Jeseň v Okunikkawe

29. októbra 2010

V piatok sme mali voľno, lebo na konci októbra sa koná 3-dňový univerzitný festival (viď Gaigosai minulý rok na TUFS). Histéria, panika a nadšenie. Asi toľko slov vystihuje, čo pre Japoncov znamená univerzitný festival. Predstava, že by sa mal človek prebíjať masou vreštiacich Japoncov, ktorí posledné mesiace zasvätili príprave festivalu a ich hlavnou misiou je predať vo svojom klubovom stánku toľko pokrmov, koľko sa len dá, a nalákať do svojho krúžku toľko študentov, koľko sa len dá...

Na školský festival sme teda nasadili ignore mode a keďže predpoveď počasia bola sľubná, naložili sme s voľným dňom najlepšie, ako sa dalo - išli sa pozrieť na jeseň do Okunikkawy.

Okunikkawa je zo série našich obľúbených destinácií - stanica, na ktorej nikto nevystupuje. Nachádza sa ca. 30km západne od Sendai (približne 50 minút vlakom). Človek je už pár krokov od stanice na peknom lesnom chodníku (a je ich tam viacero, takže je z čoho vyberať, my sme intuitívne vybrali chodník so šípkou na Hachimori, teda Osmoles).

Pekná sínusoidná cestička popri rieke Okunikkawa má zhruba kilometer a pol, potom človeka vypľuje na lesnú cestu, všade sú metfedíkové tabuľky. Vyberáme sa smerom nahor po lesnej ceste, dôjdeme na rázcestník, kde nás míňa jedno motorové vozidlo. Vyberieme si cestu smerom do kopca (druhá vedie ďalej údolím popri Okunikawe), les hýri všetkými správnymi jesennými farbami, otvárajú sa aj pohľady na ďalšie kopce. Dokonca je vidno aj nejakú časť Sendai a za ním oceán.

Cestou vyplašíme nejakého veľkolepého vtáka, pamätáme si len, že mal vejárovitý chvost s červeno-bielym vzorom, čo už, my mestské deti. Na oblohe krúži dravec. O jednej sa otáčame, aby sme stihli vlak na 15:14, v doline stretávame nejakého japonského mládežníka (mumáka). Čakám, že sa pozdravíme, ako sa turisti v prírode navzájom zvyknú zdraviť (aj v Japonsku), ale Japonec nás míňa s pohľadom zaboreným do zeme (mumák). O niečo ďalej Japonci robia grill-partiez pri vode.

Po tretej teda stojíme sami na nástupišti v Okunikkawe, vo vlaku sedíme vedľa nejakej mamičky s ratolesťou, ktorá je docela pokojná, lebo ju berie na spanie, raz sa skoro vyvráti zo sedadla. Mamička sa s nami dá po chvíli do reči, a hádajte čo. Po klasických úvodných otázkach sa dozvedáme, že rok bola v Malajzii študovať angličtinu. Ďalšia čiarku do zoznamu "Japonci, ktorí sa nám prihovorili, lebo boli v zahraničí" (druhá polovica zoznamu, "Japonci, ktorí neboli v zahraničí, a prihovorili sa nám", má tých čiarok pramálo).

Cestou nám začína mierne lepiť, lebo Okunikkawa je stanica bez personálu, a dúfali sme, že keď nastúpime na takej stanici, tak sprievodca sa prejde vlakom a bude predávať lístky nastupivším, ako sme to videli na iných linkách, ale sprievodca je príliš fajnový na to, aby sa prechádzal po vlaku. Odchytíme ho teda hneď ako vystúpime na konečnej, Sendai, a on nám na to, že len mám pri bránach povedať, že idem z Okunikkawy. To znie ako dosť pofidérne riešenie, veď teoreticky sa môžeme viezť až z Tokya alebo od neviem kadiaľ na čierno, alebo sme mohli stratiť lístok, za čo potom účtujú najvyššiu sadzbu na danej linke. Pri bráne teda očakávajúc niečo nedobré hovoríme zamestancovi stanice, že ideme z Okunikkawy a on na to normálne odpovie, že "570 yenov" (čo je sadzba Sendai-Okunikkawa). Funguje celý Japon na dobré slovo?

Viac jesenných záberov z Okunikkawy je na rajčeti.