Hisashiburi! Kyou wa ho-mu sutei no taiken wo happyou suru tsumori desu. (Dávno sme sa nevideli! Dnes mám v úmysle opísať vám svoje zážitky z home-stayu.)
Každý druhý zahraničný študent sa cez prázdniny zúčastňuje home-stayu. Iniciatívne japonské rodinky si na približne týždeň vezmú k sebe neznámeho cudzinca (tudíž baka gaijina) a nechávajú ho spoznávať nástrahy japonských zvykov a obyčajov. Aj ja som chcela byť jedným z tých druhých študentov, a po náročnom rozhodovaní medzi exotickým, chladným a drahým Hokkaidom, lacnejšou, tiež chladnou a prívetivou prefektúrou Iwate na severe ostrova Honshuu a neďalekou, rýdzo japonsky sa javiacou Kakegawou v prefektúre Shizuoka, som sa pod vidinou výstupu na Fuji san (o tom neskôr...), rozhodla, že pošlem prihlášku na Kakegawu. Neviem ako sa nám podarilo, v programe, kde sa 11 miest udeľuje na princípe „Kto prvý príde, ten prvý melie“, ísť z našej univerzity v počte sedem ľudí, ale aspoň sa veselo cestovalo (zhruba 6 hodín vlakom, šinkansen sme si odpustili - a je oveľa zábavnejšie túlať sa všeliakými malými japonskými stanicami, nechať si ujsť vlak čakajúc na nesprávnom nástupišti a podobne).
Kakegawský program je od základov organizovaný dobrovoľníkmi z Kakegawského medzinárodného centra. Hlavou homestayu je ujo Matsumoto, ktorý za mládí šiel do Ameriky. Prežil tam na báze homestayu u nejakej rodinky. Spätne v Japonsku sa rozhodol, že chce dať zahraničným študentom v Japonsku dať rovnakú šancu akej sa dostalo jemu (a momentálne home-stayuje na 10 mesiacov jedného študenta-výskumníka z Malayzie). A tak človek za neuveriteľných 4000yenov môže stráviť 10 dní u japonskej rodiny a mimo toho absolvovať rozmanité exkurzie a podujatia s ostatným študentami kakegawského programu, vrátane (ehm) výstupu na Fuji san.
A sú to papaláši. Hlava rodiny T. je šačó (prezident spoločnosti) stavebnej firmy pár minút od nového, veľkého domu na polceste medzi japonským a západným štýlom, v ktorom sa mi ušla veľmi príjemná washitsu (izba s rohožami tatami a futónom na zemi). Do firmy sa jazdí autom, aj keď je za rohom, a v záhrade domu parkujú štyri autá (lebo počet rodinných príslušníkov je tiež štyri). Vždy keď sme sa pánom T. bavili o miestach, ktoré sme v ten deň navštívili, takmer vždy dodal, že tú a tú budovu stavala ich firma. Mala som už na jazyku, či sú aj iné stavebné firmy v kakegawskom kraji, ale našťastie, kým niečo poviem v japončine, trikrát si premyslím, či to chcem naozaj povedať. Pani T. pracuje v rovnakej firme. Obaja sú dosť zaneprázdnení, pán T. sa ako typický sararíman často vracia domov v neskorých večerných hodinách a inak chodí spať skoro, lebo každý deň vstáva o štvrtej (raz ráno ma o pol šiestej zobral na prechádzku na rannú pláž, domček je asi 20 minút peši od pobrežia, ale samozrejme, že sme šli autom). Inak sa všetko deje dosť rýchlo, príprava jedál, jedenie, odchod do práce, ešte aj rozhovory sú rýchle.
Na poschodí býva „môj 35ročný oní-san“ Takahiro, ktorému by ste netipli viac ako tridsať rokov, pracujúci v inej firme. Podľa toho, čo som sa od neho dozvedela, robí manažment, alebo niečo také, a jeho hlavnou pracovnou náplňou je hovorenie s ľuďmi. A to na ňom vidno. Proste je to taký pojašený srandista. A že 35.
Dcéra Mihoko, o tri roky mladšia než oní-san, nebýva v dome, lebo pracuje vo firme na inej lokácii. Mihoko je z Japoncov, ktorých som doteraz stretla, osoba s najťažšou a najrýchlejšou japončinou. Pokiaľ som aj s pani T. začala po večeroch viesť zaujímavé rozhovory o japonskom životnom štýle, česko-slovenských reáliách, a bola pomaly schopná porozumieť kadečo, na druhý deň prišla Mihoko a ja som zase ani necekla a nebola schopná s ňou udržovať ani jednoduchú zdvorilostnú konverzáciu a utápala sa v čiernych myšlienkach (hudba: Meky Žbirka „Mám čierny deň“), že ja tú japončinu asi nikdy nezdolám. Ku koncu som sa trochu rozhovorila už aj s Mihoko, ale vďaka nej som ešte stále v pevnom presvedčení a odhodlaní, že je zapotřebí makať.
Neviem, čo si mysleli o mojej japončine. Snažila som sa, väčšinou som prikyvovala, ale nie preto, že by som s nimi súhlasila, ale preto, že som bola rada, že niečo rozumiem (zlý zvyk z prednášok na výške). A potom zo zotrvačnosti prikývnem aj na zopár vecí, kt nerozumiem a spôsobím zopár nedorozumení. Občas na mňa prišiel "už stačí" pocit: "Prosím, vypnite už niekto tú japončinu, alebo k nej dajte aspoň titulky!" Ale spätne, keď sa zamyslím, ani v škole nemá človek toľko príležitostí hovoriť po japonsky, ako sa mi dostalo na homestayi. Najvtipnejšie bolo, že hneď v prvý deň som ja dostala za úlohu, predniesť go-aisatsu (pozdrav) pred všetkými host rodinami, keď si nás prišli vyzdvihnúť. Jamka aj do priepasti skáče so vztýčenou hlavou a dúfa, že svoju vtedy čerstvo absolvovanú Shokkyuu Nihongo (začiatočnícku japončinu) naplno využila bez toho, aby niekoho omylom urazila. Ale asi som pozdrav prednášala príliš hlučne. To v Európe nás učia, že máme prednes vždy viesť nahlas, so vztýčenou hlavou a jasne. Tu je to asi príliš drzé? Najúctivejšie je hovoriť v predklone a takmer nepočuteľne.
Na homestayi som zistila, čo je pravá japonská úctivosť, a že dvakrát povedať "Arigatou gozaimashita" a ukloniť sa pri tom až k zemi nikdy nestačí, a že keď vám niekto niečo dáva, je najlepšie sa ospravedlniť slovami "Sumimasen" (preložené "nikdy sa cez to (citovo) neprenesiem") a až tak to prijať.
A tiež mi už po istej dobe liezlo krkom to ich bratislavsky znejúce "Neeeee....??" znamenajúce "Všakže?"
Ale z tých štyroch ľudí sa po prekonaní hajimete no tsumetasa (rozbití ľadov) vykľuli totemo yasashii hito (úplne v pohode ľudia), aj keď pred pánom T. som mala trochu rešpekt (predsalen, šačó san a chladný rodinný element otó-san) a vždy som sa bála, že mu nebudem rozumieť a keď nebudem odpovedať hlave rodiny, bude to neúctivé. Ale aj pán T. sa pokrokovo podieľal na domácich prácach (varenie, víkendové vysávanie tatami) a nesedel za vrchstolom (za ním sedela pani T.), takže japonské stereotypy sú snáď pochované už aj na vidieku.
Aj u vedľajšej rodiny T., ktorá homestayovala japonsky vyzerajúcu Rusku Svetu zo Sachalinu, sa hlavou rodiny javila viac pani T., než pán T.. Susedný pán T. je bratranec mojej pani T. (trochu mi ušlo, prečo majú rodiny rovnaké mená, keď sú príbuzné cez pani T., ale asi je to v tých končinách hojné meno). Tak som ja chodila často k nim a Sveta často ku nám. Sveta je tiež zaujímavý prípad. Je o rok staršia odo mňa, študuje cestovný ruch (mastera), stihla už robiť čašníčku v Amerike a tri mesiace pracovať na Hawaii. Rada a veľa rozpráva, aj s úplne neznámymi ľuďmi, ktorých stretne na pláži. Proste úplný opak mňa.
Takže vekovo nebol žiaden problém. Ešte aj Takahiro a Mihoko vždy zavolali kamarátku Mio-chan, ktorá je len zopár rokov staršia odo mňa, alebo známeno Takashi-sana, a zobrali ma niekam na výlet alebo sa najesť. Napríklad s Mio-chan a Takahirom do bolestivo drahej reštaurácie v tradičnom japonskom štýle, kde hostia sedia v jednotlivých oddelených washitsu, a čašníška je postaršia nalíčená japonka so šialeným účesom a elegantným kimonom, alebo s Mihoko a Takashim na celodenný „rodinný výlet autom“, cestou obed v totálne pohodovej prístavnej jedálni, kde si všetci traja navzájom ochutnávame z rovnakých misiek. Jeden večer pripravujeme so Svetou, Mio-chan a Takahirom ruské a slovenské pokrmy pre našich a susedných T.ovcov a uja Izumiho, ktorý je snáď opakom Japonca. Tak uvoľneného a otvoreného Japonca, ktorý svojím humorom odľahčuje situáciu, nech je ťažká akokoľvek, som ešte nestretla.
Jeden deň sa dokonca zastavili aj detváky. Prišla najstaršia, utajená, dcéra T.ovcov (takže vlastne majú deti tri), ktorá žije s manželom a tromi detvákmi v Shizuoke. Dve z detvákov, dievčatá, 7 a 8, sú perfektné vydrezúrované na klavíri. A ružové.
Jediný deň keď som mala pocit, že som v domove dôchodcov, bola nedeľa, deň výtvarného stretnutia so staručkým maliarom menom Kimura sensei, ktorý žije neďaleko. V Kakegawe žijú dvaja známi maliari, a pani T. je schopná dotiahnuť ich do svojho domu na kultúrne stretnutia, a spolu s nimi spústu obdivovateliek pokročilého veku. Kimura sensei je vraj v Japonsku úplne ultimatívne slávny maliar. (Pravdupovediac, hanbila som sa za svoju nevedomosť, a ešte viac som sa hanbila za to, že jeho ultimatívne drahé obrazy, z ktorých jeden visel v predsieni, mi nič nehovoria. A hneď po návrate do Tokya, som niečo o Kimurovi hľadala na nete. Neúspešne...). V ten deň sa vyznávačky Kimuru stretli v malom domčeku pri dome T.ovcov, slúžiacemu len na podobné umelecké účely a zo zatajeným dychom sa učili jeden nudný a dosť nezaujímavý štýl zvaný tuším stensil. Našťastie prišla aj Shimizu san, odborníčka na kaligrafiu a iné japonské umenia, a v kútiku ma zabávala skladaním origami. Potom sa mi podarilo uniknúť do obývačky, kde pán T. viedol zdvorilú konverzáciu s nejakými rodinnými priateľkami. Z jednej pasce do druhej. Neviem, prečo sa všetci hneď od začiatku nazdávajú, že som z Česka. To, že spomeniem Česko-Slovensko, keď vidím ich dumajúce tváre, po tom, čo im odpoviem na otázku, odkiaľ som, ešte neznamená, že som z Česka. No nebudem sa nad tým rozčuľovať. A keďže ma nebaví vysvetlovať každému osobitne, že nie som z Česka, ale zo Slovenska, tak sa s nimi bavím o Česku, veď pre nich je to aj tak to isté, a Slovensko je zjavne neexistujúca krajina, kde sa hovorí slovenčinou (jazykom podobným ruštine, dodávam na vysvetlenie, lebo nikto nemá predstavu, o tom, aký typ jazyka to je a žiada sa mi to dodať, kedže sa ma najprv pýtali, či úradným jazykom je angličtina). Tak len kývem hlavou na ich samomluvu o Prahe. Čo mnou pohne, je, keď sa spomenie meno Vera Čáslavská. Pokiaľ viem, od olympijských hier Tokyo 1964 už ubehlo 45 rokov. Neuveriteľné. Pán T. ma po čase nechá v tej kaši samu (pekné od neho), zrazu sa zdekuje niekam inam (potom ho nájdem, ako si drieme na gauči na poschodí, zjavne ho ta zdvorilá konverzácia tiež unavila) a ja sa ešte chvíľu snažím o plynulý chod konverzácie, ale aj keď sa mi podarí uniknúť, pán T. je spiaci, a Takahiro, ktorý sa práve vrátil z trojdňnovej cesty do Kórey (a priviezol kopu kórejských rias a iných dáreškov), aj Mihoko tiež niekde zalezení spia. Neúspešný pokus nájsť wakai hitotachi (mladých ľudí).
Kakegawa je kraj ryžových polí a čajových záhonov. To bol môj prvý a posledný dojem. Občas som sa v tých končinách cítila ako filme Kikujiro (no veď Toyohashi bolo cestou do Kakegawy). Nízka japanoidná zástavba, ospalosť japonských vidieckych ciest so semaformi svietiacimi červenú a zelenú pre neviditeľné autá... Kikujiro pur.
Počula som také reči od iných, že sa ich pýtali, prečo idú do Shizuoky, veď tam nič nie je. Ja som z nej bola dosť očarená. Poloprázdne cesty, osviežujúca zeleň, príjemná pláž, veľmi milí, prívetiví a štedrí ľudia milujúci umenie (tradičné aj moderné). A práve preto, že sa hovorí, že v Shizuoke skoro nič nie je, žiadni zahraniční turisti. Človek si môže vychutnávať atmosféru Kakegawského hradu, nespočetných budhistických a šintoistických chrámov, bez toho, aby mu do ucha kričali amerikánci a na päty šliapali Číňania.
Zatiaľ toľko, o mojich obľúbených miestach, ktoré som v Shizuoke navštívila, už čoskoro.
No comments:
Post a Comment