#8 Štyrikrát Japonsko

Minasan, konnichiwa! Kyou wa mata Nihon ni tsuite iroiro hanashimashou. (Dobrý deň, vážení! Aj dnes mám v úmysle porozprávať vám všeličo o Japonsku. )

I. Kaligrafia

Konečne môžem o sebe povedať, že chodím na krúžok niečoho typicky japonského – dala som sa na kaligrafiu. Krúžok sa volá Japanese culture lesson (alebo džapanízu karučá resun, ako hovorí nápis v katakane na dverách), občas v rámci neho skladáme origami, ale prevažne sa bavíme písaním a zhovárame sa, keďže japonskí študenti, ktorí krúžok organizujú, chcú zúfalo niečo vedieť o zahraničí. Oproti iným krúžkom, ktoré sú fanatické podobne ako tréning kenda, na ktorý som sa bola raz pozrieť, kaligrafia sa nesie v pokojnom, oddychovom tempe, raz týždenne v piatok. Máme jedného zlatého senseia, ktorý zjavne precestoval dosť krajín a ovláda zopár rečí.

Kanji píšeme štetcom fude, ktorý má násadu z bambusu, a tušom bokujuu na jemný hodvábny papier. Yamaguchi sensei používa červený tuš, ktorý indikuje jeho výsadné postavenie :) Za jednu hodinu vás naučí základné ťahy a typy triky, ktorými zvládnete väčšinu Kanji, a potom je to už len o tréningu... a človeku sa neuveriteľne trasie ruka, keď sa ako neskúsený začiatočník pokúša písať čo najlepšie. K dispozícii máme knižky pre japonské základné a stredné školy. A tabuľky so vzorovými Kanji, ktoré sú pospájané do viet s pekným významom a zvukom. Mne to pripadá celkom vtipné, že sa márne pokúšam o to isté, ako nejaké desaťročné Japončatá. Človek sa väčšinou dozvie niečo nové o pôvode Kanji, a to mu pomáha si ich lepšie zapamatať a pochopiť celý systém. Takže je to nielen zábavné a relaxačné, ešte je to aj skrytá podpora štúdia.

A potom sa človek vráti k hiragane, slabičnej abecede, ktorá, ak ju chcete písať pekne, je ešte ťažšia než Kanji. Píše sa úplne iným spôsobom a inými ťahmi. Doteraz som ju nezvládla na uspokojivej úrovni, a jedna zo študentiek, ktoré na krúžok chodia, a o ktorej Yamaguchi sensei hovorí, že píše krajšie ako on, sa vždy smeje, keď vidí moju hiraganu. Nečakane úprimné...

Yamaguchi sensei nám minule priniesol ukázať knižku s veršami tanka, ktoré písal jeho otec.

Tanka je obdoba haiku, ktoré som už spomenula v jednom z predchodzích príspevkov. Kým verše haiku majú 5,7,5 slabík, verše tanka majú 5,7,5,7,7 slabík. Aj keď je dlhšia ako haiku, tanka v preklade znamená krátky verš.

II. Kyougen

Ešte niekedy koncom mája alebo začiatkom júna som sa bola pozrieť na voľné predstavenie tradičnej japonskej hry kyougen, ktoré organizovali a hrali študenti tokyjských univerzít. Spomínala som už prestavenie noh. Kyougen je oproti noh menej panský, kostýmy sú jednoduchšie, námety prostejšie, a hlavný je zábavný príbeh s nečakaným rozuzlením. V tradičných divadelných japonských predstaveniach sa používa stará japončina a ani Japonci nerozumejú všetkému, čo sa hovorí (preto tí najzanietenjší celé predstavenie čumia do knižiek s popísanými scenármi). Ale keďže reč je oproti bežnej japončine oveľa pomalšia a dôraznejšia, časti ktoré sú blízke dnešnej japončine, sú zrozumiteľné veľmi dobre, ešte lepšie než bežná reč. A tak len čo si človek trochu zvykne, a začne rozumieť, je kyougen veľmi zábavný, dokonca sa nájdu aj okamihy, keď sa smeje spolu s japonskými divákmi a aj zabudne, že na začiatku hry skoro zaspával...

No ťažko povedať, keďže som niečo také videla prvýkrát, ale celkovo sa študenti tvárili veľmi profesionálne, a rekvizity mali zapožičané od profesionálnych kyougen hercov.

Ešte taká finta. Zdalo sa, že v noh hrali len muži, kým v kyougene boli takmer samé ženy. V skutočnosti, aj ženy aj muži hrajú v obidvoch hrách. Kým existujú hry, kde ženy vôbec nehrajú (závisí od scenára), hier kde nehrajú žiadni muži je málo. Navyše, v historických hrách sa zväčša objavujú výhradne muži, ale neexistuje pravidlo, ktoré by ženám zakazovalo vystupovať v ktorejkoľvek z týchto dvoch hier (ako je to s ostatnými, zatiaľ neviem). Pre obe hry je dôležité, aby herci hrali postavu úplne iného veku a najlepšie aj iného pohlavia. Dosť zaujímavý prístup. Kyougen, ktorí sme videli, bol pripravený študentmi, medzi ktorými jednoznačne prevládajú ženy. Toľko podľa mailu študentky na Wasede, Yuky san, ktorú som stretla na predstavení.

III. Tanabata chakai (Tanabatové čajové stretnutie)

Tanabata je sviatok oslavovaný večer 7. júla. Ešte aj Kanji pre Tanabatu 七夕znamená „podvečer siedmeho“. Je za tým nejaký príbeh, pôvodne z Číny, o dvoch milencoch, ktorí boli stále spolu, len sa flákali a vôbec nepracovali. Nakoniec sa kamisamovia (bohovia) nahnevali a oddelili ich riekou. Jediný deň, kedy sa mohli stretnúť, bol práve večer 7. júla. Toľko som vyrozumela z rozprávania Yamaguchi senseia.

Klub čajového obradu tunajšej univerzity organizoval v to poobedie čajové stretnutie. Myslela som, že prídeme a bude rovno čajový obrad, ale oni nás hneď začali navliekať do yukaty! Dobre!

Yukata je najľahšia forma japonského kimona (ale aj tak je v nej dosť horúco...). Na výber krásne vzory, rozličné farby, všelijaké prevedenia obi pásov, ale jamka má smolu, ako baka gaijinovi sa jej ujde len najväčšia ženská yukata. Ale celkom sa hodí k mojmu sivému štýlu :)

No neviem, ale mne tá fotka veľmi pripomína záber z knižky Zvonček z Fudžisanu, kde autor, blonďavý Prešovčan Boris Ivančov, pózuje v yukate so svojím japonským známym... Ten člen ruskej mafie, ktorý sa nenápadne pokúša infiltrovať do japonskej spoločnosti, to som ja...

Čajový obrad se prevádza vo washitsu – tradičnej japonskej izbe s papierovými stenami a tatami na podlahe. Hovorí sa o čajovom obrade, že vás nútia sedieť v tom nešikovnom japonskom sede, až vám odumierajú nohy, potom vám dajú nejaké čudné sladkosti a zakorunujú to neznesiteľne horkým zeleným čajom. Tak uveďme tieto nepravdy na pravú mieru.

Po prvé, naozaj je to obrad. Japonka, ktorá čaj pripravuje sa tvári celý čas tak dôstojne, akoby podpisovala štátnu ústavu. Všetky pohyby sú dokonale nacvičené a ladné. Hostia sedia okolo v nešikovnom japonskom sede na pätách. Ale senseiky čajového obradu sú pokrokové ženy, ktoré baka gaijinom dovolia si oddýchnuť, keď sed začína byť nepohodlný. Hostia najprv obdržia papierik a kúsok bambusového dreva. Potom sa pred nich položí misa so sladkosťami. Hostia si postupne v poradí podávajú misu, a každý si na papierik položí jeden kúsok paličkami, ktoré sa podávajú spolu s misou.

Sladkosť opäť exceluje po vizuálnej stránke, podľa príjemnej, jednoduchej, zaujímavej ale nie extravagantnej chuti odhadujem, že základom je sladká fazuľa anko, aj keď farba bola zelená až modrá (to je presne to, čo sa označuje pojmom aoi – japonská modrá je niečo medzi zelenou a modrou). Predtým, než dostanete čaj, sladkosť zjete pomocou bambusového drievka. Hostia za sebou nezanechávajú odpadky, po zjedení sladkosti si papierik aj s drievkom vložia do rukáva alebo do záhybu yukaty nad pásom.

Potom vám prinesú čaj. Nasledujú úklony osobe, ktorá vám čaj priniesla a hosťovi, ktorý je ďalší v poradí za vami (môj odhad je, že sa mu týmto poďakujete, že vás necháva piť čaj ako prvého). Tiež sa formulkou (ktorú som nanešťastie zabudla...) poďakujete osobe, ktorá čaj pripravila. Šálku zvihnete oboma rukami, potom položíte na dlaň ľavej ruky a pravou rukou dvoma ťahmi pootočíte. Keď vám prinesli šálku, položili ju totiž tak, že predná strana je obrátená smerom ku vám. Dvoma pohybmi otočíte prednú stranu smerom od vás a tak môžete začať vychutnávať. A tu chcem naozaj vyvrátiť všetky mýty o horkosti podávaného čaju. Pod zelenou penou v šálke, ktorú mi priniesli, sa skrýval najlepší zelený čaj, aký som doteraz pila. Ešte aj farba bola nehorázne zelená. Ale ide o čajový obrad, a človek žiaľ nedostane viac ako jednu šálku...

Vo washitsu nesmiete položiť šálku na okraj tatami, rovnako je nevhodné šliapnuť na okraj rohože, a to isté platí aj pre prahy dverí.

Po čajovom obrade nasleduje tanabatové písanie želaní na farebný papierik a zavesenie na bambusovú vetvičku, prípadne ešte skladanie origami. Vpravo jamkino želanie.

IV. Návšteva u Egusy san

Naše jazykové centrum organizuje spoločne s iným združením jadnodňové návštevy zahraničných študentov u japonských rodín. Mne sa ušla návšteva u Egusy san spolu s jedným Vietnamcom, ktorého skoro nepoznám, lebo je v inej triede a navyše je členom tunajšej veľkej vietnamskej rodiny. Ale bola sranda.

Egusovci bývajú v malom apartmáne (naozaj japonsky malom) jednu zastávku vlakom odtiaľto. Egusa san učila predtým fyziku v našom jazykovom centre, momentálne učí na inej univerzite. Veľmi sa zaujíma o cudzie krajiny, kládla nám veľa otázok, takže rozprava bola družná. Má desaťročnú dcéru Ranu, ktorá je očividne zvyknutá na zahraničné návštevy. Síce toho veľa nenahovorila, japonský zdržanlivý štýl, ale v pohode s nami interagovala. Hrali sme s ňou kartové Kanji hry (samozrejme, že Rane chan to šlo najlepšie, aj keď je len v treťom ročníku), pexeso, ktoré som priniesla (Rana chan opäť zobrala skoro všetky karty), a spoločenskú hru Doraemon (konečne viem, čo to je).

Potom sme spoločne pripravovali obed, okonomiyaki, o ktorom som písala v predchodzom príspevku, a ešte iné jednoduchšie pochutiny, na ktoré zase treba veľa japonských dochucovadiel a suroviny, ktorých mená som si nebola schopná zapamätať. Dezertom bol kakigoori. Bola to teda hostina.

Príjemná návšteva, taký náhľad do života bežných Japoncov. Skoro každodenná realita. Naozaj majú maličké bytíky, spia na tatami a po stenách majú rozvešané Kanji neznámych významov... Egusa san je veľmi srdečná a otvorená osoba. Dobré impresie z návštevy – a dobrý nácvik na home-stay, ktorý začína budúcu sobotu. Už sa neviem dočkať.

Ja ne, mina san. Mainichi nihon no bunka wo iroiro yorokonde imasu ne. Zenbu keiken ga dekinai desu kedo, saidai dekiru ryou de keiken suru tsumori desu yo! (Tak teda, vážení a milí. Každý deň si vychutnávam japonskú kultúru, že. Celú kultúru sa mi nepodarí spoznať, ale mojím zámerom je zažiť ju v maximálnej možnej miere!)