rail Pass na dnešný deň a môžeme sa spokojne vrátiť do Ósaky. Aj jamka sa aj učila. Vo vlaku.
Viac fotiek, už tradične, tuto:
Po pravici a ľavici má bohyňu Kannon.
Ešte jedna zábavka je v Daibutsudene. Jeden z podporných pilierov má v sebe vyhĺbený priechod. Vraj keď sa prepcháte cez ten otvor, tak máte zaručený šťastie a blahobyt v ďalšom živote. No dobre, ale čo v tomto živote, keď náhodou uviaznete? Nemusím dúfam zdôrazňovať, že celé húfy malých japončiat a turistov spoza veľkej mláky preliezali cez ten otvor.
Tiež si všimnite, že takmer všade v Japonsku sa dajú robiť fotky. Na hrade, v chrámoch... Jediné, čo je zakázané, sú statívy.
Po veľkom Budhovi máme všetci prázdne žalúdky (ale tú priehlbinu v pilieri sme naozaj radšej neskúšali - ani s nalačno). Dávame sa na kaitenzushi! (T.j. sushi rešturácia s rotujúcim sushi.) Mňam. Jamka skúsila (veď čoby nie) nattózushi.
Nattó sú, pekne povedané, fermentované sójové bôby. No tento raz, v tomto sushi, to nebolo také ľahko konzumovateľné ako to nattó, čo mi kúpil na homestayi Takahiro. Tentoraz bolo cítiť, že sú to, škaredo povedané, nahnité sójové bôby. Hodíme na to nejakého surového tuniaka, alebo lososa, lahôdku, a ide sa ďalej. S poznaním, že nattó asi predsa-len netreba podceňovať.
V tom daždi nás úplne prešla chuť na ďalšie pamiatky. Sadáme do vlaku smer Ósaka, zaspávajúc. Nurani hovorí, že sa chce vrátiť na hotel, ale 16:15, čo tam. Aj keď som mŕtva a zajtra budem ešte viac, ideme s Fernandom do Kóbe, pozrieť sa naň detailnejšie než minule. Treba využiť 5000yenový Rail Pass na dnešný deň (druhý z troch). Aj keby som na konci dňa mala padnúť mŕtva.
Vylezieme na vyhliadkovú vežu blízko prístavu. Som sa zase vytešovala s Lumixom. Pekné farby. A Kóbe je veľmi príjemné mesto. Nie príliš veľké, ale napriek tomu s veľmi mestskou (priam až veľkomestskou) vizážou. Ulice boli ľudoprázdne, ako dobre.
A je to mesto panoramaticky zovreté medzi oceánom na jednej strane a kopcami na druhej strane. Keby bola Tohoku University v Kobe, tak je už dávno rozhodnuté! A prepáčim aj teplo v tých zemepisných šírkach, tak sa mi Kóbe páči a pozdáva. A ešte má aj China Town.
Večera teda v čínskej štvrti, pekne nasvietenej do červeno-oranžova. Prekvapivo drahá večera, ale čo už s tými Číňanmi... chutná večera! Plne sme utilizovali Rail Pass na dnešný deň a môžeme sa spokojne vrátiť do Ósaky. Aj jamka sa aj učila. Vo vlaku.
Viac fotiek, už tradične, tuto:
3 comments:
hehe a ja ze mas panicku hrozu len z ludi a nie aj zo srn?? :E
to nie ako na Muranskej planine, srnky z Nary su extrem, vid tuto
aha nakupujuce srnky :D
Post a Comment