den 9. August 2009, Kjóto
Itinerár dnešného dňa:
Chion-in Temple
Yasaka Jinja
Gion
Kiyomizudera
Fushimi Inari Taisha
Dnes sme sa venovali Kjótu. A celý deň pršalo. Teraz tu všetci spia. Loseri. Že sú zničení. He. (Píšem vo vlaku, smer Ósaka.)
Najprv sa mi rosila šošovka foťáku. A bola som z toho dosť zúfalá. A teraz som bola zúfalá z toho, že sa mi sprava aj zľava kolébajú pri ramenách hlavy Nurani a Fernanda. Presadla som si na poloprázdnu sedačku oproti. Ponorková choroba už prepukla! Shikata naku. (Nedá sa nič robiť.)
Kolosálna hlavná brána budhistického chrámu Chion-in (1619) je vraj NAJstaršou
prežívajúcou konštrukciou svojej veľkosti v Japonsku.
Chion-in Temple je také príjemné miesto. Rodinky si sedia v chráme na tatami, v skupinkách, v ponožkách. Totálne uvoľnená atmosféra. Nie ako strohé európske kostoly so stiesnenými, prudko organizovanými lavicami. Pohoda. Aj my sme sme si posedeli v prázdnom menšom chráme (kým F strieľal fotky ako divý). Tatami. Za pootvorenými papierovými dverami zeleň a sviežosť chrámovej záhrady. A vtáčie hlasy. V chráme vôňa tatami, príjemné osvetlenie (oranžová, hnedá), veľký zlatý Buddha, zlaté lustre visiace zo stropu. V šere chrámu a pri tej omamnej vôni kadidla a tatami, veľmi príjemné. Navyše Buddha má vždy taký pohoďácky úsmev, pohoďácky výraz v tvári, priateľské gesto. Duševné pohnutie. (A dookola opakujem slovo tatami. Nie bezdôvodne.)
NAJťažší zvon v Japonsku, 74 ton (1633). Na jeho rozozvučanie
počas ovoročných ceremónií je zapotřebí 17 mníchov.
Itinerár dnešného dňa:
Chion-in Temple
Yasaka Jinja
Gion
Kiyomizudera
Fushimi Inari Taisha
Dnes sme sa venovali Kjótu. A celý deň pršalo. Teraz tu všetci spia. Loseri. Že sú zničení. He. (Píšem vo vlaku, smer Ósaka.)
Najprv sa mi rosila šošovka foťáku. A bola som z toho dosť zúfalá. A teraz som bola zúfalá z toho, že sa mi sprava aj zľava kolébajú pri ramenách hlavy Nurani a Fernanda. Presadla som si na poloprázdnu sedačku oproti. Ponorková choroba už prepukla! Shikata naku. (Nedá sa nič robiť.)
Kolosálna hlavná brána budhistického chrámu Chion-in (1619) je vraj NAJstaršouprežívajúcou konštrukciou svojej veľkosti v Japonsku.
Chion-in Temple je také príjemné miesto. Rodinky si sedia v chráme na tatami, v skupinkách, v ponožkách. Totálne uvoľnená atmosféra. Nie ako strohé európske kostoly so stiesnenými, prudko organizovanými lavicami. Pohoda. Aj my sme sme si posedeli v prázdnom menšom chráme (kým F strieľal fotky ako divý). Tatami. Za pootvorenými papierovými dverami zeleň a sviežosť chrámovej záhrady. A vtáčie hlasy. V chráme vôňa tatami, príjemné osvetlenie (oranžová, hnedá), veľký zlatý Buddha, zlaté lustre visiace zo stropu. V šere chrámu a pri tej omamnej vôni kadidla a tatami, veľmi príjemné. Navyše Buddha má vždy taký pohoďácky úsmev, pohoďácky výraz v tvári, priateľské gesto. Duševné pohnutie. (A dookola opakujem slovo tatami. Nie bezdôvodne.)
NAJťažší zvon v Japonsku, 74 ton (1633). Na jeho rozozvučaniepočas ovoročných ceremónií je zapotřebí 17 mníchov.
Yasaka Jinja je pre zmenu šintoistický chrám. Novovystavaný, a natretý rovnako desivou excentrickou oranžovou farbou, ako včerajší Yoshida Shrine. Problém: nenašla som preň žiadne NAJ ani PRVÝ. Hm. Tak ho môžeme súkromne označiť za NAJoranžovejší.
Pravý Gion sme asi nevideli. Nevideli sme ani majky ani gejše v kimonách a drevených střevícech. Ale uličky boli prívetivé.
Kiyomizudera, chrám čistej vody. Toľko ospevovaná Hitsuji, že aj ja som ju chcela vidieť, zažiť. A tešenie sa na ňu som urobila jednou z priorít výletu do Kansai, vôbec bytia na japonskej pôde. Ale - sklamanie. Už len vo vstupe (keď sa k nemu prebojujete cez turistov) vás zdraví rovnaká desivá oranžová ako na Yasaka či Yoshida chráme. A potom znova milióny ľudí. A marketing.
Japonské náboženstvá majú zvyk v chrámoch predávať rozličné talizmany, ktoré vám majú zaručiť šťastie - šťastie na cestách, šťastie na skúškach, šťastie v manželstve... volám to predávanie šťastia. Odpustky s japonským prístupom k veci.
A ešte - maličká je Kiyomizudera. Pritom to má byť monument. A údolie pod hlavnou terasou, cez ktorú prepadávajú návaly amerických turistov, vôbec nie je také hlboké, ako sa tvári na fotografiách, má 16 metrov. Ako môže byť niekto pohnutý Kiyomizuderou, nerozumiem.
To Kunozan Toshogu... Ticho. Zeleň. Žiaden alfa šum turistov spoza mláky. 1159 kamenných schodov vedúcich na vrchol, majestátne sa týčiaci nad morom. Krásne, staré, prešpekulované výzdoby chrámu. Pokoj. Machom obrastené kamenné lampy. Zábradlie so zlatým kovaním zkadliace sa v nádobe s vodou. (Ach áno, tá fotka zmizla, ale prečo? Aby som sa tam musela ešte raz vrátiť.) KUNOZAN TOSHOGU - číslo 1 v Japonsku. Tokugawa Ieyasu - osobne, v šere a zeleni, tichu a pokoji. "You can meet Tokugawa´s spirit," píše sa v pamflete. Ja som ho tam stretla. Zato v Kiyomizudere som stretla len amerických turistov.
Ale aby sme boli viac faktickí, Kiyomizudera je chrám z Heian periódy, postavený originálne koncom 8. storočia. A miesto, odkiaľ sa robia tie ukážkové zábery do kníh a časopisov, sme objavili, až keď sme Kiyomizuderu opustili:
A tá čistá voda, o ktorej sa hovorí v názve chrámu, je tuto:
Keď máte nervy odstáť si aspoň polhodinový rad, tak sa jej môžete napiť, každého jej troch druhov, ktoré majú údajne nejaké terapeutické účinky.
Viac než Kiyomizudera fascinuje šialene dlhá chodba červených brán Torii šintoistického chrámu Fushimi Inari Taisha.
K samotnému chrámu sme napokon ani nedošli. Šialene dlhé, doslova. Prešli sme len kúsok. To jest, kráčali sme asi hodinu. Potom sa začalo stmievať, a tabuľa, na ktorú sme narazili, nam zahlásila, že sme prešli nejakú osminu, alebo taký nejaký smiešny zlomok tej kľukatej chodby.
A brán rapídne pribúda, lebo firmy sa dozvedeli, že keď pred chrámom Fushimi Inari Taisha nechajú postaviť torii, tak im to prinesie finančný a iný úspech a prosperitu. Takže väčšina nápisov na bránach sú názvy spoločností.
Šero a ticho. Nekonečnosť červenej chodby. A milión fotografií. Konečne sama fotím, čo som dávno obdivovala na fotografiách. Toto je prvé miesto Kjóta!
A vracať sa sám, tmavou chodbou červených brán, je mierne "horrorisch". Lebo Nurani je unavená, tak sa vrátila napred a lebo Fernando zase niekde shashin-otakuje (fotky, fotky) vzadu. A potom on, najväčší znalec ciest a spojení, zablúdi cestou naspäť a začne pršať a podobné efekty vykresľujúce idylickú atmosféru večera, kedy ponorková choroba je v kritickom štádiu.
Opäť nájdete (oveľa) viac fotiek na rajčeti:
Pravý Gion sme asi nevideli. Nevideli sme ani majky ani gejše v kimonách a drevených střevícech. Ale uličky boli prívetivé.
Kiyomizudera, chrám čistej vody. Toľko ospevovaná Hitsuji, že aj ja som ju chcela vidieť, zažiť. A tešenie sa na ňu som urobila jednou z priorít výletu do Kansai, vôbec bytia na japonskej pôde. Ale - sklamanie. Už len vo vstupe (keď sa k nemu prebojujete cez turistov) vás zdraví rovnaká desivá oranžová ako na Yasaka či Yoshida chráme. A potom znova milióny ľudí. A marketing.
Japonské náboženstvá majú zvyk v chrámoch predávať rozličné talizmany, ktoré vám majú zaručiť šťastie - šťastie na cestách, šťastie na skúškach, šťastie v manželstve... volám to predávanie šťastia. Odpustky s japonským prístupom k veci.
A ešte - maličká je Kiyomizudera. Pritom to má byť monument. A údolie pod hlavnou terasou, cez ktorú prepadávajú návaly amerických turistov, vôbec nie je také hlboké, ako sa tvári na fotografiách, má 16 metrov. Ako môže byť niekto pohnutý Kiyomizuderou, nerozumiem.
To Kunozan Toshogu... Ticho. Zeleň. Žiaden alfa šum turistov spoza mláky. 1159 kamenných schodov vedúcich na vrchol, majestátne sa týčiaci nad morom. Krásne, staré, prešpekulované výzdoby chrámu. Pokoj. Machom obrastené kamenné lampy. Zábradlie so zlatým kovaním zkadliace sa v nádobe s vodou. (Ach áno, tá fotka zmizla, ale prečo? Aby som sa tam musela ešte raz vrátiť.) KUNOZAN TOSHOGU - číslo 1 v Japonsku. Tokugawa Ieyasu - osobne, v šere a zeleni, tichu a pokoji. "You can meet Tokugawa´s spirit," píše sa v pamflete. Ja som ho tam stretla. Zato v Kiyomizudere som stretla len amerických turistov.
Ale aby sme boli viac faktickí, Kiyomizudera je chrám z Heian periódy, postavený originálne koncom 8. storočia. A miesto, odkiaľ sa robia tie ukážkové zábery do kníh a časopisov, sme objavili, až keď sme Kiyomizuderu opustili:
A tá čistá voda, o ktorej sa hovorí v názve chrámu, je tuto:
Keď máte nervy odstáť si aspoň polhodinový rad, tak sa jej môžete napiť, každého jej troch druhov, ktoré majú údajne nejaké terapeutické účinky.
Viac než Kiyomizudera fascinuje šialene dlhá chodba červených brán Torii šintoistického chrámu Fushimi Inari Taisha.
K samotnému chrámu sme napokon ani nedošli. Šialene dlhé, doslova. Prešli sme len kúsok. To jest, kráčali sme asi hodinu. Potom sa začalo stmievať, a tabuľa, na ktorú sme narazili, nam zahlásila, že sme prešli nejakú osminu, alebo taký nejaký smiešny zlomok tej kľukatej chodby.
A brán rapídne pribúda, lebo firmy sa dozvedeli, že keď pred chrámom Fushimi Inari Taisha nechajú postaviť torii, tak im to prinesie finančný a iný úspech a prosperitu. Takže väčšina nápisov na bránach sú názvy spoločností.
Šero a ticho. Nekonečnosť červenej chodby. A milión fotografií. Konečne sama fotím, čo som dávno obdivovala na fotografiách. Toto je prvé miesto Kjóta!
A vracať sa sám, tmavou chodbou červených brán, je mierne "horrorisch". Lebo Nurani je unavená, tak sa vrátila napred a lebo Fernando zase niekde shashin-otakuje (fotky, fotky) vzadu. A potom on, najväčší znalec ciest a spojení, zablúdi cestou naspäť a začne pršať a podobné efekty vykresľujúce idylickú atmosféru večera, kedy ponorková choroba je v kritickom štádiu.
Opäť nájdete (oveľa) viac fotiek na rajčeti:
2 comments:
No keby ste trosku zdvihli zadok a pohli kostrou, tak by ste presli vsetko vcas.
To je možné.
Post a Comment